sobota 29. mája 2021
Som bludný balvan, tulák, ten, ktorý nikdy neobrastie machom.
Aký krásny deň to mohol byť! Slnečná cesta ticho beží pomedzi prebúdzajúce sa polia, popod bielymi barančekmi azúrovočistej oblohy smeruje priamo proti mohutnej hradbe vysokých hôr (optický klam), skrúca sa za pokojne plynúcu rieku, pod ochranu starých stromov. Rampa za mojim chrbtom padá, som definitívne polapený, najbližších niekoľko hodín ani nevykuknem z okna (radšej nepriedušne stiahnem žalúzie, izolujem sa od vonkajšieho sveta). Tyrania pracovných povinností uprostred pomyselného raja (pre nezainteresovaného návštevníka). Avšak… preplnené parkovisko ma núti ku krátkej nedobrovoľnej prechádzke, je predsa tak pekne, spomaľujem… Nečakane som získal (nadelil som si) štvrťhodinku života. Rozprávam sa s vtákmi, žartujem s odleskom mladých slnečných lúčov na zabahnenej ploche Mŕtveho ramena, mimovoľne pokývnem starému vzdialenému hradu, dýcham… Deň sa ešte len prebúdza. Zrak kĺže po vrcholcoch borovíc na temene Červenej veže. Tam to kedysi žilo… Tiché miesto pokojných prechádzok aj farebných tanečných podvečerov, upevňovania rodinných pút i nadväzovania účelových vzťahov. Dnes stavenisko, nenásytná túžba developerov rozparcelovala vinice aj háje, polia i lúky, vidina romantických výhľadov, túžba vlastniť okolitú krajinu je večná… Míňam staré stromy, kedysi sa ich lístie zrkadlilo na hladine malého jazierka, koruny tvorili vysokú, (takmer) gotickú klenbu, chrám ticha, zátišie pokoja. To ešte existovali Kúpele… trošku mondénne, mierne exkluzívne, dosť snobské. Vtedy nebol každý návštevník sediaci v Rollsi alebo maličkom Porsche čakateľom na voľné miesto v blízkom Leopoldove či neďalekej Ilave (pohľad nevedomého dieťaťa), po moste sa prechádzal pán Ľudovít… Krásne slnečné dni mojej mladosti… Také ako dnes. Také ako v sobotu…
Už neviem koľký krát ticho stojím na vrchole belostného brala, nepohnute hľadím do okolitej krajiny. Netreba slov, obklopuje ma nevídaná krása…
Ach jaj, PREČO !?! , zase vstávam tak skoro! Prečo sa nemôžem aspoň rad dosýta vyspať? Prečo sa zase musím kamsi trepať? Prečo nemôžem aspoň jeden víkend zostať doma, porobiť niečo aj v záhrade? – toto som už prehnal, to mi (predsa) nikto (súdny) neuverí. Tak teda znova…
Ach jaj, zase vstávam tak skoro – dnes nás čaká dlhá cesta, dnes opustíme dobre známe malokarpatské luhy a háje, dnes sa chystáme spoznávať Tríbeč. To už znie lepšie. Snáď sa nikto nestratí…
Auto sa postupne plní pasažiermi. Božka, Braňo, Danka, Ivetka, posádka je kompletná, nálada výborná, tuhšie šliapem na pedál, snažím sa predbehnúť čas. Všade navôkol sa rozlieva šíra rovina, nekonečná úrodná plošina Trnavskej tabule, kde-tu prerušovaná nevzhľadnými škatuľami priemyselných areálov (daň za pokrok, obeta konzumu). Krajom križujeme rozľahlú plochu vodnej nádrže, pláň sa začína vlniť. Zopodiaľ vykúkajú prvé pahorky – dominantný Zobor, nenápadná Plieška, výrazná Žibrica, náš cieľ je na dohľad. Už sa len trochu pokrútiť po Nitre (ide to rýchlo, chytáme zelenú vlnu), prebehnúť do Jelenca a trafiť tú správnu odbočku. Podarilo sa (príprava bola kvalitná)!
Sobota, kúsok po ôsmej, rekreačné stredisko Remitáž : 2 autá & 10 turistov /-iek (je tak akurát), bez veľkých príprav vyrážame (ani do kalíška sme si neuliali!).
Zatiaľ ide všetko ako po masle, iba z toho počasia som akýsi nesvoj. Je nečakane pekne, slnečno, teplo. Odvykli sme (len aby to vydržalo), len nech sa to nepokazí (pochybovačný červík vŕta v temných zákutiach duše, neveriaci Tomáš s obavou obracia zrak k nebu). Veď uvidíme…
Začíname putovanie za tajomstvom pohoria Tríbeč, vydávame sa objavovať jeho skryté poklady, prírodné krásy či pomníky doby, pyšné hradby i rozoklané skaly, miesta plné fantázie. Krok za krokom, po asfaltke i lesnej ceste, chodníku poznačenom ťažbou, sa ponárame hlbšie do náručia hôr, bližšie k ich poznaniu, odhaleniu mystéria. Fenomén Tríbeč, trhlina vo vnímaní reality (od určitej doby pred tým neutečieš, klobúk dole pán Karika! – i keď nie som čitateľom vášho žánru) spôsobuje, že sledovanie trasy spúšťam o pár stovák metrov neskôr. Alebo je to len moja nepozornosť?…
Stúpame hustým, tajomným (ale nie strašidelným) lesom popretkávaným množstvom ciest a cestičiek, slepých odbočiek ťažobných stojov. Hore kopcom sa tradične otepľuje, skupina sa trhá, kde-tu treba počkať, veď predsa – Tríbeč. Cez husté koruny stromov presvitajú lúče slnka, vytvárajú hravú mozaiku svetla a tieňa, pod nohy premietajú neskutočné tvary, fantaskné obrazce, celé okolie pretkávajú obrovskou svetelnou sieťou pripravenou polapiť nepripravenú dušu náhodného pútnika. Z hustej zelenej opony vystupujú prvé tmavé skalné bloky. Sme na mieste, stojíme pod Studeným hradom. Ak by však niekto na tomto mieste hľadal zvyšky dávnych múrov…
Prekročíme vyvalený kmeň, prielomom v nízkom vale vystupujeme na malú plošinku. Z drobnej skalky obklopenej zeleňou sa otvára prvý výhľad. Na vrcholci súmernej homole vpravo vytŕčajú spoza stromov končeky veží, neodvratne priťahujú zrak. Dúň, Gýmeš, náš nasledujúci cieľ.
Chodník sa vnára do hustého porastu, vinie sa ďalej po hrebeni. Obklopujú ho zaujímavo tvarované kmene, sochy lesa. Zastavujem, rozhliadam sa, fotím, napĺňam myseľ nenapodobiteľnými obrazmi, opäť som sa preniesol do galérie prírody, znova (už po niekoľkýkrát, ako vždy) som beznádejne polapený. Strácam pojem o čase (plynie okolo mňa úplne mimovoľne), prestal som vnímať tep doby. Som tu len ja a neskutočné umelecké diela, podivuhodné línie rastu, rozkladajúce sa odtiene zmaru. Nahý pahýľ nemo čnie proti oblohe, rámuje výhľad na hrad, ladné krivky pokrúteného dreva sa vlnia v nekonečnom chladivom vánku vzdúvajúceho sa povetria. Hrad, ktorý nie je skutočným hradom.
Zvoní mi telefón, vraj, kde sa toľko motám, ostatným je už zima. Precitám, hýbem sa, pokračujem ďalej. Priestor sa otvára, vchádzam na vrchol rozľahlého skalného hrebeňa. Svieti slnko, pofukuje chladný vietor, miesto robí skutočne česť svojmu menu. Výhľad je však fantastický. Zelená masa lesa sa rozlieva krajinou, vlní, vzdúva sa vo vetre, triešti o členité biele bralá vyhliadky. Loď Studeného hradu neohrozene pláva v ústrety bezmennej hradbe hôr.
V tomto momente nie sú vôbec dôležité miesta, názvy, poloha či nadmorská výška, zmysel majú len vnemy, pocity, emócie. Narýchlo zapamätané spomienky. Chuť vetra. Vôňa voľnosti. Farba oblohy. Dotyk slobody. Radostný spev rozvíjajúceho sa dňa. To podstatné sa ukladá v rozľahlej šírine vnímania, zákutiach pamäte, hĺbke duše. Náhly záblesk poznania a pochopenia. Jednota miesta a času.
Užasnutí krásou stojíme, nemo hľadíme do diaľav. Loď ticho pláva.
Aj uprostred slnečného dňa môžu po chrbte náhle preskočiť zimomriavky, telom prebehnúť nečakaný mrazivý dotyk. Je to len chladivý vánok, ktorý sa zahryzol do tela pod spoteným tričkom? Alebo okolo preleteli duše tajomných dávnych obyvateľov miesta, neznámeho hradiska? Ako šibnutím čarovného prútika sa preberám zo snového zamyslenia, opäť vnímam realitu, hľadám spoločníkov. Už (znova) mi poodbehli, sedia v závetrí pod ohoreným dutým pňom, maškrtia, oddychujú, slnia sa. Pridávam sa k nim. Po okolí sa povaľujú rozbalené batohy, ponúkajú na ochutnanie svoj lákavý obsah. Krabice plné sladkostí. Klobásu s cibuľkou (skvelý vynález). Slané pagáčiky. Prepeličie vajíčka. Ovocie aj zeleninu (od výmyslu sveta). Oriešky. Konečne príde rad aj na malý kalíšok štipľavej zázvorovice, či dúšok tmavočerveného ríbezláku. Toto sú tie okamžiky, to je pravá turistika, (aj) kvôli tomuto sa každý víkend rád vyberám do hôr (ľahšie vybojujem svoj ľúty ranný boj s lenivosťou). O kvalite výletu už nerozhodujú len kopce, metre, kilometre. (Samozrejme (trošku) preháňam.)
Musíme sa však pohnúť ďalej, opúšťame hrad ktorý nebol (takmer neznateľné stopy po starom hradisku, možno iba útočisku už dávno skryla zem). Je to však zaujímavé miesto, hádam nikto neľutuje túto krátku odbočku. Tie krásne (avšak chladivé) výhľady. Studený hrad.
Ešte chvíľu kráčame hustým lesom, zeleným tunelom, potom sa stromy postupne rozostupujú, kamenistý chodník začína ostrejšie stúpať cez neveľkú čistinku. Jar explodovala do priestoru v stovkách drobných farebných kvietkov, napĺňajú zrak radosťou, ovzdušie (takmer) neznateľnou vôňou. Žltá, fialová, zelená, modrá, stovky ich odtieňov, nebo a zem splývajú v jediné umelecké dielo, čo je plenér, čo už plátno, kde je tá hranica? Žiadny obraz, žiadna fotografia však nedokážu zachytiť pestrofarebný spev vtákov, hýrivú vôňu jasného rána. Čistinka sa stráca v lese, oslavný vtáčí chorál mohutnie. Zo zeleného šera sa vynárajú starobylé múry.
Gýmeš, kedysi honosné sídlo Forgáčovcov, dnes pomaly rozpadávajúca sa ruina (záchranné práce našťastie už začali) na temene hory Dúň. Ani si to neuvedomujem (v danom okamžiku to vlastne ani neviem), ale práve sme uzavreli pomyselný široký oblúk s minulotýždňovou návštevou Bieleho Kameňa. Forgáčovci a grófi zo Svätého Jura a Pezinka, dva výhonky starého šľachtického rodu Hunt-Poznanovcov. Prvýkrát prechádzam bránou, vstupujem na hrad (som rád, že dnes pri nej nestojí privítací výbor, ktorý by ma podľa dávneho zvyku vyplatil drevenou lopatou po riti).
Každým prejdeným krokom ma stále viac udivuje rozľahlosť priestoru, množstvo zachovaných (i odpoly zrútených) brán, bášt, bastiónov či palácov. Skoro poltisícročie stavebných prác (na týchto miestach sa budovalo ešte v 18. storočí) vytvorilo skutočný klenot medzi hradmi karpatskej kotliny. Kde som bol doteraz? Prečo som tak dlho váhal s návštevou (a obdivoval jeho siluetu len z úctivej vzdialenosti)? Naozaj by som si zaslúžil zopár nerátaných. V krásnom slnečnom dni sa na múroch objavujú neviditeľné tiene, presúvajú sa v našich stopách. Začínajú rozprávať…
- storočie sa láme do druhej polovice, keď Ondrej, syn komesa Ivanku dáva na mieste pôvodného hradiska budovať opevnený hrad. Jeho rodu patria rozsiahle majetky na blízkom okolí už odnepamäti (praprapredkovia, vojvodcovia Hunt a Poznan vraj kedysi na úsvite tisícročia pri rieke Hron opásali mečom svätého Štefana, čím ho vymenovali za uhorského kráľa – a kráľ vedel prejaviť vďačnosť verným spoločníkom). Doba je však nepokojná, dravá rieka histórie sa divo derie po úbočiach hory Dúň, formuje podobu hradu. Už onedlho ho dobýja Matúš Čák, potom sa stáva majetkom kráľa, aby sa neskôr vrátil do rúk rodu, ktorý po novom nesie meno Forgáč. Koleso dejín sa valí bez prestania ďalej, ničivý požiar zakladajú Turci aj povstalecké Betlenove vojská, hrad však ako bájny Fénix neustále povstáva z popola. Začiatok konca predznamenáva presídlene dedičov do kaštieľa v obci, hore zostáva len vzácna rodová krypta. Aj tú však v roku 1814 navštevujú vykrádači hrobov, telesné pozostatky bývalých majiteľov sa váľajú rozhádzané po okolí kaplnky. Definitívnu záhubu znamená rozhodnutie Karola Forgáča (to meno si zapamätajte) použiť krov strechy na výstavbu cukrovaru dole v obci.
Neopakovateľné obrazy, fascinujúca prehliadka – s doširoka otvorenými očami sa snažím zapamätať si každučký detail zrúcaniny, dotýkam sa chladného pokoja brál, načúvam tichu vysokých palácových múrov, týčiacich sa doprostred azúrovej nádhery. Pokúšam sa uložiť spomienky do pamäte, preniesť ich odtlačok na snímač fotoaparátu. Márne, aj tak kĺžem len po povrchu, množstvo vnemov je priveľké, emócie prihlboké. Motám sa ako zmátožený, nedokážem sa sústrediť, dostal som ranu priamo medzi oči, toto som naozaj nečakal! Krása výtvoru ľudských rúk sa dokonale snúbi s krásou prírody. Žiarivá beloba starých hradieb, vyhladených dotykom mnohých storočí dokonale ladí so zeleňou okolitých lesov, strání, vzdúvajúcich sa ako vlny v jemnom vánku prekrásneho jarného (ale už takmer letného) dňa. Na hrade sme sami, ticho prerušuje len spev vtákov a jemný šum rozhovorov. Dokonalá vôňa skorého sobotného predpoludnia.
Keby to nebola skutočnosť, bol by to gýč. Štíhle kamenné prsty, zvyšky veží a múrov sa ako nemá výčitka (ľudskej nevšímavosti) týčia proti oblohe, pod nimi rozľahlé suťoviská, biele ohlodané kosti predhodené nenásytnému zubu času. Temný portál, skalný vstup do neznámej časti hradu láka ku vstupu. Kam vedie, aká tajomná postava sa rysuje v jeho priechode? Kamenné okno či vysoká brána rámcujú výhľad do krajiny. Čo skrývajú rozľahlé lesy, čí zrak to z hĺbky krovísk sleduje vzdialené hradby? Vzdušné oblúky okien visia len na tenučkom vlásku, viaže ich jediná pomaly sa rozpadávajúca tehla (dokedy ešte?). Klenba pivnice ukrýva chladivú ozvenu dávnych slov (rozumeli by sme im ešte aj dnes?). Zvyšky honosných stĺpov kaplnky sú už len vzdialeným odrazom bývalej slávy, stačí však privrieť oči, z výšky okien sa do priestoru derú slnečné lúče, rozsvecujú honosnú výzdobu stien. Tých, v ktorých sú dnes vyryté iba znaky ľudskej hlúposti a nafúkanosti. Obytná veža, najstaršia časť hradu, sa pomaly zosúva dole svahom, kopí sa na nádvorí. Pozor, nevstupovať! Obloha náhle černie.
Pod ochranou košatého stromu (zeleň postupne prerastá celý areál, príroda sa plazivo snaží prinavrátiť svoju výpožičku) sa rozkladáme ku krátkemu oddychu. Bolo toho naozaj dosť, je potrebné utriediť si dojmy, naposledy načerpať atmosféru starých múrov. Gím = jeleň, Dúň, Gýmeš, Jelenec – farebný kolotoč slov víri v hlave, stáča myšlienky do dávnych čias, keď sa po okolitých lesoch preháňali početné stáda vysokej. Dnes sú cestičky pod hradbami preplnené desiatkami veľkých ulít („Dávaj pozor kam stúpaš!“), dvojica sa rozložila priamo uprostred chodníka (súboj, milostné vzopätie?). Reč sa tak oblúkom opäť stáča k dávnym majiteľom. Boli to veru riadne koťuhy (ako spodobil v románe Gýmešský hárem Laco Zrubec), najmä ten posledný, Karol, zaťatý starý mládenec. Po jelenských dvoroch vraj behalo veľa mladých grófov, ľavobočkov pôžitkárskeho šľachtica. Keby tak hradné múry prehovorili…
Čerňava sa (podmienečne) rozpustila, či chceme, či nie, musíme pokračovať. Opúšťame starý hrad, stretávame prvých turistov (aj cyklistu). Čaká nás zostup do údolia. Najskôr sa chvíľku porozhliadneme z akejsi drobnej vyhliadky (obzrieme si smer ďalšieho putovania) a potom sa púšťame na ďalšiu cestu. Úzky chodník strmo klesá dole svahom, občas musíme preliezať povyvaľované obrovské stromy ležiace krížom cez cestičku. Uff, kedysi som tadiaľto plánoval viesť cyklistický výlet!!! (Vymýšľať trasu len podľa mapy – som nepoučiteľný). Odchýlenou bráničkou vstupujeme do jelenskej gaštanice, gaštanového pralesa.
Založená bola vraj ešte zopár rokov pred stavbou hradu, podmienky stromom svedčali od samého začiatku, tie súčasné sú už ich druhou či treťou generáciou (poniektoré majú možno až 400 rokov). A porast sa dokáže ešte vždy prirodzene zmladzovať. Rozsiahla gaštanová záhrada uprostred dubovo-hrabového lesa je stále ekonomicky činná, na jeseň je vstup do areálu zakázaný (značka zrušená!).
Prekračujeme dohladka vyleštené kmene padlých velikánov (denne ich, chtiac-nechtiac, obrusujú zadky mnohých návštevníkov), treba hľadieť pod nohy. Zrak však neodbytne kĺže nahor, priťahujú ho ozrutné (bohužiaľ vysychajúce) kmene gaštanov vytŕčajúce z hustého húštia, dávneho pralesa. Modrá obloha, mohutné biele oblaky a suché pahýle vysokánskych stromov vytvárajú nezabudnuteľné scenérie, dnešok je skutočne bohatý na nečakané vizuálne zážitky. Vychádzame z gaštanice, pokračujeme lesom. Prekvapuje nás hustým zeleným podrastom, vysokou trávou. Neskutočný les!
Míňame otvorený priestor, akýsi náznak výhľadu, opäť sa ponárame pod ochranu stromov. Chodník sa krúti, kľukatí pomedzi odrastené kmene, veľmi mi pripomína cestu, ktorou sme sa pred pár rokmi vracali z výletu za tajomstvom Trhliny. Až pohľad do mapy v kľude domova prezradí, že moje déjà vu bolo skutočné – áno, presne po tomto traily sme, ako po slalomovej trati, vykrúcali svoje bicykle. Magické lesy tríbečské – skutočnosť sa stáva snom, sen prerastá do reality. Známe spoznávaš len ťažko, neznáme ťa dôverne priťahuje (do svojich osídiel), ľahko strácaš smer putovania. Si iný, tvoja osobnosť sa štiepi, znásobuje, objavuješ sa na nečakaných miestach, si tu a zároveň inde. Tajomno opantáva tvoju myseľ.
Zelený chodník ústí na spevnenú cestu, križovatku cykloznačiek. I tu sa mi to zdá akési povedomé… (Opodstatnene). Sme pri Červenom kríži (náhly záblesk dôverne známeho, oblúk návratu), pribúda ľudí, dnes (skutočne) nie sme v horách sami. Na konci nekonečného tunela lesnej zvážnice sa objavuje párik cyklistov, vyberáme sa ich smerom, zrazu sme len malými bodkami na magickom maliarskom plátne čarovného lesa…
Tu musíme odbočiť. Vľavo, poza zalesnený hrebeň (tam plánujeme nakoniec vystúpiť) vedie cesta. Nespevnená, blatistá. Opäť sa zaťahuje, padajú prvé osamelé kvapky. To nebude (hádam) nič vážne, nepripúšťam si žiadne pochybnosti, prekypujem optimizmom. Taký krásny deň…
Tmavé chmáry sa rozplývajú, popri plote lesnej škôlky sa otvára aspoň úzky výhľad do krajiny. Postojíme, oddýchneme, občerstvíme sa, už je čas. A tiež pokocháme výhľadom. Tam v diaľke, takmer nerozpoznateľný, sa na horizonte snovo, rozmazane rysuje povedomý obrys. Havranica, Záruby, Čelo a Veterlín – 60 kilometrov vzdialený pozdrav domova, okamžitý silný pocit ukotvenia v priestore, pevný bod, prístav. Maškrty sú ihneď sladšie, nápoj viac osviežuje. Padajú prvé drobné kvapky, pripomienka pominuteľnosti okamžiku, poďme radšej o kus ďalej.
Ale tu je blata! Rozjazdený úsek, príjazd ku krmelcu radšej obchádzame lesom, hustou trávou v tieni košatých stromov, vysmädnuté kliešte pištia radosťou… Keď sme už tu, strihnime to krížom, budeme tam (na hrebeni) rýchlejšie, terén vyzerá schodný.
Len pár desiatok krokov voľnou krajinou a … spoza prítmia stromov vystupuje kríž, neďaleko neho sa spod zeme rysujú nevýrazné stopy akejsi neveľkej stavby (už takmer úplne odovzdanej pôde, pôvodný účel sa nedá ani odhadnúť, mapa mlčí). Pristupujeme bližšie, na plošine mohutnej podlhovastej skaly je pripevnená tabuľka. „Na tomto mieste odlož svoju pušku, poseď si a v tichosti zaspomínaj na poľovníkov, čo pred Tebou kráčali týmto lesom…“. A zboku ďalšia. „1899 Ivan Kochanovský 1918“. Vedľa, ako tajná šifra v kove vyleptaný QR kód.
„Tu pod týmto kameňom ležia telesné pozostatky 18 ročného študenta Lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici Ivana Kochanovského. Kto bol Ivan Kochanovský?
Narodil sa na prelome storočia ako syn miestneho zemana poľského pôvodu, ktorým patrili tieto okolité lesy. Už od detstva prejavoval neobyčajný vzťah k prírode a jeho túžbou bolo stať sa lesníkom. No ťažká choroba mu zabránila uskutočniť túto jeho túžbu a vo februári 1918 zomiera. Ako ťažko chorý mal jedinú túžbu, keď sa nemohol stať lesníkom, chcel byť v lese, ktorý tak miloval aspoň pochovaný. Táto túžba bola splnená a za účasti najbližšej rodiny tu bol vo februári 1918 pochovaný. Jeho hrob bol vyzdobený čečinou a po vojne bol na hrob dotiahnutý tento kameň.
V 90tych rokoch bol na tomto mieste vysvätený kríž. Dnes, keď sa píše rok 2021 bolo nutné starý kríž vymeniť, nakoľko už nebol v dobrom stave. Členovia miestneho poľovníckeho klubu Michal H., Norbert F. a moja maličkosť sa rozhodli osadiť nový kríž a taktiež pamätné ceduľky. Jedna nesie meno pochovaného Ivana a tá druhá je odkazom a spomienkou na členov poľovníckeho klubu, ktorí už bohužiaľ poľujú tam hore…
Najbližšie nás čaká posvätenie nového kríza. V dnešnej rýchlej dobe je o to dôležitejšie pripomínať si minulosť, pretože kto nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť…“
Ticho stojíme, snažíme sa spracovať prekvapujúci zážitok, nečakaný nález. Je to skutočná pravda či len mystérium Tríbeča? Odkiaľ sa vynorilo toto miesto, (mystická zrúcanina, kríž, tajomný hrob) mapa ho nespomína, internet (takmer) mlčí, len ťažko, s veľkým sebazaprením uvoľňuje jedinú dostupnú informáciu. Kochanovská hora (na mape ju nenájdeš), (dobre) utajené miesto tajuplného pohoria. Nebyť toho blata…
Pokračujeme, stúpame LESOM. Najskôr po takmer neznateľnej cestičke, potom sa púšťame na potulky po mnou obľúbenej voľnej krajine, každý milimeter jej priestoru je cestou, každý strom ukazovateľom smeru, každé steblo trávy mäkučkým kobercom. Vychutnávame si náladu starého pralesa, pocity objaviteľov narúša len starý zvalený posed (alebo to je triangulačný bod? Nevedno, nedokážeme sa zhodnúť, do batoha aspoň vkladám pár starých hrdzavých klincov rozhádzaných po zemi – symbolicky ich zatlčiem do kríža na Klokoči). Putujeme po stopách dávnych hraničných kameňov (hranica čoho?). Obdivujeme & opájame sa vôňou obrovského sírovca parazitujúceho na odrastenom strome (potichu ho oslobodzujeme, huba putuje do batohov). Šliapeme po tisícoch tmavých kameňov vykúkajúcich z trávy, meter po metri sa presúvame ďalej, bližšie k vrcholu.
Terén sa dvíha, na temene malej vyvýšeniny sa vŕšia skaly, akoby ich zoskupila majstrovská ruka pána Picassa. Kubistické veľdielo prírody, neopakovateľný skalný útvar vyzýva k priblíženiu, láka k dotyku. Hladká, horúca, členitá kremencová skala necháva v okamihu precítiť (nie však pochopiť) proces svojho zrodu a premeny na nenapodobiteľné umelecké dielo určujúce charakter nenápadnej skalky uprostred hôr, Čiernej skaly.
Miesta krásneho a tajomného. Tak ako okolité lesy, tak ako celé pohorie, ako Tríbeč. Krásne bralo, príjemná atmosféra, nádherné rozložité, i zaujímavo tvarované stromy, výhľady však trochu nezáživné, obmedzené, fádne, zahalené zelenou oponou novo prebúdzajúcej sa prírody. Len tam vzadu, v priezore spoza ostrovčeku borovíc nad ohniskom vykúka v diaľke hrad. Gýmeš, Dúň, sladké chvíle dnešného predpoludnia. Povedľa sa skrúca chodník, to bude asi tá najlepšia cesta na zostup.
Priestor sa náhle otvára, les prechádza do drobnej lúčky porastenej vresom, svah spadá východným smerom, otvára sa VÝHĽAD ! Studený hrad a Dúň máme ako na dlani, tiež Veľký Lysec a Ploskú či všadeprítomné veže elektrárne v Mochovciach. Sadáme si na drevenú lavicu, dohladka vyleštený kmeň stromu, na kamenný stôl, ploský balvan, kladieme občerstvenie, napĺňame dušu krásnymi obrazmi. Už vieme, dnešné plány sa nám úplne naplniť nepodarí.
Nevadí však, aj najsmelšie očakávania sú mnohonásobne prekročené, divadelné predstavenie, ktoré sme mohli zhliadnuť v tento jarný deň bolo (a je) čarokrásne. Dnešok nám poskytol priveľa krásy, popri nádherných scenériách či pyšných starých múroch rozprávajúcich dávne príbehy nebolo predsa možné prebehnúť bez povšimnutia, bez (aspoň) krátkeho pristavenia. Čas tak neúprosne letí…
Ešte stále sedíme, debatujeme, nevieme sa odlepiť od krásneho zákutia. Objavili sme (takmer) ideálne miesto na nočný bivak, k dokonalosti mu chýba hádam iba prameň (pravdepodobne). V duchu sa prenášam do neskorej letnej noci, ovzdušie je presiaknuté vôňou lúk (a viníc), z oblohy nemo blikajú drobné hviezdy (či prelietavajúce neznáme telesá), z kde-tu tíško praskajúcej pahreby žmurkajú dohasínajúce uhlíky, zavrtávam sa hlbšie do spacáku. Les zmĺkol, sen sa spúšťa na táborisko. Svitá, noc bledne, priamo pred našimi očami (ešte nikto nevyliezol zo spacáku) sa rozsvecuje obloha, hrebene hôr olemováva jasná žiara. Hrad sa rozsvietil, chladný biely drahokam žiari do krajiny. Vzduch pretína prvý ranný trilok. (Tak čo, kedy vyrazíme?)
Odchádzame, lúčim sa s magickým vrcholovým lesom, posvätnými rituálnymi okolicami stromov, opäť som zaostal, mám čo doháňať. Ťahá nás to príliš vľavo, len byť čo najskôr v doline, na tej správnej ceste, čím skôr bližšie k cieľu. Dnes vynecháme nielen Pliešku a Cigáňa, už obiehame aj Malú skalu. Niekedy nabudúce, veď je tu tak krásne!
Najskôr sa musíme zhodnúť (či dohodnúť) na smere ďalšieho postupu. Tríbeč motá nielen magnetické póly ale i naše mysle, chvíľku sa hľadáme. Avšak nakoniec nachádzame ten správny kurz, po dlhej rozmáčanej cykloceste (je ich tu plno, križujú lesy ako pavučina) sa posúvame pod posledný vrchol, ten máme po ceste.
Lenže kde odbočiť? Húštie okolo cesty hustne, vyrušili sme aj statnú laň (veľkú ako stodola, jediným skokom sa prehupne cez širokú cestu). Zvážnica sa stáča, v jej ohybe odbočuje do húštiny náznak chodníčka, GPS-ko nás posiela rovnakým smerom. Pokračujeme hustým lesom, Stará skala bude asi iba názov lokality hlboko v lese, v týchto húštinách, na tejto planine predsa nič zaujímavé nebude.
Hops, že by predsa? Takmer po rovine vstupujeme na kótu 376, jej východný svah sa prudko trhá, v skalných blokoch spadá z vrcholu. Bledé skaly sú obrastené machom, trávami i náletovými drevinami, schovávajú sa pred nami v zelenom závoji, vykúkajú len v malých náznakoch. To o kúsok vedľa… zo zelene sa vynárajú biele bralá, odvážne čnejú do priestoru, ponúkajú krásny vzdušný výhľad na Studený hrad i Dúň, či dominantný Veľký Tríbeč. Nádhera! Za toto naozaj stálo predierať sa lesom, pochybovať a dúfať. Stará skala nesklamala.
Schádzame, do cieľa to už máme len kúsok. Posledný krát sa potešíme (už notoricky) známym výhľadom na naše dnešné hrady (i ten čo ním v skutočnosti nebol) a ponárame sa do ruchu civilizácie. Ako blesk z jasného neba nás víta hlučná muzika, techno, na táborisku pri priehrade bude asi nejaký koncert či cirkusové predstavenie.
Nie, to sa len skupina mládežníkov vybrala na chatu, hudobná produkcia rinúca sa z ich aparatúry ako pomôcka pri varení gulášu je neskutočná – tuc-tuc-tuc-tuc-tuc (oni by sa ale určite neuspokojili mojimi starinkami). Nadobudnutú slobodu si treba užívať.
A tú si užívajú aj skupinky na terase v kempe. Na chvíľku sa pripojíme aj my, nápoj a polievku si predsa zaslúžime. A v pohode môžeme zo seba nechať vyprchávať atmosféru na zážitky bohatého dňa. Len ten okolitý ruch a hokejový prenos v televízore priamo nad našou hlavou trochu (vlastne riadne) rušia. Príliš sa tak nezdržiavame, na našich dnešných Skalách bolo oveľa príjemnejšie (len pivko tam chýbalo).
Bol to naozaj krásny deň. Paľo vymyslel skutočne perfektnú trasu, mala všetko – prírodné krásy aj závan histórie. A výbornú partiu, ktorú dnes tvorili (ďakujem!) : Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Ilavská, Ivetka Pekaríková, Alica Binková so synom Jurajom, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď a
Juro Golier
Ako sa postaviť k spracovaniu príbehu zaujímavého dňa? Napáliť to všetko na papier hneď skraja, bez príprav, surové ako mäso, plné šťavnatých zážitkov, z ktorého ešte odkvapkávajú čerstvé emócie? Či nechať myseľ v pokoji spracovať pocity, usporiadať myšlienky? Každý to predsa cítil inak, každý prežíval svoj vlastný deň. Vplyvom okolností si (nútene) vyberám druhú možnosť. Slová pomaly zostupujú z mysle do končekov ukazovákov (nezvládam strojopis), písmená sa objavujú na obrazovke, avšak veta sa vždy akosi vyšmykne spomedzi dengľavých prstov, zostávam prázdne civieť na obrazovku, radšej sa postavím, netlačím na pílu. Verím, (viem) že každý obraz si nakoniec nájde tie správne slová, veta, ako dažďová kvapka pokojne stečie do nekonečného oceánu príbehov. Pridlho som leštil tento drobný kamienok, snažil sa z neho vybrúsiť mnohokarátový drahokam, či moje úsilie nebolo márne nech rozhodne každý z Vás…
