21.11.2021
Akcie sa zúčastnili: M. Farkašovská, D. Fáziková, S. a L. Macejkoví, M. a G. Mizeroví, D. Soubustová, V. Naď, M. Modrovský, J. a B. Golieroví, A. Binková so synom Jurajom, Ľ. a E. Kraicoví, I. Málik, Ľ. Rosa, V. Galbavý, A. Hollý, B. Polocík a P. Rapant.
Naše putovanie po Malých Karpatoch v nedeľu 21.11.2021 nabralo smer na jeho najsevernejšiu časť – v okolí Vrbového. Pre mňa osobne bola táto lokalita len veľmi málo známou, tak som sa tešil na nové spoznávanie už takmer kopaničiarskeho kraja. Kraja, ktorému dominujú dve Pece. Teda nie pece ako také, ale dva kopce takéhoto názvu. Na nich možno vidieť množstvo skalných útvarov, z ktorých najznámejšie sú skalné okno a malá, asi 15 m dlhá jaskyňa. Kraj teda má čo ponúknuť, tak poďme tam.
Krátko po ôsmej hodine sa nás vo Vrbovom, na parkovisku pred bývalou Trikotou stretáva 21 turistov(-tiek) čakajúcich na nové zážitky. Počasie je také novembrové. Šedá obloha, nízka oblačnosť, hlavná vec, že neprší.
Po obligátnom štartovnom fote sa vydávame na trasu. O chvíľu prichádzame na námestie pred šikmou vežou. Zastavujeme sa pri pomníku najslávnejšieho vrbovského rodáka, svetobežníka Mórica Beňovského. Ten vďaka svojej dobrodružnej povahe precestoval veľký kus sveta, čo na tú dobu bol veľmi odvážny čin. Preslávil sa aj ako prvý Európan, ktorý sa plavil po severnom Tichom oceáne. No a stal sa aj kráľom Madagaskaru. Tu vidieť, že Vrbovčania na svojho rodáka nezabudli.
Z námestia pokračujeme okolo starého židovského cintorína konečne už von z mesta. Kúsok za mestom prichádzame ku kaplnke sv. Rocha. Tá bola postavená v roku 1831 počas epidémie cholery. Dlhé roky k nej veriaci robili púte. Dnes je však už bohužiaľ dosť schátralá.
Tu schádzame z cesty a naše ďalšie kroky vedú po poli, po čerstvej ozimine. Našťastie je sucho, tak to ide pomerne dobre. Začíname už trochu aj stúpať, čo sa o chvíľu prejaví peknými výhľadmi na priehradu Čerenec.
Stále ideme po poli, len ozimina sa zmení na mladú repku. Výhľady, pomaly už na kraj Prašníka, sú obmedzené nevľúdnou nízkou oblačnosťou. Pole sa končí a my už konečne vchádzame do lesa. Príroda už nahodila neskoro jesenný šat. Stromy sú už opadané, všetko lístie je na zemi. Treba si privyknúť. Toto nás bude ešte dlho sprevádzať na našich potulkách.
Prichádzame na vrchol Čerenca. Je čas na krátke občerstvenie. Keďže naše „pekárky“ ani teraz nelenili, je zastávka spestrená ponukou všeličoho možného. Ani niečo „iné tekuté“ nechýbalo.
Ďalej pokračujeme po náučnom chodníku popod Tlstú horu smer Malá pec. Putujeme popri veľkom, oplotenom, súkromnom areáli. Obieha nás terénne vozidlo miestnych lesníkov. Oznamujú nám, že máme šťastie, lebo včera tu bola poľovačka. Dnes je tu už chvalabohu pokoj a my môžeme nerušene pokračovať v trase. Dostávame sa na križovatku. Doľava je smer na Malú pec, doprava na ďalšie body našej túry: Veľká pec, Pomník Wattenwila, Orlie skaly. Odbočujeme doľava.
Onedlho prichádzame na malú vyvýšeninu. Okolie lemujú krásne borovice, borievky plné plodov. Považský Inovec je odtiaľto ako na dlani. No a za našim chrbtom, v húštine statných borovíc, je cieľ cesty – Malá Pec. Nadmorskou výškou nijako nevyniká, zato jej prednosťou je vrchol posiaty rozorvanými skalami.
Po chvíľke hľadania nachádzame malú priechodnú jaskyňu s niekoľkými oknami. Skalné útvary sú rôznorodé, iný pohľad poskytujú pri pohľade zhora, iný zboku alebo zdola. Je čas opäť na krátke zastavenie.
No nezdržujeme sa dlho, vraciame sa späť na križovatku. Teraz smerujeme na Veľkú pec. Náučným chodníkom v lese sa dostávame k turistickému rázcestníku, ktorý nás nasmeruje na krátke stúpanie na vrchol Veľkej pece. Prehupneme sa zaň a dostávame sa k jaskyni, ktorá je voľne prístupná po celej svojej dĺžke pre turistov. Jaskyňa je asi 15 m dlhá. Naša skupinka sa do nej v pohode zmestí, čo využijeme na hlavné občerstvenie a odpočinok.
Posilnení po spoločnom fote pokračujeme ďalej po trase k ďalšiemu bodu nášho záujmu. Je ním hrob milovníka tohto kraja, baróna Wattenwila. Dovedie nás k nemu opäť náučný chodník.
Hovorí sa, že mladý barón zahynul pri poľovačke. Zaujímavosťou je tiež, že jeho verný pes údajne tak dlho smútil nad miestom jeho nešťastia, že zahynul aj on. Na osudnom mieste majú teda hrob obaja. V skutočnosti však mladý barón zomrel na tuberkulózu.
Nech už to bol tak, či onak, pietne miesto núti na zamyslenie o osude tohto mladého, zmareného života.
Naše putovanie pokračuje ďalej lesom. Kde tu vidieť ešte drobné kvietky ako posledné pozdravy končiacej sa jesene. Neuniknú pozorným očiam a hlavne fotoaparátom našich dievčeniec. Na okolitých, malých lúkach môžeme sledovať krajinu pod Klenovou, Farmu Etelku, Pustú Ves a okolité lazy. Miesta, ktoré som už osobne aj navštívil. Je to veľmi pekný kraj. Poznal som ho však hlavne zo sedla bicykla.
Pred kopcom Dúbrava odbočujeme doľava. Smerujeme k ďalšej atrakcii tohto kraja, k Orlím skalám. Je to pekné výhľadové miesto na Považský Inovec a rovinu pred ním.
Výhľady by boli, keby… No tešíme sa aj z toho, čo máme. Veď všetky výhľady, ktoré sme mali dnes síce obmedzené, nám dodali pocit voľnosti, slobody a spokojnosti. Tento bonus dáva príroda za každého počasia. Len ho treba v sebe pohľadať.
Blíži sa záver dnešnej túry. Za Sprosnou lúkou vychádzame už z lesa. Cestička nás dovedie ku Baraniemu dvoru. Ten len obídeme. Ide o súkromný pozemok s chovným stádom a ubytovaním pre milovníkov agroturistiky. To prenecháme iným.
Chodník popri viniciach nás privádza do Vrbového. Zastavujeme sa ešte pri miestnej synagóge. Ale len zvonku, lebo budova vyžaduje neodkladnú opravu.
Finito! Zoznam dnešných aktivít sa naplnil. Naše ranné očakávania sa naplnili. Veď v prírode to ani inak nemôže byť.
Osobne som rád, že do mozaiky môjho malokarpatského bádania mi pribudol ďalší kamienok. Tentokrát z toho najsevernejšieho miesta.
Dovidenia (dúfajme) niekedy nabudúce.
Ľuboš Kraic
Trasa: dĺžka 22 km stúpanie 640 m
