sobota 22.5.2021
Po perách prebehne ľahký úsmev, obličaj oživí samovoľný zášklb mimických svalov, takmer nebadateľný pohyb obočia, myk zavretých viečok. Spíš, snívaš (po prebudení si nebudeš nič pamätať). Sen sa odvíja v tvojej mysli ako nemý film bez hercov (jediným si ty sám), plátnom je sama tvár, odzrkadľuje každý okamžik príbehu, každú sekundu deja, úplne všetko. Ako pod obrovským zväčšovacím sklom zobrazuje tvoje pocity, emócie, túženia. Snové miesta, fóbie, hrdinské činy, radosti, najhoršie obavy, vysnívané tváre. Toto sú tie (ojedinelé) chvíle, keď sa nedokážeš pretvarovať, keď svoje správanie neprispôsobuješ vonkajším vplyvom, očakávaniam okolia, vynúteným normám správania. Si sám sebou, snívaš svoj sen.
Ten máj (apríl, marec…) si z nás hádam robí žarty! Čo platilo v pondelok, je v utorok presne naopak, streda všetko zamotá, štvrtok poodchýli okienko nádeje, to však piatok s pleskotom zabuchne. Tak ako bude v sobotu (nedeľu)? Aj stará cigánka tápe, nevidí ani na hodinku dopredu. A čo potom majú robiť obyčajní ľudia ( ? )! Dá sa z toho vôbec vybŕdnuť? Z plánu akcií nám najskôr narobila trhací kalendár tá žltá pliaga, teraz ju nahrádza počasie. V týždni sa ešte drží ako-tak na uzde, priblíži sa však víkend a… tuším bude lepšie zostať doma. Nie som tak odolný ako niektorí kamaráti (a kamarátky), v chlade a vlhku sa mi na bicykel veru nechce. Nie celkom ideálne počasie (čiže úplne na ho… nič) sa lepšie znáša na peších výletoch. Turistická skupinka sa (našťastie) zatiaľ nerozpadla, každý víkend plánujú nejaký výšľap, pridám sa (opäť) k nim.
Dnes sme mali pôvodne splavovať Malý Dunaj, meteo výhľad však akciu posunul na iný – lepší (?) termín, pôjdem do Jura, v Karpatoch bude fajn, voda ako voda…
A v tomto bode som sa zasekol… Sedím, hádam tisíci krát čítam tých úvodných pár viet, zmažem slovo, pridám dve, presuniem čiarku. A tak stále dokola. Čakám na prvé písmeno… Nie, končím, zaklapávam notebook, dnes z toho už nič nebude. Naťahujem sa za ovládačom, bezmyšlienkovite prepínam kanály. Drobný židovský mladík s fúkacou harmonikou okolo krku si niečo (odpoly nezrozumiteľne) drmolí pred mikrofónom (…and it’s a hard rain’s a-gonna fall… / aj tu búši do okien hustý lejak). Strih. O pár rokov neskôr stojí mladý muž v koženej bunde na pódiu, otočený chrbtom k obecenstvu hrá na elektrickej gitare a spieva, hľadisko nespokojne bučí (…no, I ain’t gonna work on Maggie’s farm no more… / veru, aj ja nerád robím v záhrade). Koľko ciest musí človek prejsť aby sa stal mužom? Mať tak tvoj talent, Bob (všetko najlepšie k okrúhlinám)!
Sobotné ráno, auto prechádza krajinou ako nôž maslom. Sivou, podmračenou, neprívetivou. Nevľúdne oceľovotmavé oblaky skresľujú perspektívu, zmazávajú rozmery. Neďaleké hory sa zdajú byť blízke a zároveň nedefinovateľne vzdialené. Dážď visí vo vzduchu, už-už sa hotuje vypadnúť z neforemnej jednoliatej guče mrakov. V aute panuje (podmienečný) pokoj. Po diaľnici to zľahka odsýpa takmer samé, rádio hrá, motor tíško pradie, aj spolucestujúca (zatiaľ) vrní blahom. Pri Trnave sa na čelnom skle objavujú prvé nesmelé dažďové kvapky. Nálada hustne. Za Sencom prší už regulárne. Nastupuje depka. Slovenský Grob iba prebehneme (v takom nečase by ani hus z domu nevyhnal), len okrajom štrajchneme Pezinok (vlastne Grinavu) a čo nevidieť sa už krútime po úzkych uličkách Svätého Jura. Pekné mestečko, má dušu (vidno aj spoza stieračov).
Neďaleko kostola sv. Juraja (toho horného) je parkovisko, na ňom auto, pri aute naši kamaráti. Hneď je ten deň veselší, odrazu sa lepšie dýcha (nechodili sme zbytočne). A keď sa o pár okamžikov pristaví vedľa aj tretie vozidlo… všetko zlé je zabudnuté, tento deň nemá chybu! Vítame sa, niektorí sme sa už veru dlho nevideli. Ale príliš sa nemotáme, predsa len, to počasie…
Kráčame hore Svätým Jurom, cesta stúpa popri kostole, ani sa tam priveľmi nezdržiavame, veď tadiaľto sa budeme predsa vracať (to už bude hádam krajšie). „Keď sa rozprší ešte viac, idem domov!“, počujem to naozaj alebo mi len hlavou znie akýsi (neposlušný) vnútorný hlas? Neviem, snažím sa ignorovať ten hryzavý nepokoj, zárodok pochybností (o sebe, o rozhodnutí, o tomto dni). Jemné popŕchanie zmenilo asfaltku na čiernu vrásku na tvári mestečka, hlboký antracitový rez sa ťahá kamsi nahor, do hôr, mokro sa leskne v ľahkom rannom vánku. Vzduch vonia slobodou.
Pri kríži (tento je iný ako ostatné, má modernistický nádych) odbočuje značka vľavo, chodník prerezáva strmý svah, poza dvory posledných domov stúpa do lesa. Pod ochranou hustých korún stromov dáždik ustáva, cez túto hradbu sa len tak ľahko neprebije, prestáva máčať naše vlasy, v tenkých prúžkoch stekať po čele, ticho šuchotať na bundách. Len pár krokov, len niekoľko nenápadných znakov (zlomený strom, dažďová kvapka na hrote nosa, zaškriekanie vtáka) a prekročili sme bránu. Rovnými nohami sme vhupli do celkom iného sveta, obklopila nás zelená tma, magické šero tajuplného lesa.
Hlboký žľab vedie ďalej do hôr, jeho strmé svahy pokrýva bujná vegetácia, pokrútené korene stromov ticho strážia cestu nahor. Ako obrovské hady, chápadlá mýtickej Medúzy sa načahujú po náhodných okoloidúcich, snažia sa zastaviť, spomaliť ich výstup. Musíme sa mať na pozore, stačí chvíľka nepozornosti, jeden neopatrný pohyb, vybočenie z chodníka a… jediným pohľadom do očí obludnej Gorgony znehybnieme, premeníme sa na kameň, staneme sa naveky súčasťou tajomného lesa.
Ten les je naozaj rozprávkový, hustý, sýtozelený, po rannom dáždiku (ešte stále popŕcha) presiaknutý sviežosťou, vlahou. Mäkučký chodník zľahka vedie naše kroky, pripomína vzácny perzský koberec. Čas beží akosi mimovoľne, ani sa nenazdáme a stojíme pod zeleňou obrastenými múrmi. Zrúcanina hradu Biely Kameň, starodávne sídlo zemepánov zo Svätého Jura a Pezinka, niektorí (viacerí, takmer všetci) sme tu prvýkrát.
Bolo to už tak dávno… Začiatok 13. storočia, krajinou sa práve prehnala ničivá tatárska smršť, kráľ prikazuje svojim vazalom budovať kamenné hrady, lepšie odolávajúce ozbrojeným vpádom. Doba je taká hektická… V divokom toku vekov opevnené sídlo odoláva mnohým nájazdom, veľmi často mení vlastníkov. Neúprosný čas (a nové zvyklosti) sa podpisujú aj na ňom, definitívnu ranu mu však uštedruje útok Osmanov. Strom vyschol… (Povráva sa, že hrad dostavali až potom, ako tajomný pútnik zastokol do zeme suchý prút. Z prútika vypučal strom, hrad prekvital…)
A tak stojíme pod jeho ruinami, ktoré postupne pohlcuje okolitý les. Pohľad na pyšný hrad týčiaci sa nad strechami svätojurských domov je už dávno zabudnutou minulosťou, dnes sa nad mestom rozkladá len zelený pahorok. Ale i tu sa skupina dobrovoľníkov snaží uchovať pre nasledujúce pokolenia dávne materiálne dedičstvo, zakonzervovať jeho pozostatky. Bola by to taká škoda… (zopár brigádnikov stretneme už o chvíľu, aj v tomto nečase sa vybrali pracovať).
Začíname výstup na horné nádvorie. Chodník sa strmí improvizovaným schodiskom (po svahu spevnenom drevenými kolmi) popri zvyškoch múrov a bášt. Víta nás pozoruhodne rozľahlý areál s množstvom stavebných zvyškov, necvičené oko v nich dokáže len s veľkou dávkou fantázie rozoznať účel, na ktorý boli určené. Vchádzame do výnimočne dobre zachovaného a priestranného podzemného priestoru. Ťažko odhadnúť čo ukrývajú jeho klenby, bola to pivnica či nánosmi histórie zanesená komnata? Nevedno, tá pivnica je však pravdepodobnejšia. A ktovie, možno je to práve ten otvor, v ktorom podľa povesti mladá žena stratila (a po roku znova našla) svojho synčeka. Kamenia, na ktoré sa premenil jej poklad, je navôkol nadostač.
Tu na nás neprší, tu by sa dalo aj (komfortne) prespať (snáď tu po nociach nestraší!) – až teraz robíme štartovaciu fotografiu, až tu sme sa (dnes) prvýkrát na chvíľku zastavili. O chvíľu sa ale opäť vynárame z podzemia na svetlo (primračeného) skorého sobotného dopoludnia, ešte sa narýchlo, ukradomky, len niekoľkými krátkymi pohľadmi snažíme obsiahnuť všetky hradné zákutia, uložiť do pamäte trvalú spomienku. Nabudúce bude hádam krajšie počasie, i keď… dnes je tu aspoň (takmer) ľudoprázdno.
Pokračujeme. Krásna lesná cesta nás vedie ďalej, deň sa len začína. „Od uťatého stroma smrtelňe trafeni, složil tuto jeho mlade Kosci ten 14 ročni Mladenec…“. Matulov kríž, pripomienka nešťastia zo začiatku minulého storočia, prvé zastavenie na našej dnešnej ceste krížov. Bohužiaľ, čerstvo poznačená vandalským (?) činom, torzo kríža leží vzadu za pomníkom na zemi…
Kto bol mladý Janko, o čom sníval, po čom túžil, čo mohol dosiahnuť, kým sa mohol stať? Už nikdy sa to nedozvieme, desiatky otázok zostanú navždy bez odpovedí. Čas zastaviť nevieme, koleso udalostí otočiť nedokážeme. Len chvíľku ticho postojme, zamyslime sa. Čakajú nás ďalšie kríže…
Červený (tiež vandalsky poničený), Modrý, Dušičky, Kaplnka sv. Jozefa, Biely kríž – to však už (priveľmi) predbieham. Teraz sa pohybujeme po starej pútnickej ceste do Marianky, väčšina z uvedených krížov sa na daných miestach nachádzala prinajmenej od konca 18. storočia (keď ich zachytilo prvé vojenské mapovanie Uhorska), ich dnešná podoba je samozrejme novšia. I tak si však môžeme predstavovať…
…ako sa po ceste lesom uberá procesia veriacich (či osamelí jednotlivci), putujú do Marianky, možno najstaršieho pútnického miesta na Slovensku (či v Uhorsku). Mnohí z nich dúfajú v uzdravenie, veria v zázrak, či svoju púť konajú ako vyznanie viery a vďaky.
My dnes putujeme za zážitkami, za pocitom pokoja. Cesta sa kľukatí lesom, stále mierne stúpa, náš had sa naťahuje, trhá. Pri kríži, na križovatke, či vrchole stúpania sa však vždy počkáme, chvíľku zastavíme. Zamyslíme i občerstvíme (telo i dušu). Krásny výlet, pekný deň – i pršať už postupne prestáva. K dobrej nálade a spokojnosti nepotrebujeme dychberúce výhľady (i keď nimi nepohrdneme), extrémne vzdialenosti, či prevýšenia, niekedy (väčšinou) stačí len pohodová prechádzka v príjemnej spoločnosti. Veď… – všade je predsa tak nádherne!
V drobnostiach tkvie krása, v jednoduchosti je základ úspechu. Detaily sa spájajú, prejdené metre a uplynuté minúty splývajú do množstva drobných príjemných zážitkov, do jediného skvelého pocitu. Čas letí… Zdá sa, že hoci od nášho ranného stretnutia uplynulo len pár sekúnd, je to všetko už veľmi vzdialené, akoby sme prešli obrovskú porciu kilometrov. Zatiaľ ich však je len pár… Paradox vnímania skutočnosti, relativita toku času.
Celé okolie je popretkávané perfektnými cestami, v sedle bicykla by sa tu dalo stráviť veľa zaujímavých chvíľ – už sa teším na Jankinu akciu (zároveň sa toho však trochu obávam). Ani sa nenazdáme a vychádzame na čistinu, križovatku s lesnou asfaltkou. Pekný nový altánok láka k oddychu. Batohy sa otvárajú, ponúkajú na ochutnávku svoj (vzácny) obsah. To nie je hostina, toto sú lukulské hody!
Batohu odľahlo, hneď sa ľahšie nesie, avšak s plným bruchom sa kráča omnoho ťažšie, budem to musieť nejako rozchodiť. Asfaltka vedie popod Malý Javorník, sponad stromov vykúkajú farebné gule, možno tam pristáli mimozemšťania. Nie, je to len pracovisko SHMÚ, meteoradar (to sú tí, čo môžu sa dnešný dážď). Po chvíli asfaltku opúšťame, zvážnicou poza Brezovú lúku sa blížime pod Sakrakopec. Ešte predtým si však užívame zopár širokých výhľadov na Bratislavu.
Sakrakopec, príznačné meno. 24. november 1966, lietadlo zo Sofie do Berlína kvôli zlému počasiu neplánovane pristálo na letisku v Ivanke, cestujúci už od obeda nervózne čakajú na odlet, čas sa tak vlečie… Na mesto zatiaľ sadá zimný podvečer, autá rozsvecujú reflektory, cinkanie električiek sa stráca medzi prvými snehovými vločkami, náhliaci sa chodci vyťahujú vyššie goliere svojich kabátov (už aby boli doma, pri večeri), tma i sneženie hustnú, svetlá pouličných lámp vykresľujú dlhé tiene… Konečne! Prichádza povel na štart, Iljušin roluje po dráhe, sťažka sa odlepuje od zeme, točí nad Malé Karpaty. O dve minúty sa ozýva ohlušujúca rana, objavuje silný záblesk. Les horí. 82 ľudí Berlín už nikdy neuvidí…
Dnes sa na mieste nešťastia nachádza malé pietne miesto. Pomník, kríže v lese, menoslov obetí. Silné emócie nepotrebujú veľa slov.
Ešte dlhý čas preberáme v mysli i rozhovoroch udalosti toho škaredého štvrtku, spracúvame zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda. Spleť ľudských príbehov, ktorá sa osudovo pretla v ohnivej sekunde na temene malokarpatského vrcholu. Na Sakrakopci.
Zvážnica nás vedie zaujímavým polootvoreným terénom, ťažba či polom poodhaľuje oponu lesa. Našťastie už neprší, pri čiastkových pohľadoch do okolia aspoň prichádzame na iné myšlienky.
Paľo nás volá kúsok mimo cesty, úzkou prťou sa dostávame ku kope skália, zvyšku akejsi murovanej chajdy. Kráľova búda, pozostatky poľovníckej chaty, ako úkryt mala slúžiť aj Karolovi IV. (v skutočnosti to však bol Karol I., plným menom Karl Franz Josef Ludwig Hubert Georg Otto Maria von Habsburg-Lothringen), poslednému uhorskému kráľovi (1916-1918). Vraj práve sem veľmi rád chodieval na poľovačky. Svetská sláva, poľná tráva, cisárstvo aj jeho vládcov dávno odviali víchry dejín, búdu pomaly, ale iste pohlcuje les. Také sú osudy historických pamiatok (v našej súčasnosti). Tí, čo si nedokážu vážiť vlastnú históriu… (tú predsa netvoria len Jánošík, Štúr či Štefánik).
Dosť bolo moralizovania, poberme sa mi radšej ďalej, neprišli sme politizuvat, prišli sme si oddýchnuť, zabaviť sa. Na Biely kríž je to už len skok.
V ohrade pod horárňou sa pasú kozičky aj mini prasiatka – také maličké chodiace hamburgery (sú ale milé, ihneď sa ospravedlňujem za svoje prirovnanie). A v bufetoch na lúke (už konečne!) pulzuje život. Toto je skutočné centrum cyklistiky – okrem piva (pre nás) tu predávajú aj fit nápoje (pre tých, čo to berú naozaj vážne) či náhradné duše, hneď vedľa stojí servisný cyklostojan (aj s kompresorom). Ak funguje – tu je radosť dostať defekt…
Sortiment občerstvenia je slušný – kávička chutná, fazuľovica vyzerá bombasticky. V kombinácii s vlhkým a chladným počasím (zatiaľ je tu len niekoľko odvážlivcov na dvoch kolesách) to dnes nevyzerá vôbec zle, tlačenica sa nekoná. Nuž, Biely kríž je výletnou oblasťou pre mešťanov z neďalekej Bratislavy už oddávna, to tu ešte býval horárom Kocmunda z Jura (či jeho predchodcovia).
Osvieženie padlo vhod (otvorené krčmy nám už veru chýbali), je čas sa poberať. Posúvame sa lesom po červenej značke kombinovanej s cyklotrasou (cyklistov je dnes našťastie pomenej). Najskôr na nás opäť vykuknú divné kupole meteorologickej stanice, aby sme sa po chvíli dostali k nevšednému prírodnému útvaru, močiaru či rašelinisku, k Jurskému jazeru.
Nie som botanik, nedokážem doceniť bohatosť a rôznorodosť jeho rastlinnej stavby, nie som zoológ, neviem rozpoznať všetkých drobných i väčších obyvateľov jeho okolia, som iba laik, dokážem sa len potešiť rozmanitosťou obrazov, roztvorím dokorán okná vnímania, dovolím fantázii pracovať…
Jazero bosoriek. Ukryté vysoko uprostred hôr, rozliate v hlbokých húštinách malokarpatských lesov. V temnej polnočnej hodine, v medzičase, v magickej sekunde (pokiaľ včerajšok neskončí, dnešok ešte nezačína), sa k jeho brehom zlietajú zo všetkých svetových strán podivné ženštiny. Tmavý úzky mrak sa nasúva pred jasný kotúč Mesiaca, okolie tíchne, halí sa do tmy, vody jazera sa v okamžiku strácajú v hlbinách Zeme, na jeho vyschnuté dno zoskakujú čarodejnice, stovky čiernych mačiek vyvracajú hlavy k oblohe, spúšťajú ohlušujúci nemý vreskot. Ženy zbavené šiat sa začínajú divoko krútiť v zbesilom extatickom tanci, sprisahaneckom kole radosti. Všetko navôkol ustrnulo v nehybnosti, polnočná sekunda visí nepohnute vo vzduchu, čas stojí, šialený dej beží bez prestania ďalej. Ticho náhle pretína ospalé zaškriekanie sojky, preľaknuté zaštekanie prebudeného srnca. V okamihu je všetko preč, čas ožíva, odkliata sekunda nemo dopadá na zem, jazero sa plní vodou, noc sa mení na deň. Na nehybnej hladine sa ticho zrkadlí zlatý Mesiac.
Naj prvý pohľad len taká žabačincami pokrytá mláčka (to má byť všetko?), infotabuľka (kto by to všetko čítal?), cez úzku presakujúcu spevnenú hrádzku vedie cyklochodník (ako plastickou výšivkou ozdobený stopami mnohých dezénov) aj turistická značka (šmýka sa, len sa nezgeriť do blata). Potom však…
V antracitovej černi nepriehľadnej hladiny sa zrkadlí príbeh zmaru i nového zrodu. Rastliny, vyvrátené kmene stromov, traviny, konáre, zahnívajúce lístie, ležia na hladine poprepletané v divokej zmäti rastu a tlenia, pozostatky šialeného nočného rajdu. Na samom okraji brehu, rozhraní vody a pevnej zeme sa stále viac nakláňa strom, klesá, jeho listy sa už-už napijú vody, kmeň definitívne klesne do hrejivého objatia rašeliniska. Opodiaľ na hladine ticho pláva neforemné teleso, je to prastarý aligátor či len machom obrastený starý klát? Tŕstie ticho ševelí v bezvetrí začínajúceho popoludnia. Hry svetla a tieňa, čo je ešte skutočnosť a čo odraz? Mäkučká pôda vedie tvoje kroky, láka pokračovať, bližšie a bližšie, až tam, kde sa navždy staneš súčasťou močiara.
Jurské jazero, nádherný kút Hôr, stačí len nemo stáť a pozerať. Zastaviť sa, zoskočiť z bicykla. Počúvať spev vody. Vnímať skrytý pôvab premieňajúcej sa vegetácie. Nadýchnuť sa krásy. Len kvôli tomuto stálo za to ráno vstať, zdolať pochybnosti, prekonať nechuť, premôcť nečinnosť.
Musím sa odtrhnúť od prekrásnych obrazov, dlhého snenia, ostatní sú už ďaleko vpredu, pridávam do kroku. Akosi sa oteplilo. Cesta lesom vedie na Salaš, improvizovaným mostíkom z guľatiny prekonáva úzky potôčik, míňa salamandru, strážkyňu pokladov (radšej poodbehne z cesty, spod nevšímavých nôh turistov, rýchlych kolies bicyklov), pretína viacero nových (slepých) odbočiek. Bezhlavé cesty ťažobných strojov odhaľujú korene stromov, hlbokými jazvami hyzdia krajinu. Až na Salaš však nejdeme, krátko posedíme a posilníme sa v altánku učupenom v prítmí stromov kúsok od chodníka. Akosi sa ochladilo.
Ďalej pokračujeme kus po asfaltke, jej druhý koniec vedie na Záhorie, vpravo dole meandruje Cúrsky potok, odlesky slnečných lúčov (konečne sa vyčasilo) hádžu na jeho hladine prasiatka, odblyskujú sa spomedzi hustej zelene na brehu. V zákrute sa napájame na dobre známu cyklocestu z Troch Brestov, hneď z nej ale uskakujeme na lesnú cestičku, značenú jazdeckú trasu (keď je vhodná pre kone, bude dobrá aj pre nás). Nenápadný, ale nečakane krásny úsek trasy.
Mravenisko v bútľavine starého stromu. Zopár vysokých stromov vyrastajúcich z hustej mladiny, týčia sa prevysoko nad okolím, majáky v lese. Akým činom dokázali odolať ničivej sile prírody (či človeka)? Ako dlho budú ešte čnieť do výšav, dohliadať na široké okolie? Už čoskoro však musíme odbočiť. Kúsok mimo akýchkoľvek chodníkov sa nachádza zaujímavý bod, Človečia Hlava, to predsa nemôžeme obísť.
Tieto príbehy sa odohrali už tak dávno… – niektoré z nich rozprávajú historické archívy, iné zase ľudská pamäť. Krajinu sužujú nájazdy Turkov, tých nevercov. Noc stále vládne kraju (i kohút ešte spí, nedokáže varovať okolie), keď sa 17. septembra 1663 ich oddiel približuje pod hradby slobodného kráľovského mesta Svätý Jur. Nedokončené opevnenie však zdivenú hordu nezadrží, ako dravá riava vtrhnú do ulíc mestečka. Strechy domov horia, cudzokrajní votrelci lúpia a vraždia, kto vládze, v panike uteká. Do hôr, do vinohradov, na starý hrad. Dievčinka od Segnerov stihla skočiť do malej studničky kdesi v háji pod vinicou, zmierená s Bohom ticho čaká svoj osud. Vtom veľký pavúk križiak začína bleskurýchlo tkať nad úkrytom hustú sieť, spokojný so svojou prácou sa uvelebí v jej strede. Keď fúzatý Turek vidí neporušenú sieť, pokračuje ďalej. Dievča je zachránené, studnička sa odvtedy volá Turecká.
Nie každý však mal to šťastie, Osmani viac ako 500 Svätojurčanov odvliekli do otroctva, 60 zabili. Aby zastrašili utečencov, zoťaté hlavy zajatcov púšťali dolu kopcom, ktorý bol na dohľad od hradu. Pahorok tak získal svoje nezvyčajné meno.
Toľko vravia dávne legendy. Svahy kopca sú dnes husto zalesnené (tvar však majú správny), hrad je z nich (vraj) vidno. A v mestskom múzeu je vystavený kameň zo studničky, objavený pri rekultivácii vinohradov (datovaný ale pár rokov pred vpádom). Pamäť a história sa prepletajú, zauzľujú, je veľmi ťažké rozpliesť to pevné klbko, čo je pravda, čo legenda?
Pomaly ideme do finále, už sa (opäť) blížime k starému podhorskému mestečku preslávenému kvalitou svojich vinohradov. Stačí prejsť len posledné stovky metrov lesných chodníkov a stojíme pri vstupe na pradávne hradisko nad Neštichom. Miesto, ktorého osídlenie sa datuje už od konca praveku, najväčší rozmach však dosahuje v období Veľkomoravskej ríše (a jeho záver siaha až do čias stredoveku).
Najskôr sa však musíme posilniť, vyhladli sme i vysmädli, je potrebné dodať iskru našim unaveným mysliam a telám. Sedíme pod veľkým kamenným blokom pri vstupe, hodujeme, vymetáme posledné omrvinky z batohov, vymačkávame posledné kvapky z fliaš. Zem náhodne vydáva drobný kovový predmet, historický artefakt či len zhrdzavená taľafatka? Nevedno, pamiatka z vydareného výletu však putuje do vrecka. A my sa vydávame na prieskum areálu.
Čas však pokročil, už nemáme priestor a sily (či odborné vedomosti) na podrobné skúmanie detailov, len idúcky obdivujeme mohutné valy predhradia, zarastenú akropolu či zakonzervované výkopy archeologického prieskumu. Človek opustil tento priestor pred niekoľkými storočiami (unikátne nálezy vodovodného systému sú staré asi 700 rokov), odvtedy tu vládne príroda. Naozaj zaujímavé miesto, niekedy sa sem (dúfam) ešte vrátim, nájdem si chvíľku, sadnem do tieňa pokrúteného stromu, porozhliadnem po okolí a zasnívam…
Hradisko opúšťame bránou vo vale (tu nie ja taký vysoký, strmý svah poskytoval dostatočnú ochranu), rozhodujeme sa kadiaľ zostúpiť. Do dvora honosného domu sa vstúpiť neodvážime, popri jeho plote padá svah príliš strmo, skúsime to po úzkom chodníčku. Je to veru riadna jazda! Strmina nám zostup neuľahčuje, hladký povrch je šmykľavý, nie je sa čoho prichytiť, hádam to prežijeme. Prežili sme, aj posledné dobrodružstvo dnešného dňa je úspešne za nami. Už nás čaká len povinná jazda po asfaltke.
Musíme sa vyhýbať okoloidúcim autám i cyklistom (ale sa ich vyrojilo, hotujú sa zmerať si sily s výdatným stúpaním na Tri Bresty, možno až Biely Kríž). Popritom obdivujeme stavby domov zavesené v strmých svahoch svätojurských pahorkov (stupne pripomínajúce viac rebrík než schodisko vedú ku dverám kdesi nad našimi hlavami) a na chvíľku sa (konečne!) zastavíme na terase krčmičky pri ceste – začína jemne popŕchať, je treba sa schovať.
Kruh sa uzatvára, otvárame bráničku pri kostole sv. Juraja. Aspoň krátko si prezeráme exteriér gotickej stavby, ktorú (na starších románskych základoch) realizovali v čase, kedy bolo ešte osídlené hradisko na Neštichu. A vedľa stojaca drevená zvonica ukrýva zvon z roku 1400, ktorý sa (vraj) stratil, keď ho v časoch tureckých vpádov schovali do zeme. Neskôr ho vyryla pasúca sa sviňa. Dnešok nám priniesol skutočne riadnu dávku historických udalostí i dávnych legiend, dovolil nám preniesť sa aspoň na chvíľu do čias, keď ešte okolité svahy nepokrývali husté lesy, keď sa celý Svätý Jur zmestil do úzkeho objatia mestských hradieb. Do čias, keď okoliu dominoval hrad Biely Kameň.
Ešte na malú chvíľku nakukneme na nádvorie renesančného vinohradníckeho domu, necháme aby na nás dýchla jeho atmosféra stará päť storočí i aktuálna súčasnosť. Je to paráda. Spod ošarpaných múrov prevráva história, spoza plne obsadených stolov rozložených na dvore prítomnosť. Dnes je v ňom jedna zo zastávok vínnej cesty, podujatia, ktoré umožňuje navštíviť množstvo vinohradníckych pivníc v podhorí Malých Karpát. Ešte včera sme nemohli ani vystrčiť nos z okresu…
Lúčime sa. Bol to naozaj zaujímavý výlet. Turistika (takmer) bez výhľadov, bez výstupu na výrazný kopec, po miestach, väčšinu ktorých už mnohí z nás (dôverne) poznali. V rannom dáždiku. Napriek tomu (práve kvôli tomu) však skutočne nezabudnuteľný deň. Ďakujem všetkým, ktorí ráno prekonali svoje pochybnosti (či pohodlnosť) a vybrali sa von, do krásnej malokarpatskej prírody: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Ivetka Pekaríková, Božka Golierová, Alica Binková so synom Jurajom, Paľo Rapant, Vlado Naď a
Juro Golier
Snívaš svoj sen (jeho skutočný obsah poznáš len ty sám).
