Prvý jarný deň na Dobrej Vode
sobota 20.3.2021
Cesta prekonáva pohorie rovnomerne rezanými serpentínami a tiahlymi rovinkami. Niekoľkými zákrutami sa prešmykne okolo svetoznámych kúpeľov, prebehne široké koryto rieky (prúd ktorej odnáša spomienky na zbojníkov i pltníkov do čiernych vôd ďalekého mora) a už letí v ústrety Horám. Križuje neveľkú planinu, krúti sa medzi už neexistujúcimi medzami dnes takmer neexistujúcich polí, chvíľku akoby hľadala správny smer. Práve tu som dlhé roky zvykol upierať pohľad na ladné línie vzdialeného Trojvršia, personifikácie celých Karpát. Čelo – Záruby – Havranica(?) či Veterlín – Čelo – Havranica(?) dnes už len úchytkom presvecujú pomedzi nevzhľadné škatule priemyselných budov, ktoré ako rádioaktívne podhubie nenápadne požierajú krajinu. Súčasná vážna hudba slovenských autorov na Devíne je príliš elitárska (neznesiteľná), Anténou Rock snáď stotisíckrát hrané Čili papričky si nechcem znechutiť (a Slíže obľúbiť), rázne vypínam rádio. V hlave sa ako na povel začínajú vynárať vety, pred očami sa mihajú hotové odstavce textu, príbehy posledného víkendu. Zabúdam ich skôr ako sa stihnú uložiť do pamäte. Prečo sa s tým stále trápim, prečo nie som ako ostatní? Normálnemu človeku sa predsa také obrazy hlavou nepreháňajú, ten slušný si ich necháva pre seba. Prečo práve ja?
Slnečné ráno sa nenápadne zmenilo na fádne sivé dopoludnie. Z modrej oblohy síce stále presvecuje zlatistý svit, ale do nebeských výšok akoby priam spod zeme vyrastajú bledosivé matné steny. Karpaty zmizli, úplne sa rozplynuli v šedi postupujúceho dňa, neexistuje Trojvršie, neexistuje Baraní dvor, len atómový hríb v náznakoch vystupuje nad (neexistujúcimi) vežami. Inovec zmodral, je ako tmavá atramentová škvrna na sivom liste fádneho dňa. Z diaľky počuť hlas zvonov. Zem, nebo a hory sčerneli, vzduchom poletujú prvé biele vločky. Zajtra začína jar.
Až z časového odstupu, až z výšky spomienok, vidím skutočný obraz rannej scény, obdivujem zložitú komplexnosť pohybov postáv, ich premyslené presuny po šachovnici ešte spiaceho domu. V daný čas na danom mieste iba v polodriemotách mátožne balím všetko, na čo som sa vykašľal večer, nevnímam okolie, len periférne sledujem čas. Ručičky hodín bývajú v také chvíle pekelne rýchle…
Konečne, motor auta tíško pradie (ja vrčím, ešte sa len dostávam do formy), spolucestujúca sedí po mojej pravici, nič sme doma (hádam) nezabudli, dvere zamkli, odchádzame. Starosti bežného života zostali pohodené v kúte pri bráne (nech ich vietor rozpráši veľmi ďaleko), všetko je náhle krajšie, nebo jasnejšie, sobota je dňom voľna, (ďalšou) príležitosťou na výlet.
Cieľ našej jazdy je v poslednom čase stále ten istý (okolnosti nedovolia príliš vyskakovať), auto už začína dôverne spoznávať úskalia cesty vedúcej hore popri toku Chtelničky, čoraz odvážnejšie sa vrhá v ústrety zákrutám, snaží sa dohnať stratené. Márne, (opäť) sme v sklze, (znova) máme čo dobiehať aj počas pešieho presunu.
Mám tak menej času na kochanie sa (kde sa stále motáš?), menej príležitostí na fotografovanie (veď stále fotíš to isté!), vychutnávanie si ďalšieho krásneho rána na cestičke, ktorú mám tak rád. A tak len úchytkom zavadím zrakom o biele bralá vyrastajúce spomedzi stromov pri Bachárke, len na sekundu zablúdim myšlienkou pod skalky ukryté v lese kdesi naľavo, len kútikom oka švihnem na hrebeň Vrátna a Červíčky. Veď ja sa vrátim…
Nádherná scenéria sa však rozkladá aj priamo pred nami, dnes nie je treba (priveľmi) hľadieť pod nohy (blato je ešte stuhnuté), stačí sa len dívať dokola a zaplniť každé voľné miesto v duši i mysli prekrásnymi obrazmi. Zvlnenou planinou polí a lúk. Hradbou pahorkov na horizonte. Bielo poprášenými lesnými čistinkami. Pyšnými vežami starodávneho hradu. Tichým krížom vedľa cesty…
Dnes však nie sme (ako býva zvykom) na ceste sami. Z lesa sa ozýva rev píly, hneď vedľa parkuje auto. Zima síce končí, treba však zostať v strehu. Spoza horizontu sa postupne vynárajú postavy, z diaľky rozoznávame turistov, keď podídu bližšie spoznávame známych – Petra Wágnera a skupinku jeho spoločníkov /-čiek v najlepších rokoch. Takéto stretnutie vždy poteší.
Ale aj zdrží, na Dobrú Vodu prichádzame o pár minút neskôr. Nevadí, čas dnes plynie podľa vlastných pravidiel. Je tu dosť rušno, turisti sa striedajú ako na bežiacom páse, parkovisko je už takmer spolovice zaplnené. Ani sa teda nečudujem, že (opäť) stretávame aj našich. Bublinky šumia z pohára, vzduchom sa šíri vôňa klinčekov (včera bolo Jozefa). Vítame sa (avšak udržiavame odstup), vždy si máme čo nové povedať, na čo dôležité sa popýtať. Neprišli sme ale klebetiť, poberme sa pekne ďalej. Dnešnú úvodnú fotku nebudeme robiť pred kostolom, prejdeme o kúsok vedľa (nech je trochu zmena) – stojíme na hladine jazierka pri prameni Hlávka, dekoráciu vytvárajú steny kameňolomu, z Ajšnitu sa každú chvíľu vynorí rušeň lesnej železničky, už počuť škrípanie kolies.
Počítačová grafika by takýto obrázok dokázala vytvoriť, my však stojíme nohami na pevnej zemi, mláka dávno vsiakla do zeme, steny kameňolomu postupne zarastajú, Ajšnit je zamurovaný, posledný rušeň dávno vošiel do tunela vysokej pece. Zostalo len pár čiernobielych fotografií a spomienky pamätníkov, i tie však postupne blednú…
Nevyslovené spomienky, nedopovedané slová zostávajú visieť vo vzduchu, my sa ale poberáme ďalej. Po ceste hore obcou točíme do polí, za chrbtom nechávame posledné usadlosti, už slabne brechot psov, hlučných strážcov pokoja. Preskakujeme rozmáčané koľaje, predsa sme sa blatu nevyhli, predsa len sa šmýka. Napájame sa na chodník, po ktorom sme sa pred chvíľou (márne) snažili dohnať čas…
Teraz však kráčame opačným smerom, náhle nemá nikto naponáhlo, máme pred sebou (takmer) celý deň. Cestu zrazu rozozvučali kroky mnohých nôh, vzduch sa rozospieval tónmi početných hlasov, zvuky sa miesia s chladným slnečným ránom a vôňou prebúdzajúcej sa krajiny. Poletujú ovzduším sťa strieborné chmýrie, nezachytíš ich zrakom, neuchopíš hmatom, majú však čarovnú moc. Dokážu rozvibrovať dušu, upokojiť myseľ, vniesť do svojho okolia absolútnu pohodu. Toto sú tie nehmotné častice harmónie, Higgsov (MKCK) bozón, božská častica, ktorá nás každý víkend ťahá von, do spoločnosti kamarátov.
Krajina získava ľudskou prítomnosťou ďalší rozmer, do popredia náhle vystupujú drobné detaily, ktoré boli predtým neviditeľné. Opustené brány zložené na kraji lúky. Hraničný kameň. Peň otvárajúci dvere ríše predstáv. Vzorka pobránenej, čerstvo osiatej role. Tisíckrát prejdeš jedným miestom, zakaždým objavíš niečo nové. Musíš iba chcieť…
Z drevorubača sa vykľul bývalý kolega našich kamarátov, to je pádny dôvod na prvú, zatiaľ iba kratučkú prestávku, len toľko, aby sa roztiahnutá skupina opäť spojila. Tu už opúšťame známu cestu (turistickú značku), odteraz budeme putovať lesnými cestičkami a chodníkmi, občas však opustíme aj tie aby sme sa vybrali brázdiť krajinu bez ciest. Najskôr chceme nájsť železitú studničku. Mala by byť neďaleko.
Dobre to tu zarástlo! Remízka na okraji poľa je husto poprerastaná kríkmi aj vysokými trávami, vnárame sa do húštia, v okamihu sa v ňom strácame ako v bludisku, nad ktorým sa ako maják týči všadeprítomný posed. Predierame sa kriakmi, čvachtáme po podmáčanej pôde, hľadáme prameň. „Haló! Mám ho!“, bystrím pozornosť, orientujem sa podľa hlasu, nakoniec sa spolu s ostatnými tlačím na udupanom malom priestranstve hlboko v húštine.
Zo zeme trčí hrdzavá železná, či železitým vyzrážaným povlakom obalená rúra, bližší pohľad prezrádza, že v skutočnosti sa nejedná o studničku, ale o geologický vrt, z ktorého vyteká súvislý prúd chladnej vody. Neodoláme a koštujeme. Je chutná, v danej chvíli ňou bez výčitiek svedomia ľahko nahrádzame čaj, víno či iné tekuté pochutiny. Všetko dookola je pokryté hrdzou, hrdzavie lístie, hrdzavie strom, hrdzavejú aj drevokazné huby. Len ľad namŕzajúci na tráve a halúzkach pri päte rúry má číru mliečnu farbu. Zaujímavé miesto, je dobré zapamätať si jeho polohu, v sparnom letnom popoludní môže byť zastavenie pri ňom veľmi osviežujúce (tak ako dnes).
Musíme sa však pohnúť ďalej. Krížom cez zatiaľ neprebudenú lúku (príroda ešte drieme pod hnedastou prikrývkou), okolo tajomných solitérov, vchádzame medzi stromy. Cestu vedúcu kamsi vľavo si nevšímame, pokračujeme hlbšie do lesa, vyššie hore svahom, tam, kde tušíme blízkosť brál. Prichádzame pod Malé Skalky, skalný pás ukrytý na okraji nenápadného lesíka, vraj významnú lokalitu vyznávačov boulderingu. Prvýkrát som to tu navštívil kedysi na jeseň, odvtedy (aj vďaka okolnostiam) som však pravidelným návštevníkom. Páči sa mi tu.
Pristupujem bližšie k stene, naťahujem ruku, dotýkam sa drsnej chladnej skaly. Mladík po večeroch hltá príbehy dobrodruhov, ktorí sa za skuvíňania víchrice a hukotu padajúcich lavín snažia predrať na vrchol vysnívanej hory. Naspamäť sa učí mená Hercog, Buhl, Hillary, Mallory, Fiala či Orolín. Severná stena Eigeru, Nanga Parbat, Cerro Torre, El Capitan, Galéria Ganku znejú neuveriteľne lákavo. Verí, že raz… Súhra okolností, nedostatok príležitostí či odvahy (to znie lepšie ako zbabelosť) spôsobili, že sny našťastie zostali (viac-menej) len snami. Ale ešte i dnes sa (občas) dokážem zasnívať…
V tejto časti skaliek som prvýkrát, tak ďaleko vpravo som ešte nikdy nebol. S prekvapením (avšak podporeným teoretickou prípravou) zisťujem, že i v tejto časti bol kedysi dávno kameňolom. Jeho steny dnes slúžia na tréning horolezcom. Aj dnes sa tu jeden mladík, priaznivec boulderingu, krčí nenápadne pod skalou, obzerá si stenu, okolie i náhodných návštevníkov, žinenky už má rozložené (sú pripravené tlmiť jeho neúspešné pokusy). Narýchlo s ním prehodím pár slov.
Ostatní čakajú na dobre známom brale nad kameňolomom, oddychujú, kochajú sa výhľadmi. Zvoní mi telefón, že vraj, kde sa motám? Tiež som sa kochal, ponáhľam sa za nimi. Ani mi nedajú vydýchnuť (len čo stihnem očkom hodiť do protiľahlého svahu, Hodinková veža i Autobus nedočkavo mávajú) a už sa hýbeme ďalej, čas nepopustí.
Je sobota 20. marca 2021, 10:37, začíname zostupovať z kameňolomu, prvé jarné kroky nás vedú dole strmým zošupom pod pokračovanie skalného pásu, do blízkosti majestátneho stromu, majáka v lese. Vopred poučení hľadáme v jeho bútľavine kešku. Úspešne.
Chodníčkom popod skaly sa len pomaly, krok po kroku, meter po metri presúvame ďalej. Naozaj je čo obdivovať. Tu zdravý strom popierajúci zásady prežitia, vyrastajúci priamo zo skaly, jeho korene sa ako hrubé povrazy ovíjajú okolo kameňa, ako hady sa plazia cez trhliny hlbšie dovnútra brala. Tam hladké telo masívu, oko len s námahou hľadá plôšky schopné poskytnúť oporu pre prsty lezcov, nápadité názvy ciest – Polovičný princ, Lietaj Goldy! či Tupoň – na škáročku pootvárajú dvierka do ríše fantázie, tisíckrát obchytané biele (magnéziové) stupienky vedú až kamsi do neba. Očarujúce okolie, torzá starých tlejúcich kmeňov či nesmelé hlavičky prvých poslov prebúdzajúcej sa prírody. Trojicu hotujúcu sa na prvý výstup dňa, v dobrej nálade rozkladajúcu svoje náčinie, cinkot železa, farebné hadíky lán plaziace sa pri ich nohách…
Čarovný les opúšťame po cestičke, vynárame sa na lúke pri Juríčkovej jame, len zopár stovák metrov od zaparkovaného auta. Ešte je však privčas…
Po dôverne známej ceste sa znova vydávame smerom na Dobrú Vodu, po pár chvíľach opäť stojíme na križovatke nad železitým prameňom. Tentokrát sa otáčame na opačnú stranu, nechávame sa unášať atmosférou okamžiku (a cestou vedúcou na krásne lúčky pod Bachárkou). Jemne sneží.
Piešča a lúky pod Bachárkou, dve strany tej istej mince. Mince, ktorá má len rub a rub (alebo líc a líc), (takmer) identické dvojičky, podobné sťa vajce vajcu. Pripomínajú hlboké jazerá uprostred lesa, tichá plocha ktorých zrkadlí obraz hôr. Ich nehybnú hladinu narúšajú len občasné ostrovy, jedinečné osamelé solitéry náhodne vyrastajúce uprostred rozľahlej planiny. Dve nenápadné škvrnky na mape. Podobné a predsa tak odlišné. Pokoj a ticho Piešče len občas rozozvučí náhodná návšteva. To pod Bachárkou býva oveľa rušnejšie, blízke skalky či neuchopiteľný duch miesta lákajú na návštevu, vytvárajú ideálne podmienky na piknik. Na jeden sa hotujeme aj my.
Konečne odľahčíme batohy (a zaťažíme bruchá), pripravený proviant nebudeme ťahať zbytočne celý deň na chrbtoch (tak ako prednedávnom po všetkých Kopcoch a cez celé Lesy), ideme opekať! Teraz a tu! Táborisko na okraji lesa už čaká.
Najskôr však musíme pripraviť ohnisko. Rozbiehame sa do okolia, hľadáme sucháre na oheň aj paličky na opekanie. Keďže sa rozloženia ohňa chopili dvaja ostrieľaní táborníci, Paľo a Milan, o malú chvíľku už pod vysoké koruny stromov stúpa voňavý dym, ohník veselo praská na ohnisku, na paličkách sa objavujú prvé umelecké výtvory. Slaninka sa pomaly zmenšuje, tuk odkvapkáva do pahreby, už-už ju treba koštovať. Klobásky na kraji trošku sčerneli, zuhoľnateli (ale sú veľmi chutné, tak akurát škrípu pod zubami). Špekáčky sa konečne naježili, pomaly hnednú, dole s nimi, sú predsa hotové. Zemiak sa neustále drolí do pahreby, nevadí, tak je predsa najchutnejší, stačí poutierať popol. Na lopáriku už čaká horčica, cesnak, uhorka aj cibuľa, lukulské hody sú v plnom prúde. Na samý koniec príde na radu dezert – jabĺčka v karameli. Prikúsnutie sa patrí spláchnuť niečím chutným, batohy stále skrývajú nejedno prekvapenie, na smäd dnes určite nezahynieme. Dokonalé.
Mať so sebou stan a spacák – zostávame do zajtra, takto sa však musíme rozlúčiť. Zahasíme oheň (hneď vedľa je prameň), upraceme po sebe, odchádzame. Ťažko sa nám lúči s príjemným miestom (dobre sme sa napráskali), musíme to rozbehať. Chodníček mierne stúpa popod Včelie skalky (rozlámaná homôľka ukrytá v lese povyše táboriska), skrúca sa vľavo, smeruje k vyvieračke.
Občasná vyvieračka, či Skovávací štoček (hovor tak, ako ti zobák narástol) je dnes verná svojmu menu. Len úzky prúžok vody vyteká z nenápadnej jamky pod koreňmi stromov (v lete by to človek obišiel, nebyť tabuľky nevenoval by jej jediný pohľad). Kde nič, tu nič však prúd silnie, jama sa zapĺňa vodou, (takmer) suchý potôčik si začína veselo pospevovať, zurčí dole svahom, stráca sa kdesi v húští na okraji lúky. O minútku je však všetko tak ako na začiatku, z nenápadnej jamky pod koreňmi stromov vyteká len úzky prúžok vody…
Hor sa do skál! Hlbšie v lese nad našimi hlavami sa ukrývajú (už dobre) známe bralá, horolezecké skalky, chceme si ich (z bezpečnej vzdialenosti) obzrieť. Výborná nálada vydareného jarného dňa však v duši (niektorých) prebúdza nečakaný nepokoj, vyvoláva prekvapujúce túžby. Náhle (poniektorí) prahnú po nevšednom zážitku, (odrazu) im nestačí dotknúť sa skaly iba zrakom, túžia ohmatať jej telo, pocítiť pod rukou jej chladnú drsnosť, splynúť so stenou, dosiahnuť vrchol. Ostatní nemajú silu protestovať…
Úzkou strmou prťou sa štveráme pod stenu, dychčíme, fučíme, driapeme sa k päte pyšného brala, pod Hodinkovú vežu. Konečne sme tam! Ruka sa dotýka skaly, snaží sa nahmatať jej tep, započuť tichý šepot slov, zrak blúdi po jej členitom povrchu, pokúša sa objaviť skrytý vstup, tajnú cestu na vrchol. Tá je ale pre bežného smrteľníka uzamknutá, kľúč k nej síce vidíme, visí však privysoko…
A tak úzkym chodníčkom ponad strmým zrázom traverzujeme vľavo, na samý koniec skalného pásu, do úzkej štrbiny. Popod Malý Kjeragbolten sa hore dokážeme vyštverať aj my. Ľahko sa to povie, (trochu) ťažšie vykoná. Prielez je síce zaistený kramľami a reťazou, stupy sú však od seba ďaleko, výstup nie je (úplne) zadarmo. Na štýl sa však nehráme, dôležitý je výsledný efekt (a prežitie). Nakoniec ale všetci šťastne stojíme na hrane brala (z tejto strany viacero prvovýstupov), spokojní sami so sebou, užívajúci si svojich päť minút slávy. Blesky fotoaparátov oslepujú skalu a jej hrdinov.
Po hrebeni sa presúvame kúsok vedľa, na vyhliadku. Opatrne nakúkame cez hranu skaly („Tu dole sme pred chvíľou stáli!“), rozhliadame sa do okolia („Tam v lese je kameňolom, odtiaľ sme pozerali na tieto skaly.“), lúka pod Bachárkou leží hlboko pod našimi nohami („Hentam sme opekali!“). Užívame si prekrásny prvý jarný deň.
Provizórna hojdačka pri ohnisku láka, niektorí nedokážu odolať (nikdy nezahubiť dieťa v duši), zvyšky horolezeckého lana aj konár sú našťastie dostatočne pevné (zhupnúť sa stále vyššie, až tam, nad hranu skál! – toto chvalabohu nikto neskúša).
Je nám tu dobre, dokázali by sme sa ešte chvíľu pribaviť, v najlepšom však treba prestať, chceme predsa ešte niečo stihnúť. Krížom pomedzi stromy schádzame na asfaltku, vydržíme na nej však len pár metrov a točíme na cestu vedúcu hore svahom, tam, kde tušíme vrchol Červíčky.
Je to môj prvovýstup na tento výrazný hrebeň, (avšak na mapách len okrajovo označený) pretiahnutý dvojvrchol. Akoby ani nestál za zmienku. Nakoniec je to však dobre, davy návštevníkov, prešliapané chodníky a kopy smetia by narušili jeho zaujímavú náladu. Aj dnes, v krásnom slnečnom popoludní vyžaruje silnú, ťažko definovateľnú, neuchopiteľnú, avšak celé okolie prestupujúcu atmosféru tajomna. Nepotrebuje k tomu ani pomocníkov, hmlu, chlad a skuvíňajúci vietor, vystačí si úplne sama. Červíčka, družka neďalekého Vrátna (máva nám hneď zo susedstva).
Kameňmi a skalami husto posiate temeno, polámané pahýle odrastených stromov, len kde-tu riedko stojaci (pred)poslední mohykáni, pod nimi žiadna mladina… Na boku ležiaci, zvalený posed. Mesačná krajina. Aké sily sa preháňajú nad týmto hrebeňom? Čo za živly sužujú toto zakliate kráľovstvo? Kde sa skrýva jeho záchranca? Aj v tomto podzemí drieme oddiel rytierov, pomocníkov tých spod Sitna? Myseľ kričí do krajiny desiatky otázok. Ticho. Žiadna odpoveď.
Predierame sa pomedzi húštiny (v lete to bude prechodné len s námahou, či mačetou v ruke), prekračujeme a obchádzame popadané stromy, preliezame zvyšky plotov, napriek miernemu sklonu sa len s námahou predierame vpred. Konečne! Sme na vrchole Červíčky, podľa nevzhľadného papiera nalepeného na strome (tento nie je od Sida) vo výške 539 metrov. Petra Vlhová práve vyhrala Svetový pohár.
Z tajuplného, čiastočne vyhliadkového vrcholu sa cez nevýrazné sedielko, popod (niektorí cez) drobné bralo, posúvame ďalej, na druhý vrchol. Počet zaujímavých sôch rastie, charakter prostredia sa nemení. Nezabudnuteľné miesto, sľubujem si návrat (kedy to všetko stihnem?).
Zostupujeme. Zarastená, dlho nepoužívaná zvážnica (občas musíme obchádzať lesom) nás vedie dole, bližšie na asfaltku. Sme tam, dobrodružstvo dnešného dňa končí, ďalej to už bude povinná jazda po známych miestach.
I tak však poblúdime. Neodbočujeme včas, na lúky za Hoštáckou hôrkou sa dostávame okľukou. Je to však pekná lesná zvážnica. A nakoniec – všetky cesty sa raz stretnú. Aj tá naša.
Cez lúčky a zvyšky vápenných baní sa dostávame na vyhliadkové bralo Hoštáckej hôrky, oddychujeme, kocháme sa pohľadmi do blízkeho i vzdialeného okolia. Hrad, Dolina, cintorín pod Kostolnou hôrkou, Kopec, fabrika… a množstvo iných nepomenovaných miest. Na Dobrej Vode (a v jej okolí) je krásne…
Už nám zostáva len bezpečne zostúpiť dole z brala, nestrepať sa zo skaly (treba pozerať pod nohy) a na malú chvíľku sa zastaviť v Ajšnite. Vždy sa nájde niekto, kto tam nebol. Otvárame bráničku a pomedzi ploty dvorov vchádzame do úzkeho skalného prieseku.
Oko fotografa obdivuje jeho kolmé steny, hladkú jednotvárnosť ktorých vhodne ozdobuje drobná i bujnejúca zeleň. Oko horolezca plače pri pohľade na krásne lezecké steny, ktorých čisté línie pohlcuje (a začína narúšať) parazitujúca flóra. Oko každého návštevníka však zaplače pri pohľade na nevzhľadné betónové preklady zabraňujúce prechodu cez ochranné pásmo vodného zdroja (PREČO !?!?). Musíme sa otočiť a obísť to po ceste.
Sme v cieli, autá už netrpezlivo čakajú na svojom mieste obklopené desiatkami iných značiek, Dobrá Voda v tieto víkendy láka množstvo výletníkov. Len smutná zamknutá krčma zíva prázdnotou. Ako rád by som si tam na chvíľku sadol, prehodil zopár (posledných) slov, odovzdal sa pokojnej atmosfére a prirodzeným spôsobom nechal zo seba vyprchávať náladu krásneho dňa. Snáď už čoskoro…
Mňa (a spolucestujúcu) ale ešte čaká posledných pár kilometrov, naše auto čaká (dúfam) na Víteku. A tak sa dnes už tretí krát vydávame na tú istú cestu, rovnakú, ale vždy inú. Pomaly zapadajúce slnko prepožičiava krajine nenapodobiteľnú náladu, nám pripravuje neopakovateľné chvíle. Cesta je ako z gumy, posledné metre sa naťahujú ako rozprávanie z tisíc a jednej noci. Už aby sme boli na mieste.
Ďakujem všetkým, ktorým sa ešte nezunovali výlety do okolia Dobrej Vody a stále majú chuť dolovať drobné diamanty z hlušiny tejto podivnej doby. Verím, že tie drobné čriepky zážitkov zostanú uložené hlboko v našich spomienkach. Prvý jarný deň svojou prítomnosťou spríjemnili Vierka Gubiová, Marianna Fakašovská, Danka Fáziková, Božka Golierová, Milan Babišík, Janči Budoš, Igor Naništa, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Jozef Chudý, Sido, Ctibor a
Juro Golier
Jarné ráno, smutné nedeľné dopoludnie. Motám sa po záhrade, mal by som (konečne) ostrihať ten vinič, sľubujem to (chystám sa na to) už niekoľko týždňov. Po peknom (takmer jarnom) dni sa obloha zatiahla, všetko je fádne, krajina akoby stratila všetky farby, jej vôňa sa rozplynula v rannom chlade. Všetko je sivohnedé, len na hrudách oráčiny sa trbliece strieborný mráz. Staré šľahúne som už postŕhal z drôtov, teraz sa bavkám s úponkami, snažím sa postupne odkrútiť všetky zdrevnatené prstienky pevne ovinuté na vedení. Au! Nožnicami som si sekol do prsta (ja šikovník), červené kvapky krvi farbia zem. Začína snežiť.
