nedeľa 16.5.2021
Z otvoreného balíčka vybuchuje do priestoru vôňa čerstvo praženej kávy. Na jazyku sa rozplýva chuť šťavnatej šnicle ukradnutej priamo z panvice. Ticho izby prerezávajú nezameniteľné tóny gitarového riffu, poletujú priestorom ako dym nad jazerom. V prítmí nedeľného kina sa prvýkrát nesmelo dotknú dve ruky. 1976, lopta nekonečne dlho visí vo vzduchu, padá, končí presne v strede brány. A mnohé iné. Neopakovateľné zmyslové vnemy navždy zapísané v pamäti, celý život nesieš so sebou túto neviditeľnú batožinu (záťaž necítiš), v prípade potreby sú okamžite k dispozícii, ihneď zhmotnené. Nepotrebné, ale pripravené pomôcť. Bojovníci s depresiou. Poistky proti šialenstvu. Každý máme tie svoje.
Pracovné povinnosti posledných dní sa valia do arény tvojho bytia bez akéhokoľvek upozornenia, ako neovládateľný kamión sa rútia spoza zákruty, valcujú všetko čo im stojí v ceste, v temných zákutiach ľudských pováh sa topíš ako v zapáchajúcom jazere splaškov, dusíš sa (neschopný nádychu). Meteorologické superpočítače predpovedajú na víkend katastrofálne počasie, duše záhradkárov a poľných hospodárov jasajú (tá tvoja žiali). V sobotu sa však mýlia… (dokelu, akciu ste rušili zbytočne, došľaka – aj tak si však ráno hnil v práci) Zaspávaš, stále čakáš kedy sa za stiahnutými roletami potemneného domu rozšumí spev dažďa. Ten zhrubnutý kúsok tkaniva ti (ako vždy) nedá spať, prebúdza ťa uprostred noci (i nad ránom). Ticho, počuť len náhodný zvuk okoloidúceho auta (ako ospalé zakikiríkanie z nepokojného sna) a trvalý hluk vzdialených lietadiel (nočný nálet). Už opäť brázdia oblohu, bombardujú krajinu všetkým nepotrebným – „kupujte občania!“ (dôležitý je neustály rast, mimo všetkých obmedzení a plánov), z diaľav cudzích kontinentov, z výšky svojho letu zamorujú svet novými zbytočnosťami (a vírusmi). Budíček prerušuje nepokojnú noc, svitá, za oknami (už) počuješ hučanie lejaku. Chceš od všetkého utiecť, dnes chceš (určite) ísť von.
Tú sobotu sme naozaj prekombinovali, nakoniec ale dopadla nad očakávania, dúfam, že aspoň niekto prekonal (zbytočné) obavy (a lenivosť), vybehol na vzduch, užil si pekný deň. Aj inokedy zhovorčivá sociálna sieť však takmer mlčí, jej ticho zapadá do divnej šablóny čudného obdobia. Najskôr nás kvárili opatrenia, teraz sa držíme na uzde sami. Zhnusený z okolností neočakávaného pracovného nasadenia potrebujem zmeniť chuť, zajtra sa pridám k turistom, Paľo vymyslel trasu okolím Bošácej, kalíšok – dva dobrej slivovice predsa nemôžu uškodiť. Vývoj počasia však situáciu výrazne komplikuje…
Dnes budík nepotrebujem, z nepokojných snov sa preberám sám. Omnoho skôr ako je potrebné, hukot dažďa, prívaly vody búšiace do okien domu bránia pokojnému spánku. Bojím sa zobrať do ruky mobil, bránim sa skontrolovať meteoradar, odďaľujem ten okamžik ako najviac sa dá. Nič moc, aká-taká nádej tam však (vždy) je, niekedy doobeda by mohlo prestať pršať. Volám Paľovi, rýchlym telefonátom sa utvrdzujeme v našom odhodlaní (je to potrebné). Ideme! (???…)
Do auta nakoniec nasadá aj spolucestujúca, o chvíľku neskôr tiež Braňo, zostava je kompletná, ako to však bude ďalej, ako sa vyvinie (neprehľadná) situácia? Celú cestu blúdim zrakom po hrebeňoch okolitých hôr, úpenlivo vyzerám akýkoľvek náznak zmeny. Nič, tmavosivá opona dažďových mrakov neustále zahaľuje scénu smutného nedeľného rána. „Pozrite, tam sa to už trhá!“. Nie, žiadna zmena (len zbožné želanie), stierače vyťukávajú stále ten istý rytmus, vŕzgavo kĺžu po prednom skle. Pekelne sústredený sa snažím pôsobiť sebaisto, dodávať spolucestujúcim odvahu (a nádej). Zabúdam však odbočiť, točím sa až kdesi pred Trenčínom, (znova) som za blba.
Cesta sa kľukatí nahor proti toku Bošáčky, situácia sa nenápadne (ale veľmi rýchlo) mení. Žeby nakoniec predsa len?… Tmavá obloha bledne, kvapky na skle rednú, sú stále menšie … bude to dobré!
Pred potravinami v Novej Bošáci už čaká Paľo s dievčatami, (krajšiu) časť našej výpravy nechávame chvíľku osamote, zložitou dopravnou rošádou si zabezpečujeme bezproblémový odvoz po návrate, jedno z áut presúvame do cieľa. Zatiaľ (hádam) prestane pršať úplne.
Prestalo! Je to neuveriteľné – niekto tam hore nás musí mať naozaj rád… Ani sa (radšej) príliš nezdržiavame (len jeden maličký kalíštek medicíny – zohreje telo, poteší dušu), ihneď vyrážame. Cesta vedie okolo kostola, modrá značka stúpa hore svahom. Už nás nič neudrží, ideme, blato-neblato, hlavne že neprší.
Nová Bošáca, centrálna obec kopaničiarskeho osídlenia v severnej časti Bošáckej doliny. Už niekedy v stredoveku sú starousadlíci nútení obrábať pôdu aj na vyššie položených a vzdialenejších polohách, každodenné dochádzanie domov je pre nich nevýhodné. Vznikajú prvé salaše, mlyny, krčmy, hájovne, človek sa trvalo usídľuje v krajine hôr, vznikajú kopanice. Obec samotná sa však na mapách objavuje až v polovici minulého storočia.
Staré chalupy sa striedajú s novšími (na niektorých tróni aspoň nová nadstavba), schodisko stúpa ku vchodu kostola (to som práve začal chodiť do školy), priečelie ktorého zdobia postavy vierozvestcov. Aj úplný laik (v mojej duši) spoznáva v diele ruku majstra Hložníka. Súčasnosť sa preplieta s tradíciou, umenie s vierou.
Hneď za kostolom sa cesta mení na poľnú, začína stúpať do lesa. Po daždi sa riadne šmýka, topánky oťažievajú od nánosov čerstvého blata. Priamo nad našimi hlavami obdivujeme zaujímavý prírodný výtvor. Korene stromu vytvárajú v odtrhu svahu rozsiahlu jaskynku, nad ňou si deti(?) vytvorili pirátsku pozorovateľňu. Netradičná zaujímavosť na okraji hustého lesa, zvrásneného hlbokými brázdami. Hustého, avšak malého, už po pár minútach sa vynárame na starej asfaltke vedúcej kamsi vyššie.
(Takmer) ideálna cyklotrasa, aj sklon je (zatiaľ) prijateľný, s Dankou začíname (pomaly) spriadať plány… Otvárajú sa prvé krásne výhľady. Obloha má síce stále dramatické sfarbenie, už sa však len pripomína (parádnica!), žiadne veľké nebezpečenstvo nám od nej nehrozí, z najhoršieho sme dnes (dúfam) vonku. Cesta stále stúpa, poblíž vykúka strecha humna, opodiaľ prvá samota, o chvíľu ďalšia. Hustota chalúp rastie, sme na Grúni. Uprostred hradskej už netrpezlivo čaká strážca hôr, malý ustráchaný psík, pouličná zmeska, čo dala priekopa, čo priniesol život. So strachom v očiach víta nečakanú návštevu, dnes (určite) prvú.
Prudké esíčko vo svahu, vedľa ovocný sad, povyše akési stavenie, krátka rovinka, ešte jedna zákruta, už-už budeme hore. Hlavou sa ženú stále tie isté otázky. Čo drží ľudí tu hore? Aký je život v odlúčení? Dokázal by som to aj ja? Neviem, asi nie. Vonkajšie pozlátko pokojného života uprostred prírody láka, realita za tým je však určite iná.
Čo sa to deje? Aj za zákrutou stále stúpame, kus vyššie vytŕčajú ďalšie chalupy, ten kopec nemá koniec! Na hladkom povrchu dokonalého sna o krásnom cyklovýlete sa objavujú drobné prasklinky, stačí len jemne fúknuť a drobí sa na prach, rozsýpa sa priamo pred očami. To je ale uťahovák! Ešte mám čo trénovať! Ale je tu krásne…
Malé (teraz prázdne) parkovisko, za ním pamätník. „Tu sú pochovaní príslušníci sovietskej armády, ktorí padli za oslobodenie našej vlasti v apríli 1945. Večná sláva“. Odvrátená strana krásy, pripomienka surovosti života. Takýchto miest je v našich horách (bohužiaľ) dosť.
Scenéria je však úžasná. Zvlnené pahorky pokrývajú riedke hájiky, medzi nimi sa ťahajú zelené pasienky, kde-tu vykúka strecha samoty (kadiaľ k nej vedie cesta?). Tam všade žijú ľudia. Do hôr utekáme hľadať nedotknutú prírodu / fascinujú nás pohľady na premenenú krajinu. Paradoxy ľudskej povahy, uspokojenie nám prinášajú kontrasty – radosť a žiaľ, striedanie noci a dňa, možnosť porovnávať.
Táto časť kopanice je väčšia, chalupy upravenejšie, viaceré (pravdepodobne) slúžia na oddych (narobiť sa ale dá aj tam). Chalani sa povyše rozprávajú s pánom vo včelárskej kukle, vo vzduchu prvýkrát visí kvapka bošáckej slivovice. Z tohto mraku však (zatiaľ) nezaprší.
Bošácka slivovica, pre fajnšmekrov v oblasti destilátov pojem, čím sa však odlišuje od iných, od blízkej myjavskej? Je to chuť? Iskra v poháriku? Alebo len tradícia? Neviem, nedokážem posúdiť, dobré sú (ak sú poctivé) obidve (všetky, v tejto oblasti však nie som odborník), len k nim treba pristupovať s úctou, obozretne, s rešpektom, prekročenie pravidiel sa tvrdo trestá (prinajmenšom ukrutnou bolesťou hlavy). Ako sa však rozhliadame po okolí… (a potvrdí nám to aj nový známy) tento mok musí byť pekelne vzácny, (takmer) nedostupný (niečo ako yeti). Z čoho ju vlastne pália? Nevidíme žiadne rozľahlé slivkové sady, tých pár stromov… Zopár kvapiek sa urodí v korunách starých sliviek na humne, na svet príde v domácich destilačných prístrojoch, čo však predávajú návštevníkom dole v pálenici, zostáva záhadou…
Vrchol Veľkého Lopeníka sa halí do hmly, hory dýchajú. Za chrbtom sme nechali aj posledné chalupy, asfaltka sa stráca, ďalej už pokračuje len poľná cesta, po výdatnom daždi rozmáčaná, šmykľavá. Ešte že je tu tak krásne! Pohľad zľahka kĺže po okolitých grúňoch, roztratených samotách, drobných lazoch. Pokoj, pohoda, tíšina, len vtáčie trilky a farebné hlávky prvých jarných kvietkov narúšajú jednoliatu plochu nedeľného predpoludnia. Vyčasilo sa, tento deň bude nakoniec nezabudnuteľný. Ale…
Niečo tu nesedí, kontrolujeme na mape svoju polohu. Dokelu, sme úplne inde ako sme plánovali…
Ranná eufória, stúpajúci chodník a naša nepozornosť spôsobili, že sme sa vybrali úplne opačným smerom, zelenú značku zamenili za modrú, namiesto klesania dolinou stúpame, miesto západných svahov križujeme tie východné. S týmto sa chváliť asi nebudeme, otáčame sa k návratu. Ale…
Nebyť tejto zbytočnej (?) zachádzky, nespoznali by sme zaujímavú kopanicu, zatajili by sa nám úchvatné výhľady, čarovné miesta. Nie nebolo to zbytočné, bolo to len akosi (neplánovane) naviac…
Najskôr sa snažíme objaviť novú cestu (podľa mapy má existovať), nechce sa nám vracať po tej istej, nakoniec však rezignujeme. Mokrá tráva a všadeprítomné oplotky nás otáčajú späť, na dobre známu hradskú. Nebudeme radšej experimentovať, čas pokročil, poblúdime ešte viac. Vraciame sa.
Cez Grúň prebehneme tíško ako myšky, už vopred si pripravujeme výhovorku pre pána v bielom (díval sa na nás akosi divne keď sme mu popisovali naše plány), nech nevyzeráme ako úplní blbci (dievčatá si to o nás aj tak myslia). Našťastie ho už nestretneme (možno nás ale sleduje spoza záclon a smeje sa až sa za brucho chytá). Prebehneme okolo psíka (už sa díva menej ustráchane), šmykneme to dole lesom a sme opäť pred kostolom. Tu sme začínali. Parkoviská v okolí sú plné, omša ešte neskončila.
Plánovanú trasu už v pôvodnom znení prejsť nestíhame, dve hodinky a takmer osem kilometrov navyše nás nútia zmeniť plány. Cieľ je však jasný, čaká nás tam auto, musíme to niekde skrátiť, nájsť tie správne chodníčky. Najskôr sa ale trochu posilníme, už si predsa zaslúžime.
Pri studničke (je pekne upravená, ale vodu by som si z nej nenabral ani na umývanie) na brehu Bošáčky sa sedí výborne, po krátkej prechádzke nám chutí, slniečko začína pripekať – kto by to dokázal ráno predpovedať! Potok, ešte stále rozospievaný nočným prídelom vlahy veselo zurčí pod našimi nohami, vlnky-roztopašnice predbiehajú jedna druhú, šantia, ženú sa dole, stále nižšie, až tam do Váhu. Dnes ich je len pár, majú dobrú náladu, sú veselé, hravé, ak sa ich však nazberá priveľa… potok sa zmení na divokú riavu, hučí, reve, dravo sa valí dole korytom, podomelie brehy, vyskočí z vymedzenej úžiny, rozleje sa do šírky, berie so sebou všetko, čo mu stojí v ceste. Zachráň sa kto môžeš! Sila vody je neskutočná, škody, čo dokáže napáchať sú hrozné. Nech si človek o sebe myslí čo chce, prírodu (úplne) skrotiť nedokáže. Sila živlov je omnoho mocnejšia ako jeho sebavedomie.
Je čas sa poberať, opúšťame zastavané územie (toľko oplotených políčok či záhumienkov som hádam nikde nevidel), odbočujeme do lesa. Na okraji obce stojí pár domčekov, to nie sú domy, to sú paláce, na tomto mieste by som také veru nečakal. Pred jedným z nich sa týči dom v korune stromu – turistická atrakcia či len prostriedok zdravých rodinných vzťahov? Nevedno, nie je koho sa na to spýtať.
Rozblatená lesná cesta príkro stúpa hore svahom, rozdvojuje sa, viacnásobne sa delí, odbočky sa rôzne prepletajú, krútia, na mape je však len jedna… Ktorá z nich je tá správna, nepoblúdime? Les sa otvára, vstupujeme na horskú lúčku…
A povyše nej na ďalšiu, na tej sa v tieni stromov krčí chalúpka, domček, Tamašov raj. Pán domáci vychádza na priedomie, víta nečakanú návštevu, pozýva nás ďalej. Má to tu čarovné. Stovky drobností, desiatky malých gýčov tvoria spolu neuveriteľne príjemné prostredie, skutočný raj, prístav pokoja. A keď navyše vytiahne fľašku domácej…
Pre toto sa oplatilo ráno vstávať, pre tieto okamžiky stálo za to umárať sa neľahkým rozhodovaním. Život je tak krásny!
A tak prišlo aj na bošácku slivovicu. Kam sa na ňu hrabú rafinované vône francúzskych koňakov. Príchuť sladu údeného rašelinou (a to mám whisky z vrchoviny veľmi rád!). Drevitá aróma karibského rumu. Toto je nápoj ako má byť. Na mieste, ku ktorému patrí. Tu a teraz. Kopanice koncentrované v jedinej čírej kvapke destilátu. Hladučkej ako nádhera okolitej prírody, drsnej ako život na ich grúňoch. Bošáca iskriaca z pohárika.
A ten výhľad! Protiľahlý svah máme ako na dlani. Jeho lesy, lúky aj roztrúsené samoty tvoria jednoliaty harmonický celok, jeho časti prechádzajú jedna do druhej, prelínajú sa, dopĺňajú. Z krajiny vyžaruje neobyčajný pokoj, nečudo, že na odľahlej lúke vpravo pod lesom si skupina budhistov postavila svoju svätyňu, stúpu. Magická scenéria, neopakovateľný pohľad. Pán Tamáš si našiel na oddych (aj prácu) naozaj krásne miesto. Neobjavil ho náhodou, kedysi sa tu vraj nachádzala samota, na okolitej krajine je stále cítiť dlhodobý dotyk ľudskej ruky. Cit majiteľa pre detail podtrháva obďaleč postavená sušiareň ovocia, drobná murovaná stavba. Toto miesto sa nezrodilo samo, je za ním množstvo práce pána domáceho. A kde sa nachádza? Verejne neprezradím, nechcem narušiť pokoj jeho majiteľa.
Ani sa nám nechce odísť (veď poniektorí sa aj riadne zdržia, majú čo doháňať). Ako vždy (pri podobných príležitostiach) si predstavujem, aké by to bolo vlastniť podobnú rozprávkovú chalúpku. Mať sa kam vracať, zažívať chvíle absolútneho pokoja a pohody. Určite skvelé, ja na to však nie som. Víkend čo víkend chodiť na to isté miesto, oddychovať pri lopote. Ja sa radšej potichu vytratím von a blúdim prírodou (najradšej v partii, tak ako dnes). I keď sa (často) vraciam na staré známe miesta, je to moje rozhodnutie, nie povinnosť. Bolo by skvelé vlastniť peknú chajdu a s ňou celé jej okolie, mne však takto patria všetky chalupy a celá krajina. Som pánom svojho času, vlastníkom všetkých krásnych miest.
Rozľahlými lúkami a riedkymi hájikmi prechádzame popod Bestinné, už sme sa napojili na značku (príliš ju však nevidno, značkári veľmi šetrili farbou). Prenádherný kraj. Čo chvíľu stojím, fotím. Desaťkrát to isté, stokrát rovnaký pohľad, je krásny, stále mi však pripadá iný. Neskutočná nádhera, prekrásny gýč. Ako v rozprávke. A to som sa ráno rozhodoval, či vôbec pôjdem…
Jemne sa zvažujúce zelené lúky plné žltých púpav. Súmerný kužeľ Veľkého Lopeníka. Kľukatá krása Bošáckej doliny. Modré hlbiny oceánu nebies (s bielou napenenou čiapkou vĺn, mohutných oblakov). Vzdialené hrebene neznámych hôr. Len tak sa zvaliť do trávy (a nechať sa obžierať kliešťami).
Lúky prechádzajú do hájikov, len okrajom šmrcneme osadu U Dorotkov, háje prechádzajú do lesíka, prechádzame popod Dahatné (to značenie je fakt katastrofálne!). Už by sme si mohli aj oddýchnuť.
Skladáme sa na lúčke na okraji lesa, hodujeme, maškrtíme, naberáme silu do ďalšieho pochodu. Zatiaľ je to fantastický deň.
V diaľke sa už vytŕča Lysica, nezameniteľný kopec-pankáč, znak, že sa blížime k osade Rolincová. Sem vedie asfaltka, tu už panuje živší ruch. Pôvodne sme mali v pláne navštíviť neďaleké hradisko, tam nás však už pokročilý čas nepúšťa. Keby sme neboli ráno zablúdili…
…nevideli by sme z Grúňa krásne okolité grúne, nepristavili by sme sa u pána Tamáša, neokoštovali jeho kopaničiarsky nektár. Všetko má svoje zmysel (nielen dnes). Každá príčina má následok, podnet svoj čin. Nie je čoho ľutovať (dnes teda naozaj nie), veci sa jednoducho dejú, my im (v lepšom prípade) len trochu pomáhame.
Na hradisko pôjdeme niekedy nabudúce (život je tak krátky!), teraz sa spúšťame dole, do civilizácie. Sú to veru riadne pecky! Asfaltka klesá spočiatku relatívne pozvoľna (pre bicykel taký akurátny stupáčik), výhľady sú (ako inak) parádne – pokojne sa pasúce kravky, rozľahlá krásna lúka, z diaľky na všetko dohliadajúca Veľká Javorina (odtiaľto sa zdá akási maličká). A optický klam – čože za hradisko sa to týči nad Bošácou? Alebo je to nad Zemianskym Podhradím (podhradie – tam by mohlo čosi byť)? Hľadáme v mapách – zbytočne, mapy mlčia. Až po chvíli je záhada vyriešená – v línii pohľadu vytŕčajú spoza kopca múry Beckova.
Klesanie je čoraz prudšie (to by som na bicykli veru šliapať nechcel!), z toho neustáleho brzdenia ma už začínajú páliť stehná (a tlačiť palce). Ešteže je tu tak pekne, pri tom sa všetko znáša akosi ľahšie. Konečne sme dole, konečne sme v Bošáci (tej veľkej), popri pálenici (teda vymaľovanú ju majú naozaj krásne) sa presúvame ku kostolu. Odtiaľ odbočuje cesta do Haluzíc, tam sa chceme pozrieť na záver.
Autobusová zastávka, na chvíľku si oddýchnime, poseďme, ten asfalt bol naozaj únavný (a to nás ho ešte kus čaká). Pekné okolie, nádherná obloha však (aspoň na pocit) skracujú vzdialenosti, čas plynie akosi pozvoľnejšie. Krajina ako z tapety Windows 95. A hore vyhliadka. Tam sa budeme naozaj musieť vydriapať?
Predtým nás ale ešte čaká návšteva Haluzíc, drobnej dedinky pánubohu za chrbtom (a za kopcom, z cesty ju vôbec nevidieť), nebyť zrúcaniny kostola a tiesňavy ani by sme o jej existencii netušili. Takto je to však známa turistická atrakcia, veľké (spoplatnené) parkoviská sú toho dôkazom. A tiež otvorený bufet (hurá!), tam sa zastavíme nakoniec ( ☹ ).
Najskôr ideme ku kostolíku. Opevnená zrúcanina pôvodne románskeho (neskôr stavebne rozšíreného) kostolíka má svoje neoddiskutovateľné čaro. Dnes však toho bolo už tak veľa… krás aj námahy, duša je preplnená nádhernými výhľadmi, telo unavené krásou krajiny (a perfektného dňa) – len s námahou spracúvajú nové podnety. Vnímam, cítim, ukladám, avšak už (takmer) nedokážem vyhodnocovať. Ale určite neľutujem, len… bolo toho hádam až priveľa…
A to nás ešte čaká návšteva tiesňavy, úzkeho hlbokého kaňonu, ktorý vyhĺbili vody Haluzického potoka. Ten v mäkkých horninách vyrezal hlbokú brázdu, ktorá sa ešte aj dnes rozširuje, ohrozuje tiež neďaleký kostolík. Na zastavenie eróznej činnosti bola začiatkom dvadsiateho storočia na potoku vybudovaná sústava hrádzok a stupňov, svahy boli zalesnené. Proces však neustále pokračuje.
V hlbokej strži je aspoň príjemne chladno. Ale aj mokro a šmykľavo, treba dávať pozor na každý krok. Úzky potôčik sa kľukatí dnom tiesňavy (ako môže táto stružka niečo meniť?) skáče dole murovanými stupňami. Dokola sa týčia (takmer) kolmé steny. Aha, tam je akási jaskynka. Akčná skupinka ihneď vyráža na prieskum. Je to však len taká priehlbeň v skale – „Kvôli tomu sme sem liezli? Ako sa teraz dostanem dole?“. Nakoniec sa to akosi podarilo. Tiesňava končí, končí aj jej prehliadka, bolo to zaujímavé – „Kde je to PIVO!?“.
Konečne! Chladené nealko spod Urpína (čo už s nami šoférmi!) ma nakoniec znova privedie na iné myšlienky, umožní mi pozviechať sa. Bolo načase, čaká nás ešte náročný výstup na Hájnicu, vyhliadka na nej sa čnie do okolia ako maják.
Nakoniec to však až také dramatické nie je, zospodu to vyzerá omnoho horšie (ďakujem pivo!). Už po chvíli vystupujem po schodíkoch, rozhliadam sa do šírej krajiny. Úchvatné. Kopček nič moc (čože je to 341 metrov), ale rozhľad z neho je parádny. Obidva Maníny, kdesi na pozadí vykúka aj Veľká Rača (a to je už 100 kilometrov), Butkov, Žibrid, Baské, Inovec… a desiatky iných, Beckov máme ako na dlani, neskutočné, čo všetko vidíme. Veľká Javorina a Veľký Lopeník nám robili spoločnosť celý deň.
Len ťažko sa odtŕhame od nečakaných výhľadov, len pomaly sa rozbiehame do posledných kilometrov trasy. Rozsiahla vrcholová lúčka klesá dlho a pozvoľne, dovoľuje nám postupne sa rozlúčiť s krásnou scenériou, s nádherným dňom.
Potom to už je len povinná jazda. Pekným lesom, popod stĺpy vysokého napätia, malými lúčkami klesáme nižšie a nižšie, o chvíľku už opäť šliapeme asfalt. Sme v Trenčianskych Bohuslaviciach, náš výlet končí. Bola to paráda!
Keby mi niekto ráno hovoril, že tento deň bude krásny a slnečný, zaťukám si na čelo. Keby mi niekto po rannom zakufrovaní povedal, že stihneme prejsť takmer celú trasu (a aj čosi navyše) budem ho považovať za klamára (či nenapraviteľného optimistu). Nakoniec sa však všetko zvrtlo na správnu stranu. Treba sa len vedieť dobre stratiť. Treba vystihnúť ten správny čas. Treba stretnúť tú správnu spoločnosť: Danku Fázikovú, Mariannu Farkašovskú, Alicu Binkovú, Dašu Soubustovú, Božku Golierovú, Paľa Rapanta, Braňa Polocíka
Juro Golier
