Veľká noc na Dobrej Vode
pondelok 5.4.2021
Na udalosti veľkonočného pondelka pomaly sadá prach zabudnutia. Nie, ten príbeh ešte nie je úplne pochovaný pod nánosom nových zážitkov, to len jemná pavučinka čerstvých emócií postupne obaľuje blednúci zamat košatého lesa spomienok, spaľujúci žiar súčasnosti premieňa kmene jeho stromov na tlejúce kôpky popola, pokrútené riečisko miznúcej pamäte zanáša neúprosný tok času, rozľahlé jazero mysle sa zapĺňa, jeho lesklá hladina sa zrkadlí, odráža každý pokus o hlbší ponor do víru rozpomínania. Avšak… stačí len jemne fúknuť, priestor zaplní striebristý mrak spomienok, svetelný lúč v ňom okamžite rozohráva svoje šalebné hry. Stačí len raz mávnuť a príbeh ako bájny Fénix povstáva z popola, zobrazuje sa v novom šate, priezračne žiari svetlými, jasnými farbami. Nastal čas pripomenúť si beh udalostí.
„Šibi ryby mastné ryby, dávaj vajcia od korbáča…“, dnešný budíček je odlišný ako po ostatné rána, dnes vstávam prvý ja. Iný pondelok v zmenenej dobe. Za normálnych okolností by nasledovali ľahké raňajky a potom povinné (neobľúbené) koliesko návštev. V tento deň sa nepatrí obísť žiadnu ženu. Ach jaj (už dlhé roky to absolvujem len zo zvyku a donútenia, bez schopnosti vzbúriť sa)! Ale dnes…
Dnes sa nemusím navliekať do slušivého obleku, pchať do vrecka fľaštičku s voňavkou, dnes si obliekam pohodlný turistický odev a do ruksaku dávam ploskačku so životabudičom (jej obsah ale vonia tiež). Starý dobrý šibák (bužírkový, pamätá aj moje mladé roky, to bol Jagger ešte fešák) pre istotu balím tiež. Možno aj dnes niekto príde…
Toto je posledná turistika v okolí Dobrej Vody na najbližšie … , neviem, nechcem sa (zbytočne) zariekať, ale nejakú (aspoň kratšiu) prestávku si určite dám. Je tu síce krásne, kraj mi (už dávno) prirástol k srdcu, ale čo je veľa, to je moc. Nerád by som to niekomu znechutil. I keď… predpokladám, že sem ľudia po celú dobu chodili dobrovoľne (hoci toho mali na výber oveľa viac). Nuž, prebrázdili sme to tu naozaj dobre. Ale nebojte sa, niečo nám aj tak ešte zostalo…
Dnes sú cesty prázdne oveľa viac ako obvykle, niektorí berú situáciu vážne (alebo len, tak ako ja, využili príležitosť). Som zvedavý, ako zareaguje moja vôľa na dôverne známu cestu z Víteku, naposledy som sa na nej veru riadne vytrápil…
Našťastie je všetko rýchle zabudnuté. Vystupujeme z auta (spolucestujúca je samozrejme aj dnes po mojom boku), chmúry na duši sa rozplývajú, srdce piští nedočkavosťou, túži cítiť nekonečnú voľnosť lúk a polí či mohutnú masu lesov. Bachárka, Skalky, Banky, Záhumenice… už ideme, už sa blížime!
Keby som teraz zavrel oči, poslepiačky trafím až na námestie. Obídem každú jamu, pozdravím každý strom. Pristavím sa pri kríži. Tú cestu už poznám naspamäť. Ale nevadí, tak ako po prvý raz sa teším na lúku pod lesom, odlesk Skaliek, krátky hupáčik, súmerný Kopec. Prvý ostrý nádych. Vlnenie ranného vzduchu. Žiaru prebúdzajúceho sa dňa. Chodník ponad jarky, nikdy na teba nezabudnem…
Dobrá Voda, múry domov v stíchnutých uličkách vracajú ozvenu našich nehlučných krokov. Len zo dvaja šibači mieria kamsi do susedov. Zdravíme sa kývnutím hlavy, úsmev spod rúšky nevidno…
Na parkovisku pred krčmou je však veselo, pri autách postáva skupinka našich kamarátov, už sa častujú. Rýchlo vyťahujem šibák, dievčatá v tento deň nemôžu zostať nepovšimnuté. O chvíľu sa môžem pridať k hostine aj ja.
No stačilo už, len kvôli tomuto sme sem predsa nechodili. Šibáky putujú do batohov, batohy na chrbát, paličky do rúk, tak teda poďme. Popri Hlávke (konečne príde aj na symbolickú oblievačku) sa skrúcame do bočných uličiek, konečne smerujeme mimo dosah civilizácie.
Záblavie, polia a lúky povyše obce. Tu sa môžem znova slobodne nadýchnuť, krok opäť naberá na ľahkosti, myseľ sa uvoľňuje. Krajinou sa rozlieha smiech, dnes bude veselo.
Tentoraz som mal naozaj problém vymyslieť trasu, ktorou sme v poslednej dobe nešli aspoň dvakrát. Horko-ťažko som nakoniec čosi vykúzlil, možno objavil aj doposiaľ nepreskúmané územia, veď uvidíme, čo z toho vylezie. Tadiaľto však prechádzam už aspoň štvrtý krát.
Nevadí, je tu krásne. Zastavujem, otáčam sa, nechávam zrak blúdiť, myseľ plynúť. Každý vŕšok, každá dolina, každý kúsok krajiny vyvoláva inú spomienku. Okolie Dobrej Vody je hlboko vryté v mojom srdci, navždy zapísané v mojej pamäti. Pyšné hradné múry v lese pod Slopmi. Skalná ostroha Hoštáckej hôrky. Rozľahlá Červíčka spolu s brázdou Hlbokého dolu. Lúky a polia pod Bachárkou. Magické Vrátno. Nenápadná, i keď najvyššia Klenová (len špendlíková hlavička v rozľahlej mase hôr). Krivý fabrický komín. Kopec. Miesta tak vzdialené a predsa dôverne blízke. Miesta vpísané hlboko v mojej DNA. Miesta… pôvod úplne nezaprieš, korene celkom nevyklčuješ. Opäť som malý chlapec, ktorý počúva dunenie Hučáku a desí sa pomyslenia na Zdrapa…
Záblavie, zvlnená planina nad obcou. Vrchol briežku zdobí prameň. Posed z výšky sleduje líniu brázd. Lúka vklínená hlboko do lesa. Ešte holé trnkové kríky. Jas blankytnej oblohy. Šum hlasov. Vôňa jari. Život. Sloboda. Radosť.
Ako ľahko ubieha cesta v spoločnosti priateľov. Ako rýchlo letí čas počas nekonečných rozhovorov. Aký krásny môže byť veľkonočný pondelok.
Ani sa nenazdáme a točíme do lesa, začíname krátky výšľap. To nie my určujeme smer pohybu, to cesta vedie nás. Len niekoľko krokov v prítmí stromov, len zopár krátkych okamžikov pod ochrannou klenbou lesa a priestor sa otvára. Vynárame sa na novom stupienku pyramídy hôr, o krôčik bližšie k oblohe.
Piešča, malebná lúčina v srdci hôr. Rovnako ako sestra-dvojička spod Bachárky vždy pripravená pritúliť početné stáda zveri, povzbudiť unavené telo pútnika, osviežiť jeho posmutnenú myseľ.
Zdá sa to len okamih čo som zložil preťažký batoh do kufra auta, len pár krátkych chvíľ odvtedy, čo som zosunul svoje zničené telo za volant po návrate z výletu cestami lesných železníc. Unavený ako stará lokomotíva. Ubehlo len niekoľko hodín a som späť, sviatočný víkend ponúka priveľa voľného času, bola by veľká škoda to nevyužiť. Už dlhú dobu sa týždeň čo týždeň krútime v malej ohraničenej oblasti, okolnosti nám nedovoľujú púšťať sa príliš ďaleko (mimo okres), sme odkázaní piť stále z toho istého krčahu. Ešteže tá Voda je taká Dobrá! Jej okolie už (pomaly) začíname spoznávať. Nie, (zďaleka) ho ešte nepoznáme dokonale, k tomu sa ani nepribližujeme, je tu toho toľko čo preskúmať! Zámok pri Slopoch. Skalný hrebeň nad Lalkovou skalou. Šibeničný vrch. Široké okolie Bachárky. Zlámanú horu. Čierťaž. Množstvo (zatiaľ) neobjavených či nepomenovaných zákutí. Ešte sa vrátim…
Hoci snáď stý krát prechádzam po tejto rozľahlej pláni, stále sa neviem nabažiť jej nenápadnej krásy. Zvlnených oblín tela. Lákavého zákutia v tieni košatého stromu. Blankytnou oblohou prežiareného priestoru.
Piešča, svieži závan voľnosti v zovretí horských velikánov. Miesto, kde sa z hustnúceho šera vynárajú obyvatelia lesných húštin. Priamo pred číhajúci zrak lovca. Ohlušujúca rana pretína večerné ticho…
Prestávka, stojíme pri murovanom domčeku na kraji lesa. Dnešok nie je (nikdy to nie je) len o hltaní kilometrov, dnes si chceme užiť pohodu, radosť z krásneho (voľného) dňa. Oddych. Lesom sa rozlieha veselý smiech, vo vzduchu cítiť jemnú vôňu zázvoru, čaju i kávy. Dokola putujú krabice s maškrtami, toto nie je ten správny čas na dodržiavanie správnej životosprávy, rozvoľňujú sa zásady i predsavzatia aj dierky na opaskoch. Takto radostne plynie čas, toto je čistá paráda.
Dobre sme sa osviežili, mierne meníme plán postupu. Nepôjdeme priamo na Planinku (máme kopu času, chuti a síl), trošku si to nadídeme. Opäť sme zacítili volanie lesných železníc, započuli vzdialené dunenie ich pražcov. Cesta krížom cez les je (ako kobercom vo farbe medi) vyložená hrubou vrstvou lístia, spočiatku dobre viditeľná, bez problémov čitateľná, už o chvíľku však strácajúca sa v húštinách, plotoch škôlok a odrezkoch haluziny. Pri predieraní sa touto džungľou je veru veselo (vďakabohu za takúto tolerantnú spoločnosť, iní by ma hnali kade ľahšie!).
Konečne sa vynárame z húšťav, stojíme na križovatke ciest, tá správna vedie (spod Mihalinovej) na Katarínku. Nasledujúcich niekoľko minút si užívame pohodlnú chôdzu po širokej zvážnici (ako sa o chvíľku presviedčame je cesta dostatočne pohodlná aj pre auto). Takto jednoducho by nás to však dlho nebavilo, takejto turistike by chýbala šťava. Našťastie čo nevidieť cestu opúšťame.
Ako maják sa uprostred hustého lesa týči mohutný buk, velikán, ktorý hádam pamätá ešte časy Márie Terézie. Vysoký, zdravý, jedinečný. Dominuje širokému okoliu, pritiahne zrak každého okoloidúceho. Okolo neho sa prestriedalo už niekoľko generácií omladiny, on stojí nepohnute ďalej. Nad jeho korunou sa prehnali nespočetné búrky, jemu sa však nešťastie (zatiaľ) vyhýba. Videl mnoho ľudských osudov, vypočul množstvo príbehov, jeho život plynie nerušene ako riečny veľtok. Buk samotár, všetko navôkol sa mení, on zostáva. Vzdoruje času. Sám. Nemenný.
Stojíme pod jeho vysokým kmeňom, dotýkame sa hladkej kôry. Tak ako dokáže prehovoriť neživá skala, tak aj on má schopnosť odovzdať svoje posolstvo, svoj príbeh. Stačí sa zastaviť.
Dnes však jeho nepočuteľný príhovor prehlušujú salvy výbornej nálady, explózie radosti. V tento deň, s touto spoločnosťou, na tejto ceste. Toto nie je chvíľa na spomalenie, meditáciu, čerpanie energie, preciťovanie, teraz je čas čírej pohody, prežívania okamžiku. Čas veselosti. Čas žiť. (Len kdesi na pozadí, v samom vnútri duše sa hlási neodbytná myšlienka, okamžitý popud, prikladám dlaň na živé telo velikána…)
Kúsok nižšie sa lesom vinie zaujímavý chodníček. Tu sa zarezáva do svahu. Tam vybieha na násyp, krúti sa krížom-krážom pomedzi stromy, ätakmer po rovine prekonáva zvlnený terén. Dielo ľudských rúk. Lesná železnica. Po jej trase som prvýkrát išiel len prednedávnom, dnes ma opäť prilákala. Jej volaniu som nedokázal odolať, zase sa ňou nechávam viesť, obdivujem um a šikovnosť predkov. Vychutnávam si tichý pokoj stromov, hrdú krásu lesa. Škoda, že tieto miesta sú (takmer) úplne neznáme, ukryté pred zrakom verejnosti. Ako dobre, že ticho hôr nerušia nájazdy výletníkov, davy nenásytných návštevníkov! Len znalý (či náhodný) tulák tak dokáže poodhrnúť závoj zabudnutia, nahliadnuť za oponu.
Zacítiť pohyb lesnej zveri ženúcej sa prítmím húštiny. Z plných pľúc sa nadýchnuť vône slobody. Z výšky hniezda vládcu oblohy dohliadať na šíru krajinu. Započuť ticho hôr. Spoznať pocit voľnosti.
Kúsok od cesty sa váľa taký divný valec, aký vandal to sem vyhodil? Pristupujem bližšie, špičkou topánky strkám do zeleného čuda. Z dierok sa sype kukurica. Neďaleko je samozrejme posed, táto hračka slúži na prilákanie zveri, čo len ľudská myseľ nevymyslí!? Keď však už stojíme aspoň sa počastujme, ten batoh veru riade omína.
Prejdeme pod ďalším posedom (len rýchlo nakukneme), zopárkrát sa zatočíme, vyhneme niekoľkým (obrovským) kalužiam a prechádzame miestom, ktoré bolo naposledy skoro nepriechodné, porub (takmer) zahatal cestu. Dnes je už upratané, lesný hospodár od nás získava plusový bod. Horizont povyše naľavo sa odkrýva, sľubuje rozhľady. To predsa musíme preskúmať!
Výhľad je obmedzený, avšak pekný. Vydriapali sme sa na hornú hradskú, spájajúcu Katarínku s Pieščou. Nebyť (zaujímavej) zachádzky za lesnou železničkou, už dávno by sme mali tieto miesta za sebou. Ale… možno by sme si, ida cestu, tento zaujímavý výhľad ani nevšimli.
A bola by to večná škoda. Niekedy nie je dôležité len miesto samotné, ale aj spôsob, ako sa k nemu dopracujeme. Po dlhšej dobe strávenej v objatí lesa sa voľný priestor zdá ako zjavenie. Jasnomodrá obloha prizdobená čipkou obláčkov (len také, takmer nepoznateľné, jemné závojčeky) sa vpíja do súvislej zelenomodrej hradby dobrovodskej kotliny. Spoznávam, či skôr len tuším, vrchol Šidlovej a Skaly i spoza rohu vykúkajúcu Klenovú. Porub odkryl neznámy pohľad na známe miesta. Scénu dopĺňajú pravidelné kopy haluziny a krmelce, spoluvytvárajú ten náhly, neodbytný pocit prekvapujúcej voľnosti, intenzívnej slobody, ťažko to pochopiť, ešte ťažšie opísať.
Zaostávam, fotím, snažím sa preniesť atmosféru okamžiku, moment neočakávaných pocitov na snímač fotoaparátu. Napočudovanie aj teraz, s dlhším časovým odstupom, cítim pri prezeraní záberov šteklivý dotyk spomienok, vibrujúce chvenie vzduchu, vôňu krajiny. Len nenápadný bod na trase putovania, iba vlnka zdvihnutá v nekonečnom prúde času, vystupuje výrazne zo svojho okolia, žiari ako jasná kométa, pridáva nečakaný rozmer sviatočnej potulke. Nie výrazný vrchol, hlboké údolie, len navonok fádny kúsok cesty…
Mám čo dobiehať, ostatní ušli kus dopredu, už čakajú na križovatke dvoch lesných ciest. Jednou z nich je ďalšia, doteraz neznáma vetva železničnej trate. Púšťame sa na prieskum.
(Už dávnejší) pohľad do mapy odhalil v lese neďaleko Planinky existenciu neznámeho útvaru. Rybník uprostred hôr? Nikto z nás tam ešte nebol, dnes sme rozhodnutí (definitívne) to napraviť. Snažíme sa porovnať kartografický nákres so skutočnosťou, točíme dokola hlavou i mapou, len ťažko nachádzame akú-takú zhodu. Zvážnica sa skrúca kamsi hore, úplne opačným smerom, tam kde mala viesť cesta tečie potok. Musíme ho preskočiť.
Konečne opäť kráčame po telese starej železnice, krútime sa lesom, za jednou z mnohých zákrut sa otvára nečakaný pohľad, prichádzame na romantické miesto uprostred hôr. Objavujeme chatku nad malebným rybníčkom. Až druhý, oveľa skúmavejší pohľad odhaľuje v chate (dobre maskovaný) posed, v rybníku (bývalú) vodnú nádrž (parnej) železnice. Ale miestečko je to prenádherné, núti k posedeniu, láka k prenocovaniu. Dnes volíme len prvú z možností.
Rozkladáme sa pod stĺpmi chatky, vyťahujeme požívatiny i maškrty, nápoje na zahnanie smädu i tie na zlepšenie (už aj tak skvelej) nálady. Pozorujeme pokojnú vodnú hladinu i život rozvíjajúci sa pod jej úrovňou (huspeninový rôsol žabích vajíčok). Atmosféru dotvára neustále vŕzganie zlámeného kmeňa zaklineného v korune jeho suseda (snáď tam ešte chvíľu vydrží). Absolútna pohoda (len fajčiar bafkajúci fajočku tu chýba).
Večer pomaly sadá na koruny stromov, les na chvíľku ožíva tisícmi zvukov, stovkami drobných svetielok, aby sa už o chvíľu odobral na nočný odpočinok. Na terase chatky sedí lesný tulák, sleduje pohasínajúci deň. Vychutnáva si vlastnú chvíľku pokoja. Ako rád by som hľadel do kraja jeho zrakom, načúval reči hory jeho sluchom, dýchal ten istý vzduch…
Príjemné posedenie na (doteraz) neznámom mieste je na konci, načim sa poberať. Čas zastaviť (zatiaľ) nedokážeme… Zbehneme len kúsok dole lesom (naozaj je to tak blízko? ako to, že sme tu ešte neboli?) a stojíme pred bránou Planinky, dávneho Erdőházu. Čas slávnych poľovačiek je nenávratne preč, dnes sa po dvore prechádza pyšný páv, škrieka do sveta svoju pieseň (krása a škaredosť v jednom, príroda je spravodlivá), v blate pri ceste sníva stará „vejtřaska“ svoj dávny washingtonský sen (dlhá cesta Pragy V3S zámorím). Aj hrdzou prežrané Suzuki to už (asi) má spočítané. Len tí dvaja kamenní kanci strážiaci vstup do areálu sa usmievajú stále rovnako spokojne…
Dnes sa ale pristavujeme len na skok, len na jedinú krátku fotografiu, pred sebou máme ešte riadny kus cesty (práve sme dosiahli bod obratu), autá sú odtiaľto tak ďaleko…
Návrat začíname výstupom na Lažteky, zalesnený kužeľ vypínajúci sa nad cestou z Dechtíc. Doteraz som ho vnímal len cez intenzívnu vôňu medvedieho cesnaku počas jarných výjazdov na Dobrú Vodu. Dnes prvýkrát nazriem za jej oponu. Navyše sa niekde na jeho svahoch majú ukrývať aj dve jaskyne, podarí sa nám objaviť vstup do podzemia?
Nepodarilo. Len kútikom oka sme hlbšie v lese, mimo línie výstupu, stihli zazrieť nejasný tieň skalných útvarov. Hádam niekde tam, snáď niekedy nabudúce sa ponúkne príležitosť bližšie ich preskúmať. Pokračujeme vo výstupe. Chodník dávno zostal za našim chrbtom, postupujeme hore krásnym lesom, stromy postupne rednú, náhle to už vyššie nejde, sme na vrchole.
Riedko porastená vrcholová plošinka je obsypaná kameňmi, vykúkajú spod trávy ako skalné vajíčka (šibi-ryby), priestor ako stvorený na nočný zlet čarodejníc alebo krátke posedenie (mäkká tráva láka). Oddychujeme. Rozhliadam sa dokola, nakúkam pod kríky, zrakom sa snažím preniknúť za hustú oponu porastu. Veď to je Havranica! Na horizonte vykúka magický trojvrchol, miesto (teraz) tak vzdialené… Radšej sa vraciam pár krokov bližšie k skupine, v tento deň treba zostať veselý.
Je čas zostúpiť. Volíme (takmer) priamy smer, strmým klesaním cesnakovým pralesom. Státisíce tuhých zelených byliek vyrastajú spod zeme, ich vôňu možno krájať. Desiatky zaujímavých pováľaných kmeňov dožívajú dôstojne svoje dni, ich pokoj možno počuť. Kráčame miestami, kde je dotyk ľudskej ruky skoro nebadateľný. Ale len malú chvíľku, v týchto horách je človek jednoducho všadeprítomný.
Už počujeme zvuk áut, spomedzi stromov už prebleskuje čierna stuha asfaltu. Vynárame sa z lesa, križujeme malú lúčku a krajom asfaltky (samé auto!) sa ponad Skalovú dostávame k ústiu Prachárskej doliny. Tou však nepokračujeme, dnes sa potrebujeme dostať na Dobrú Vodu, chystáme sa preskúmať chodníčky pod Červeným vrchom.
Krásna cesta (ako stvorená pre bicykel) sa zahrýza do hôr, vinie sa lesom ponad mohutný rigol, tadiaľ si cestu veru neskrátime! Zatiaľ ani nemusíme, zvážnica nás vedie správnym smerom. Pri ľadovni (plnej sadeníc) sa však púšťame odbočkou vľavo, tá pekná cyklocesta sa akosi divne skrúca… Aj táto cesta sa ale nejako nepodarene otáča, púšťame sa (radšej) chodníkom vpravo. Ten sa však čoskoro rozpúšťa v lesných húštinách. Mapa mlčí.
Skúšame zapojiť intuíciu a zdravý rozum. Predierame sa húštinami, hľadáme správny smer, snažíme sa vyhnúť jamám (reliéf hory je riadne členitý). Objavuje sa svetielko na konci tunela, konečne vidíme polia, dobrovodské jarky. Už vieme kde sme, ešte presne nevieme, ako sa odtiaľto vymotáme.
Cesta sa skrúca po brehu potôčika, Jaseňový potok sa kľukatí na rozmedzí polí a lesa. Čarovné miesto, krásne zákutia. Ani nevadí, že od Dobrej Vody sa odkláňame smerom na Vítek, pár kilometrov nás tak ešte čaká. Pre zvedavcov začínam (znova) udávať zostávajúcu vzdialenosť v míľach. Keď mi na to raz prídu…
Ale je tu naozaj pekne. Konečne už viem, ako vyzerá krajina pod jarkami, okolo ktorých som posledné týždne meral nekonečné kilometre. Pokojný potôčik zurčí v žľabe, kde-tu vytvára meander, miestami preskakuje nízke kaskády, jeho brehy zdobia farebné kvietky. Nad ním sa ťahajú nekonečné, zvlnené línie polí. Napravo sa zdvíhajú strmé zalesnené žľaby hôr, Červený či Jaseňový vrch nevyzerajú zdiaľky priveľmi dramaticky, pohľad zblízka však odkrýva ich divú krásu.
Konečne sa vynárame na známej lúke nad Gemešovým jarkom, celodenné putovanie sa na nás začína podpisovať, krok už nie ja tak ľahký ako zrána, chrbát začína pomaly tuhnúť. Ja si však vymýšľam ďalšiu (krátku) zachádzku, priveľmi som (doma) študoval mapu. Na pokračovaní Malých skaliek je v lese vyznačený zaujímavý útvar, akýsi (polo)uzavretý amfiteáter, to nemôžem nechať bez povšimnutia.
Predierame sa lesom, hľadáme schodnú cestičku i obrazce z mapy. Nenachádzame takmer nič. Len malé, nevýrazné steny, skoro zarastený priestor. Akýsi výhľad (som spokojný). A pár zaujímavých sôch (som nadšený). Keby sa však myšlienky mojich spoločníkov zhmotnili… Našťastie sa už ale otáčame správnym smerom. Chodník vedie priamo do polí.
Na Vítek je odtiaľto len kúsok, my však ideme (solidárne) odprevadiť kamarátov. Nechce sa nám ešte lúčiť. Veď to bol taký krásny deň! Nakoniec sa však všetko končí, nastal čas lúčenia. Skupina odchádza na Dobrú Vodu, dvojica na Vítek. Ešte niekoľkokrát sa otáčame, sledujeme zmenšujúce sa postavy našich kamarátov. Za krížom miznú definitívne, strácajú sa v plynúcom toku dňa. Nás čakajú posledné stovky metrov. Tak zas niekedy nabudúce. Možno už o (necelý) týždeň.
Bol to ďalší pohodový deň v prírode (dúfam, že to tak vnímali aj ostatní účastníci), v okolí (už dôverne blízkej) Dobrej Vody. Pôvodne len taká krátka, pohodlná, sviatočná vychádzka (Nebudeme sa predsa vyčerpávať! V takýto deň!). Bez výrazných atrakcií. Možno až fádna. Nakoniec sa to (samozrejme) všetko zvrtlo inak. Našli sme pár zaujímavých miest. Výborne sa zabavili. A riadne unavili. Snáď mi moje výmysly nakoniec všetci odpustili. Dnes sa po lesoch v okolí Dobrej Vody a Planinky túlali (všetkým patrí vďaka za skvelú náladu a obdiv za nekonečnú toleranciu): Vierka Gubiová, Daša Soubustová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Marián Kupčík, Paľo Rapant a
Juro Golier
Sú príbehy, ktoré vytrysknú z duše ako nečakaná erupcia sopky, žeravá láva slov steká z mysle, páli na končekoch prstov, musí sa oslobodiť, naveky stuhnúť v slovách, v odstavcoch textu. Iné sa derú z pamäte iba ťažko, len placho vykuknú na svetlo a hneď sa skryjú v nepreniknuteľnom húští spomienok, do poslednej chvíle sa bránia uchopeniu, krútia sa, šmýkajú, snažia vykĺznuť z rúk. Pod kožou dokážu uviaznuť len drobné čriepky znakov, úlomky textu. Myseľ sa ale náhle upokojí, spomienky postoja, pamäť prehovorí, prsty polapia rytmus rozprávania, písmená sa zoskupujú do slov, slová zhlukujú do odstavcov. Stružky príbehov sa zlievajú v bystrý potok, ten silnie, o chvíľu sa ako dravá horská rieka valí na klávesnicu, nevidíš jej zátočiny, nepoznáš konca. Nakoniec sa tok upokojuje, obrovské tiché jazero sa vylieva z brehov, pohlcuje čitateľa. Len malá bárka sa ďalej hojdá na vlnách, unáša do diaľav unavenú myseľ autora…
