sobota 27.11.2021
Krok ťažkne, spomaľuješ, len so sebazaprením kladieš nohu pred nohu, iba s námahou sa derieš vpred. Vzduch hustne, čoraz hlbšie sa ponáraš do rôsolovitej hmoty, neurčitej zmesi miesta a času. Utlmuje myšlienky, vyvoláva neistotu, podnecuje pochybnosti. Kladie otázky. Návrat na staré známe miesto. Aké bude? Čo ťa tam čaká? Ako sa zmenilo? Splní očakávania? Či…? Som tu vôbec správne? Objaví sa ešte ktosi? Mal som ísť? Práve teraz? Práve sem? Len s nadľudským úsilím naťahuješ ruku ťažkú viac než sto centov, ukazuješ kamsi pred seba, priestor sa otvára…
Tak nám opäť vyhlásili lockdown, dlho očakávaný, nikým nechcený. A čo teraz? Zavreté obchody (to mi až toľko nevadí) & zavretý v okrese (dokelu, chcel som ísť na Egreš) & potreba minimalizovať kontakty (to naozaj nikoho – okrem spolucestujúcej – neuvidím?). Ani pohľad na predpoveď počasia neveští nič dobrého. Dážď (už bolo načase), dážď (je ho treba), dážď (to už hádam stačilo!) a zase dážď (dokedy ešte?) – aspoňže na sobotu sa rysuje krátke okienko – to bude blata!
Stará známa cesta na Vítek, poznám ju už takmer poslepiačky (no v Chtelnici ju nemuseli tak rozkopať). Auto ide samé, nikde ani živej duše, len pár rybárov ticho sedí na brehu jazera. Dnes im nezávidím, dnes sa budem radšej šmýkať na klzkom blate ako celý deň mrznúť zavŕtaný v umastenej deke.
Sobotné ráno kúsok pod chatou Dolina. Pokoj a ticho rozľahlého lesa narúša len dvojité plesknutie dverí. Svetlá auta žmurkajú na rozlúčku, večer sa (dúfam) opäť uvidíme. Upravujem si na chrbte batoh (dnes mi akosi nechce sadnúť), fotím (veď tu je už sneh!), pomaly sa rozbieham, zohrievam svaly, len s veľkým úsilím sa snažím dohnať spolucestujúcu (kam sa dnes tak pechorí?). Hupáčik k bývalému rekreačnému areálu (znova ma prepadá nástojčivý pocit zbytočnosti) tak nakoniec dáva celkom zabrať. Po týždni ničnerobenia, po skorom vstávaní sa treba zmačknúť, nič nedostanem zadarmo, aj dobrý pocit si musím zaslúžiť.
Dych sa skľudňuje, na chrbte osychajú prvé kvapky potu, stromy sa rozostupujú, pred očami sa roztvára široký amfiteáter dobrovodskej kotliny. Jej druhý okraj však dnes dovidíš len ťažko. Panuje primračené sivé ráno, chlad zväzuje krajinu (i tvoje kroky), jemná hmla husto visí na vrcholcoch stromov ako bledá perina. Unavenej jeseni pomaly dochádzajú sily, úchytkom podriemkáva, do krajiny kradmo nakukla mladučká zima. Zľahučka poodhrnula záves, nebadane dýchla chladivým vánkom, všetko obsypala mrazivým páperím. „Som tu“, vraví tíško, „teraz sa dlho nezdržím, no vrátim sa. Čakajte…“
Juríčkova jama, ako by som prekročil neviditeľný predel, otvoril známe dvere, náhle sa objavil na prahu vlastného domu. V duchu vidím svoj každý nasledujúci krok, v pľúcach cítim každý nádych, utieram si každú kvapku potu. Spoznávam každú jamu, každý kameň. Každá halúzka máva, každý zmrznutý lístok tíško ševelí, víta nehodného návštevníka, toho, čo pridlho zanedbával tento kút. „Už si zase doma? Znova som Ti dobrá? Kde si bol celé leto?“. Ešteže sa vrátili tie (hnusné) obmedzenia, znova budem môcť do sýtosti navštevovať tieto (krásne) miesta.
Cez cestu prebieha trojica srniek, zastanú, vetria, obzerajú si nevítaných návštevníkov, odbiehajú hlbšie do lesa. Kríž pri ceste nemo sleduje dvojicu urputne sa prebíjajúcu chladivým ránom, bez zastavenia sa náhliacu ďalej, veď na námestí ich už (možno) niekto čaká…
Áno, aj v týchto podmienkach sa našlo niekoľko odvážlivcov (hlavne dievčat), vítame sa, zohrievame, rýchlo poďme kade ľahšie, dnes nás už určite viac nebude. Lenže ktorým smerom sa vybrať? Nikto (vopred) nič nevie, nikto (ešte ani teraz) nič netuší. Dnes nebudú žiadne výhľady, je mokro, bude blato, vhupnime do lesov, po lístí sa pôjde dobre. A na Záblaví rastú trnky, prvé mrazíky z nich určite vyrobili pochúťku, po ceste môžeme maškrtiť.
Toho blata nakoniec až toľko nie je, chladivé ráno stiahlo povrch chodníkov, ide sa dobre, cesta pod nohami dobre odsýpa. Hádam tisíci krát sa obzerám spod Piešče na Dobrú Vodu, tisíci krát je vždy iná (hoci stále rovnaká). Domy roztiahnuté okolo hradskej v údolí. Kdesi napravo, takmer skrytá v bielej mrákave fabrika, miesto mojich detských dobrodružstiev. Hôrky – výrazná Hoštácka (ak ju poznáš), vedľa nenápadná Kostolná, kdesi nad nimi dnes len tušíš múry hradu. Na všetku tú krásu dohliadajúca strapatá Červíčka je len tmavým obrysom v mliečnom zrkadle, magické Vrátno dnes neexistuje vôbec. Farebná škvrna, ostrov v jednoliatej hmote lesa. Len tých trniek je akosi primálo.
Nakoniec však zo dva kríky predsa len nájdeme, chúťky si uspokojíme, osviežení pokračujeme vyššie, na nádhernú lúčku na okraji hory. Piešču už máme skoro na dosah.
Ako mám popísať toto miesto, keď slová sú príliš jednoduché? Ako mám vykresliť jeho atmosféru, keď klávesnicou nedokážem vylúdiť melódiu symfónie? Ako mám vyjadriť svoje pocity, keď neviem naniesť na plátno tie správne ťahy a farby? Toto miesto mám veľmi rád. Zvažitá zvlnená pláň v obkľúčení lesa, po nej voľne rozhodené osamelé rozložité stromy – solitéry, ako drahokamy ozdobujú rozľahlú lúčinu. A dnes na dôvažok všetko pokrýva jemný biely poprašok, prvý pozdrav blížiacej sa zimy.
Musíme sa na chvíľu zastaviť, nechať do mysle vstrebať všetku tú krásu. Pochutnať si na dobrotách, čo nosíme v batohoch, dnes je toho naozaj dosť. A tak sa do nás prepadávajú koláče, klobásky, nátierky, zelenina, ovocie, čaj, punč, káva a iné ušľachtilé nápoje (a to som ešte určite na niečo zabudol). Toto (už) nie je turistika, toto sú hody. Obžerstvo.
S ľahším batohom (niečo sme si ešte nechali aj na neskôr) sa kráča ľahšie, človek sa ani nenazdá a je na Ľahkom kameni, zaujímavom prírodnom útvare v srdci Brezovských Karpát, pri trojici malých travertínových jazierok. A len akoby mimochodom si pri tom všetkom vychutnáva pohodovú cestu krásnym zimným lesom. Biela rozprávka.
A odtiaľ je len na skok na neďaleký vrchol, ten predsa nemôžeme obísť. Stromy sa halia do bielej záclony, na krajinu padá hmla.
Nádherný kopec, magický Kopec. Do tretice všetkého dobrého, vždy ma privíta niečím novým, vždy ponúkne dobre známu tajomnú atmosféru. Starého karpatského pralesa, ktorého (akoby) sa nedotkla ľudská ruka. Nádherné stromy sa pyšne týčia proti oblohe. Zaujímavé torzá, letité pováľané kmene ležia všade dookola, pomaly sa menia na Zem. A všetko obaľuje tajuplný belostný tyl, najjemnejšia tkanina utkaná zo vzdušnej vlhkosti a nekonečných príbehov lesa. Stačí len mrknúť a spoza stromu vystupuje tajomný pútnik, ten, ktorý je tu doma, ten, ktorý vládne tomuto kraju. Duch hôr. Neprevraví, len nemo stojí a sleduje. Tých, ktorí sa odvážili narušiť pokoj miesta, tých ktorí roztrhli biely závoj hmly, rozozvučali les svojim hlasom, priniesli do neho radosť a smiech. Za odmenu im dovolí odniesť si veľkorysý dar. Spomienku.
A tiež kus hlivy, rastie si len tak nenápadne na strome, bude z nej chutná maškrta. Zostupujeme z krásneho miesta, kus z neho si však navždy nesieme v sebe. Aj jeden nápad, možno už čoskoro uzrie svetlo sveta…
Mihalinová. Je blízko poludnia (slnko však nevidno), dušu sme nasýtili hore na Kopci, teraz je na rade žalúdok. Vyhladli sme, vysmädli, takto by sme sa veru ďaleko nedostali. A tak opäť hodujeme, ešte viac než pred chvíľou, peň sa prevaľuje pod záľahou pochúťok, pod množstvom maškŕt. Na svoje si príde každý (len šoféri už musia hamovať).
Je však zima, chlad sa derie pod bundy, ostrými zubami obhrýza spotený chrbát, nebudeme sa zbytočne motať, ideme ďalej. Kus cesty nás predsa ešte čaká.
Suchánka. Dobre známa križovatka cyklociest dnes vedie priamo do zimnej rozprávky. Kto tu nebol neuverí. Na biely zahmlený les sa začínajú znášať drobučké ľahké páperové vločky. Keď som dnes ráno odchádzal z mokrej, sivej Věsnice… teraz som v úplne inom svete, plynie v ňom úplne iný čas. Vychutnávam si každú sekundu nenapodobiteľného predstavenia, neočakávaného prekvapenia, neopakovateľných kúziel prírody.
Pohodlná známa cesta nás vedie ku križovatke turistických značiek (len tak náhodne popritom objavujeme v lese vľavo akési divné jamy – možno kameňolomy? a tiež doteraz neznáme pokračovanie lesnej železnice – niekedy nabudúce, teraz už na to nie je čas). Dnes volíme smer na Mariáš, po poliach ponad družstvo to bude asi dosť blatisté. A tak spoznávame známu cestu vedúcu z Lesov (prečo sme z nej minule odbočili?) aj neznáme zákutia pri chatkách pod Mariášom. Aj táto odbočka stála za to.
Ďalej je to už len povinná jazda. Dnes je všetko zavreté, nie je čas na posedenie, pomalé ukončenie krásneho dňa, pekného výletu. Lúčime sa len tak narýchlo, postojačky, pri autách. Veď možno sa čoskoro niekde (náhodou) opäť stretneme. Cesta na Vítek vo dvojici ubehne ako voda, auto nás čaká, odchádzame za šera, do Chtelnice vchádzame už za tmy. Bol to naozaj fajn deň.
Ďakujem všetkým tuláčkam a tulákom, ktorí sa aj v taký deň a za takých podmienok rozhodli stráviť pár chvíľ v prírode: Vierka Gubiová, Marianna Farkašovská, Daša Soubustová, Alica Binková, Božka Golierová, Vlado Naď, Paľo Rapant a
Juro Golier
Slnko zapadlo nad Dobrou Vodou. Les spí. Jeho príbeh však nekončí. Prídu aj ďalšie dni – The show must go on:
Empty spaces – what are we living for ? / Abandoned places – I guess we know the score / On and on / does anybody know what we are looking for?
Prázdne priestory – pre čo vlastne žijeme? / opustené miesta – myslím, že vieme výsledok / stále ďalej / vie vôbec niekto, čo vlastne hľadáme?
