streda 17.11.2021
A Ty si čo robil 17. novembra 1989? Kdesi som sa motal (nie, nekachličkoval som kúpeľňu) a potom som sedel na pive – s Jančim a ostatnými chalanmi (určite, tak ako každý večer). Roky plynú ako voda, staré storočie sa mení na nové tisícročie. A Ty budeš robiť čo, 17. novembra 2021? Pôjdem na turistiku (ak náhodou nebudem musieť ísť do práce) a možno si niekde po ceste dám aj pivo (no Janči tentokrát asi nepríde). Na prvý pohľad sa toho teda ani toľko nezmenilo (sme len o pár rôčkov skúsenejší).
Voľný deň uprostred týždňa – to padne vhod, to podporia všetci – priaznivci i odporcovia Novembra, to sa predsa dá (rôzne) využiť:
- A) od rána pracovať v záhrade
- B) celý deň sa vyvaľovať v posteli
- C) naháňať v práci nadčasy a príplatky
- D) niekde sa prejsť
- E) unudiť sa k smrti
- F) – K) …. (dosaď si sám)
Mám v tom jasno – D je správne (C-čku som o fúz unikol), pôjdem von, zlé počasie predsa neexistuje, nezaujímavá oblasť tiež nie, všade je pekne, vždy býva veselo. Paľa už dlho podkušujú tajomné jaskyne kdesi pod Marhátom, mapy o nich hovoria, nik (z nás) ich však nepozná. Pôjdeme.
Sivé, ploché skoré ráno nesľubuje na dnes priveľa srdcervúcich zážitkov, krajina je ako z plechu, utápa sa v jednoliatej, jednorozmernej šedi smutného svitania, čo je ešte obloha? kde sú už hory? Neviem, ostrím zrak, (takmer) žiadny rozdiel ale nevidím (len matné tiene mihajúce sa na sietnici oka). Pri duši však hreje pocit (dlho očakávaného) stretnutia s kamarátmi a v batohu (čochvíľa už na chrbte) horúca termoska. Len sa neboj, dobre bude!
Už len prežiť semafory a pár zákrut, potom Havran (zavretý), Čertova pec sa len mihne za oknami (veď tam bola päťdesiatka!), dobrzdiť dole kopcom do Radošiny, neminúť odbočku v Šarfii a sme na mieste, ako vždy poslední (nie, našťastie ešte ktosi prichádza) – vítame sa, takú bohatú účasť som uprostred týždňa (a v tomto počasí) veru nečakal!
Ideme. Známa asfaltka hore obcou priam horí pod nohami, čas pri rozhovoroch letí sťa šialený, hory sú krok za krokom bližšie a bližšie – len natiahnuť ruku a dotkneš sa ich primračených vrcholov. „To je ale riadna sviňa! Horšia než medveď!“. Dve odrastené prasiatka, ich mamka-prasnica a tatko-diviačisko (ako stodola) vykúkajú spoza plota (dosť chatrného vzhľadom na ich parametre), chrochtaním vítajú príchodzích. Toho stretnúť v lese… smiechu sa veru nezdržím (naposledy – hlavné je odísť s úsmevom)! Sú však prítulné (za plotom), zvyknuté na ľudskú spoločnosť, na pozornosť prekvapených okoloidúcich, žobrú o maškrtu, o drobnú pochúťku. Podelíme sa, niečo sa im ujde, nie sme predsa (úplne) lakomí.
Popri osirelej vinici a krajom lúky sa dostávame na miesta, kam zo svahov zostupuje hradba stromov, po chvíli míňame malú osamelú chatku (či domček), (pravdepodobne) útočisko poľovníkov možno lesníkov, opúšťame uponáhľanú súčasnosť, ďaleko za chrbtom nechávame ruch všedných dní, na niekoľko hodín sa odovzdávame pod ochranu hôr. Pokoj sviatočného rána narúša len šuchot lístia a tlmený zvuk nikdy nekončiacich rozhovorov. Krásny les. Tichý, pokojný. Hrá teplými tónmi vrcholiacej jesene, farby sa lejú z palety rozvíjajúceho sa dňa ako medený príval, ako neskrotný živel opájajú všetky zmysly. Vonia ostrým ranným vánkom. Rozoznieva svieže tóny predpoludnia. Rozptýlené svetlo tancuje na hrane posledného listu, ktorý ako stratený koráb pomaly pláva priestorom.
Ako vždy si na týchto miestach pripomínam udalosti spred mnohých rokov. Vracali sme sa z výletu na Marhát, utrmácaní po celodennom putovaní sme už takmer siahali na prvé svetlá Blatnice, keď prevzal iniciatívu do svojich rúk Janči, miestny (takmer) rodák. „Tu to poznám, tadiaľto sme ako decká často behali, tuná je to bližšie.“ Ak chceš zažiť problémy – uver domácim, odovzdaj sa do ich rúk. Takou húštinou som sa dovtedy ešte nikdy nepredieral, takým krkahájom nepretláčal (to až oveľa neskôr, keď som začal túry plánovať ja – podľa mapy). Dodriapaní a dotrhaní sme sa ale nakoniec do Šarfie akosi dostali. Nuž čože, aj kríky stihli od čias mladosti riadne podrásť.
Cesta príjemne ubieha, vychádzame na čistinku uprostred lesov. Púsť – teraz už nič nenasvedčuje tomu, že na týchto miestach kedysi kypel rušný život. Dávne neznáme sídlo nepozná dnes ani svoje meno, anály mlčia. Starovek sa mieša s novovekom, prechádza do stredoveku, reči ani zmýšľaniu jeho obyvateľov by sme už nedokázali asi porozumieť, boli však naozaj takí iní, odlišní? Aby prežili, museli ťažko pracovať (do úmoru kopať rudu či zaobstarávať poživeň). Radovali sa aj smútili, trápili a veselili, rodili sa i zomierali. (Asi vôbec) nerozmýšľali nad tým, kam patria (to len my máme snahu všetko škatuľkovať, všetkému rozumieť). Žili. A potom sa stratili, presťahovali kamsi dole. Zmizli (takmer) bez stopy. Zostala len Púsť. A starý kostol.
Jurko. Hoci prostý, dnes sa už nepodobá tej starej skromnej rotunde, pribudla veža aj pustovňa. Príbehy dávnych obyvateľov sa však nenávratne stratili, prikryla ich vrstva zabudnutia, omnoho hrubšia než tá ukrývajúca hroby (po ktorých nevedomky kráčame). Vznikli nové báje. O grófke, ktorá opäť pozdvihla jeho slávu na pamiatku manžela padlého v boji. Pustovníkoch a škole, ktorú založili. Tradícii jarných pútí v nedeľu po sviatku svätého Juraja.
Stojíme, maškrtíme, oddychujeme. Obdivujeme. Počúvame Paľove rozprávanie. Premýšľame. O dávnej histórii miesta, ktoré takmer upadlo do zabudnutia. O ľuďoch, ktorí dokázali vzkriesiť jeho povesť.
Nakoniec ešte vybehneme kúsok hore briežkom, na Kozí chrbát. Na hrebienku vzhliadajúcom na Jurka stojí v tieni stromov už viac než dve storočia Kalvária, súsošie z vápenca. Jednoduché, len hrubo opracované rysy postáv sa vplyvom vonkajších podmienok ešte viac strácajú, rozplývajú sa, pomaly vsakujú do zeme. Zaujímavý kút vyzýva k zamysleniu.
No poďme však ďalej, čas nepostojí, čaká nás prvá vážnejšia previerka, výstup na hrebeň Považského Inovca, do výšky 748 metrov, na Marhát. Chodník sa dvíha, nie však priveľmi, len tak akurát, iba čo sa zhlbšia nadýchnuť, trochu zohriať, uroniť pár kvapiek potu, pretiahnuť svaly. Zaujímavá cesta krásnym lesom pokračuje.
Popri výrazných priehlbinách vedľa chodníka (pingy? krasové jamy? nevedno) stúpame vyššie, už-už dočahujeme na hrebeň. Vzduch náhle belie, oblak hustne, mení sa na najchutnejšiu šľahačku, dýcham zhlboka, napĺňam ňou pľúca, neviem sa jej nasýtiť, nabažiť vlahej chuti hmly. Len v obrysoch sledujem farebné škvrny, rozložité koruny votrelcov, vyrastajúce (sťa ostrovčeky uprostred mora) z homogénneho porastu bučiny, či ostré línie skál vytŕčajúcich spoza hradby urastených junákov, statných bukov.
Hmla a ostrý hrebeň, čo viac si môžem priať? Cítim nečakaný nával šťastia, náhly príliv radosti a pokoja. Je krásne žiť, hýbať sa, môcť navštíviť túto nevšednú galériu prírody. Chcem byť aspoň malú chvíľu sám, nechávam si odstup od čela, unikám pred záverom skupiny. Zrazu žijem iný deň, všetko navôkol sa zmenilo, kráčam novou krajinou, hodiny odmeriavajú nový čas.
Marhát, vrchol rozhľadne nevidno, stráca sa v hustej hmle. Len v trojici vybiehame rýchlo hore (keď som už tu…), ostatní dávajú prednosť dopĺňaniu síl a maškrteniu v drevenom prístrešku pri jej päte. Keby nebolo keby… videli by sme až do Bratislavy (či Veľkej Fatry), takto nedovidíme ani na hodujúcich kamarátov. Fúka, chlad rýchlo zalieza pod bundy, drevená podlaha sa chveje, ideme rýchlo dole.
Tam to už žije. Mirka rozpráva zážitky z horúcej Kuby, vyťahuje viržinky, z nefajčiarov sa stávajú fajčiari, bývalí fajčiari opäť objavujú svoje mladšie ja, vzduchom sa nesie vôňa tabaku. Zázvoru. Tiež všeličoho iného (aj kalvados celkom ujde). A výborná nálada. Tak ako býva v tejto spoločnosti zvykom.
Všetko sa raz končí, musíme vyraziť, výlet pokračuje, láme sa do svojej druhej časti. Čochvíľa opustíme značku, vydáme sa objavovať neznáme časti pohoria, skryté vstupy do podzemia. Zatiaľ však budeme ešte chvíľu putovať po hrebeni.
Stačí len pár minút, len niekoľko desiatok metrov a skalnatý chodník roztrhá skupinu na viac menších častí. Ten ide odvážne ďalej, ďalší zanietene diskutujú, iní kladú svoj krok na vlhkú skalu viac rozvážne, ja sa kochám, motám, fotím… Zaostávam, hlasy slabnú, obklopuje ma biela tma, len z diaľky ku mne tlmene dolieha občasný neurčitý šum, nezrozumiteľný nápev slov. Osamel som, no nie som sám. Spoločnosť mi (ako vždy) robia nádherné sochy, neskutočne tvarované kmene stromov. Pokrútené, učupené, zvalené, hrdo vztýčené proti oblohe či nemo sa túliace k zemi. Ožívajú, začínajú rozprávať.
O pokojných jasných nociach, striebornom svite hviezd. O búrlivých ránach, keď víchor kmáše konármi a hrebeň hôr bičujú hrubé povrazy dažďa. O horúcich dňoch, zlatá žiara ktorých spaľuje všetko živé, vysúša povrch zeme. O vlahých večeroch, keď nenápadní obyvatelia húštin obozretne opúšťajú svoje skrýše, pod korunami stromov sa tíško nesú tlmené kroky ich drobných kopýtok či jemný cupot nôh. O vševediacom a vševidiacom duchovi hôr. Magický les prehovoril.
To rozprávanie by som dokázal počúvať naveky, zostal by som tu, sám by som sa stal stromom. Ešte však nemôžem, ešte nenastal čas. Musím prišliapnuť, dobehnúť ostatných, možno by zastali, začali ma hľadať.
Čože tak letia? Kam sa ponáhľajú? Veď prvú jaskyňu sme už prebehli! (hovorí moje GPS), premeškali sme správny moment, budeme sa musieť vrátiť. Opúšťame pohodlný chodník, spúšťame sa dole svahom, chvíľu sa budeme voľne túlať krajinou, necháme sa viesť len neviditeľnými chodníčkami zveri a vlastnou intuíciou, budeme objavovať neznáme. Necháme, aby do nás vstúpili hory.
To sme si vybrali cestu! Traverzujeme strmý svah, prekračujeme pováľané stromy, brodíme sa hlbokým lístím, šmýkame sa, padáme. Len si neublížiť, len sa kdesi nedoraziť! Hmla halí okolie, GPS poskakuje ako splašené, v hustom lese nevie chytiť tú správnu polohu. Hneď sme pred jaskyňou a hneď ju máme kdesi za chrbtom, motáme sa v kruhu, ostríme zrak, snažíme sa objaviť bralá, tam obvykle býva ukrytý vstup do hlbín Zeme.
Konečne! Z lístia vykúkajú machom obrastené balvany, pod nimi zíva nenápadná štrbina, ani Paľo sa nesnaží pretlačiť hlbšie, prvú jaskyňu menom Jaskyňa (podľa máp) sme našli. Kvôli tomuto sme lámali krky? Schádzame na spodnú zvážnicu, cyklocestu križujúcu svahy pod Marhátom.
Niet sa čo čudovať, že časti našej výpravy odpadli (pre túto chvíľu) výzvedy od chuti, nechce sa im opäť ponoriť do lesa, (s neistým výsledkom) hľadať ďalšiu zaujímavosť. Pohodlná cesta ich zlomila, pokračujú po nej ďalej, stretneme sa niekde na Gajde. Alebo kdesi inde. Skupinka prieskumníkov sa zavrtáva do lístia, (našťastie) nie príliš strmým klesaním sa spúšťa nižšie, kdesi pod skalným hrebienkom by mala byť ukrytá Jaskyňa pod Marhátom.
Máme ju! A ani to priveľmi nebolelo. No stálo to za to, je ohromujúca! Obrovská vysoká sieň sa vnára hlboko pod skaly, vytvára rozľahlú sálu, sem by sa zmestil celý náš klub aj s bicyklami (kto by ich sem však trepal?). Stenu zdobia jaskynné graffiti (to si mohol autor odpustiť) a kolónia netopierov. A záver zas mohutný balvan – (čiastočne) roztrieštený, ležiaci na zemi, pripomienka síl prírody, výstraha pred bezstarostným pohybom a pobytom v lone skál. Nie sme jaskyniari, do útrob zeme môžeme občas opatrne nakuknúť, nie však sa pokúšať bezhlavo ich skúmať.
Nie sme prví, ktorí objavili tento drobný klenot, okolie je upravené, vhodné na (kratší) pobyt, prespatie (v niektorých sa ihneď prebúdza dobrodružný duch). Oheň ale nerozkladáme, pridlho sa nezdržiavame, kamaráti (niekde) čakajú. Bralá obchádzame z druhej strany, objavujeme prť, vyššie cestičku, potom spevnený chodník. A otvára sa aj prvý (dnešný) výhľad. Nie priďaleký, nie príliš čistý, avšak poteší.
Pod Gajdu, na Trhovičnú lúku to je len na skok, nikto tam však nečaká, nezdržiavame sa ani my. Mačaciu jaskyňu si nechávame na inú príležitosť, Visiace skaly sú predsa za rohom, pokračujeme. A tam konečne stretávame zvyšok skupiny. Výhľady sú podobné ako z Marhátu, také krásne, homogénne mlieko sa len tak ľahko nevidí (ja som podobné zažil minulý rok na Lomničáku), magické miesto tak získava ešte viac na tajomnosti, na zaujímavosti. Krátko postojíme, oddýchneme si, posilníme sa, porozprávame o objavenej jaskyni. Ja volám Jančimu, musím ho pozdraviť, tu je doma, mladosť z duše len tak ľahko nevykoreníš.
Zostupujeme pod skaly, kdesi tam by sa mala nachádzať Jaskyňa pod Visiacimi skalami (dnes sa nám pletú pod nohy samé nápadité názvy). Je tam. A vedľa druhá, tretia… možno by sme ich objavili ešte viac. Základňa Visiacich skál je rozoklaná, samá puklina, tvorí ideálne miesto pre vznik dutín, ktoré nazývame jaskyňa. Tá prvá je však naozaj zaujímavá, pekná, úzky vstup (treba na štyri, až na brucho) sa ťahá dovnútra brala, na kúsku sa mierne rozširuje, aby sa potom opäť (riadne) zúžil, skrútil ešte hlbšie do skaly. Nie každému sa chce špiniť, nie každý chce zažiť pocit jaskyniara, avšak ani dobrovoľníci sa ďalej (radšej) netlačia, stačí aj ten malý kúsok (odvahy).
Chvíľu ešte šuchoceme lístím, snažíme sa naraziť na cestu vyznačenú na mape, objavujeme však len starú zarastenú zvážnicu, len o malý kúsok schodnejšiu ako okolitý les. Aspoň sa však zmierňuje klesanie. Keď po chvíli vidíme v diaľke posed, vieme, že máme vyhrané (ukážte mi poľovníka bez auta).
Pohodlná široká zvážnica krásnym lesom nás vyvádza popri vinohrade na križovatku ciest, tu sme dnes ráno boli, práve tu sme sa odovzdávali pod ochranu stromov. Kruh sa (takmer) uzatvára. Ešte krátko pozdravíme prasiatka (nedostanú už nič, všetko sme po ceste zjedli sami) a po chvíli stojíme na parkovisku. Autá nás už čakajú, veselo žmurkajú blinkrami, musia však ešte chvíľku počkať. Prehliadku kaštieľa sme ráno odložili na neskôr.
Starý, opustený, rozpadávajúci sa kaštieľ na okraji obce, smutný (ale častý) pohľad. Tento má aspoň opravenú strechu, aká-taká šanca na záchranu tak (hádam) žije. Bola by ho škoda.
Už kedysi dávno, začiatkom 14. storočia stála v obci bližšie nestotožnená pevnosť, o storočie neskôr už hradný kaštieľ a o ďalšie možno sledovať jeho stavebný vývoj započatý rodom Zelemerovcov. Dlhý rad vlastníkov končí rodom Leonhardyiovcov, ich stopa mizne po vojne a nástupe svetlejších zajtrajškov (veď vravím, príliš sa toho nemení, vždy len BUDE lepšie, sľuby sa sľubujú, blázni sa…) kdesi v zahraničí.
Nastal čas rozlúčky, len takej rýchlej (len na pár dní) – ani okienkový predaj tu nefunguje, divná doba zavládla v tomto kraji. Nasadáme do áut, odchádzame. Čertovu pec už mám za chrbtom (päťdesiatku som dodržal, ten blbec zozadu ma však skoro zostrelil), aj Havran (je stále zavretý), ešte prežiť pár zákrut a semafory a sme (skoro) doma. Bol to (opäť) pekný deň.
Ďakujem každému, kto v toto sviatočné ráno potlačil prirodzenú chuť otočiť sa na druhý bok, prekonal lenivosť a vybral sa na potulky po dobre známych miestach. Nesklamali, ako vždy dokázali prekvapiť, ponúkli nové zážitky, z talónu vytiahli neznáme zákutia. Dnešnú skupinu tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Mirka Čičmanová, Božka Golierová, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Juro Poláček, Braňo Polocík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Mám rád tie chvíle po návrate z túry. Telom sa rozlieva príjemná únava, neodolateľná túžba vyrovnať nohy i chrbát, aspoň na krátku chvíľu si oddýchnuť, natiahnuť sa. Keď nie je Poirot aj Colombo je dobrý. Luster vykresľuje na privretých viečkach podivuhodné obrazy, červené bodky sa menia na tvary, číslice, písmenká, runové znaky… sústredné kružnice sa roztáčajú, rôzne prepletajú, len s námahou v tom kolotoči rozoznávaš systém, snažíš sa pochopiť súvislosti, rozpoznať zmysel. Okolitý svet sa prepadáva, rúti do špirály, mizneš v strede obrovského víru, stále počuješ zvuky, dialógy z obrazovky (nie-nie ja nemusím, ja už ho vidím) sa miešajú s dianím okolo, sen splýva s realitou. 17. november 2027, v rukách držíš výtlačok Nezničiteľnej Pravdy, tlačového orgánu obnovenej NF, s nepredstieraným záujmom (kamery vraj vidia všade) čítaš Správy z domova… „Počas osláv Veľkej októbrovej konsolidácie pomerov (ľudovo zvanej tiež Veľké októbrové prerozdelenie korýt) súdruh Róbert X generálny tajomník ÚV KSS, prezident SSR a predseda Ústavného súdu, spolu so súdruhmi Igorom X a Petrom X, členmi predsedníctva ÚV KSS, Richardom X, predsedom ÚRO, Borisom X, generálnym riaditeľom PZO Tuzex, predsedom NF a predsedom Slovenského zväzu žien a Mariánom X, predsedom ÚV SZM privítali súdruhov Andreja Y, predsedu vlády ČSR, generálneho riaditeľa PoľnoNadácie a čestného predsedu siete luxusných hotelov NašeHnízda a Viktora Y, generálneho tajomníka Maďarskej socialistickej robotníckej strany a generálneho tajomníka Stredoeurópskej futbalovej únie. Pri príležitosti nedávneho výročia VOSR spoločne zaslali zdravicu generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ a predsedovi prezídia Najvyššieho sovietu súdruhovi Vladimírovi Vladimirovičovi Z. …“ Pamätníci (hádam ešte) niektoré skratky dokážu dešifrovať, podobnosť s kýmkoľvek je však čisto náhodná. Vašek sa obracia v hrobe, Kamene sa do Prahy nikdy nedovalili, Franka Zappu internovali v Milovicích, na Magora a Mejlu si už nikto nespomenie. Modlitba pro Martu a Bratříček sa po Sieti znova šíria len ilegálne (pokročilé technológie čínskych súdruhov sú naozaj účinné). Covid-27 (rovnako ako Černobyľ) neexistuje, je iba produktom štvavej propagandy Západu-Severu-a-Juhu, vakcína SojuzKitaj, doplnok zdravej výživy je veľmi žiadaná, k dnešnému dňu dosiahla zaočkovanosť 101,98% (a ešte vraj existujú rezervy). MKCK nikdy neuskutočnil jazdu okolo Neusiedlu, o existencii ktorého jeho členovia vlastne ani netušia… Čo je ešte realita, čo už dystopia? Vitajte v matrixe, priatelia.
