sobota 27.3.2021
Auto na križovatke odbočí vľavo (pozor, daj prednosť v jazde!), ako myška sa prešmykne popod šikmú vežu, pri múre cintorína míňa modrú tabuľku:
Trstín 24
Chtelnica 10
Trstín. Celým vnútrom náhle preniká bodavý pocit nepokoja, trpký závan nedostupných diaľok, pred očami rastie pyšný masív, ladná línia hory. Nekonečné týždne zavretý vovnútri okresu… Kedysi dávno. Mladý muž (nedobrovoľne uväznený v drsnom zamate doby) ticho sedí v plazivo sa približujúcej letnej noci na svahu hôr kdesi nad mestom, zadumane pozoruje jeho blikajúce svetlá, blízke, no neprístupné svahy bergu za veľkou riekou pomaly splývajú s tmou… Desaťročie skôr. Chlapec sa (spolu s hrdinami ošúchanej knihy) prediera džungľou dakde na rovníku. Hic sunt leones! Cestuje ľadovou pustatinou Antarktídy, sprievodcom mu je len mráz a skuvíňajúci vietor. Ako oko v hlave opatruje náhodne nájdený poklad, letový poriadok aerolínií – Tokyo, Montreal, New York či Sydney sú neuveriteľne blízke, avšak omnoho vzdialenejšie než okraj galaxie… Dnes. Svet sa končí v Chtelnici…
…prípadne o kúsok ďalej (ale o tom radšej nikde nehovorte). Pravidelne sa opakujúca rutina sobotného rána začína pomaly nudiť. (Pri)skorý budíček (prečo!?), presne vypočítané pohyby (času je tak málo!), ťažké rozhodovanie posledných minút (budem potrebovať aj vetrovku?), čakanie na Braňa (je presný, my nie…) – dnes nemusím šoférovať (kontrolujem obsah ploskačky)…
…užívam si polohu spolujazdca. Nemusím sledovať ten rýchlo sa odvaľujúci sivý pás vozovky, zrak môže zablúdiť aj kus vedľa, zastaviť sa na zaujímavých detailoch ubiehajúcej krajiny. Hľadať belavý odlesk Orlích skál v tmavej mase lesa (zelená jar je predsa len ešte príliš vzdialená). Spolu so zajacom pelášiť ako o život z dosahu hučiacich kolies. Zachytiť vzdialený závan vône ľalií poľných nad múrmi kostolíka na kopci. Zadúšať sa (mysľou opäť cyklista) rozkolísanou strmou EKG krivkou cesty vedúcej podhorím.
„Brzdi!, budeme odbočovať.“, na námestí prudko točíme vpravo, úzkymi, ešte neprebudenými uličkami Chtelnice sa rýchlo dostávame preč z dosahu civilizácie, ponárame sa hlbšie do náruče hôr. Parkovacie miesto nad Vítekom už netrpezlivo čaká…
Po tejto ceste by som už hádam trafil aj poslepiačky. Napriek tomu (niekomu sa to môže zdať divné) sa na ňu vždy teším. Viem, že hneď prvé kroky mi rozprúdia krv v žilách, spôsobia, že budem lapať po dychu (takto po ráne), aspoň sa však konečne úplne preberiem. Zrakom opäť smutne pohladím budovy veľkého rekreačného strediska (stále rovnako pusté), pripomienku pominuteľnosti (a zbytočnosti) megalomanských činov človeka a už sa teším na otvorený priestor Juríčkovej jamy.
Dlhá zvažujúca sa lúka, nenapodobiteľné solitéry a modré nebo. Husté lesy všade navôkol (bralá v nich ukryté). Veniec hôr na horizonte. Spev vtákov. Vôňa sobotného rána.
Všetka ťažoba bežných dní je definitívne zabudnutá, duša si začína pospevovať. Nohy sú náhle ľahké ako pierko, uvoľnená myseľ poletuje priestorom ako priesvitný motýľ. Z výšky pozoruje trojicu kráčajúcu planinou. Snaží sa nahliadnuť pod pokrov stromov. Privoniava ku kvietku drobnej fialky. Teší sa z ďalšieho krásneho dňa.
Nepredbiehajme však, nechváľme dňa pred večerom, situácia sa ešte môže (niekoľkokrát) zvrtnúť. Ale teraz si užívame svoju hodinku pokoja, chvíle, ktoré sú nám (každý týždeň) dopriate naviac. Prvý lúč slnka v oku. Biely pozdrav Veľkého Autobusu. Odraz strapatej štice Červíčky v mláke pri ceste. Výbeh cez ikonický (a fotogenický) stupáčik na Lachove. Zvlnenú, hadiacu sa líniu cestičky ku krížu. Prvé kroky po ešte driemajúcich uličkách obce. Slnkom ožiarenú vežu kostola…
… pod ktorou sa vítame s kamarát(ka)mi, viacerí dnes mali opäť rovnaký nápad ako my, chcú sa ísť túlať, ako je v poslednom čase zvykom (či vynútenou nevyhnutnosťou), po cestách (i necestách) v blízkom (aj vzdialenejšom) okolí Dobrej Vody. Po tradičnom zvítaní (počastovaní) sme pripravení vyraziť. Štartovú fotografiu nechávame na neskôr.
Celkový plán nemeníme, cestičky k jeho dosiahnutiu však upravujeme (ako vždy) podľa momentálnej nálady. Po pár desiatkach metrov putovania Dolinou opúšťame asfaltku, odbočujeme vpravo na lesný chodník, ktorý v minulosti býval lesnou železnicou. Niektorí z nás to tu poznajú, pre ostatných sú tieto miesta prekvapením. Podľa ich reakcií predpokladám, že príjemným.
Cesta stúpa takmer nepostrehnuteľne, väčšie prevýšenie prekonáva perfektne vyrezanou serpentínou. Prerezáva sa pomedzi skaly, zarezáva do strmého svahu. Takmer na každom kroku máme čo obdivovať. Projektanti i stavitelia tohto dielka boli skutoční majstri.
Tichý trávnatý chodník ukrytý hlboko pod korunami stromov sa ponára do krajinársky nádherného úseku, vo svahu nad našimi hlavami sa v lese týčia výrazné skaly, kamenné bloky. Tušíme, že križujeme krasovú oblasť (nie nadarmo sa tiež nazýva Slopy – rovnako ako tá v protiľahlom svahu, prvý cieľ nášho dnešného putovania), náš citlivý vnútorný georadar zaznamenáva podivuhodné vibrácie, cíti (ešte neprebádané) podzemné priestory. Láka nás vydriapať sa hore strmým svahom, preskúmať zaujímavý hrebeň, pokúsiť sa nájsť kľúč, otvárajúci bránu do srdca hory. Hádam niekedy nabudúce…
Blížime sa k Lalkovej skale, úseku trate, ktorý bolo treba prerúbať priamo cez mohutné bralo (menší brat Ajšnitu). Neodoláme, vystupujeme hore na vyhliadku, obdivujeme (i keď trochu zarastený) pohľad na hradné veže týčiace sa vo svahu na opačnej strane údolia. Dolu nad cestu sa príliš nenakláňame, ten výhľad je dosť vzdušný…
Ďalej pokračujeme rozdelení na menšie skupinky, ktosi z tej poslednej si všíma tmavú dieru v skale povyše chodníka. To predsa nenecháme len tak, toto musíme preskúmať! Skupinka dobrodruhov sa driape po vyšliapanom chodníčku (nie sme tu prví) hore strmým svahom (našťastie len kúštik), objavuje vstup do skaly. Prepchávame sa dovnútra.
Stojíme (poniektorí sa trochu hrbíme) v drobnej sále, malej jaskynke s krásne vymaľovanými stenami. Zaujímavé a pekné miesto, v prípade nutnosti by sa tu dalo aj prespať, lepšie ako celú noc moknúť kdesi na daždi. Ak sme však našli (podľa indícií na webe) Markov kút… – rýchlo preč, tomuto miestu sa treba v každom prípade vyhnúť.
Teraz je ale krásny slnečný deň, do noci je ešte ďaleko, užívame si chvíle pohody na zaujímavom mieste, strašidelné predstavy si nepripúšťame (ani sa nám netlačia do mysle), v danom okamžiku vlastne ani netušíme, kde sa (možno) nachádzame. Podľa dostupných informácií by sa mal Markov kút nachádzať niekde úplne inde, práve sa tam hotujeme, je to hlavný cieľ dnešného výletu.
Konečne sme dohnali čelo skupiny (počkali nás), musíme sa k nim však predrať cez polom na chodníku. Zažívame veselé chvíľky, veď oni dobre vedia, prečo nás čakajú práve tu! Opäť nastala tá chvíľa, prišiel čas znova sa ponoriť do voľne plynúcej krajiny, nezviazanej okovami chodníkov a ciest. Začíname sa šplhať hore strmým svahom, smerujeme kamsi hore, na hrebeň, tam kde tušíme (dúfame v) existenciu jaskyne.
Mám rád tieto cesty voľným terénom, kde smer putovania určuje sama príroda a naša slobodná vôľa. Každý z nás si hľadá vlastnú cestičku, obchádza zvalené stromy či riedke húštinky kríkov, chce zvoliť ten najschodnejší kurz. Po chvíli ale obvykle zisťujeme, ako sme sa mýlili, závidíme susedovi vľavo (i vpravo) ich predvídavosť (či lepšiu kondíciu). Je čas si odfúknuť, zastavujeme, rozhliadame sa. No, nie je to až také zlé, veď niektorí sú na tom ešte horšie, ako malé farebné mravčeky sa štverajú v hĺbke ďaleko vzadu. Nevadí, hore sa počkáme. Ale je tu krásne!
Presné súradnice (nepresného prístroja) GPS umiestňujú jaskyňu kdesi na tieto miesta. Povyše sa ukazuje skupinka skál, hneď vedľa ďalšia, aj o kus ďalej presvitá čosi kamenné. Už len nájsť ten správny otvor, vstúpiť do podzemia hory. Vytvárame rojnicu.
Bezvýsledne. Buď klame GPS či katastrálne záznamy alebo oficiálny zoznam jaskýň (1106. Markov kút – k.ú. Dobrá Voda, okr. Trnava, 400 m n.m., dl. 8 m, archeologické nálezy (neolit)…). A možno len ten Moloch nechce aby sme objavili jeho príbytok.
Okolie je ale zaujímavé, tajomné, kamenné ostrovy v lese sú obklopené zaujímavými sochami, torzami dávnych strážcov jeho pokoja. Dnes ho však narúšame svojou neúnavnou snahou preniknúť bližšie ku tajomstvu hory. Hlavne ja s Paľom sa motáme dookola po svahu ešte dlho potom, ako ostatní zasadli k zaslúženému oddychu. Márne. Dnes nám nie je dopriate odkliať vstup do podzemia, Zámok nevydáva svoje tajomstvo.
Mierne sklamaní (veď mi sa raz vrátime, lepšie pripravení) sa presúvame o kúsok vyššie, na vyhliadku Slopy. Rovnomennú jaskyňu poznáme, chuť si napravíme aspoň pohľadom (z úctivej vzdialenosti) do jej bezodného hrdla. S horkosmutným pocitom v hrudi odkrývame železný poklop, nakláňame sa nad tmavý pažerák priepasti…
Stačilo! Nebudeme viac pokúšať šťastie, radšej sa rozhliadneme do okolia. Potešíme sa pohľadom na zvlnenú pahorkatinu dobrovodskej kotliny, pokúsime sa nájsť presvitajúce veže starého hradu, užijeme si slnečnú pohodu sobotného predpoludnia. A konečne urobíme aj štartovaciu fotografiu.
Tieto pohodové chvíľky by sa ľahko predĺžili do neskorých hodín, my sme si ale prišli trochu pretiahnuť kostru, unaviť svaly, pokračujeme ďalej. Pri poslednej návšteve tieto miesta halila tajuplná hmla, mali úplne inú atmosféru, záhadný nádych. Dnes kráčame pekným (pra)lesom, stretávame množstvo ľudí, ktorých vytiahol krásny deň na prechádzku do prírody. Ale raz príde opäť deň, okolie zahalí tajomná hmla, z podzemných škár Zámku vykuknú na zemský povrch záhadné bytosti…
Na krížnych cestách volíme tú, ktorá smeruje na Suchánku. Krásna široká cesta je ako stvorená pre kolesá bicykla. Aj teraz sa jeden cyklista pachtí v protismere, urobil pekný kotrmelec, ale pozviechal sa a bez akýchkoľvek známok znepokojenia pokračuje ďalej. Zdravíme sa. My opäť odbočujeme do voľného terénu.
Tentokrát bohužiaľ poznačeného ťažbou. Cez neupratané rúbanisko sa kráča zle, treba dávať pozor na každý krok, guľatina pod nohami dokáže byť zákerná. Našťastie tesne pod vrcholom ťažba končí a tak si aspoň úplne hore môžeme užívať príjemné chvíle v objatí prírody. Sme na Vysokej skale.
Skala (z tejto strany) nie je skalou a vôbec už nie vysokou, jej západné steny však spadajú dole prudkými skalnými prahmi, nebyť náletových drevín by bol výhľad týmto smerom celkom zaujímavý. Teraz si však musíme viac domýšľať. Je čas na oddych, doplnenie stratených síl, načerpanie energie (aj priamo zo zeme), maškrtenie. A rozhliadnutie sa po okolí.
Ďalší z nenápadných malokarpatských vrcholov, ktorý ma dušu. Jeden z mnohých. Niekedy naozaj stojí za to prísne sa nedržať iba vyšliapaných (či vyznačených) chodníkov, občas treba poslúchnuť volanie srdca a vydať sa na putovanie do krajiny bez ciest.
Verím (ako vždy), že tu nie som posledný krát, avšak pre istotu sa s vrcholom lúčim. Pohľadom sa snažím obsiahnuť každý jeho kameň, každučký peň či kmeň stromu, spomienku naň si uložiť hlboko do pamäti (a drobný kamienok na pamiatku do ruksaku). Odchádzame.
Schádzame lesom, snažíme sa nájsť tú správnu zvážnicu. V teréne narušenom ťažbou to nie je vôbec jednoduché, nakoniec preto končíme kus vedľa, na druhej strane hory, na okraji peknej lúčky. Niekedy treba vedieť aj poblúdiť.
Stojí tu exkluzívny posed, neodolám a vyliezam na jeho terasu. Otvára sa mi pohľad lovca, lúku a blízke okolie mám ako na dlani. Vybavenie interiéru tiež nie je na zahodenie, musí to byť zážitok stráviť noc na tomto mieste. Kochať sa pohľadom na pomaly zhasínajúci deň, sledovať tiene vychádzajúce z lesa. Zaspať pokojným spánkom vysoko nad svetom tam dole. Prebúdzať sa s ranným zaštebotaním, ešte chvíľu predtým ako sa prvý slnečný lúč dotkne korún stromov.
Pohodlnou cestičkou, údolím pomedzi bezmennými (no malebnými zalesnenými svahmi) sa dostávame na dobre známu cyklocestu Jablonica – Suchánka, priamo do zákruty, odkiaľ začína obávaný stupáčik (ktorý oddeľuje zrno od pliev, cyklistov od nadšencov). My, turisti, však dnes smerujeme opačným smerom.
Hneď skraja nás nadchne zaujímavý kopček, pohľad do mapy ho identifikuje ako Bzovú. Keď o pár desiatok metrov ďalej vidíme stromy olepené značkami so zákazom vstupu je rozhodnuté. To musíme vyskúšať! Nie však dnes, toľko času už nemáme.
S návštevou však nesmieme pridlho otáľať, ťažobné mechanizmy sa poriadne zahryzli do tela masívu, kameňolom pohltil riadnu časť jeho objemu. Niekoľko rokov to však ešte vydrží, avšak – pamätáte si smutný pohľad od Trstína na Holý vrch? Jeho väčšiu časť si je dnes treba už len predstavovať…
Kráčame mesačnou krajinou. Na topánky mi sadá jemný biely prach, zvyšky krásnej hory sa (navždy) usádzajú vo švíkoch mojich wibrám. Na okraji veľkej plochy čakajú na odvoz vyťažené kmene stromov. Rovná zdravá mladina i mohutné odrastené majáky skončili ako bezmenná drevná masa. Surová náplň nenásytného pažeráka priemyselnej výroby. Starý kríž chátra na kraji lesa. Na dušu padá smútok.
Našťastie prichádzame k vodnej nádrži Jablonica, okolie ktorej je v tento krásny (takmer letný) deň napočudovanie ľudoprázdne (jediný bežec rýchlo mizne v diaľke). Dnes je tu priehrada len pre nás. V okamžiku sa rozkladáme na krátky oddych, teplá zem láka na posedenie, chladivá voda na kúpeľ. Ľuboš nám ukazuje, ako na to (bŕŕŕ, mne je zima ešte aj teraz pri prezeraní fotografií). Slnečná obloha sa zrkadlí v jemne sčerenej hladine nádrže, jej jednoliatu plochu narúšajú torzá starých, zaplavených kmeňov. O tie na brehu sa už postarali ostré hryzadlá bobra.
To by bol piknik, tu by sme si dokázali posedieť! Avšak nemôžeme, sme na najvzdialenejšom bode trasy, k autám nás čaká ešte poriadna porcia kilometrov (psst, príliš nahlas to radšej nehovorte!). A tak sa voľky-nevoľky zdvíhame.
Krajom prírodnej rezervácie Zrubánka (aj tú sme pôvodne chceli preskúmať, nabudúce) sa posúvame ďalej. Pokračujeme popod Bachráčku (čas nás tlačí, na zalesnený vrchol už nie je čas vybehnúť), lesom takmer bez výhľadov, krok za krokom, meter za metrom ukrajujeme z určenej porcie kilometrov. Kúsok pred nami prebehne lesom črieda muflónov, dnes prvý (a posledný) pozdrav živej prírody.
Ako dobre sa plánuje trasa v teple domova pri obrazovke počítača! Ako ťažko sa naplánovaný smer drží v lese rozrytom od kolies ťažkých strojov! Správny kurz samozrejme nedokážeme udržať, na Suchánku sa nakoniec blížime vedľajšou dolinou po dobre známej asfaltke. Ale cesta je to pekná, je úplne iné kráčať po nej pešo, mať dostatok času (a síl) na prezeranie si okolia, ako v sedle bicykla hľadieť len niekoľko centimetrov pred predné koleso. Prechádzame úplne neznámou krajinou.
Konečne sme pri Suchánke! Dnes už niekoľkýkrát zahmlievam, na otázku „Koľko ešte?“ odpovedám síce presne, ale vzdialenosť uvádzam radšej v míľach. Psychika dokáže byť silný protivník.
Popod riedku šticu pretiahnutého hrebeňa Lesov (tam už dnes naozaj nepôjdeme, i keď – pôvodné úvahy boli rôzne…) po spevnenej zvážnici, známej cykloceste, sa púšťame do boja s posledným úsekom trasy. Cieľ ešte síce nevidíme, je však už na dosah.
Na križovatke s červenou sa lúčime s Alicou a Palinom, zbiehajú pod Mariáš, chcú ešte navštíviť skalné okno. My ostatní si to už nekomplikujeme, volíme priamu (a najkratšiu) cestu. Nad Lesmi a Červíčkou sa začínajú zbiehať mračná.
Ešte sa chvíľku pristavíme pri takmer zabudnutom kríži nad Záblavím, obdivujeme jeho jednoduché (ale pôsobivé) línie aj archaický jazyk („Na čest a chválu Pánu Bochu wšemochucimu…“), prestávka nám vleje do žíl prepotrebné sily, poľahky sa tak dostávame medzi prvé domy obce, sme už takmer v cieli (aspoň poniektorí).
Ešte sa osviežime pri (novo vyvedenom) prameni Hlávky a nastáva čas rozlúčky. Trnavská skupina to má už za pár, do bezpečia áut im chýba len niekoľko metrov. Naša trojica sa chystá na záverečnú skúšku ohňom (či skôr vodou), máme pred sebou poslednú hodinku dnešnej turistiky. Začína popŕchať.
Spočiatku len drobne, ani to nestojí za reč, s postupujúcimi metrami však prehánka silnie, mení sa na jemný jarný dáždik. Za iných okolností by bol celkom príjemný, teraz je však otravný. Našťastie netrvá dlho. Kúsok za krížom stretávame Jozefa s Dadou (a kamarátom), boli na Bachárke zbierať medvedí cesnaku, už sa vracajú. Nečakané (a milé) stretnutie rozoženie chmáry, zvyšok trasy už prejdeme suchou nohou.
Čo dodať k dnešnému výletu? To čo sme hľadali sme nakoniec nenašli (alebo možno našli niekde úplne inde). Trochu sme blúdili. Objavili sme zopár nových zákutí, tie známe sme uvideli v novom svetle. Trochu sme zmokli. Ale ako vždy bolo fajn. Hlavne kvôli skvelej spoločnosti, tú dnešnú tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Božka Golierová, Igor Naništa, Ľuboš Rosa, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Palino a
Juro Golier
Miesta vzdialené a predsa tak blízke. Žijú si svoj vlastný život v našich predstavách. Možno je dobre, že sa nám ich nikdy nepodarí navštíviť. Zostávajú také, aké sme si ich vysnívali. Mestá snov. Neviditeľné mestá.
