Stará Myjava 2021, zraz SCK
20.8.– 22.8.2021
Ja nikam nejdem… Šialený kolobeh príbehu sa roztáča už dlho vopred, mení dni na rozmazané farebné škvrny (len také nič nepripomínajúce abstraktné machule), hodiny deformuje na takmer nebadateľné blikajúce bodky (bodavo vypaľujúce svoj vlastný obraz na sietnicu mysle), minúty – iba-také-smietky… minúty nevidno vôbec. Čas, miesta, udalosti sa mihajú pred očami ako pri pohľade z kolotoča (tesne pred roztrhnutím reťaze, len drobné bezmocné teliesko letiace priestorom v ústrety nevyhnutnému). Ukradnuté doklady, kolabujúce systémy, korona-karanténa, Afganistan-Taliban, supercelárne búrky… rýchlo, hneď, už dávno to malo byť. Asi sa na to vykašlem… Ako rád by som (aspoň) na chvíľu zastal, pokojne si sadol, ticho hľadel do steny (či krajiny), nechal mysľou pomaly plynúť prázdno, len tak… akosi… mimochodom… bol. A to mám ísť ešte na zraz. Kedy? Zajtra. Už?!? Kam presne? Aký je vlastne program? Asi sa opijem…
Chystáme sa (štvrtok 19.8.)
Nepatrím ku skalným vymetačom zrazov, keď sa však objaví zaujímavá možnosť (atraktívne miesto, dobrá partia…) zbystrím pozornosť, zavetrím príležitosť. Vyhne, Hronec, Ružomberok, Rýmařov (ja viem, nie všetky boli cyklo, nie všetky boli SCK), teraz Stará Myjava… Čo tam budem loziť, veď je to len hen, za rohom, načo márniť čas… Alebo…? Menej je niekedy viac, posielam prihlášku. Nakoniec sa nás nazbieralo (z klubu) dosť – 5+1, niektorí prídu neskôr, iní na otočku. Dobre bude (nielen nevestičkám)!
A tak som nakoniec predsa len odišiel. Napriek (mierne) stresujúcemu baleniu v predvečer, či trochu rozháraným pracovným povinnostiam počas celého dňa. Napokon nemeškám viac ako hodinu a pár minút (to je ešte v norme), Janči a Peťo trpezlivo čakajú. Cesta je vďaka navigácii tentokrát plynulá (záverečné kilometre ani netuším kde vlastne som) a rýchla, posledné parkovacie miesta sú ešte voľné (kde sa tu berie toľko ľudí?), prvé pivo sa už čapuje. Jozef trpezlivo čaká, po chvíli sa objavuje aj Mišo, prišiel nás pozrieť z Myjavy. Chvíľu posedíme u nás na chate, máme si čo povedať, veru, už dlho sme spolu neboli. Po príchode Igora a Vlada je partia kompletná, na chvíľku sa ešte presúvame do spoločných priestorov, treba sa rozkukať, pohľadať známych.
Deň pomaly tíchne (pivo už nečapujú), nastal čas presunúť sa na kutě, (predtým si ešte) dopriať tú poslednú – kapurkovu, vyspať sa, zajtra predsa…
…začíname (piatok 20.8.)
Budím sa do pokojného rána, počasie sa ukazuje tak akurát, raňajky (napočudovanie – príliš, či vlastne vôbec sme to neprehnali) chutia – deň ako z reklamy. Dnes nás čaká výjazd na Bradlo, na výber máme z viacerých trás, ja na poslednú chvíľu vyrážam na tú cestnú, nechávam Jančiho samotného napospas horskáčom. Prvé metre vedú pekne dolu kopcom – nech to tak vydrží čo najdlhšie.
Vydržalo to presne jeden a pol kilometra. Začíname stúpať. Mierne, viac, ešte viac, poriadne – do kelu, hneď zrána! Ale… – je tu krásne! Veď čo už – kopanice! Z Guzíc popri Mizerákovcoch sme sa vyštverali na Štemberek, tu je konečne chvíľka na vydýchanie – riadne sme sa roztiahli. Po chvíli sa čelo pelotónu spúšťa do zjazdu, pridávame sa aj my (Igor ešte vydychuje či vypráva). Zákruta, pribrzdiť, odbočujeme… po krátkej chvíli stojíme pred pekne upravenou chalupou. Jeden z účastníkov chcel ukázať svoju pýchu kamarátom. Igora stretneme až na Bradle.
Zjazd na Brestovec ale stojí za to. Len po očku sa snažím zachytiť a zapamätať si všetky tie nádherné zákutia, prírodné krásy aj romantické chalúpky, ktoré sa mihajú popri ceste. Nič však nedokumentujem – brzdiť z kopca či hore kopcom predsa bezdôvodne nebudem (to by som musel stretnúť medveďa či mladú Bardotku) a tu nie je ani kúsok roviny. Ťažko tak dokážem sprostredkovať všetky zážitky vydareného dňa, ale – vybrať sa sem predsa môžete aj Vy.
Tak sme sa naozaj stratili. Pozliepaná skupina cyklistov sa presúva cez Myjavu, snaží sa objaviť správne pokračovanie trasy. Po hlavnej ceste sa nám nechce ťahať, odbočujeme na Polianku, tam som už doma, tam už viem, ako ďalej. Je to ale riadny kopčisko, po pár šliapnutiach do pedálov sme roztiahnutí po celej jeho dĺžke, po každom metri stúpania. Ako malé farebné korálky sa (pomaly) kotúľame nahor, až tam kdesi na (tušený) vrchol.
Zvoní mi telefón, či chcem, či nechcem musím zastať (a tak dobre som sa rozbehol!). Janči. Je na Myjave, či vraj nejdeme na pivo. Odtiaľto sa ja veru už vracať nebudem, musíme to odložiť. Snažím sa dohnať zameškané. Fučím ako lokomotíva, môj pot máča asfalt, nohy ako piesty dupú do pedálov, špice kolies spievajú veselú pieseň. Dnes je radosť sedieť na bicykli. Vychutnávať si pohyb. Užívať čarovné okamžiky.
Riadne sme sa natiahli! Ten zjazd však stojí za to. Poniektorí sa už stihli stočiť na Priepastné, ja sľubujem oklieštenej skupinke ľahší výjazd. Neviem však, čo si o tom (o mne) hneď skraja myslia – čaká nás totiž prejazd cez Dlhý Vŕšok. Ani nie tak dlhý ako strmý, opäť sa naťahujeme, opäť sa musíme čakať, odbočku na Zadné Bradlo nepozná predsa každý.
Potom to už je však pohoda. Kúštik dole, kúštik lesom, kúštik potlačiť, kúštik krížom cez (prevoňanú a rozospievanú) lúčku a… pred prekvapeným zrakom náhle vyrastá mohyla, dominanta širokého okolia, dielo architekta D.J., miesto posledného odpočinku generála M.R.Š. Krásne miesto, kde (takmer) nikdy nie si sám. Miesto, ktoré (napriek tomu) ponúka príležitosť na krátke zastavenie a zamyslenie. A nádherný výhľad do blízkeho okolia. A tiež neďalekú chatu.
Tam je už veselo. Konečne stretávame Igora s Jančim a tiež ostatných cyklistov. Polievka zasýti, nápoj osvieži. Michal (z SCK), pekné miesto si si vybral, nech Ti odtiaľ odchádza veľa spokojných návštevníkov, tak ako dnes.
Čas však letí ako splašený, musíme pokračovať. Len rozvážne v zjazde, nedoraziť sa, nemohli by sme si potom vychutnať výbornú zmrzlinu a kávičku na námestí v Brezovej. A tradičnú pohodovú jazdu po cyklochodníku na Košariská. Tam nás čaká návšteva pamätnej izby vzácneho rodáka.
Poniektorým sa nechce čakať na vstup, idú radšej na pivo. Urobil som vraj chybu, výklad bol veľmi zaujímavý a zapálený (ale aj pivo bolo dobré). Ach tie hodiny! Letia a letia, nemôžeme sa už príliš zdržiavať, ďalší postup si musíme skrátiť (a vynechať tak ďalšie posedenie v dobre známom penzióne u Pagáčov). Znova sa tak začíname driapať na hrebeň Zadného Bradla (už my tie kopce chýbali). A potom z Dlhého Vŕšku na Vlčiu dolinu.
Týmto smerom to idem prvýkrát, doteraz som tadiaľto len zjazdoval – a boli to veru riadne pecky! Výšľap však ide akosi ľahko – že by som sa konečne dostával do formy? Následný zjazd do Borovskovcov by bol perfektný, lesná cesta je však dosť rozbitá, radšej (opäť na chvíľu) zapínam mozog.
V Jablonke sa neohrejeme a hneď točíme mimo cesty na kopanice – Triančíkovci, Klbečkovci, Kodajovci, poľná cesta, Blahovci, križovatka s hradskou, Porubskovci, Rudník. Nádherný kraj. Ticho a pokoj sa rozlieva krajinou, vrchovato napĺňa dušu. Na tieto miesta sa dá kedykoľvek vrátiť, vždy majú čím potešiť.
V strede Rudníka sa pasú dve ovce, s ich majiteľom sa chvíľu zarozprávam, zas mám čo doháňať. A opäť do kopca, tentokrát však takého pohodlného, len tak na tri kvapky potu. Skratkou cez mostík ponad železnicu sa dostávame do Poriadia, kde nás čaká posledné (chmeľové) občerstvenie. A zistenie, že sme stratili Jozefa – ten nás už čaká v cieli. Zjazdy sú vždy jeho parádnou disciplínou!
Na križovatke Sekule volíme jazdu po úplne novom cyklochodníku, na jeseň to bola ešte hlinená lesná cesta. Jazda po hladučkom asfalte s takmer nebadateľným stúpaním je zážitok. A zjazd od Hamovania až do cieľa je za odmenu. Tú sme si dnes naozaj zaslúžili.
Piati (Vlado si volil na Bradlo vlastné cestičky) sme dnes po štyroch rôznych cestách absolvovali celý plánovaný program, tachometer mi v cieli ukázal necelých 63 km a 1200 m. Na úvod celkom slušné. A to nám ešte zostali sily aj na večerný program. V tombole ani na parkete sme sa určite nestratili.
Ďalší deň tíchne (mirabelkovicu už nenalievajú), je čas zaliezť do pelechu, (predtým si ešte) dopriať tú poslednú – kapurkovu, vyspať sa, zajtra predsa…
…pokračujeme (sobota 21.8.)
Budím sa do nového rána, počasie je skvostné, raňajky (ešte stále – nechápem prečo) chutia – ďalší deň je znova ako vymaľovaný. Dnes nás čaká kráľovná Bielych Karpát, Jej Veličenstvo – Veľká Javorina. A tak očakávame aj posily.
Prvý prichádza Tono, skladá sa na chate, zostane až do zajtra. Postupne sa pridávajú Miro, Vierka, Maroš, Igor a Ľuboš. Na záver sa objavujú Vlado a Miloš s Veronikou. Sme pripravení vyraziť do boja s horou, so sebou samými.
Začíname tak ako sme včera končili, len v obrátenom smere. Večer som v zjazde bez problémov letel päťdesiatkou, bude to asi riadny zaberák! Je, nie však neriešiteľný, zatiaľ sa mi ide celkom dobre, tie mirabelky majú netušenú silu.
Len ten kopec akosi nemá konca. Nakoniec sa ale všetci dopracujeme až hore na Hamovanie. Stúpanie sa tu ešte síce úplne neláme, ďalej je to však už len povinná jazda. Kubíkov vrch. Prvý (nevýznamný) vrchol dňa, miesto, kde sa delia naše cesty. Tí, ktorí z dobre známych dôvodov nechcú zamieriť do zahraničia volia cestu po hranici, ostatní sa spúšťame dole.
Nech na nás dávajú pozor všetci svätí! Sú to pecky, zjazd v poslednom úseku pripomína skôr voľný pád. Asfalt je však našťastie kvalitný a zákruty (celkom) mierne. Nakoniec tak stojíme živí a zdraví na námestíčku v Nové Lhotě. Plní adrenalínu si v danej chvíli neuvedomujeme, že ten krásny zošup nás priviedol nižšie, ako sme ráno štartovali. Ta-tam sú naše ťažko nadobudnuté metre…
Betónkou cez polia pokračujeme ďalej. Príjemné hupáčiky otvárajú dych aj odvahu berúce výhľady, stačí len natiahnuť ruku a takmer sa môžem dotknúť samotného vrcholu Jej Veličenstva. Radšej však pevne držím rajdy, temena hory sa dotýkam len letmo, iba ho jemne pohladím nesmelým pohľadom. Konečne sa popri ceste objavujú ďalšie chalupy – Vápenky, tam by (hádam) mohlo byť k dispozícii prvé občerstvenie.
Je, niektorí z nás toho hneď bezo zvyšku využívajú – kávy, pivá i kofoly postupne vrchovato zapĺňajú stôl, nálada je výborná, ručičky hodín akoby zastali. V skutočnosti však letia v ústrety poludniu – je čas sa poberať. Jančiho a Tona zlákajú opäť horskáči, nebudú sa predsa tralákať hore po asfalte. My volíme túto, miernejšiu variantu, vraj je to pohoda (na Javorinu???).
Presúvame sa nahor malebnou podhorskou osadou, domčeky sú (ako) vymaľované, radosť sa zahľadieť (len opatrne, neskončiť v priekope). Na okraji obce nás značka aj miestny usadlík ženú vpravo do lesa. Fajn, aspoň sa nebudeme pražiť na slnku, už začína opäť pripekať.
Cestička stúpa, asfalt sa stráca.
Asi sme len zle počuli, veď aj toto je zatiaľ celkom pohoda (máme prevody aj silu), každou otočkou pedálov sa dostávame vyššie a vyššie. Ticho lesa narúša len môj hlboký dych (fučím ako tur). Čelo mi samozrejme uniká, kamaráti ma čakajú vyššie, na zákrute.
Nezastavím, raz tú Javorinu musím dať na jednu šupu.
Nedal som, kus povyše zastavujem aj ja. Pivo sa pýta von, pochybnosti o správnej ceste hlodajú v mysli. Smer máme samozrejme správny, len prostriedok na dosiahnutie cieľa sme zvolili odlišný – nahor sa štveráme po turistickej značke, dnes sme to natreli aj horskáčom – keď sa povyše (na krásnej rovnej asfaltke stretneme) nechcú nám veriť, zasiahnuť musia až okoloidúci turisti.
Hore na Javorinu je to potom už len brnkačka, tých pár stovák metrov (asfaltka sa na hranici stráca ako šibnutím čarovného prútika) si už vychutnávame. Aj krásne výhľady z vrcholu. Fotografovanie. Stretnutie s kamarátmi. A dlhé čakanie v rade na občerstvenie.
To mi však vôbec nesadlo. Polievka a nápoje vytvorili v žalúdku ťažkú neforemnú guču, kameň, ktorý musím vytiahnuť hore k vysielaču. Dám to len tak-tak. Tam už našťastie čaká kalíšok liečivého lektvaru, repák ihneď rozpúšťa nahromadené problémy, vracia opäť silu do nôh.
A odvahu do zjazdu. Aspoň poniektorým – idú, akoby tie bicykle ukradli. Ja však aj kúsok potlačím (dole kopcom). Pri Dibrovovom pamätníku sa skupina delí. Extrémisti (Janči a Tono) idú vľavo (to je chuťovka aj na pešo), my ostatní vpravo – tam je to tak akurát. Na Šibeničnom vrchu sa chystá akási oslava, asi súkromná, nechcú sa s nami podeliť. Tak sa aspoň porozhliadneme po kraji. Biele Karpaty sú nádherné.
Potom nás čaká už len pár metrov na Kubíkov vrch a dobre známy zjazd do základného tábora. Boli sme prirýchli, bufet ešte nebufetuje, je zamknutý. Ideme preto dole, na chate pri priehrade budeme mať hádam viac šťastia. Sú tam už Vlado, Veronika a Miloš, dnes jazdili svoje trasy, aspoň krátko tak môžeme prehodiť pár slov. A dať si zaslúžené pivko. Rozlúčiť sa s kamarátmi (vidíme sa nabudúce – čo najskôr). Okúpať sa. Veď sme si aj zaslúžili. Tachometer ukazuje na 38 a pol kilometra takmer tisícku prevýšenia. Stačilo.
Dobre sme sa naladili na večerný program. Prezentácie a zážitky z ciest po Európe, Islande či na Libertách okolo Slovenska zaujali a pobavili (hlavne tá posledná). Možno aj inšpirovali. Aj o tomto sú zrazy.
Deň opäť tíchne (pivu už padla pena), najvyšší čas natiahnuť sa na gavalec, (predtým si ešte) dopriať tú poslednú – kapurkovu, vyspať sa, zajtra predsa…
…končíme (nedeľa 22.8.)
Budím sa do sviatočného rána, počasie je ešte stále ukážkové, raňajky (už sa vôbec nečudujem) chutia, jednoducho – deň ako z partesu. Dnes nás čaká rozlúčková jazda na Dubník, poniektorí sa však lúčia už skôr (chalani vďaka, tých niekoľko dní bolo parádnych). Traja mušketieri však pokračujú (veď aj oni boli v skutočnosti štyria).
Janči, Tono, Peťo a ja sa spolu s ostatnými skalnými (čo sa ešte nedokážu rozlúčiť) budeme túlať po staroturanských kopaniciach. Začíname však na tých myjavských. Po (už) dobre známej ceste (úsek lesom a poľom cez Kozelkov a Uhliská je však novinka – kopaničiarska paráda!) sa presúvame cez Poriadie (krčma je ešte zavretá) a Rudník. Ten je rozťahaný ako týždeň pred výplatou, obchádzame ho poľnou cestou krajom lesa, obdivujeme krásnu scenériu. Tento kraj sa veru vie dostať pod kožu, keď raz chytí, nepustí.
Do Hrašného ideme krásnym lesným úsekom hneď vedľa cesty. Slalom medzi stromami (a hubármi) takmer po rovine je príjemným spestrením dnešného dňa. Ten si už radšej viac nespestrujeme, cez Hrašné prebehneme len krajom, vychýrený dom zábavy aj tak ešte (asi) spí.
Hlavná cesta stúpa, mi napočudovanie (a našťastie) uhýname vpravo na Hodulov Vrch. Nastáva čas rozhodnutia. Odvážlivci na hrubých gumách idú vpravo na trail, my ostatní sa spúšťame dole lesom po cykloceste. Hore by som to šliapať nechcel. Či…?
Dubník I., oddychujem (bufet je ešte zavretý, aj tak budem šoférovať) a pomaly začínam rekapitulovať. Bolo to pár krásnych dní. Opäť (už mnohokrát) som si potvrdil, že zaujímavé miesta nám ležia hneď pod nosom, len máme tendenciu nevšímať si ich. Sú príliš na dosah. Ľahko dostupné. Také všedné. A tak sa pechoríme. Cestujeme ďaleko, driapeme sa vysoko, lámeme cudzie reči. Stále hľadáme niečo nové. Pritom toť za chalupou…
Odchádzame, káva, kofola a zemiačky (ešte sa nevarí) osviežili, teraz okúsime turanskú časť Karpát. Popri Dubníku II. sa pretiahneme vyššie až pred Drgoňovu dolinu. Tá Javorina! Viditeľná z každej strany, dohliadajúca na široké okolie. Na tých drobných, pachtiacich sa mravčekov.
Opäť to začína byť zaujímavé. Ostrý štrkový výšľap na Durcovu dolinu preverí zvyšok síl, svoje si potiahnu aj prešmyčky na Sadloňovu dolinu a zvyšok vycicia lesný výšľap z Paprade. V duchu si však pri každom zábere do pedálov opakujem: „Ale je tu KRÁSNE!“.
Krčma je už otvorená, patrí sa ukončiť pekný deň, vydarenú akciu. Ísť na zraz bolo správne rozhodnutie, organizátori – ĎAKUJEME, pripravili ste nám niekoľko príjemných dní, zažili sme u Vás mnoho nezabudnuteľných chvíľ.
Ešte je čas na spoločnú fotku (tých čo vydržali až do konca) pri priehrade na Starej Myjave a je tu definitívny koniec. 36 a 500 – na záver tak akurát. Bicykle putujú na nosič, padajú prvé, drobulinké kvapky dažďa, možno len podvečerná rosa. Zraz končí aj pre mňa. Ani som sa neopil…
Resumé
Na celom zraze sa v dresoch MKCK zúčastnili Igor Naništa, Jozef Baránek, Janči Budoš, Peťo Julíny, Vlado Zachar a autor týchto pár riadkov. Dva dni s nami jazdil Tono Gieci. Sobotňajší krátky (ale výživný) výšľap na Veľkú Javorinu absolvovali Vierka Gubiová, Maroš Kupčík, Miro Šuga, Ľuboš Kraic, Igor Buc, Vlado Trajlínek a Miloš a Veronika Miklošovičoví. Ďakujem všetkým za spoločnosť, bolo výborne.
Juro Golier
Smutné pondelkové ráno. Husté mraky zaľahli na krajinu, hory nevidno, akoby ani neexistovali. Sú však dobre ukryté hlboko v mojom vnútri. Veď ony sa opäť vynoria…
