2.5.2021
Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, M. Babišík, M. Šuga, J. Ščibravý, R. Miklošík a Ľ. Kraic.
Už ako malý chlapec som chodieval s mamou na trnavský rínok, kde som po prvý krát v živote videl jednu babičku ako predávala malé hrušky trpko sladkastej chuti – zvané oskorušky. V našej dedine ich mali vysadené aj starí vinohradníci vo svojich vinohradoch popri tzv. vinohradníckych broskyniach. Vinohrady bývali na kraji dediny, nemali ploty a boli nestrážené. No a my, malí šarvanci na svojich potulkách a hrách sme hojne využívali takúto voľnú vitamínovú ponuku. Vtedy nám chutilo všetko.
Staré dobrodružstvá už dávno zavial čas a na oskoruše som dávno zabudol. Staré vinohrady už dávno neexistujú, padli za obeť melioračnému procesu v osemdesiatych rokoch minulého storočia.
Po rokoch, pri plánovaní cyklovýletov som na oskoruše naďabil pri Radějove na Morave. Naplánoval som tam dva cyklovýlety a zistili sme, že oskoruše sa v tomto kraji hlboko zapísali do života tamojších ľudí.
Hoci sa tam nachádzajú priam matuzalemovia tejto ríše, najimpozantnejší exemplár tohto druhu sa nachádza len toť za humnami – v Modre.
Merania odborníkov zo Slovenska, Čiech a Nemecka v roku 2012 potvrdili, že jarabina oskorušová v Modre je s priemerom kmeňa 160 cm najväčšia zo všetkých známych oskoruší na svete. Oficiálnym premeraním potvrdili priemer kmeňa 160 cm. Strom má vo výške 1,3 metra od zeme obvod 503 cm. V odhade veku sa názory odborníkov rôznia, od 360 do 500 rokov.
Tak to je teda bomba. To musím ihneď vidieť na vlastné oči. Aj sa stalo. Navštívil som ich s manželkou viackrát. Vždy keď sme bicyklovali v okolí Modry. Stáť opretý o takýto kmeň, vnímať jeho energiu je nezabudnuteľný zážitok.
To musím ukázať aj svojim kamarátom v klube.
Rozhodnutie padlo na nedeľu 2. mája. Predpoveď počasia však nebola príliš optimistická. Silný a chladný vietor. Hoci Juraj na Facebooku (priam ako Čedok) povzbudzoval ľudí na akciu, moc som tomu v nedeľu ráno neveril, že niekto príde. No čo, som garant, musím ísť na štart, aspoň pro forma.
A div sa svete. Pri Relaxe ma už čaká pätica na všetko odhodlaných cyklonadšencov. Vietor síce fúka, ale hlavne neprší, takže hor-sa na cestu. Za Trnavou smerujeme na Biely Kostol a Ružindol. Až po Budmerice je to stále proti silnému vetru, takže sa trochu roztiahneme. V dedine sa počkáme a (CBA je už otvorené) doprajeme si trochu zlatého oroseného z plechovky.
Náladu nám to hneď zlepšilo, tak pokračujeme k miestnemu známemu kaštieľu. Po obligátnom fote pokračujeme v závetrí sviežeho, jarného, sýte zeleného Lindavského lesa. Prichádzame do dediny Píla. Je to tiež trochu v závetrí, ale začíname stúpať až ku Papierničke. Tu opúšťame asfaltku a po lesnej ceste, po zelenej značke boríme sa stúpaním na hrebeň, na kótu Tri Kopce.
Tu už riadne fučí, čo nám čakanie na posledného člena etapy riadne znepríjemňuje. Ale dočkáme sa a za odmenu si užívame snáď najkrajší úsek cesty – klesanie po zelenej značke v prostredí sviežeho zeleného jarného lesa dolu do Harmónie.
Milanko nás zaviedol do trochu zastrčeného, ale o to prívetivejšieho Sandra-baru, kde sa stretávajú starí trampovia. Jedno orosené a teplá polievka na terase nám urobia dobre. Dostávame aj pozvanie od Milanovho kamaráta, trampa Arťa, na malú degustáciu vínka do jeho pivnice.
Vďačne prijímame, ale až po oskorušiach. Takže hneď vyrážame. Po modrom c-éčku obchádzame Modru až ku areálu k hradbám pri Strednej vinársko-ovocinárskej škole. Tam sa nachádzajú tzv. Modranské oskoruše. Jedna, chudera už to má za sebou, podľahla plameňu (pravdepodobne blesk). Ďalšie dve sa tešia z relatívne dobrého oskorušového zdravia. Hlavne tá najväčšia. Zhodujeme sa všetci v tom, že väčší strom sme v živote nevideli. Tak mu zaželáme ešte veľa oskorušových sezón a pokračujeme ďalej centrom mesta k trampovi Arťovi do pivnice.
Posedenie u Arťa pri dobrom vínku a pri rozhovore o práci pri jeho výrobe rýchlo ubieha, tak musíme už strážiť čas. Ešte máme pred sebou toho veľa. Rozlúčime sa a pokračujeme smerom na Šenkvice, Fajdal až do Vištuku. Je to už trochu za podpory vetra. Veď už bolo načase. Pred Budmericami odbočujeme k školiacemu stredisku Silnica, odkiaľ sa napájame na náučný chodník popri riečke Gidre. Malebná cestička po jej brehu je spestrená atrakciami z dreva (rybár, traktor, lietadlo, vláčik, medveď…).
V Jablonci sa zastavíme na miestnom štadióne v malej reštaurácii. Do cieľa to už nemáme ďaleko, tak nastal čas na jedno „kapurkové“. Naša ďalšia cesta sa za Cíferom už rozdvojuje. Trnaváci idú cez Biely Kostol a kamenáč do mesta, ja s Jančim pokračujeme cez Hrnčiarovce smer Zeleneč a Modranka.
Ranná pozvánka (akoby z Čedoku) ozaj neklamala. Ten vietor sme nejako ustáli, ale to ostatné už bola tá pravá cyklistika, na akú sme v klube zvyknutí. Dobrá nálada, pohoda z bicyklovania a k tomu ešte svieži jarný les. Takže, kto prišiel, neobanoval.
Ľ. Kraic
