sobota 8.5.2021
Začínajúce sobotné (sviatočné) ráno zastihuje malú skupinku kamarátiek a kamarátov na parkovisku pri hrade Červený Kameň. Práve tu sa dnes netradične začína putovanie po stopách Častovskej päťdesiatky. Hlúpa doba už síce mierne uvoľnila okovy, ktorými nás zväzovala od začiatku roka, úplnú slobodu nám však ešte stále neposkytuje.
Osem (účastníkov) je tak akurát, dvadsaťpäť (kilometrov) bude stačiť, po krátkom zvítaní odchádzame na štart, registrujeme sa, sme pripravení vyraziť. Nešliapeme pridlho, stolček s ponukou domácej medoviny pred jednou z chatiek nás okamžite (na chvíľku) sťahuje z trate. Je výborná, nikdy by som neveril, ako dokáže zapasovať chmeľová aróma do sladostnej príchute medu a vína. Do batohu putuje litrík nového nápoja.
Ďalej pokračujeme po dobre známej ceste, svižne sa posúvame hore Pilanskou dolinou. Počasie je exkluzívne, ako na objednávku, jasno, slnečno, teplota tak akurát. Okrem nás sa dnes na trasu vydalo dosť ľudí (čo nie je až takým prekvapením, akcia má tradíciu a štandardne bohatú účasť), hlavne mladých (i keď pri nás je už mladý skoro každý).
Pri Papierničke sa len počkáme, bližšie sa dostať nesnažíme (nemáme správne papiere). Konečne opúšťame asfalt, začíname mierne stúpať. Hore Zajačím jarkom dnes nejdeme, pokračujeme kúsok rovno, chceme si obzrieť Peknú lúčku, bývalú huncokársku usadlosť, mali by sa tam nachádzať zvyšky domu.
Lúčka je naozaj pekná, leží iba kúsok od cesty, je však dobre zašitá v lese, len ten dom sa nám akosi nedarí objaviť. Až nakoniec nachádzame niekoľko kameňov, úlomkov tehál a škridiel v húštinke za kŕmidlom (posed tu samozrejme nemôže chýbať).
Ešte pred Tromi kopcami sa skratkou (kvalitnou cestou) popod Klokoč (nemýliť si s vrcholom v hrebeni Roštúna) dostávame až nad Zošku. Ani sme sa nezadýchali (na rozdiel od výstupu cez Zajačí járok). V diaľke aspoň krátko poobdivujeme skalnatý vrchol Vápennej a už zbiehame dole, do civilizácie.
Zošku dnes len prebehneme, nie je dôvod sa zastavovať, prestávku plánujeme až kúsok vyššie, na chate Pod lesom. Je otvorené! Pivko a káva na terase po dlhom pôste chutia ako už dávno nie. Ani odísť sa nechce (ako vždy). Nakoniec sa však samozrejme premôžeme a lesom vybiehame ľahkým krokom na Čermákovu lúku.
Tu je tradične kontrola i haldy ľudí. Nemáme dôvod príliš sa zdržiavať, okolo hrobu horára Čermáka sa vydávame hlbšie do hôr. Ešte chvíľku obdivujeme jedinečné stromy rastúce v lese a potom sa už po nádhernej panoramatickej ceste vydávame pod Gajdoš.
Mám to tu naozaj rád. Výhľadu na Skalnatú a Mešťankovú sa hádam nedá nasýtiť! Zastavujem sa, obdivujem, fotím, meškám. Mám čo dobiehať, čelo skupiny stihnem dohnať práve včas, pod mohutnými vysokými stromami v sedle pod Gajdošom. Znova zaostávam…
Cesta lesom na Hubalovú je parádna. V zime sa tu zvykneme tlačiť s bežkármi, dnes zase s cyklistami. Ale nakoniec sa všetci dohodneme. A spoločne chvíľku posedíme a doplníme sily na Hubalovej, prešli sme už pekný kus cesty.
Pokračujeme, ako je v posledných rokoch zvykom, cez oboru. Taricové skaly sú síce nádherné, ale Panský dom má okoloidúcemu tiež čo ponúknuť. Nakukneme bližšie, je nekonečná škoda, že táto usadlosť končí takýmto spôsobom, jej dni sú už spočítané, ďalšia huncokárska lúčka osirie…
S kontrolou v sedle Skalka sa dá dobre porozprávať, je to Alicin kamarát, no po krátkom občerstvení musíme pokračovať. To ešte netuším, že dnes tu nie som naposledy… Po chvíli cesty Braňo zisťuje, že v sedle zabudol čelenku, otáčam sa s ním, vo dvojici sa šliape veselšie. Ostatní pokračujú miernejším tempom ďalej.
Čelenka je opäť v batohu, popri plote obory sa kráľovstvom medvedieho cesnaku púšťame stíhať zvyšok skupiny. Holint štrajchneme len krajom oka, nepristavujeme sa, neodbočujeme, máme čo doháňať.
Sklená huta, konečne. Oddych, kamaráti, pohoda. A pivo! Takáto turistika sa mi páči, konečne to začína dostávať tú správnu fazónu (výlety okolo Dobrej Vody nemali chybu, to pivo ale predsa len chýbalo). Dnes je tu husto – tak ako bývalo zvykom v minulých ročníkoch. Život predsa len nezastavíš.
Pokračujeme ďalej, ideme do finále. Toto bývajú najťažšie úseky dňa. Popod Geldek (dlhé roky som ho z tohto pohľadu nespoznával – a to som tam každoročne chodil na Silvestra!) až po bránu obory to poznajú viacerí, potom vraj už nie (je to ale také isté ako so mnou a Geldekom – poznajú, len si neuvedomujú).
Otvárame bránu, vstupujeme do obory. Táto cesta je oveľa zaujímavejšia ako tá po značke. Krásne poľovné lúčky (vidíme aj čriedu muflónov) a výhľady do okolia (hlavne na Veľkú Homoľu a Egreš) robia úsek nezabudnuteľným. Ani sa nenazdáme a oboru opúšťame.
Paľo pripravil na záver drobnú chuťovku, krátku odbočku – návštevu starých baní. Hneď vedľa (išiel som okolo viackrát a nevedel som o nich) sú Sivá a Červená baňa. Nachádzame obidve. Zaujímavé miesta. Hlboké pingy (nie ako sme zvyknutí), skore krátery ukrývajú na dne vstup do podzemia. Sivá baňa je zatopená, v tej Červenej ústi chodbička do ďalšej pingy. Paráda! Vždy sa dá objaviť niečo nové.
Do cieľa a na hrad je to už len kúsok. Zamotali sme sa, meškáme, remeselnícke trhy už nestíhame (aj tak tam asi bolo priveľa ľudí). Stihneme však Janku, dnes sa opäť riadne povozila po okolí, kam sa na ňu hrabe naša tridsiatka!
Nezostáva nám nič iné, len sa rozlúčiť. Pri kávičke a cigánskej to ide akosi ľahšie, akcia doznieva pozvoľne. Dnes bolo naozaj fajn. Hoci po notoricky známej trase navštívili sme aj nové miesta. Bude na čo spomínať.
Ďakujem všetkým, ktorí svojou účasťou spríjemnili dnešný celodenný výlet: Milka a Ľuboš Kraicoví, Alica Binková, Božka Golierová, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Robo Chlpek a
Juro Golier
Horskí ľudia
Nedeľná noc dávno opustila západné hvozdy hôr, slnečné pondelkové ráno si už hodnú chvíľu prebíja cestu popod stiahnuté žalúzie okien. Úporne sa bránim prebudeniu, nechcem zatiaľ vpustiť do mysle nový deň, ďalší pracovný týždeň, kopec povinností, oceán všednosti. Jediným pohybom ruky snáď stý krát posúvam budík, nevypínam ho, nerobím zbytočné pohyby, chcem ešte aspoň na okamih zotrvať v objatí spánku. Zo zranenej ruky sa uvoľnil obväz, ako dlhá biela cesta sa vlní priestorom, vedie kamsi do ríše snov, stráca sa v (bez)časí. Nehomogénna hmota, neforemné chuchvalce priehľadného rôsolu spomienok plávajú v čírej tekutine prítomnosti. Zvonenia poletujú miestnosťou ako trblietky vo vánku, raz nasledujú takmer súčasne, potom nastane dlhé ticho. Prepadám sa do predstáv. Porcia víkendových kilometrov leží na mne ako bremeno, preťažké závažie ma zatláča hlboko do postele. Som neschopný pohybu, unavený avšak oddýchnutý. Telesná schránka postupne zarastá do matracov, uvoľnená myseľ slobodne blúdi krajinou.
Prekrásnou krajinou Malých Karpát, našich Hôr. Tou, ktorá v sebe oddávna nesie neoddeliteľnú stopu umu a činov ľudského rodu. Aj ich najskrytejšie zákutia či tie najvzdialenejšie pralesy nie sú skutočnou divočinou, to si len príroda berie späť svoju pôžičku. Tieto hory formoval človek. Lesník, drevorubač, uhliar. Usadlík. Huncokár. Človek lesa.
Vydávam sa na potulky…
Predhorie, polia plynule prechádzajú do viníc, vinice sa menia na les, osídlenie redne, obec sa postupne rozpúšťa v tiahlych úbočiach horstva. Ďalej už vedie len úzka cesta, asfalt sa rozdrobil na prašnú koľaj, smeruje hlbšie, až do srdca hôr. Posledné záhrady, posledné rozpadajúce sa ploty sú dávno za mojim chrbtom, dlhší čas počujem len búšenie vlastného srdca a spev vtákov. Rozhovory hmyzu. Prevaľujem sa vo vlnách sobotného rána, plávam v oceáne radosti.
Piatková noc sa premenila na kvapôčky rosy, stiekla po listoch rastlín, vrchovato naplnila bezbrehú šíravu nového dňa. Vzduch zvoní veselými rozhovormi pútnikov. Krásne ráno, nová príležitosť vytiahla von desiatky návštevníkov, malé i väčšie skupinky, dvojice i jednotlivci sa presúvajú hore dolinou, naplno si užívajú atmosféru prvých hodín víkendu, pocity pokoja a voľnosti. (Opäť) nadobudnutej slobody.
Väčšina z nich žije daným okamihom, v krátkom výseku času, minulosť je dávno preč (netreba za sebou neustále vláčiť jej ťažké bremeno), budúcnosť je veľmi ďaleko (načo sa zaťažovať neistotou očakávaní), existujeme len tu a teraz (a je nám fajn).
Rovnako aj ja, avšak… predsa len už nie som tak rýchly, pred minulým neutečiem, čochvíľa ma dobieha, máva spod veľkých lopúchov na brehu potoka, sleduje z opusteného hniezda v korune vysokého stromu, na priesvitných krídlach hmyzu poletuje okolo mojej hlavy. Občas sa pristavím, porozhliadnem. Vydýcham. Započúvam do tichého ševelenia lúky. Šumu lesa. Príbehu krajiny.
Každý kameň, každý kmeň stromu má svoju pamäť. Rozpráva. Len my, náhodní okoloidúci, dokážeme málokedy načúvať. Nemáme kedy. Ženieme sa za novým cieľom – (umelým) zážitkom, dlhším úsekom, vyšším tempom, snažíme sa predbehnúť čas… To podstatné nám tak (často) uniká.
Lúka v lese. Postupne, centimeter po centimetri sa zmenšuje, les pomaly pojedá voľný priestor. Starý dom, dnes už takmer nerozpoznateľný, jeho múry sa ponárajú hlboko pod vrstvy zeme, len kde-tu sa spod hustnúcej zelene belavo oblyskne nenápadný kamienok, kúsok tehly. Ťažké drevené krovy zmizli bez náhrady, bez jedinej stopy. Do ruky beriem nepravidelný úlomok škridly…
Na lúke bývalo veselo, kypel tu život. Deň čo deň ubiehal v práci. Kdesi zďaleka sa niesol tiahly zvuk píly i buchot sekier. Rozliehali sa dlhé rozhovory lichvy aj mľaskavé ticho prasiec. Po tráve behal kŕdeľ detí, pri povinnosti aj v hrách leteli dni sťa mladé žriebätá, stačilo brnknúť a rozkotúľali sa po lúke ako farebné sklenky, guľôčky radosti. Dnes tu panuje pokoj a tíšina. Len osamelá mladá srnka zíde večer z lesa, skloní sa ku kŕmidlu, uprie smutné oko na posed…
Lúka uprostred lesa. Len kde-tu sa starý, už nerodiaci ovocný strom pomaly nakláňa k zemi, jeho konáre sa premieňajú na korene, koruna zarastá hlboko do pôdy. Nastoknutý deravý kastról modro svieti do tichej zelene ako maják na okraji útesu. Neodrádza, vedie kroky, láka k návšteve. Jeho dnom sa preháňa jarný vánok, spieva nápev lesa, hovorí rečou dávnych obyvateľov.
Podobných lúk bolo dokola viac – jedna hodinku cesty, iná možno zo dve (času bývalo napodiv akosi viac, aj vzdialenosti boli kratšie). Tam povyše býval onkel Johann a tante Mici, kus vedľa zas krósfota Franc či krósmutta Julianna. „Krisgót, krósĺtan!“
Lúka v lese, Pekná lúčka. Obraz sa chveje, mizne v horúcom dychu (skoro) letného dňa, stopy minulosti sa strácajú pod nánosom doby. Už len nespoľahlivá ľudská pamäť dokáže vydať takmer zabudnuté svedectvá. Spomienky na to, čo malo zostať zabudnuté, príbehy, ktoré treba navždy zapísať.
Odchádzaš, krátko sa prehupneš cez hrebeň (ani sa nestihneš zadýchať), len sekundu stihneš zavadiť zrakom o vzdialený Rachšturm a opäť sa na krátku chvíľku ponáraš do zeleného šera stromov. Les ustupuje, priestor sa otvára. Cesta, ktorú denne merali nohy detí, chodník za vzdelaním, púť, na ktorú sa pravidelne vydávali duše hulcokárov, cesta viery.
Dnes preplnené turistické stredisko, rušná dopravná tepna do srdca Hôr, chatky i paláce ukryté v tieni stromov, luxusný hotel, lyžiarske vleky, parkovisko, davy výletuchtivých návštevníkov, párik trampov, skupina farebných walkeriek (nie však zo Škótska), ruch, mišmaš. Ale…
…stačí len kúsok poodstúpiť, na malú chvíľku sa odpútať od všednej reality, ponoriť pod nepokojnú hladinu prítomnosti, zvuky sa tlmia, obraz rozostruje, vzduchom sa opäť šíri omamná vôňa lesov a lúk. Z otvorených okien neďalekej školy sa ozýva tvrdý rytmus reči, der, die, das. Už niekoľko rokov sa v nej učí táto podobná, avšak taká cudzia reč, vojnový ošiaľ chtiac či nechtiac opantal mysle všetkých navôkol, niektorým to už onedlho nebude odpustené…
Vinný či nevinný, obeť či vrah, vidina prospechu, donútenie, prispôsobenie sa dobe, kto si bez viny… Turbulentná nová doba zmietla mnohých, zmenila všetko. Na oboch stranách barikády. Len rýchlo, prezliecť kabát (uniformu ukryť, nezahodiť, možno sa ešte niekedy hodí), síghajl-nastráž-prácičesť, pomalosť sa predsa neodpúšťa (nikdy)…
Tak (definitívne) skončila doba horských ľudí. Rozplynuli sa v čase, rozpustili v priestore. Zostali len spomienky. A krajina, ktorú formovali. Tiež gény, informácia nebadane odovzdávaná ďalej, prenášaná z generácie na generáciu. Nedovolia zabudnúť, nesú vedomie o príslušnosti. Pevný bod v premenlivých podmienkach.
Ešte pár krokov a definitívne ťa pohltí lesná šírina, zelená tíš. Piesok, kultúrne a spoločenské centrum huncokárov. Naposledy sa pristavíš, rozhliadneš do (premeneného) priestoru. Ihrisko zvučí detským džavotom, prekypuje radosťou, mondénny hotel blahosklonne čaká návštevníkov, z diaľky vykúka nenápadná vežička skromnej kaplnky, slnečný lúč sa leskne na pamätnej tabuli, práve tu krátko pôsobil Fraňo Kráľ, Charles Dickens slovenskej chudoby, nočná mora detského čitateľa (inak vraj dobrý človek). Drobné čriepky dopĺňajú mozaiku zážitkov, pocitov zaujímavej púte, cesty po stopách horských ľudí.
Cestu ďalšieho pochodu lemujú novodobí nasledovníci dávnej tradície, nenápadné drevenice ukryté pod košatými korunami stromov. Na tomto mieste vždy cítiš tú ťažko uchopiteľnú atmosféru slavností sněženek, pocit, ktorý tak geniálne opísal pán Bohumil a do obrazov rovnako nápadito preniesol pán Jiří. Kersko vyrastajúce priamo uprostred Hôr.
Čistinku v lese obklopujú chaty (novostavby pripomínajú viac drahý náhrdelník než skromný doplnok šatu huncokárov), navonok pôsobí ako vypulírované moderné miesto oddychu, vlastné korene však prekryť nedokáže. Duch pôvodných obyvateľov je stále prítomný v konfigurácii okolia, pripomienky dávnych čias sa ako turistické atrakcie (navonok) ľahostajne povaľujú v tráve, v ovzduší, v speve hmyzu a vtákov, v lúčoch slnka prenikajúcich cez koruny stromov možno vycítiť intenzívnu príchuť slobody, voľnosti a spätosti s okolím, odkaz starousadlíkov.
Ako dobre sa sedí na lúčke pred chatou! Príjemná chvíľka napĺňa dušu pokojom…
Cestička stúpa pomedzi stromy, koľkokrát ju za ten čas merali kroky huncokárov, horských ľudí, ktorí sa vybrali navštíviť svojich blízkych. Na vzdialený cintorín, tiché miesto v objatí lesných velikánov.
Ich pozostatky sa už dávno stali súčasťou zeme, kraja, ktorý prichýlil ich predkov, poskytol im príbytok aj poživeň, pokojný prístav v dobrom i zlom. Odmenili sa mu prácou, ťažkým hrdlačením v tvrdých podmienkach. V krásnom, avšak cudzom prostredí. Svoj život trávili ďaleko od starousadlíkov, od tých zdola, izolovaní vo vlastnom spoločenstve. Aj na večný odpočinok sa uložili tu hore, medzi svojimi. Tam, kde boli privyknutí. Žiť. Drieť. Trápiť sa i radovať. Deti lesa. Hulcokári.
Dnes je už len ťažko nájsť stopy po starom cintoríne. Večné príbytky horských ľudí odišli tíško, rovnako ako ich obyvatelia. Ba, jeden tam je, na samom okraji, krčí sa v tieni stromov, pripomína dobu, ktorá už nie je, rozplynula sa pod vytrvalým tlakom času, odvial ju búrlivý víchor zmien.
Čistinka sa mierne zvažuje dole úbočím, lesný amfiteáter obkolesený hustým porastom čaká na svojich návštevníkov. Mnohí sú na mieste, polihujú roztratení po celej ploche, pobehujú krížom-krážom, vychutnávajú si krásne dopoludnie. Kypiaci život šumí z prekrásne zdobenej čaše nádherného dňa. V slnku i za dažďa, v mraze aj duniacej víchrici či v záľahe snehu má toto miesto neopakovateľné čaro, nenapodobiteľnú atmosféru. Ti sún, ta vint, ta rink, tu šné…
Čermákova lúka. Len jedno meno na náhrobku (prepožičalo názov miestu) pripomína dobu. A jej ľudí. Mnohé ďalšie ležia ukryté v matrikách, ani tie by však nemali zostať zabudnuté.
Poberáš sa ďalej, komfortná cesta lesom, pirštajk, ani nestúpa ani neklesá, skoro po rovine ťa pohodlne vedie hlbšie do Hôr, putuješ v stopách ľudí. Stojíš, zrak upieraš na súmernú homoľu Mešťankovej, tej, ktorá z výšky nazerá do doliny Švancpochu, potôčika Javorinka. Obrovskí strážcovia pokoja, gigantické stromy pod Gajdošom pamätajú dávnu dobu, dotyk rúk huncokárov. Niekde tu si sa prvýkrát zamiloval do týchto hôr. Len nedávno, len pár rokov späť, len niekoľko letokruhov v živej pamäti dreva…
Les volá, Hory lákajú. Len ďalej, hlbšie, dovnútra, až ku zdroju.
Rozsiahle porasty malokarpatských pahorkov, dolín, svahov, úbočí. Pramene, potôčky, skalné bralá. Miesta, ktoré svojou každodennou činnosťou formovali ruky horských ľudí. Sadili, klčovali, pestovali, lovili i chovali, rozozneli spevom svojej reči. Vdýchli bežný život. Osídlili divočinu. Skultúrnili krajinu. Hustý, hlboký les, ta volt.
Dlho kráčaš oblasťou bez známky trvalého pobytu človeka, len nekonečný plot ju predeľuje na MOJE a VAŠE. Odveká ľudská potreba vymedzovať územie, chrániť vlastníctvo. „Tu som pánom ja!“ Dnes už našťastie existuje brána, prekročiť hranicu je dovolené.
Prekrásna ľudoprázdna lúka pánubohu za chrbtom, stadiaľto je ďaleko aj po pekla. Na nej dom, tiež tuná bývali ľudia, borili sa s dennodennými starosťami, tešili občasnými radosťami. Smiali sa i plakali. Žili a umierali. Dýchali, existovali. Skutoční ľudia lesa.
Tu sa muselo žiť naplno, tieto miesta nedovoľovali pretvárku, predstieranie, tu by bol moderný človek stratený. Romantické predstavy o živote v divočine by zobrali za svoje už po niekoľkých dňoch, možno po pár hodinách. Mám božský pokoj. Mám len to, čo si dorobím. Je tu tak ticho! Všetko sa mňa rúti! Nič mi nechýba! Prečo do riti nejde internet!? Len ja a divá zver. Ešte tu začne strašiť! Aké krásne ráno! Kedy už prestane liať? Pomyslíš si A, dostaneš B, nikdy nebudeš naozaj spokojný. Človek je tvor túžob, to, čo má pod nosom, si neváži.
Nechaj však bokom realitu, poteš sa romantikou! Vlastnými predstavami o ideálnom svete. Bolo by krásne večer sedieť na priedomí, sledovať usínajúci deň. Slnko sa už dávno znížilo za obzor, svetlo sa pomaly vytráca z krajiny, tiene sa predlžujú, potichu prichádza noc. Trilky vtákov zmĺkli, priestor vypĺňa len cvrlikanie hmyzu, naberá na intenzite, je ho zrazu plná lúka. Z lesa sa ozve zaštekanie srnca, ani si nezbadal ako a je tma, nepriehľadná čierňava sa zniesla na lúku, ako kameň spadla z korún stromov, zavalila celé okolie. Len vzdialené zlatisté bodky sa mihocú na oblohe, iba tajomné drobné svetielka žiaria z húštiny. Dom spí, les ožíva.
Čarovný úsvit nového dňa. Kdesi spod horizontu sa začína vyfarbovať obloha. Nenápadne, krôčik po krôčiku sa rozsvecujú ranné zore, ozýva prvé nesmelé štebotanie. Svieži vánok ženie do pľúc potrebnú dávku kyslíka, budíš sa, raduješ z nového rána, ďalšieho sladkého ničnerobenia. Spev tíchne, zo strechy sa ozýva nesmelé bubnovanie, svieži dáždik kropí krajinu, o chvíľu leje ako z konvy. Sedíš, otvoreným oknom nepohnute sleduješ hrubé povrazy dažďa, tvoja myseľ usína. Skutočný život však taký nie je, toto je iba sen, filmová imaginácia. Neuskutočniteľná (a zbytočná) túžba po ustrnutej dokonalosti. Veď žiť predsa znamená aj drieť. Plakať, kričať, plaziť sa zasiahnutý bolesťou, zúriť, kvíliť, hádať sa, strácať. Túžiť. Smiať sa i dlho mlčať. Získavať. Život je pohyb. Neustály kolobeh. Striedanie noci a dňa.
Pristupuješ bližšie k domu. Jeden jeho roh sa zvalil, strecha leží na zemi, vrastá do pôdy. Kamenné múry sa postupne drolia, omietka opadáva, vytvára neskutočné abstraktné maľby, odtlačky života, stopy zániku i opätovného zrodu. Dom sa prepadá sám do seba, neodvratne zaniká. Ty máš to šťastie, že ho ešte môžeš vidieť, dotknúť sa jeho stien, vystúpiť po schodíkoch, deravou strechou zahliadnuť jasnú oblohu. Po tebe už prídu iní. Z ľudskej pamäti sa postupne vytrácajú spomienky, mizne pôvodný človek. Avšak… kamkoľvek vstúpiš počuješ zvuk jeho píly, zafŕkanie koní, tichú zanovitosť volov. Spevavý tón neznámej reči. Cítiš chuť ovocia, vôňu rozkvitnutých stromov. Chladivú sviežosť studničky.
Horáreň Za Vysokou, dnes známejšia ako Panský dom. Pomenovania sa menia, odkaz zostáva. Odtlačok života horských ľudí, ich boja o prežitie, pokračovanie rodu. Stopy v krajine i ľudskej pamäti sú stále živé, nech také vydržia naveky.
Zanovito putuješ ďalej, už sa ozýva únava, už cítiš bolesť, krok pomaly ťažkne. Kráčaš popri plote, hranicou medzi TU / TAM, TERAZ / V INOM ČASE, vraciaš sa, smeruješ domov. Ešte stále však vnímaš, cítiš svoje okolie. Aj tú rozľahlú lúku obďaleč, TAM, už k nej však nejdeš, neprekročíš hranicu. Ale i na diaľku cítiš silné vibrácie, jej posolstvo. Bolo to dávno, V INOM ČASE.
Všetko je pominuteľnė. Kedysi… miesto plné zvukov a vôní, prekypujúce emóciami, drevorubačská osada, tu sa zvyknú stretávať horskí ľudia. Škola znie džavotom detí, schádzajú sa sem zo širokého okolia vždy, keď na návštevu zavíta potulný učiteľ. Kolkáreň, miesto zábavy a zaslúženého oddychu. Tu sa v nedeľu rozoznie harmoniku, pri tanci čas plynie hneď ľahšie – „šotiš, polka, tanc ich gern, mit tem šénem jungen hern, ajnmal hin, ajnmál hér, rundherum, das ist nicht šwér“. Všetko však raz skončí, zvyšky dutej lipy dávno tlejú v tráve, po českých bratoch už niet ani stopy, teraz tu žijú huncokári.
Dnes… rozľahlá lúka uprostred lesov. Nebyť starých, už dožívajúcich ovocných stromov a podivných nerovností terénu prebehneš okolo bez povšimnutia. „Nebudem predsa stáť na každej lúke, pri každom strome, nepokazím si Strava segment. Kde sa stále motáš!“ odfrkne farebne nahodený cyklista i štíhly, naľahko oblečený bežec. Našťastie však existuje aj iný tvor, turista–pútnik, tulák, ten ktorý má otvorené oči i dušu.
Dnes len z opodiaľ vnímaš atmosféru bývalej usadlosti, stále rozpoznateľné stopy prítomnosti horských ľudí, ako šíp ťa premkne intenzívny pocit, že si konečne porozumel ich odkazu. Je to však (samozrejme) len drobný žartík chvíle, vydráždenej mysle. Genius loci však naozaj existuje, pôsobí na vnímavú dušu. Stačí načúvať šumeniu stromov.
Holint, dnes len prázdne slovo na mape. V ľudskej pamäti však treba zachovať nielen dávne názvy, ale aj ich príbehy. Znovu nakresliť obrazy. Dať starým menám pôvodný obsah, uchovať tvar, oživiť ich, zachrániť pre budúce generácie.
Vieš, že o malú chvíľu ťa čaká odpočinok, už len pár krátkych chvíľ a hlboký les sa rozostúpi, otvorí veľký priestor, tieto miesta osídľoval človek naozaj intenzívne.
Dnes by si v teréne márne hľadal jedinú hmotnú pripomienku ľudskej prítomnosti, osadu uprostred lesov z krajiny spoľahlivo vymazal čas. I keď… nikdy si sa netúlal hustou trávou, zamyslene nekopal do drobných skál vykúkajúcich spod zeme, nikdy si nepreskakoval spievajúci potôčik. Čo všetko sa môže ešte stále ukrývať v divočine! Čo všetko zostáva skryté pred našim zrakom?
Osudy ľudí, ich každodenné pocity. Úspechy. Trápenia. Príbehy života. Neboli to žiadni nadľudia (i keď niektorí sa za nich možno chvíľu považovali), žili svoje bežné radosti a starosti, dýchali rovnaký vzduch, jedli tú istú kašu. Milovali sa. Vraždili. Závideli. Pomáhali. Túžili (ak im dovolili čas). Snažili sa prežiť.
Nemali takmer žiadny majetok. Len ťažkú prácu. (Občas) chvíľku zábavy. Neboli nikdy pri mori, mali však more detí. Manžela čo utápal voľný čas (a starosti) v alkohole. Boli však spokojní, vďační. Za prácu i za kúsok jedla. Za život. Huncokári. Ľudia hôr.
Ľudia ako my, žiadne romantické, čisté postavy. Vždy, keď kráčaš po ich stopách ťa fascinuje ich schopnosť prežiť v prírodných podmienkach. Krásnych, ale neúprosných, tvrdých, spravodlivých. Snažíš sa vcítiť do ich myslenia, pocitov, skúseností. Obdivuješ ich voľnosť a slobodu, neuvedomuješ si však, čím všetkým boli vykúpené. Cudzinci medzi starousadlíkmi. Dobrovoľne i vynútene iní (i keď rovnakí). Žili (a žijú) medzi nami. Hulcokári, horskí ľudia.
Sklená huta. Mäkučká jarná trávička láka zvaliť sa, dlho oddychovať. Hľadieť do slnka, v duchu fabulovať príbehy ľudí. Huncokárov či ich predchodcov – dávnych sklárov, horských ľudí. Postavy sa však rozpúšťajú v jase neskorého popoludnia, strácajú sa, zostáva len ich neuchopiteľný odkaz a stopy postupne sa strácajúce z okolitej krajiny. Nič netrvá večne.
Ešte dlho by si kdesi na čistinke uprostred lesa dokázal čakať na stretnutie s horskými ľuďmi, je však čas sa poberať. Ďalej neúnavne putovať po stopách ľudí – huncokárov, sklárov, uhliarov, baníkov, horárov, pytliakov, poľovníkov, turistov, výletníkov – každého, kto zanechal čo i len drobný odtlačok na prašných cestách našich Hôr. Je potrebné uzavrieť kruh.
