Návrat na Kráľovu hoľu
11.9.- 12. 9.2021
Útle telo, drobný výhonok, neduživý mladý štep ušľachtilej révy (či len náhodný bezmenný výrastok) sa konečne uchytil na kamenistej pôde, v žiari dňa vztyčuje hlavu, naťahuje ruky k slnku, nohami sa zapiera do tmavej zeme. Údy mu drevenejú, menia sa na hrčovité korene, postupne sa zahrýzajú do tvrdej pôdy, prebíjajú čoraz nižšie, hlbšie, až tam dole, až k samému žriedlu bytia, snažia sa vydolovať životodarnú miazgu. Jemný dáždik máča listy, silný víchor surovo kmáše prútmi, prudký lejak podmýva pník, žeravý kotúč Slnka páli strapce plodov. On však stále žije. Maličký púčik, drobná bobuľka rastie, získava farbu, naberá vôňu (krajiny), dozrieva. Čoskoro nadíde chvíľa, keď sa premení na tekuté slnko, nápoj, kvalitu ktorého preverí až neúprosný čas (a vyberavý konzument). Čo nové a objavné sa (už) dá napísať o miestach, na ktoré sa opakovane každoročne vraciam, čo nečakané a pamätné možno (ešte) zažiť na akcii, ktorú pravidelne navštevujem, čo ma (už len) môže prekvapiť na ceste, na ktorej poznám (takmer) každý kameň či skrytý koreň?
Štvrtok sa najskôr (v práci) vlečie ako chromý kôň, potom cvála ako zdivený žrebec, tma nás (neželane) zastihuje znova už kúsok za Bystricou, opäť musím oči pučiť do nepreniknuteľnej tmy Horehronia, snažiť sa vidieť aj za zákrutu, bezpečne doviezť auto (a celú posádku) do cieľa, opäť nevidím nič z krásnej krajiny pod hrebeňmi Tatier (tých Nízkych). Možno zajtra…
Nakoniec sme dorazili v poriadku. Narýchlo sa (aspoň) telefonicky ohlásili ostatným kamarátom (tento rok sme rozhádzaní po celom Telgárte, bývalom Švermove), dali si neskorú (ale chutnú) večeru, nejaké to pivo (i kofolu), ubytovali sa, na rozlúčku (s večerom) šupli kapurkovu (2x, ako inak) a dobre sa naladili na ďalší deň. Veď zajtra…
…nás čaká Kráľova hoľa (sobota, 11.10.)
Prebúdzam sa do krásneho rána (plného prísľubov), narýchlo sa snažím uchmatnúť posledné zvyšky raňajok (tí žochári sú ako kobylky), čo najrýchlejšie vyraziť na štart (tuším, že dnes v tom nebudeme sami).
Po ceste sa kľukatí dlhá kolóna áut, stúpa do Šumiaca, to tu ešte nebolo, hádam celý svet sa dnes derie na Kráľovu hoľu. Len aby sme (kdesi) zaparkovali! Krúžim námestím, nazerám do voľných škár. Brzdím, miesto pri chodníku neďaleko hasičárne je našťastie (opäť) voľné. Vykladáme batožinu aj bicykle, ako šváby sa ihneď rozliezame po centre. Ten na registráciu, ten do obchodu, ten na kávičku, ten na pivo. Ten posledný má však smolu, krčmárka ma ženie preč už od pootvorených dverí, neviem, asi uzavretá spoločnosť (tu? hneď zrána?) – aj káva padne vhod, je výborná, nie… vynikajúca, skvostná (tá sadla!).
Ešte čakáme cyklistov, ťahajú to po značke cez osadu, lesom i lúkami (čo už zabudli? čo sa nepoučili?), cestou i necestou, meškajú. Dnes sa nám tu pod nohami motá akosi priveľa ľudí, dokonca autobusy, správa sa šíri rýchlosťou blesku, klebeta vibruje ovzduším, na hore budeme mať spoločnosť. Hora za to však nemôže… Konečne sme všetci pokope, začíname. Pešo ideme dnes len dvaja – ja a moja spolucestujúca, ostatní sa hotujú otestovať svoju silu a vytrvalosť na bicykloch.
Už to poznám (skoro) naspamäť – za poslednou chalupou uhnúť vpravo do lesa, krátkym výšvihom prekrižovať štrkovú (cyklo)cestu, po značke pomedzi stromy ostro hore (krížovou cestou budeme zostupovať). Potom kúsok lúčkou, len okrajom šmrncnúť cestu a rozhliadnuť sa zo Skaličky (nie, je tam (ako vždy) plno), poobdivovať odkvitnuté byle vŕbovky, znovu prekrížiť zvážnicu (niektorí už svoje bicykle tlačia), potešiť sa prvým výhľadom na vrchol, opäť sa ponoriť do lesa, plávať jeho modrozelenou hlbinou, vynoriť sa až kúsok pod chatou. Tam už čakajú naši…
Dnes sa mi ide akosi dobre, ľahko, bezstarostne, keby som chcel tak na vrchol vybehnem… Jediným skokom, ihneď, zaraz, ako mladý kamzík, no… – nechcem. Dnes mám predsa času dosť, dnes sa nikam neponáhľam, nemusím dokazovať nič sebe ani okoliu, dnes si to chcem len užívať.
A tak si užívam. Krok po kroku kúzelnú horu. Dúšok po dúšku chutné pivo. Vetu po vete výbornú náladu. Minútu po minúte krásny deň, nádherné počasie, skvostné výhľady. Je to naozaj paráda.
Na chate sme sa chvíľu zdržali, pivo chutilo, rozhovor s kamarátmi (tiež) osviežil. Prichádzajú postupne, sú rozťahaní po celej dĺžke hory, ale ide sa im (zatiaľ) vraj výborne. Čas pri rozhovore letí ako šialený, len sa zohneš do batoha – a minúta je preč, otočíš sa k susedovi – ručička hodín poskočí po ciferníku o riadny kus ďalej, dáš si ešte jedno (však si aj vysmädol) – polhodinka je len jedno krátke mihnutie oka. Treba sa rozlúčiť, veď onedlho sa (opäť) vidíme – tam hore, pod vysielačom.
Pokračujeme, opúšťame prívetivú náruč lesa, oázu ticha a pokoja (dnes to nie je úplne pravda, dnes sa davy návštevníkov štverajú hore-dole ako mravce, ako na Václaváku, ako na Morskom oku…). Ďalej sa rozprestiera už len kráľovstvo húževnatých tráv a pyšných skál. A hrdých vládcov oblohy.
Hora sa dnes kúpe v žiarivom blankyte nebies, azúrový príliv dopoludnia zľahka obmýva jej tyrkysové brehy, zlatistý kotúč Slnka zvysoka presvecuje skryté úžľabiny útesov. Aký to rozdiel voči minulosti! Dňu, keď vrchol halil hustý závoj mrakov, silný vietor vytrhával slová od úst, jeho mrazivý dych sa zarezával hlboko do tela. Dňu, keď chladné čipky námrazy obaľovali všetko navôkol, nedokončené vety padali na zem ako iskrivý poprašok, prsty strácali cit v chladivom nápore (ešte stále) jesenného dňa.
Užime si tento dnešný výstup, možnosť kráčať len tak naľahko, v tričku, bez nutnosti prekrikovať búrlivú vravu víchrice, v pohode sa rozhliadať do okolia, obdivovať ďaleké (i blízke) scenérie.
A tak si to užívam.
Už sme za skalným prahom, stáčame sa vľavo, už len kúsok, vysokej špičky vysielača sa už môžem (takmer) dotknúť, už počuť veselú vravu na vrchole, už nás tam čakajú…
…a vítajú chlebom a soľou (či šmalcom a kalíškom pálenky), dobre sa na nás pripravili (!), na takéto počasie, na takéto privítanie sme neboli privyknutí. Je to však určite pre nás (kvôli nám)? Aká skupina ľudí (v rovnakých bielych tričkách) to obďaleč postáva, čo za rituály tam vykonávajú?
Na každom šprochu je pravdy trochu, šumy spod hory sa pretavili do živej skutočnosti. Občan Peter P., poslanec, ktorý na dlhej púti neprehľadným trasoviskom modernej politiky postupne stratil smer, aby náhle objavil svoj hlas, sa práve dnes vybral na túru. Sem, na Kráľovu hoľu. A s ním aj zopár priaznivcov, aj občerstvenie (pre náhodných okoloidúcich) doniesli. Prečo sa neponúknuť, prečo neprehodiť pár slov? … väčšina zúčastnených nepohrdne ponúknutou príležitosťou…
Z výšky na dianie dohliada nalietavajúci dron, z diaľky zas prekrásna hradba hôr, Tatier, tých Vysokých. Dnes ich vidím ako na dlani, inokedy som ich len tušil v sivom opare mrakov či som si ich existenciu vsugerúval za mrazivou hradbou bielej hmly. A teším sa z ich existencie, z nádhery, ktorú nám dnes pripravila príroda, z krásneho dňa, oddychu, pokoja, pohody. Len keby…
No poďme mi radšej dole, veď túra sa končí až po zostupe, deň po večeri. Postupne, krok po kroku, kameň po kameni schádzame z hory. Aj to ide dnes akosi ľahšie, ani na chate sa nepotrebujem zastaviť (aj tak je tam plno, aj tak si už nemôžem dať pivo). Dám si aspoň guláš (v cieli), či fazuľovicu, či čo to vlastne je – je to ale dobré.
Okrem neho nás tam čaká aj milá spoločenská udalosť – krst Turistického atlasu z dielne organizátora, to predsa nemôžeme vynechať, za srdečné prijatie, pohostenie a príjemnú akciu sa patrí poďakovať aspoň takto (a jeden aj kúpiť, nech z nás majú aj aký-taký chosen).
Dole sú už aj všetci cyklisti, spokojní, len trochu unavení, zdraví, len trochu pooškieraní (poniektorí, našťastie nie vážne – ten zjazd po štrku je skutočne vražda). Ešte sa na chvíľku presunieme do kaviarne (tá káva ráno bola úžasná, výborná je aj teraz), pokecáme, pobudneme chvíľku spolu, veď sme predsa roztratení po celom Telgárte (bývalom Švermove). Na múzeum (zvoncov) nakoniec zas nezostal čas. Teda nabudúce, musím sa vrátiť i o rok.
Ešte aspoň chvíľku posedíme pospolu (len tak zo dve pivká) aj na terase nášho penziónu, máme si čo povedať, pošpásovať (hlavne dnes – tá návšteva z vrcholu poskytuje nekonečné množstvo námetov), dohodnúť na zajtrajšom programe. Potom nasleduje rozchod na ubytovanie a rituál na ukončenie dňa sa môže zopakovať – večera, nejaké to pivo (i kofola), posedenie, udalosti dňa treba nenásilne, pekne pomaly pretaviť na spomienky. Veď dnes sme sa (opäť raz) popasovali s horou – nie, v skutočnosti len s vlastnou ľahostajnosťou a pohodlnosťou, so sebou samými. Hora – tá je predsa nad vecou.
No a na rozlúčku príde čas aj na kapurkovu (2x, ako inak), treba sa predsa dobre naladiť na ďalší deň. Veď zajtra…
…nás čaká Muráň a cesta domov (nedeľa, 12.10.)
Budím sa do ďalšieho krásneho rána (škoda odísť), vybieham na raňajky, snažím sa uchmatnúť aspoň čosi z pultu (tým kobylkám žochárskym stále chutí), rýchle sa pobaliť (len nič nezabudnúť), rozlúčiť s domácimi (o rok opäť). Vyraziť na cestu domov (ale ešte predtým sa trochu prejsť).
Cyklistov čaká krátky okruh zo sedla Javorinka, my dvaja pešiaci sa presúvame do Muráňa. Ak všetko pôjde dobre, stretneme sa na hrade.
Auto nechávame na námestí, ešte stíhame nakúpiť chýrne buchty. Chýr neklame, sú chutné, dodávajú energiu, v tom stupáku ju veru budeme potrebovať. A tak šliapeme ostrým stúpaním hustým lesom, dvaja pútnici na tento deň, mnohé predchádzajúce i tie ďalšie (veru, už čosi vyše tridsať rokov). Netreba veľa slov, (skoro) všetko už bolo vypovedané, veľa bolo prežité. A tak šliapeme hustým lesom, ostrým stúpaním, avšak príjemné letné predpoludnie nám umožňuje prežívať chvíle bezstarostnej pohody, bezprostrednej radosti, pokoja, uvoľnenia mysle, slobody. To nie je deň, keď krutá meluzína fičí nad vrcholcami stromov, láme konáre, nedopočuté vety unáša ďaleko do hĺbky Muránskej planiny. Dnes je to úplná rozprávka, len my (a zopár ďalších návštevníkov), hlboká hora, vysoký kopec a rozľahlý hrad. A tak šliapeme…
Kde nieto výhľadov je viac miesta pre myšlienky a pocity. Krásu okamžiku tak prežívam viac vnútorne, nie navonok, intenzita zážitku je však rovnako silná. K tomu som sa ale musel prechodiť (či dozrieť), postupne dospieť k poznaniu. Túra sa nemusí merať len kilometrami a metrami, tepmi či poradím na Strava segmente (i keď aj tieto hodnoty potešia), jej podstata leží kdesi úplne inde. Dôležitý je zážitok. Spomienka, odkaz, pocit. Nevysloviteľný, neuchopiteľný, neopísateľný, nehmatateľný, iracionálny. Trvalý (pokiaľ slúži pamäť, možno však aj dlhšie).
A tak šliapem… krok za krokom, hlbokým nádychom nasávam krásu okamžiku, prudkým výdychom dostávam zo seba aj posledný zvyšok ťažoby, rakoviny mysle (ihneď sa rozplýva v krajine ako mrak neviditeľných drobných čiernych mušiek). Spomínam. Na tých niekoľko dní stanovačky spred mnohých rokov (z Veľkej lúky sme touto cestou zbehli každý večer do dediny na pivo a kávu). Premietam v mysli obrazy (malého stáda drobných koníkov pasúcich sa na šírej pláni). Cyklisti ich možno zazrú aj dnes…
Všetko raz končí, stúpanie sa zmierňuje, les redne, priestor sa otvára. Pri chate parkujú známe bicykle, skôr než si stihneme objednať niečo na osvieženie sa z hradu sa vracajú aj známe tváre. Cyklisti sú už (samozrejme) tu.
Naposledy (na tejto akcii) posedíme, porozprávame, zasmejeme sa. Paľo, Fero a Miro už pôjdu svojou cestou, s ostatnými sa ešte stretneme dole. My však musíme (aspoň na chvíľu) vybehnúť hore na hrad, poobdivovať majstrovstvo starých staviteľov, rozhliadnuť sa z hradieb.
Nádhera, prekrásna krajina nás obklopuje zo všetkých strán, roztrúsené ľudské sídla ležia hlboko pod našimi nohami. Predná hora (tam radšej nikdy neskončiť), Kráľova hoľa (tam sa kedykoľvek vrátiť), tabuľa Muránskej planiny (tam niekedy nazrieť). Týchto výhľadov sa nedá nasýtiť, tej krásy sa nemožno nabažiť. Napĺňa zrak i myseľ, znásobuje vnútorné zážitky. Len s námahou sa od nej odtŕhame, len so sebazaprením sa nútime k odchodu. Čas je však neúprosný pán aj na tomto mieste.
Zostupujeme po tej istej ceste, objavujeme predtým nepoznané detaily, tešíme sa z nových zážitkov. Príroda sa neopakuje, čas a miesto dokážu predsa vyčariť nekonečné množstvo variácií, nespočítateľný rad zážitkov.
Zvyšok výpravy už na nás čaká na terase penziónu (bicykle sú predsa len rýchlejšie ako nohy), v pokoji dopĺňame stratené tekutiny, maškrtíme na dobrej kávičke. Len buchty už došli… Lúčime sa s krásnym krajom, s vydareným víkendom. O rok sa (snáď) opäť stretneme.
Okolnosti spôsobili, že naša skromná jesenná výprava na Horehronie nemala tento rok jeden základný tábor, boli sme rozhádzaní po celom Telgárte, tam, kde sa (ešte) podarilo zohnať voľnú izbu. Účastníci sa hlásili po etapách, mnoho iných návštevníkov sa tiež snažilo uchmatnúť voľný víkend počas divného obdobia, inokedy pokojná obec kypela životom. Nám to nakoniec príliš nevadilo, verím, že každý si odniesol z pobytu nezabudnuteľné zážitky. Ďakujem za perfektné chvíle všetkým, ktorí sa tento rok vybrali navštíviť jej Veličenstvo Kráľovu hoľu a jej rozľahlé panstvo: cyklisti Elén a Ľuboš Rosoví, Kamilka a Peťo Julínyoví, Janči Budoš, Roman Miklošík, Paľo Herceg, Miro Šuga, Feri Martinus a dvaja turisti Božka a
Juro Golier
