Smolenice-Bana-Záruby-Ostrý Kameň-Smolenice
sobota 13.3. 2021
Po mojom cyklovýlete v piatok som sa cítil úplne zničený – účasť na akcii ktorú hneď nasledujúci deň, v sobotu, oznámil a chcel zorganizovať môj priateľ Juro, sa mi zdala úplne nereálna. Juro mal veľkú chuť, sa tiež zúčastniť, ale prísne lockdownové opatrenia a hlavne hrozba vysokých pokút rozhodla, že zostal vo svojom okrese a navštívil iné krásne miesto Malých Karpát – Klenovú (len pre upresnenie – bol som iba pod ňou J.G.). Moje rozhodnutie sa v podvečer zmenilo o 180 stupňov, pôjdem. Chcem opäť vidieť priateľov, opäť s nimi zažiť krásne chvíle v lone Malých Karpát, hlavne na ich najvyššom štíte – Zárubách. Okrem turistiky sme chceli speleológom, ľuďom zanietených pre dobrú vec, pomôcť vyniesť lešenárske rúrky sponad Čertovho Žľabu na miesto ešte neobjavenej jaskyne Bana, ktorá sa nachádza pod Zárubami. Trnavskí jaskyniari chcú zabezpečiť túto jaskyňu, respektíve zatiaľ len dieru po zosuve skál a hliny, pred náhodným pádom živého tvora. Rúrka, asi 3 metrová, vyrobená z poctivého železa, sa stala pri výstupe našou neoddeliteľnou súčasťou. Mne úplne stačila tá jedna, čo som odniesol na miesto určenia, do ktorého sme sa od sedla Záruby dostali po krkolomnom teréne. Paľo bol borec, zobral až dve, ale hlavne chcem vyzdvihnúť Vierku, jedinú dámu medzi nami chlapmi, ktorá tiež vyniesla jednu z rúr. Padla aj dobrá poznámka, že váha rúry je skoro ako naša nadváha v tejto covidovej dobe. A ako ťažko sa šľape s nadváhou! Tejto vynášky sa zúčastnili aj Milan, Igor, Jozef a náhodný okoloidúci turista Martin, ktorý vyniesol rúrku do sedla. Spoločnými silami sme ich tak vyniesli asi osem. Po odložení bremena, respektíve našej nadváhy, sme doplnili sily aj energiou v tekutej podobe. Čelá sa nám na slniečku leskli nielen potom, ale aj spokojnosťou, že sme urobili niečo prospešné pre jaskyniarov, ktorí nás možno niekedy prevedú po jaskyni schodnej aj pre bežných ľudí.
Po doplnení síl sme sa vybrali kolmo hore na hrebeň, museli sme prekonať asi päť vrstevníc. Bez tých rúrok sa nám kráčalo akosi ľahšie, len nás ešte trochu boleli otlačené ramená. Vyšli sme kúsok pred vrcholom Zárub. Priznám sa, už dávno som nebol tu hore, väčšinou chodím na bicykli popod vrchol a Záruby obdivujem buď spod horného traverzu alebo od hlavných ciest. Na vrchole sme mali čas kochať sa výhľadmi. Boli vidieť aj zasnežené rakúske kopce. Urobili sme zopár fotiek, aby sme si uchovali spomienky, ktoré nám pomôžu neskôr evokovať atmosféru okamihu. Po naplnení duše a občerstvení tela sme sa vybrali smerom na Ostrý Kameň. Hrebeň najprv mierne klesal, bola to pohodová nenáročná túra. Neskôr sa ale sklopil do príkreho sklonu a tu, aby sme vyskúšali ešte strmší zostup, Paľo alebo Milan navrhli obísť ho z ľavej strany. Bol to dosť exponovaný terén, v ktorom nás predbiehali len trnavskí triatlonisti, ktorí trénovali beh v náročnom teréne obutí iba v teniskách. Musím ale uznať, že výhľady za ten adrenalín stáli. Najkrajšie sa otvárali smerom na Ostrý Kameň, Veterlín a Báborskú.
Bývalý strážny hrad nás privítal svojimi majestátnymi zbytkami múrov, vežičiek a kľukatými cestičkami. Stretli sme tu veľa ľudí, vytiahlo ich pekné počasie. I napriek tomu som mal dobrý pocit ľudskej blízkosti pri zachovaní bezpečnej komunikácie, kde stačí len opätovaný úsmev. Dosiahli sme najvyšší bod zrúcaniny. Na plošinku bývalej strážnej vežičky sme sa sami dostali vcelku hravo, ale zostup niektorých z nás musel byť s asistovanou pomocou už zostúpenej osoby. Prvý odvážny bol Paľo, ktorý potom podopieral a usmerňoval naše nohy do oporných bodov.
Z Ostrého Kameňa sme pokračovali po bývalej červenej turistickej značke smer Brezinky. Vlastne sme kopírovali hrebeň. Kde tu bolo ešte vidieť staré socialistické turistické značenie. Z Breziniek sme išli po spevnenej cykloceste okolo kaplnky panny Márie k pekne upravenej studničke. Po občerstvení, pre zmenu sviežou pitnou vodou, sa dolina zúžila a my sme začali stúpať po modrej do sedla Zárub. Táto dolina je charakteristická starými stromami, ktorým tečúca voda podmyla korene a oni, ktoré už ďalej nevládali udržať svoju váhu, popadali naprieč turistickým chodníkom. Je to chvalabohu bezzásahová oblasť, všetko tu ostáva tak ako padne alebo silný vietor vyvráti, žiadne odrezané pne, žiadne koľaje od lesných mechanizmov.
V sedle Zárub počkáme na posledných členov dnešnej výpravy do ticha prírody, Danku a Mariannu. Danka ešte musela doobeda pracovať v obchode. Pokračovali sme modrou značkou smer Smolenický zámok. Tento zostup zo sedla k nám bol žičlivý. Mohli sme si usporiadať dojmy či len tak kráčať do cieľa. Pri pekne zrekonštruovanom jazierku sme nakŕmili kačičky a poniektorí vyhladovaní pomohli Danke s výborným chlebom a hlavne veľmi dobrou surovou slaninkou. Bola to maškrta!
Na záver prišlo už len obligátne lúčenie a prísľub ďalšej turistiky na budúci víkend, ktorú pripraví pravdepodobne Juro do oblasti vyhovujúcej z hľadiska prístupu z oboch našich okresov.
Akcie sa zúčastnili: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Igor Naništa, Milan Babišík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič a Ján Budoš.
Budoš
