nedeľa 11.4.2021
Streda. Ako nepriestupná stena sa týči uprostred týždňa, ako berlínsky múr predeľuje dobu na úsek PRED a ZA. Vysoká, tmavá, neprístupná. Každá škáročka, každý otvor je strážený, každý pokus o návrat späť či skratku do budúcnosti je neľútostne zmarený. Z nohy na nohu sa vlečiem po úzkom zarastajúcom chodníku pri jej úpätí, bezcieľne sa pretĺkam dňom. Beh času sa spomalil, minúty ledva odtekajú. Ako olejovitá emulzia obaľujú ručičky hodín, len kde-tu sa z ich hrotu oddelí malá kvapka, nová sekunda sa váhavo spúšťa k zemi, zostáva visieť vo vzduchu. Zamrznutá v pohybe. Nekonečnú prázdnu chvíľu si krátim čarbaním grafitti, na kamennú hradbu sa snažím vyryť svoj neumelý príbeh.
Neprebehol ani celý týždeň od posledného výletu a je to tu zas. Sobota a nedeľa, dni voľna, možnosť opäť ubziknúť pred jednotvárnou masou všednosti, diktátom povinností bežného dňa, príležitosť (aspoň na chvíľu) emigrovať do ríše voľnosti. Ktorý z nich zvolím? Nedeľu. Kam sa vyberiem dnes?
Bude to taký malý test, ďalšia potulka krajinou Brezovských Karpát (ako inak, opatrenia nepopustia, už to začína byť otravné). Bez výstupu na vrchol. S minimom dychberúcich atrakcií. Na športové ambície som rezignoval už dávno. Bude to ešte turistika? Či len také motkanie po lese? Bude nás to vôbec baviť? Bude možné príbeh toho dňa aj napísať?
Nedeľné ráno zatiaľ nedáva žiadnu odpoveď, poskytuje aspoň množstvo prísľubov. Pozitívnou správou je, že sme nezaspali. A neprší. Z postele vyskakujem tentokrát ako mládenec, ako rybička, do ružova vyspatý prekypujem energiou. Len ju správne využiť (kedysi by ma poslali do záhrady). V kuchyni to vrie (nielen voda v konvici), všetko beží ako na špagátikoch, dnes veci odsýpajú v tom správnom rytme. Dokonca zvýši čas aj na kávu. Malé preso chvíľku po prebudení skrášľuje (už aj tak takmer) dokonalé ráno.
Pred bránou brzdí auto, Braňo. Dnes nemusím šoférovať, tú krátku chvíľku na sedadle spolujazdca sa môžem kochať pohľadmi. Na dramatickú, divú oblohu, hrajúcu množstvom farebných odtieňov, len modrá v tej palete dnes (takmer) absentuje. Na smutnú, tmavú krajinu, zima ju síce nestihla spáliť, jar však ešte stále mešká. Neposedný vietor sa ostošesť preháňa planinami, vymetá ich každučký kút. Bezvládie, anarchia. Bláznivý apríl.
Po dlhšom čase dnes nesmerujeme na Vítek (je to nezvyk, naozaj nemáme odbočiť?), Dobrú Vodu sme vymienili za neďaleké Dechtice, chceme hľadať nové cestičky. I keď, ako sa ukáže nakoniec, tak úplne nové nebudú…
Na parkovisku je už rušno, my prichádzame (samozrejme) poslední. Ostatní sa už častujú, bublinky v čašiach stúpajú, najmladšiu, úplne novú generáciu (cyklo)turistov treba patrične privítať (veľa zdravia a spokojnosti Šimonko!).
Takto by sme sa však ďaleko nedostali, pevnú zem pod nohami by sme čoskoro vymenili za lietanie v oblakoch. Zvyšky dobrôt putujú do ruksakov (však sa nám ešte šiknú), uťahujeme popruhy, vyrážame. Hory čakajú.
Kaplnka na cintoríne v Dechticiach, navonok drobná nenápadná stavba. Napriek tomu vždy pritiahne pozornosť vnímavého návštevníka. Skúsené oko dokáže v líniách múrov odhaliť starú rotundu, hrboľaté murivo dýcha históriou. Rozpráva príbehy. Vždy, keď máme cestu okolo, snažíme sa uchovať jej podobu, zachytiť atmosféru miesta. Hľadáme uhol pohľadu. Odteraz to však už nebude potrebné. Ten správny, definitívny záber je na svete. Paľo má jednoducho oko.
Len rýchlo zbehneme uličkou na hlavnú cestu, na nej sa však zdržíme iba krátko a pri posledných domoch sa skrúcame vľavo, na poľnú cestu. Konečne sme voľní…
Cesta, celá skrytá v hustých kríkoch, mierne stúpa krajom poľa ponad úvoz, ťahá sa nahor, do lesíkov Babej hôrky pod Plešivou. Hneď na začiatku obdivujeme početné stádo srnčej zveri husto natlačené v kruhu priamo uprostred rozľahlého poľa. Je však príliš ďaleko.
Prešli sme prvé desiatky metrov, blížime sa na okraj ihličnatého lesíka, je čas sa porozhliadnuť. Skraja rozsiahlej, len mierne zvlnenej roviny leží učupená nenápadná obec, Dechtice, zrak pritiahne hádam iba veža kostola, ostatné (i zaujímavé) detaily stiera prejdená vzdialenosť. Rozťahané, zeleno-hnedé polia len kde-tu prerušuje úzky pás drevín či remízka. Nekonečná pláň sa ťahá do diaľav, postupne mení farbu, na horizonte sa zlieva s modrosivou oblohou. Smutný deň.
Nie však pre nás, my sme naladení výborne, pri veselých (i vážnych) rozhovoroch ubieha cesta veľmi rýchlo. Úzky chodník vystlaný mäkkým ihličím a šiškami vedie naše kroky, dokážeme odkryť tajomstvo lesov?
Polootvorená krajina poskytuje dostatok príležitostí na výhľady. Široký úval Považia ohraničuje hradba hôr. Z diaľky žiari snehobiela škvrna kameňolomu. Zvlnená pahorkatina Karpát sa vzdúva proti oblohe ako kamenný príboj. Maliar Čas sa chopil palety, plátno dňa začínajú zapĺňať drsné ťahy jeho štetca, obloha sa vyfarbuje dramatickými odtieňmi. Silnejúci vánok sa mení na vietor.
Hocikedy (v ktoromkoľvek ročnom období, za akýchkoľvek podmienok) vstúpiš do hľadiska divadla prírody, môžeš zažiť neopakovateľné predstavenie, odniesť si nezabudnuteľné zážitky. Len tu a teraz kráčaš po doskách, ktoré znamenajú svet…
Nie je to ani rok (ani pol roka) čo som prvýkrát vstúpil na tieto miesta, prvýkrát zdvihol zrak pri ceste okolo. Chtelnica. Veď čo už môže byť zaujímavé na takom mieste! Dedina, družstvo, polia a lesy. Ako všade inde. Ako u nás za humnami. To, čo máme priamo pod nosom často vôbec nevidíme. Kašleme na to, nepozeráme sa. A je to nekonečná škoda. Zlatá korona!
Nenáročná zvlnená cestička nás priviedla až na rozľahlé svahy Plešivej. Nádherné miesto! Po prvý krát mi takmer vyrazilo dych. A pri každej ďalšej návšteve zažívam ten pocit znova. Vychutnávam si pohľad na riedko porastený chrbát vrcholu. Výhľad do širokého okolia. Pokoj. Ticho.
Hnedastá lúčka (jar ešte stále len prebúdza krajinu) prechádza do riedkeho lesíka (s neodmysliteľným posedom na okraji). Kmene stromov na jeho vypuklej línii sú v pravidelných intervaloch ozdobené drevenými búdkami, priezor smeruje do voľného priestoru. Fotopasca či príbytok spevacov? Nevedno, ich účel si možno len domýšľať. Stredom lúky sa ťahá priama rada betónových stĺpov, ako životodarná pupočná šnúra spája Salaš, majer pod Skalou, s materskou obcou. Biela štrková cesta sa lenivo šplhá do blízkeho sedielka, kdesi na jej okraji sa cerí vstup do nory (líščej? jazvečej? neviem, obyvateľov som nikdy nezazrel).
Stojíme (našli sme kúštik závetria), posilňujeme sa, musíme definitívne doriešiť drobnú oštaru s vakom na vodu. Presakuje, dno batoha našej kamarátky už hodnú chvíľu vlhne. Bez problémov, orešianske je chutné, obsah fľaše sa rýchlo premiestňuje do našej duše, voda zapĺňa uvoľnený priestor. Kocháme sa.
Zrak kĺže po ladných krivkách Hôr. Výrazný Trojvrchol – skupina Zárub, Vrátno či Klenová i množstvo menších (pri vzdialenom pohľade), už dobre známych vrcholov. Každý má svoje neopakovateľné čaro, nenapodobiteľnú atmosféru. Salaš priamo pod našimi nohami (počujem volanie ovečiek či sa mi to len sníva?). Zvažujúca sa lúčka, kde tu prizdobená drobným kvietkom (jar je tu!). Obsiata kameňmi, akoby som sa preniesol na staré keltské pohrebisko, či rozváľanú pevnosť kdesi na severe Ostrovov.
Svahy Plešivej prudko spadajú do údolia, aby sa ihneď zdvihli do ďalšej terénnej vlny, výbežku Čeklína, ozdobeného vinohradmi a záhradkami. Ďalší cieľ nášho putovania. Je čas pokračovať.
Čosi nás ťahá doľava, mimo vyšliapanej (či vyjazdenej) cestičky na kraji poľa. Riedke kríky hustnú, čoskoro sa predierame húštinou. Pichľavou, drapľavou, ťažko priechodnou, chodníčky lesnej zveri sú pre nás priúzke, chodbičky prinízke. To by sme neboli my, aby sme si nevymysleli takúto zábavku!
Našťastie sme v húští nenarazili na pelech diviaka (zajace pred nami utiekli), nikto sa v ňom nestratil, neuviazol. Po chvíli preto môžeme pokračovať tak ako sa patrí, krajom role. Je to však nuda. Aspoň ale s výhľadmi. Tam hore sa máme vytrepať?
Do plánu putovania je občas potrebné zaradiť aj kardio cvičenie, trochu sa spotiť, zadýchať. Veď nie sme na prechádzke! Neprišli sme sa len flákať!
Po pár minútach oddychujeme na kraji záhradkárskej osady, pri brehu smutnej (dnes vypustenej) vodnej nádrže nad Chtelnicou. Ďalšia (krátka) príležitosť na občerstvenie, doplnenie energie. Deci bieleho predsa najlepšie chutí vo vinici.
Dnes sa nepúšťame lesnou cestou lákajúcou ponoriť sa do objatia hôr, odolávame volaniu vstupného portálu, otáčame sa chrbtom dlhému zelenému tunelu. Dnes máme v pláne návštevu miest nesúcich dotyk histórie, dotyk ľudskej ruky. Okolo veľkolepých novostavieb pyšne sa rozťahujúcich na výbežku Hôr sa blížime k starému kostolíku skromne učupenému na ich úpätí.
Je to mágia miesta či dávnej stavby? Mystérium kríža alebo pocit ľudskej mysle? Niečo neuchopiteľné? Sila sugescie? Neviem, no návšteva podobných lokalít dokáže pohnúť dušou človeka bez ohľadu na jeho vieru. Stojím na nízkej ostrohe nad obcou, v malom hájičku. Srdcom areálu je starý kostol, vraj najstaršia hmotná pamiatka blízkeho okolia. Síce o pár storočí mladšia než tá nad Dechticami, avšak aj nad jej vežou sa prehnalo mnoho storočí, prežila množstvo udalostí, už dávno ich prestala rozdeľovať na dobré a zlé. Sledujem líniu kamenných základov vedúcu ku krížu. Otáčam sa, zrakom kĺžem hore po portáli, hľadám kríž na vrchole veže. Obdivujem stopy pradávneho muriva (kostolík je pekne zrekonštruovaný, nová omietka však zotrela veľkú časť jeho duše). Miesto pokory. Miesto, kde v hĺbke pod nohami cítiť tok rieky času.
Podídeme kúsok vedľa. Z predĺženého svahu Veľkej Čížovej odhryzla nenásytná papuľa kameňolomu veru riadne sústo. Stojíme na hrane veľkej bielej jamy, nenávratnej jazvy, ktorú otvorila ľudská ruka v masíve hory. Vraj kdesi tu (alebo niekde vyššie?) sa malo rozkladať pradávne hradisko. Jeho bližšie datovanie či umiestnenie však nie je známe. Zostupujeme do kráteru.
Príroda je všemocná. Stačí len málo a život sa dokáže zachytiť aj na tých najmenej pravdepodobných miestach. Odrastená borovica sa tlačí ku svetlu z úzkej štrbiny pieskovcovej bane, túžba po bytí je veľmi silná.
Pokračujeme údolím po peknej úzkej čistinke (pamätáme si ju už z posledného výletu). Na jej konci, na terénnom zlome je skládka vyťaženého dreva, niektoré z kmeňov sú naozaj gigantické. Príliš sa však nezdržiavame, spúšťame sa nižšie, ku kaplnke s. Rocha.
Za poslednú, relatívne krátku dobu som tu už niekoľkýkrát, nebudem sa preto dopodrobna rozpisovať o osude pustovníka či prameni mladosti, kto by mal záujem, nájde si tieto písačky v prechádzajúcich textoch. Dnes teda len veľmi krátko – je tu pekne! Krásne! Kto tam ešte nebol nech nelení. Možno ešte v rázsoche stromu objaví hniezdo s prekrásne vyfarbenými vajíčkami, pravdepodobne drozdími (ani sme sa ich nedotkli!).
Dlho by sa tu dalo pribaviť, dlho by sa dalo písať o zaujímavom mieste, my však pokračujeme. Niekde v lese, neďaleko kaplnky, sa má nachádzať pietne miesto. Pomník partizánov, okupanti ich postrieľali len jeden deň pred oslobodením obce.
Miesto sme bez problémov našli, upravený priestor obkolesený lesom, bez informácií získaných vopred by sme o jeho existencii ani netušili. Stojíme, snažíme sa pochopiť divnú dobu. Aroganciu a hlúposť človeka. Chvíľku pátrame aj po keške, ktorá sa má nachádzať niekde v okolí. Bezvýsledne. Tento druh zábavy má (tak ako všetko) svoje pravidlá a zvyklosti, bez hlbších znalostí a prípravy je hľadanie síce zábavné, ale prípadný úspech je iba dielom náhody (a to som ruku hrdinsky vopchal naslepo aj do bútľaviny!).
Čaká nás okruh okolo priehrady, po asfaltke, povinná jazda, nutné zlo. Hádam to nejako pretrpíme… Už po pár krokoch však obdivujeme obrovskú ropuchu, vybrala sa na prechádzku, lenivo sa ťahá trávou. Žiadne z dievčat ale nechce oslobodiť svojho princa. Z rukáva o chvíľu striasam divnú včelu. Alebo muchu? Ukáže sa (ďakujem Alica), že to je príslušník rodiny Bombyliidae, teda včelia muška (alebo tiež skromná muška), človek sa učí celý život.
Okolo stratenej zátoky sa presúvame k miestu pikniku na brehu jazera, tešíme sa na pohodu v hamake. Schádzam k brehu zátoky, zaostávam. Malebné, prenádherné miesto. Akoby vyňaté z plynutia času. Spiace. Z vodnej plochy vytŕčajú k oblohe kmene stromov, niektoré neodolali tlaku času (a pôsobeniu živlu) a už sa skláňajú k jej povrchu. Pomaly sa ponárajú, miznú v hĺbke bahenného dna, premieňajú sa na horninu. Hladina, pokrytá ťahavým vodným porastom zrkadlí príbeh ich konca, svetelné lúče rozoznievajú na drobných vlnkách priezračné tóny symfónie osudu. Nezabudnuteľné predstavenie. Voda a vzduch, dvaja herci. Dva živly. A jeden divák.
Piknik už začal, hamaku však niekto odrezal. Nevadí, aj drevené lavice a stôl poslúžia bohatej hostine, hodujeme, oddychujeme, užívame chvíľku pohody. Jednoduché posedenie z drevených paliet na brehu jazera tvorí fotogenické zákutie. Je veterno, vlnky dorážajú na breh, drsná obloha nad hrebeňom hôr dotvára atmosféru okamžiku. Aj povinná jazda dokáže príjemne prekvapiť, navždy sa zapísať do pamäte.
Jazero sme obišli, schádzame aj z cesty, okolo lúčky pod lesom (neodmysliteľný posed) sa blížime k areálu za chrbtom civilizácie. Víta nás zákaz vstupu.
Ďalší rybník na Chtelničke, ukrytý v lese, pri ňom nová chalupa, pred dverami silné auto. Dobre zašité miesto, poruke a pritom skryté, viditeľné len natoľko, aby sa pripomenulo (SOM TU!). Niečo, s čím sa netreba (príliš) pretŕčať. Pozadie si dohľadajte sami. Veľká Sieť je (takmer) vševedúca.
Cesta sa skrúca do lesa, mierna stúpa, prechádza čarokrásnu lúčku. Lachov. Ten pohľad je magický! Vrátno a Klenovú máme ako na dlani, predvádzajú sa v plnej nádhere, pretŕčajú svoje ladné krivky, strapaté štice. A tam vľavo, nad korunami blízkych stromov vykúka z hĺbky lesa biela stena, Hodinková veža. Prekvapujúca úchvatná scenéria, prenádherné divadlo!
S dušou vrchovato naplnenou nečakanou krásou sa kráča o poznanie ľahšie. Krásna široká zvážnica sa krúti lesom, predeľuje ho na dve rozdielne časti. Tá ľavá sa začína topiť v zeleni, prebúdzajúca sa jar farbí povrch zeme. Cesta, ostrý rez. Vpravo panuje ticho, spiaca krajina je ako z medi, hnedá, smutná nehybná. Divná ríša, rozumom nepostihnuteľná, v danej chvíli nevysvetliteľná. Našťastie po chvíli opúšťame zakliate kráľovstvo, veci sa vracajú do normálu…
Prechádzame dlhokánskou, nekonečnou cestou krásnym lesom. Zvážnica sa kľukatí pomedzi stromy takmer bez prevýšenia, jej spevnený povrch je ako stvorený pre kolesá bicykla. Prekvapujúci objav v kolobehu dňa, raj (znalých) cyklistov v lesoch nad Chtelnicou.
Veď tu to poznáme! Veď tadiaľto sme prechádzali pred týždňom! Stojíme pri ľadovni, lesnej pivničke, sklade sadeníc. Práve tu sme sa v pondelok odpojili, vstúpili hlbšie do lesa. Známe metre cesty sa pod nohami odvíjajú akosi ľahšie.
Vychádzame v ústí Prachárskej doliny, chystáme sa na posledný výstup dňa. Nad nami sa týči Šidlová, magický kopec. Dnes však nebudeme pátrať po jej tajomstvách, objavovať jej skryté zákutia, teraz len musíme prežiť jej prechod…
Lesná cesta sa derie nahor prekvapujúco príjemným stúpaním (Janči, je to v pohode zjazdné). Čas pokročil, síl ubúda. Už sa neobzeráme po tajomnom hradisku, netúžime nájsť vstup do podzemia, neláka nás dotknúť sa stien starého kameňolomu. Ale celý priestor, celý okolitý les je naozaj čarovný. Zaujímavo tvarované kmene stromov ozvláštňujú jeho atmosféru. Prekrásne artefakty, nádherné sochy. Sú jedinečné! Táto galéria sa nikdy nezunuje!
Les redne, priestor sa otvára. Tak takto vyzerajú lúčiny na temene Šidlovej! Hmla počas našej jedinej návštevy ukryla tieto nádherné miesta do nepriehľadného mliečneho habitu. Súmerné homôľky ihličnanov. Žltú nádheru lúk. Divoké, strmé steny kameňolomu. Stojíme na jeho hrane, dívame sa do hĺbky. Opierame o vietor. Práve v týchto miestach duje ako zdivený, stŕha drobné čiastočky prachu, bodavo ich ženie proti tvári. Nádhera vykúpená bolesťou. Ale stojí za to!
Stačí sa presunúť iba o meter a vietor náhle ustáva, kráčame krásnou, pokojnou krajinou, zostupujeme z nádherného malokarpatského vrcholu. Šidlová. Hoci všetkým na očiach, je skrytá. Hrdo sa vypínajúca nad krajom, ale neznáma. Tajomná. Jedinečná.
A ďalšie zaujímavé miesta sú hneď vedľa. Boričky (tam dnes nejdeme). Svätodušnica (len prebehneme povedľa). Pre tých, ktorí veria, miesta zjavení a zázrakov. Pre ďalších, miesta výhľadov a nečakanej krásy. Výnimočnej atmosféry.
Zadnými uličkami prebehneme krajom Dechtíc. Tradične sa pristavíme pri Mudrochovom mlyne, hoci len úchytkom obdivujeme murovaný včelín či zvyšky starých múrov, pozdravíme Edka, potvoru rohatú. Prejdeme popod vinice, v duchu sa započúvame do spevu ich iskrivého produktu. Minieme neviditeľnú Rybáreň. Sme v cieli.
Bol to (opäť) krásny deň. Príjemná prechádzka po cestách a chodníčkoch v okolí Chtelnice a Dechtíc. Hľadanie tajomstva okolitých lesov. Čo myslíte, podarilo sa nám ho objaviť?
Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili dnešného výletu, svojimi úsmevmi rozjasnili zamračenú oblohu, svojou prítomnosťou bránili poryvom vetra aby nás odfúkol z cesty a prispeli k výbornej nálade počas celého dňa. Boli to: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Braňo Polocík, Paľo Rapant a
Juro Golier
Konečne. Čas sa naplnil, posledná sekunda steká z nehybných ručičiek ciferníka dňa, neskutočne dlho visí vo vzduchu, dopadá na zem. Múr v momente, ako mávnutím čarovného prútika spriehľadnieva, obrysy steny sa rozpúšťajú, miznú, splývajú s nepreniknuteľným čiernym mystériom polnočnej tmy. Cesta je voľná. Len grafitti, príbeh vyrytý v kameni na jej päte zostáva, žije svoj vlastný život. Týždeň strieda týždeň, neustály kolobeh plynutia času neprerušene pokračuje. Vždy sa vztýči nová stena, aby sa s posledným tichým úderom hodín na veži rozplynula v nekonečnom oceáne minulosti. Len príbehy zostávajú, zoskupujú sa, vytvárajú (takmer) nepriestupné bludisko, v ktorom sa možno nenávratne stratiť, labyrint, z ktorého sa vytrvalo snažíme nájsť cestu von.
