Pod ochranou Korlátky
sobota 6.11.2021
Dážď ustal, na krajinu zaľahlo ticho a temnota. Les však nikdy nespí. Z húštin žiaria do čiernej noci malé svietiace bodky, planúce pohľady predátorov prepaľujú tmu, krotké svetlá ich možnej koristi placho sledujú okolie. Čakajú. Tichý úder zvonu už dávno odbil polnoc, spoza tmavej chmáravy náhle vykúka biely kotúč, úzky lúč jemne striebri vrcholce stromov, chladné svetlo zalieva skrytú čistinku. Nič, len ticho hlasno kričí do čiernočiernej tmy, zatiaľ čo mraky a Mesiac rozohrávajú svoje nočné hry svetla a tieňa, vykresľujú čarovné obrazy na tvári lesa i na obličaji bledej Luny. Nastala hodina vlka, tajomná chvíľa uprostred najhlbšej noci, keď nespavcov, ktorí sa v túlavých topánkach potĺkajú temnou ulicou, prenasledujú úzkosti a prízraky, magický okamih, keď ospalá myseľ bezcieľne blúdi po najhlbšom dne oceánu snov. Objavuje sa neomylne, nenáhodne a neželane na predele noci a dňa, vo chvíli, keď zraniteľný bezmocný um zbavený pamäti, násilne vyhostený z ríše snov bezradne tápe po rozľahlých planinách na pomedzí spánku a prebudenia, stretáva polozabudnutých kostlivcov, sprítomňuje neuskutočnené, oživuje vykonané. Znova a opäť búši do predstáv, zasýpa svedomie výčitkami, týra myseľ. Vargtimmen. L’heure du loup. Hodina vlka.
Uff, ešte som sa ani poriadne nezobudil a už som unavený! Prekliata geomagnetická búrka, hlúpa hlava, nezmyselný posun času, kedy mi to všetko už konečne dá pokoj, kedy sa dosýta vyspím? Ešteže mám na dnes program. Začínajúci víkend nevyhnutne prináša ďalší výlet. Stretnutie s kamarátmi. Oddych. Pohodu.
Ráno ide všetko ako po masle, náhle tak mám priveľa času – kľud, len pokojne… – zvoľňujem, výhoda sa rýchlo mení na meškanie, nakoniec takmer nestíham.
Sú dni, keď sa pred teba zboku vtisne auto, motá sa, ani o chlp nezrýchli, už po pár metroch však brzdí, neskutočne dlho sa pokúša odbočiť. Šliapeš na plyn. Traktor, v protismere nekonečná kolóna, kolóna, kolóna… konečne zmizol preč. Ani sa poriadne nerozbehneš, auto pri ceste, dvere sa otvárajú… ešteže zafungovalo ABS. V meste sa dnes všetci vlečú, ty si prvý, pred ktorým naskakuje na semafore červená. Autobus vychádzajúci zo zastávky má vždy prednosť, aj keď sa odmieta rozbehnúť. Nekonečné čakanie pred kruháčom (aj tým druhým). Neskutočné bananské (i vrbovské kanály) – jednému sa snažíš vyhnúť, dva ďalšie trafíš… Rezignuješ. „Kde sa motáš, mal si tu byť o štvrť!“, Maroš má ako vždy dobrú náladu (asi ho dorazím).
Sú dni, keď na to šliapneš a brzdu nemusíš takmer použiť, zelená vlna ti otvára cestu, kruháče sú náhle voľné, cesta ľudoprázdna. Spolucestujúca sa stihla vychystať (ráno to tak vôbec nevyzeralo), už čaká pred domom. Nakoniec to hádam predsa len stihneme…
S prehľadom… – je čas aj na prvé počastovanie, s Lojzkom a Evou sme sa veru dlho nevideli, čakanie na vlak tak ubieha veľmi príjemne. A už nám na privítanie máva plný vagón súpútnikov, prekypujú skvelou náladou, orchester hrá v jednej tónine (stihol sa cestou správne zladiť), dobrú náladu možno naberať plným priehrštím, dnes to bude pohoda.
Na taký nával nebolo nástupisko projektované, koníky musia postávať bokom, na kraji cesty. Chudáci šoféri, ktovie, čo sa im asi preháňa hlavou? Čože je to za akcia? Kam sa hrnú tie davy?
Do hôr, pochodom si uctiť pamiatku kamarátov.
Trampi zo širokého okolia si takto každoročne pripomínajú tých, ktorí sa s nimi už nikdy nevyberú na spoločný vander. Nikdy sa mi zatiaľ nepodarilo pridať sa k ich spomienke, dnes som tu prvýkrát…
Tak sa teda vyberme na dlhú potulku. Za chrbtom zanechajme tvrdý asfalt civilizácie, prekročme šíre lány lúk a polí prevoňané ranným lúčom slnka, prebroďme (či obíďme) prepotrebnou vlahou zmáčanú zem – mazľavú perinku jemného blata, vstúpme do lesa. Ponorme sa pod košaté koruny jeho velikánov, poodhrňme hustú hradbu krovín, zverme sa pod ochranu previsnutých konárov mohutných drevín. Vstúpme na kľukaté cestičky, neprešliapané chodníky, nechajme sa viesť úzkou zarastenou prťou, sledujme strácajúce sa stopy zveri. Predierajme sa húštinami, nechajme sa driapať ostrým tŕním, láskať jemným dotykom vetvičiek, počúvajme šuchot lístia. Preskakujme doširoka rozliate kaluže, ktoré ako vševediace zrkadlo odrážajú dávne príbehy okolitého lesa. Obdivujme pestrofarebnú paletu jesenného dňa, vrchovato naplňme zrak i dušu neopakovateľnou krásou okamžiku. Nakročme v ústrety krásnemu dňu, spoznávaniu krajiny i seba samého.
Tíško stojíme pri pamätníku učupenom v skrytom lesnom zákutí, započúvaní do tónov a slov piesne spomíname na kamaráta. Pozdvihnime pohár (či dva) na jeho pamiatku!
Les, prekrásny les, aspoň na malú chvíľu sa zastaviť, len na pár okamžikov zotrvať na mieste, vrásť do zeme, stať sa jeho súčasťou. Zrub v lese rozpráva… O pokojných dňoch, keď spev vtákov rozospieva koruny stromov, o búrlivých nociach, keď víchor láme staré konáre hrdých lesných obrov, o sivých ránach, keď zamrzne všetok pohyb, len husté povrazy studeného dažďa máčajú lesnú pôdu, o jasných vlahých podvečeroch, keď sa z húštiny vynárajú plaché srnky, vedia, že u teba sú v bezpečí. Splnenej túžbe. Konečnom rozhodnutí. Romantike (i tvrdej realite) života – iného než obyčajného. Tak ako na ďalekom severe, v rozľahlej zemi, kde napĺňa vzduch tiahle volanie Bieleho Tesáka. Prípitok mužovi na ceste. Toto je len predstava, takto to vidí nezúčastnený pozorovateľ. Aká je však skutočná pravda? Prezraď, punker lesa…
Obrazy miznú, šíky stromov sa rozostupujú, na prvým jesenným mrazíkom ohorenú lúku špliecha príboj azúrovojasnej oblohy, z prítmia krovín vystupujú postavy, v oslepujúcej žiare pokojného predpoludnia prižmurujú oči, rozhliadajú sa navôkol, pokračujú v načatých (nikdy nekončiacich) rozhovoroch, myseľ plná otázok hľadá správny smer. Kdesi povyše, za úzkou hradbou riedkeho hájika vykúkajú zvyšky veží. Už len kúsok, stačí prekročiť asfaltku, tenké spojivo so životom tam dole, lístím sa prešuchnúť medenou nádherou výbežku lesa, vstupujeme na čistinu v tieni vrtúľ. Zrak priťahuje rozľahlá zrúcanina.
Pahorok, prekrásny pahorok, túžiš sa tu usadiť, získať bezpečný úkryt, pokojný domov, ovládnuť okolie, aj tam vedľa, čoraz ďalej, všetko to raz musí byť tvoje. Si predsa panovník, neobmedzený vládca krajiny, chceš vlastniť celý svet. Múry sa zdvíhajú, veže rastú do výšky, tak ako tvoja pýcha. Čas však neúprosne letí, život je krátky, príliš krátky, nestíhaš (nemôžeš) naplniť svoje ambície, z tvojich kostí zostal už len prach. Spomienky sa premenili na povesti. Aj múry hradu sa postupne rozpadajú, menia na ruiny, pomaly miznú. Po diele tvojho umu a ctižiadosti sa dnes prechádzajú ľudia, tak ako ty zasnene hľadia do diaľky, premýšľajú… Pritom však už nepoznajú ani tvoje meno, prastarý Ugrin.
Zatiaľ kúsok vedľa, na priľahlej lúke, pod vysokým totemom sa po krátkom príhovore rozbieha dlhý film spomienok. Živá hudba hrá, trampská kapela do toho dáva všetko, dávne zážitky a spoločné príbehy napĺňajú mysle účastníkov, zo všetkých strán sa prelínajúce rozhovory podnecujú fantáziu prítomných. Boli to časy…
Skupina, tá nekonečná stonožka, sa dáva do pohybu, na skok, len na malú chvíľu sa ocitáme naspäť v civilizácii, pri veľkej, nevyužívanej chate (ľudia, prečo to tak necháte?) stojí neveľká rozhľadňa, atrakcia (s pekným výhľadom), kúsok odtiaľ nenápadná dedinka. Poďme však rýchlo do lesa, neprišli sme sa motať po uliciach, vysedávať v krčmách (aj tak je zavretá). Vojdime pod biele bralá vedľa cesty, čiastočne ukryté za riedkou hradbou stromov, k potôčiku, neskôr riečke – zurčí, spieva. Na tomto mieste veru neplatí Puntov text (v neopakovateľnom Mišovom podaní) „…smrdzí jak starý tchor, alebo jak svina…“, vlastne dnes tento verš neplatí už nikde, kampan burgynová sa od nás odsťahovala…
Údolie, prekrásne údolie, mať sa kam vracať, práve tu mať vlastný kút, svoj brloh, zázemie. Tam, kde môžeš privítať kamarátov. Miesto oddychu, pokoja, regenerácie (duševných) síl. Vyhradený priestor, kam nikdy nevpustíš bežné starosti normálneho života. Prázdnotu všednosti. Šeď obyčajného. Chaos a tlak súčasnosti. Pakáreň tam zdola. Miesto úniku. Archa záchrany. Prekvapujúci popud podvedomia strieda okamžité precitnutie, jasné poznanie. Ty predsa nie si ten typ. Ty sa chceš len túlať krajinou, voľne, slobodne, vždy kdesi inde (rád sa však občas vraciaš), neviazať sa na jediné miesto, nehrdlačiť pri zveľaďovaní (udržiavaní) statkov. Ty nie si otrokom zeme, si básnikom oblohy. No i tak je tu krásne…
Aspoň na chvíľku sa usaďme v krčme, (dnes) je naša, trampská, chlad sa však vtiera pod bundu, zalieza pod kožu, zavrtáva do kostí, nedokážu ho odohnať teplá polievka či horúca káva ani kvapka ohnivej vody (veď auto už netrpezlivo čaká). Pomôže len hýbať sa, nestáť na jednom mieste, treba sa poberať. Času je ešte dosť (nie však priveľa), keď si trochu prišliapneme, určite to stihneme (aj so zachádzkou).
Lúka, prekrásna lúka, zľahka sa dotknúť jemného chmýria bylí vysokých tráv, nečujne sa prešmyknúť okrajom zlatého lesa, krížom prešliapať rozľahlú pastvinu pod ochranou pahorkov. Uprieť zrak do slnka pomaly sa ponárajúceho za horizont. (Ako pri každej návšteve, ako vždy) nečakane vstupuješ na známe miesto Pánubohu za chrbtom, mimo zraky ľudí, ideálny priestor kam (možno) vyviezť (všetkých) tých, ktorí navonok neexistujú. Na jazyku cítiš neopakovateľnú chuť (polo)divých jabĺk, podelíš sa o ňu s drobným červíkom. Do pamäte si ukladáš farebnú nádheru okolitých lesov. Orgie krásy, bezmedzné plytvanie obrazmi. Avšak… existuje aj život za plotom… Len tak stáť. Vidieť, cítiť, no nemôcť sa dotknúť.
Dávna hradská, teraz cyklocesta lemovaná starými stromami, to ich sa možno dotýkal prapra…dedo Büttner, dnes ich zrakom pohládza jeho potomok, korienok skrytý hlboko v zemi je stále živý. Len pár krokov, len zopár krátkych minút, les sa rozostupuje, brázda otvára, spoznávaš ladné farebné krivky dobre známeho vrchu, zelený rozprávkový obor dnes asi nie je doma. Stanica je už na dosah, vidíš tam postávať prvých cestujúcich, pridávaš sa k nim, spoločnosť vám robia len (zatiaľ) tiché koľajnice a nemý pahorok, na skalné okno však nedovidíš. Prichádza vlak.
Pred chvíľou sme sa rozlúčili s kamarátmi, vlak odišiel, orchester pokračuje v jazde (stále im to dobre ladí), lúčime sa aj z Lojzkom a Evou, verím, že na naše ďalšie stretnutie nebudeme čakať tak dlho.
Sú dni, keď auto ide samé, túto cestu pozná naozaj dobre, ty len udržiavaš bezpečnú rýchlosť a odstup. Deň sa nebadateľne mení na večer, zážitky na spomienky, pomaly sa usádzajú v pamäti, sublimujú do duše. Tíchne aj rozhovor, hustnúcu tmu narúšajú len ostré svetlá protiidúcich vozidiel, boľavo bodajú do unavených očí, z černe noci vysekávajú iba úzky prúžok okolia.
Krajina. Túžiš ju VLASTNIŤ (si predsa človek, mať je tvoj prirodzený inštinkt), vznášaš sa, rozhliadaš sa z výšky nebies (okna lietadla, vrtuľníku či otvoreného koša balóna), všetko čo vidíš ti patrí. Túžiš ju celú VIDIEŤ, z rýchleho auta dokážeš obsiahnuť veľký kus sveta, spoznať jeho atrakcie. Túžiš ju SPOZNAŤ, navštíviť všetky jej zaujímavé miesta, sadáš na bicykel, môžeš tak zažiť nečakané chvíle. Túžiš ju ZAŹIŤ, peši sa túlaš jej zákutiami, spoznávaš neopakovateľné detaily, cítiš jej vôňu, prežívaš každý detail. Túžiš ju PREŽIŤ, zastavuješ sa, na chvíľu zostávaš, čas letí, stávaš sa jej súčasťou. Ty sám si krajina.
Urputne sa snažím, nerozhodne prebieham medzi SPOZNAŤ a ZAŽIŤ, (v duchu) túžim PREŽIŤ, nakoniec však možno len občas uvidím (sediac pri okne či spoza toho plota…).
Pri písaní tohto textu neboli použité, i keď sa to možno nezdá, žiadne stimulačné pomôcky. Všetky miesta sú reálne a postavy vymyslené – s výnimkou miest, ktoré sú vymyslené a postáv, ktoré sú reálne. Zábavka na záver – abecedný zoznam zemepisných názvov si zotrieďte podľa poradia, v akom sa objavili v texte: Bojková, Buková-zastávka, Cerová, Korlátka, Levený vrch, Prievaly, Sokolské chaty, Šrenkov vŕšok, Smolenice, Trnava, Trnávka.
Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou spríjemnili zaujímavý výlet, každý z Vás prispel svojim kamienkom do pestrofarebnej mozaiky nádherného dňa. Z okruhu najbližších kamarát /-ov /-iek nášho klubu to boli (prepáčte, ak som na niekoho v tom dave zabudol): Lojzko a Eva Holí, Gabika a Milan Mizeroví, Lucia Bačová s kamarátkou Dankou, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milan Babišík, Paľo Herceg, Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Igor Naništa, Vlado Naď, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Feri Martinus, Jozef Chudý, Vojto Galbavý, Edo Zolvík a
Juro Golier
Venované všetkým, ktorí sa radi túlajú krajinou. Pripomienka tých, ktorí sa už nikdy nemôžu na túto púť vydať…
