Zraz cykloturistov regiónu Záhoria a Malých Karpát
sobota 4.9.2021
Začínajúci víkend ozdobuje ráno vskutku horehronské. Jasné, ostré, štipľavo sa derúce pod všetky vrstvy oblečenia. Prvé pokojné kilometre sa nehlučne odvaľujú pod kolesami auta, tichá hudba napĺňa kabínu, rannú pohodu narúša len občasný buchot z kufra (ten bicykel som mal lepšie usadiť). Nezáživné sobotné povinnosti sa strácajú kdesi za chrbtom, na výčitky svedomia (ZASE !?!) sa znáša milosrdný prach zabudnutia, úchytkom nakúkam do rýchlo sa približujúcej krajiny zážitkov, v ovzduší už cítim mámivý prísľub nových dobrodružstiev. Dôverne známe zákutia (i zlé sa môže obrátiť v dobré) blízkeho podhoria strieda dychberúca scenéria Trojvršia (tam sa, dúfam, pozriem zajtra), intenzívny pocit uvoľnenia po túžobne očakávanom páde železnej opony na sklonku jari je stále prítomný hlboko v duši. Nádašom sa iba prešmyknem, snažím sa pohľadom ani nezavadiť o vyhlodaný zub Holého vrchu (nevábnu štrbinu v pôvabnom úsmeve Hôr). Len presvištím okolo starého cintorína, náhrobné kamene ktorého sa prepadajú do zeme (či času) postupne sebapožierané drobnými háďatkami vlastných nápisov. Náhle započujem tichý šepot: „Spomaľ, času máš predsa dosť!“. „Ďakujem priateľu, Levený vrchu.“, ihneď sťahujem nohu z plynu, uberám na rýchlosti, vnáram sa do toboganu asfaltky, ako húsenkovou dráhou sa prepletám rovnomerne vyrezanými zákrutami Čertovej brázdy. Už-už budem na mieste, čo nevidieť vymením štyri kolesá za dve, trochu zaberiem do pedálov, ponorím sa do zeleného šera Hôr, zhlboka sa nadýchnem vône voľnosti. Je to tu, brzdím, vyhadzujem blinker, cvičisko kynologického klubu by malo byť kdesi vedľa. Pár metrov predo mnou si váhavo obzerá okolie ďalšie auto, na značke TT, na nosiči bicykel – Vlado, predsa len nebudem sám.
Tento víkend sa toho zbehlo naozaj dosť. Najskôr zrušená akcia okolím Jablonice, potom rýchlo nájdená náhrada (aj ďalšia na zajtra), k tomu turistické plány. Ako to skĺbiť, ako všetko stihnúť, rozkúskovať sa predsa len (zatiaľ) nedokážem. Ak by ale niekto išiel na zraz do Jablonice… Hlási sa Igor, je rozhodnuté! Možno príde aj Jozef. A niekto snáď prekvapí.
V sobotu a nedeľu sa bude konať 19. zraz cykloturistov regiónu Záhoria a Malých Karpát, ešte nikdy som (sme) tam neboli, už by sa veru patrilo okúsiť jeho atmosféru. Tento rok je akcia skôr komorná, doba a ľudia sa predsa len (nenápadne) menia. Vo farbách klubu je nás nakoniec päť cyklistov (Jozef, Igor, Vlado, Jozef a ja) a jedna turistka (Majka), tvoríme nezanedbateľnú podmnožinu účastníkov. Poďme teda na trasu!
My, spolu s päticou Záhorákov, si volíme tú najdlhšiu (a najkrajšiu) – fajná skupinka pre krásny deň je pohromade. Začíname stúpať. Najskôr pekne mierne, len tak na ukážku, aby sme sa rozohriali, aby sme sa (príliš) nevystrašili (a hneď skraja nevysilili). Slniečko začína stúpať na oblohu, my na hrádzu priehrady (určite / snáď najmiernejší podobný výšľap na Slovensku). Za kameňolomom sa ponárame do lesa. Je načase, akosi sa otepľuje, čoraz viac kvapiek potu vystupuje na čelo, kto sa poniže obliekal, už rozmýšľa kde si odložiť. Alebo je to tým kopcom? Cesta sa krúti popod Bzovú, čoraz ostrejšie sa derie hlboko dovnútra hôr, do ich (skrytého) srdca, tam kde môžeš precítiť ich tichý pokoj, zažiť radosť zo svojho výkonu (ešte sa sem dokážem vydriapať).
Suchánka. Prvá príležitosť na zastavenie, vydýchanie, prvý glg vody z fľaše (už oteplieva). Opúšťame (akú-takú) asfaltku, zvážnicou sa derieme o kus vyššie, snažíme sa dosiahnuť teleso starej lesnej železnice, tam to už bude v pohode. Napodiv to nie je až taká tragédia, dobrý tréning zo Starej Myjavy sa (konečne) začína prejavovať. Len tá ťažba zanecháva na Lesoch (i lesoch) hlboké jazvy, ich zacelenie potrvá roky. Pri tuhom šliapaní hore kopcom však našťastie nie je čas na dlhé výhľady, všetko sa mihá akosi v pozadí, rozmazané, avšak prítomné.
Ako znalci miestnych pomerov si skracujeme trasu po lesných cestičkách, šetríme výšku (i vzdialenosť), obchádzame však najkrajší úsek cykloznačky po lesnej železnici… Nevadí, aj ten zjazd na asfaltku z Dobrej Vody stojí za to. Či krátke, tréningové stúpanie na Dlhé Rovne. Následný voľný pád do Brezovej treba len v zdraví prežiť, zapojiť brzdy, rozum a pud sebazáchovy, ďalej to ide samo (ľutujem tých, ktorí zvolili opačný smer výstupu).
Brezová, krásne slnečné predpoludnie láka na kávičku a zmrzlinu. V trojici odbočujeme na námestie, k ostatným sa pridávame o chvíľku neskôr (a stíhame ešte aj jedno zlatisté). Čaká nás úsek malebným kopaničiarskym krajom.
Odbočujeme vľavo na Žriedlovú dolinu. Na mieste však zisťujeme, že výrub drevín popri hlavnej ceste zmenil inokedy prázdnu lokálnu spojnicu na dôležitú dopravnú tepnu. V tomto čase (a na tomto mieste) to však nespôsobuje žiadny problém, počet áut je viac ako prijateľný. A tak opäť stúpame nádherným krajom, názvy U Baťkov, U Bzdúškov, U Rafčíkov sa zapisujú do pamäte, ospalý pokoj roztrúsených obydlí opantáva myseľ. Kvapky potu vymývajú z duše nepokoj civilizácie, z plných pľúc dýcham krásu kopaníc.
Stojíme na hornej hradskej, čakáme, rozhliadame sa do kraja, ten pohľad sa (hádam) nikdy neokuká.
A nezovšednejú ani pocity pri predieraní sa dovnútra prastarej 600-ročnej lipy u Belanských. Starej, ale živej, zelená koruna plná kvetu sa z výšky pozerá na tých pár malých, mladých drobčekov pri svojich nohách. Takých už ona videla! Napočúvala sa ich (múdrych) rečí, zažívala ich (márne) pechorenie. Po pár rokoch vždy kamsi zmiznú, ona je tu však stále.
Pokračujeme kúsok ďalej, U Škarítkov ale uhýbame na lesnú asfaltku. Tá by nás mala sprevádzať na ďalšom putovaní. Vybrali sme si veru riadny stupák! Bicykel vŕzga, kolená praskajú (alebo naopak?), nepovolím však, musím to dať, už len kúsok po zákrutu, potom ešte… Konečne! Drviská, križovatka lesných ciest (našťastie nemusíme pokračovať napravo), na chatu Lesanka je to (vraj) len kúsok, navyše dole kopcom.
Chata je pekne vynovená, kus nižšie ošetrujú cyklistku, podcenila zjazd (priznajte sa, kto tak ešte neurobil?), doudierala sa, je však vraj v poriadku, chce pokračovať.
Tak teda pokračujeme aj my. Najskôr kúsok hore – objavuje sa prekrásna nová asfaltka… paráda, toto je cyklistika! Letíme lesom ako na hojdačke, zošup dole, potom krátky výjazd, presne taký, aby sa dal vybehnúť bez väčšieho úsilia. A tak stále dokola. Niekoľkokrát. Báseň. Nádhera. Extáza. Odmena za celodenné lopotenie. Čistá radosť z cyklistiky. Pobytu v prírode. Pohybu na čerstvom vzduchu. Neopakovateľné okamžiky nezabudnuteľného dňa (ako vždy prvýkrát).
No a výhľad na Branč! A tiež na Javorinu! Do celého kraja! Pre tieto chvíle stojí za to niečo obetovať. V tichu a pohode si ich vychutnávať. Užívať si čistú radosť z bytia. Potom sa však vyštverať hore na hrad, týči sa tak kurevsky vysoko!
Napočudovanie to ide takmer samo, len tých posledných pár desiatok metrov treba vytlačiť, to už predsa nedovoľuje fyzika. Ale odmena je sladká. Pyšné múry tvoria neopakovateľnú kulisu nádherným výhľadom do širokého okolia. Tie skutočne vzdialené miesta (Alpy, Pálava) však len tušíme, horizont je (samozrejme) zahalený v jemnom opare.
Po hrade sa mi v tretrách chodiť nechce, takže zas niekedy nabudúce, radšej si oddýchnem, posilním sa pred posledným úsekom cesty. Tie bývajú najhoršie.
Začína to ale skvelo, prudkým zjazdom (zas však strácame metre, to sa musí neskôr vypomstiť), s vetrom vo vlasoch (či prilbách) prekonávame po kvalitnej asfaltke rýchlostné rekordy dňa – len si niekde neustlať.
Podarilo sa, v Podbranči odbočujeme z cesty, potom do polí, chodník prudko stúpa, dlhý had cyklistov sa chtiac-nechtiac mení na turistov. Ale… – je tu krásne! Vysoko z kopca na tú nádheru dohliada výrazná silueta starého hradu – „Kam sa pechoríte, mravčekovia?“. Domov. Najskôr však musíme prejsť cez tento kopec, potom už bude dobre.
Každé stúpanie však raz skončí, prichádzame k samote v lese – vraj Riedka. Široko-ďaleko je NIČ. Aj kopanice majú svoje kopanice.
Po (dlhom) viac než kilometri prichádzame konečne do Podhoria, vysunutej osady v srdci Myjavskej pahorkatiny. Ešte si kúsok vyšliapneme a potom nás čaká dlhý zjazd až do cieľa. Alebo aspoň do Prietrže. Tam si doprajeme krátky oddych, chladivý nápoj (už sú z nás ale takmer šoféri) a nastáva čas rozlúčky so Záhorákmi. Neponáhľajú sa, na rozdiel od nás zostávajú až do nedele.
Cez Osuské to je pekelná jazda, už nás neodvratne priťahuje cieľ, do jazdy dávame (takmer) posledné sily. Ako nôž maslo prerezávame krajinu, tachometer ukazuje (skoro) neuveriteľné hodnoty. Jablonica, čaká nás Majka, je spokojná, prešla po okolí pekných pár kilometrov (po ešte krajších miestach).
Nezabudnuteľný deň pomaly usína pri guláši, káve, minerálke a rozhovore. Ďakujeme organizátori, bolo u Vás perfektne. Ďakujeme Záhoráci, bolo s Vami výborne. Ďakujem kamaráti. Na akcii sa zúčastnili Jozef Baránek s Majkou, Igor Buc, Vlado Trajlínek, Jozef Nádaský a
Juro Golier
Leto roku 2021 odchádza dôstojným spôsobom, poskytuje dostatok príležitostí na výlety do bližšieho či vzdialenejšieho okolia, na bicykli i na pešo. Jeseň už začína klopať na dvere. Čím prekvapí? Aká bude?
