sobota 4.12.2021
Kráčam dávnymi chodníkmi rodného mesta, pohľadom kĺžem po stenách jeho budov, načúvam zvukom ulice, priestor sa prebúdza, pred očami sa ako nekonečná filmová slučka odvíja príbeh (znovunájdených) miest. Blízkych, dôverne známych, no dnes už akýchsi iných. Z jednotvárneho antracitového oceánu súčasnosti vystupujú drobné kamienky, ostré črepiny sa bodavo zadierajú do rozcitlivenej duše chodca. Už (takmer) zabudnuté spomienky, na každej sa oblyskuje neurčitý pocit (zašliapaný hlboko v kľukatom chodníku pamäte). Minulé sa náhle sprítomňuje, nečakane exploduje, myseľ zachvacuje jasná žiara radosti zo znovuobjavenia (dávno strateného). Z plných pľúc nasávam atmosféru miesta, neviem sa nabažiť opojnej chute okamžiku, ako životodarná miazga sa žilami derie do duše nečakané poznanie. SEM patrím. TU mám (ešte vždy) svoje miesto. Nechávam rozozvučať najintímnejšie tóny pamäte. Ej, veľa času pretieklo korytom rieky, odkedy som sa naposledy prechádzal tými ulicami. Ako nezúčastnený pozorovateľ sa presúvam (zmeneným) priestorom, ako zainteresovaný herec plávam (tekutým) časom. Pokojné prázdno mestského parku už vonia zimou, vo vzduchu však stále cítim podtón sviežej jesene, začiatok školského roku, pod farebnými korunami stromov znejú rozhovory spolužiakov, z výšky na zem cupocú vyškerené pichľavé škrupinky gaštanov. Nenápadná ulica privoláva ducha zabudnutých čias, exkluzívny závan výnimočnosti, snobskej príslušnosti kamsi inam, k niečomu tam vonku, za hranicou všedného. Okolo sa mihajú tiene áut, zrkadlové odrazy minulosti, Simca, Saab či Rolls-Royce prirodzene zapadajú do kolobehu udalostí. Šuchot dolárov a mariek sa mení na bony, rifle a rádiá Blaupunkt (prvé kazeťáky sú ešte pár rokov neexistujúcim sci-fi). Éterom znie Laxík, vo vzduchu stále doznieva rachot tankov. Čierna krabička JPS, zlatomodré Rothmansky. Ten čas sa už nikdy nevráti, jeho ozvenu však možno započuť v tichých rozhovoroch ošumelých múrov (skrývajúcich sa za farebnými omietkami) a osamelých stromov. Sídlisko pri cintoríne je zatiaľ bažinou, rastú tu pálky, vietor sa pohráva s ich hnedými hlavami, sú veľmi vysoko, chlapec vyvracia hlavu, je ešte taký malý… Chladný závan odnáša obrazy, prechádzam rušnú dopravnú tepnu (ako nevzhľadná jazva pretínajúca mesto), vstupujem do prítomnosti (úzky chodník vedúci tŕstím mizne spod nôh), blíži sa večer, v noci má mrznúť…
…ráno sa opäť chystáme (tak ako každý víkend) na prechádzku. Na dobre známe miesta v blízkom okolí, veď inde nás tá mrcha ani nepustí. Pravidelné koncoročné stretnutie (príliš to nerozoberajme) sa ale pretiahlo do skorých ranných hodín – ja by som tak spal… naozaj musím vstávať? Premáham sa (omnoho viac než obvykle), nútim sa k akcii, k akémusi činu, nerozhodne kladiem bosé nohy na zem. Telom prebieha mrazivý pozdrav (pri)včasného rána, okamžite sa preberám k životu (v hlave však ešte stále duní ako v kováčskej vyhni – a to som celý večer sedel pri nealku), začínam fungovať, raňajkujem, balím sa, čakám na Braňa. Dnes bude šoférovať on.
Konečne tak mám možnosť rozhliadnuť sa do krajiny, potešiť sa pohľadom na známe miesta, naladiť sa na nadchádzajúce chvíle. Na výlet do okolia Dobrej Vody (ako inak), dnes nás čakajú Skalky. Vítek, náš (dobrovoľný) údel, náš (verný) priateľ, prichýli vždy, keď je najhoršie. Dnes neoddychuje pod bielym páperím čerstvého snehu, dnes jeho chodníky sťahuje pevná škrupina ostrého chladu, mráz spevňuje ich blatistý povrch, poskytuje pevnú oporu našim prvým krokom. A definitívne ma prebúdza.
Zima sa derie pod bundu, vyťahujem vyššie všetky zipsy, uši chránim čapicou, teraz naozaj nechcem prechladnúť, čert predsa nikdy nespí. Braňo a spolucestujúca sú hneď o kus vpredu, zaostal som, znova mám čo doháňať, ten kopček k rekreačnému stredisku je (pre mňa) nejaký začarovaný.
Aspoň som sa zohrial, môžem povoliť zips, pustiť na kožu trochu vzduchu. Juríčkovu jamu len preletíme, nohy sa takmer nedotýkajú zeme, ide sa výborne, úplne zadarmo. Nech to tak vydrží čo najdlhšie. Tento týždeň sú aj výhľady iné, pred nami v diaľke uzatvára val hôr mohutný Kopec, napravo vytŕčajú z húštia bralá Autobusov (prídeme!), vedľa sa striebristo iskrí hrebeň Vrátna. Poľahučky sa štveráme z jamy pod Bachárkou, vybiehame na vrchol terénnej vlny. V diaľke sa objavujú postavy.
Ani dnes nebudeme v lesoch Dobrej Vody sami, aj kamaráti (hlavne kamarátky) z Trnavy sa vybrali na výlet, kráčajú nám v ústrety, vítame sa (počastovanie nechávame na neskôr), ďalej už pôjdeme spolu. Dnes bude v horách (znova) veselo.
Sme znova v jame pod Bachárkou, tentoraz sa však púšťame krížom cez lúku, popri remízke, priamo ku skalkám čakajúcim v lese. Ešte sa odskočíme pozrieť na železitý prameň ukrytý v húštine pod posedom. Je ale tichý, bez vody, dlhé obdobie sucha má následky, nastávajúca klimatická katastrofa sa pripomína aj takýmto nenápadným spôsobom.
Až odtiaľto sa naplno ukazuje čaro nenápadnej lúčky, za posledný rok som ju mnohokrát križoval – ráno s pohľadom upretým doďaleka, k novým zážitkom, večer urputne zahľadený len kúsok pred seba, úporne sa snažiaci dotiahnuť deň do zdarného konca. Teraz však mám dostatok času poriadne sa rozhliadnuť. Hlúčik stromov vyrastá akoby z jedného koreňa, tvorí nevšednú oázu uprostred rozľahlej lúčiny, miesto pohanských rituálov pradávnych čias. Čias, keď ľudstvu ešte vládla príroda, keď sa obyvatelia krajiny s úctou klaňali prírodným božstvám. Kus ďalej sa spúšťa tmavá opona stromov, hustý les ukrýva prvý cieľ nášho dnešného putovania.
Malé skalky (pre horolezcov aj Zlepence). Pás brál vytŕčajúci uprostred lesa, nebyť Siete, známy len zasvätencom – vyznávačom pohybu po kolmej skale či náhodným hubárom. Prirodzené skalné steny i tie vyhladené ľudskou rukou, pozostatky starých (i novších) kameňolomov, ešte prednedávnom tiché, (polo)zabudnuté, skryté, teraz pravidelne znejú hlasmi častých návštevníkov, horolezcov – skalkárov aj boulderistov, turistov, zvedavcov či výletníkov. Dnes sme tu však (napočudovanie) sami.
A chceme poriadne preskúmať aj ich juhozápadnú časť, tú sme doteraz zanedbávali. Paľo s dievčatami mieria ku kolmej stene starého kameňolomu, ja s Vladom ideme ešte nižšie, k samému okraju Pekla. Prvýkrát sa dotýkam jeho machom obrastených stien, hľadám cestu nahor, úzkou škárou štverám (pohľadom) do výšky. Obdivujem rozpraskané skalné bloky, balvany (i tie porozhadzované poniže brál), podivne pokrútené stromy, ich nekonečný boj o život s neživým (?) kameňom. Torzo starého kmeňa sa premieňa na varana, podivného komodského draka, jaštera zvedavo ohmatávajúceho dianie okolo seba rozoklaným jazykom. Peklo.
Kto to tam v lese stále vypiskuje? Nejaká veselá skupinka či akési ilegálne branné preteky? Končíme s prehliadkou zaujímavého miesta, popod vysokú lezeckú stenu sa posúvame ďalej, na hrebeň a do (momentálne) nevyužívaného kameňolomu. Tam by mali čakať ostatní.
Dvaja však chýbajú. Marianna s Ľubošom sa kdesi zamotali, zhltol ich les, sú vraj nablízku, nie ďaleko, nevedia však kde, ani nepočujú ten prenikavý Paľov piskot. Ešteže sa im vieme dovolať.
Bermudský trojuholník je slabota, tríbečská trhlina smiešny odvar, blízke stretnutia tretieho druhu len falošná napodobenina, toto je skutočná záhada, ozajstný horor, tu zmizli reálni ľudia, v lístí zmrznutom na kameň nezanechali žiadne stopy (minulý týždeň bol sneh…), spoza stromu vykúka Ďatlov, po chrbte behá mráz… Dobrovodské peklo.
Treba zahnať chmúrne myšlienky, odplašiť obavy, prišli sme desiati, desiati sa musíme aj vrátiť (aj keby sme ich mali vydriapať priam spod zeme). Telefonujem s Ľubošom, vychádzam na lúku – tam ma uvidia, tam sa stretneme. Na šírej pláni som však sám, z Ľubošovho popisu okolia som úplný de… – vôbec netuším, kam naliezli, kde by mohli byť. „Sú tu akési budovy!“ – ak ich neuniesli na Mars, musia byť pri tábore. Otáčam sa, takmer bežím opačným smerom, v diaľke vidím dve známe postavy, preskakujem ťažký kameň, čo mi práve odpadol zo srdca. Konečne!
Nakoniec teda všetko dobre dopadlo (ani na sekundu sme o tom nezapochybovali), znovu nás je desať, plný počet, odteraz si však musíme dávať lepší pozor. Dnes niečo visí vo vzduchu.
V pokoji môžeme dokončiť prehliadku známeho konca Skaliek, stále je tu čo obdivovať, objavovať nové detaily, nachádzať neokukané uhly pohľadu, uložiť do archívu desiatky nových (tých istých) fotografií. Padá z nás stres, nervozita, rozhovory sú pokojnejšie, uvoľnenejšie, ani sa nenazdáme a sme znova v jame pod Bachárkou. Tentokrát sa však púšťame na opačnú stranu, smerujeme ku Skalám nad vyvieračkou.
Lúky pod Bachárkou, nádherné miesto, vlastné dvojča tých na Piešči, mám to tu veľmi rád. Ako pokojné morské oko sa rozlievajú uprostred hlbokých lesov Brezovských Karpát, trpezlivo čakajú toho, kto sa chce plaviť ich šírou hladinou, zmočiť dušu v bezodnej hlbine krásy, navždy spojiť myseľ s prekrásnym kútom hôr. Ticho planiny narúša len šum veselých rozhovorov a vrtuľník krútiaci sa kdesi opodiaľ (žeby niekto monitoroval náš pohyb?). Na pláň (a do duše) presvitajú prvé lúče Slnka.
Krásne osamelé solitéry zdobia aj túto rozľahlú lúčinu lemovanú koldokola (takmer) nepreniknuteľnou hradbou lesa. Kdesi v jeho hĺbke sa skrývajú skaly – miesta, kde sa odvážne činy horolezcov menia na trváce pomníky, legendárne lezecké cesty. 5-. 6, 7, 8, 9+ (hieroglyfy zrozumiteľné len zasväteným)… Autobusy (Malý aj Veľký), Veže (Milkine a Hodinková). Tiež občasná vyvieračka – Skovávací štoček. A ohnisko, tam smerujeme najskôr, tam sa chceme občerstviť (dnes neopekáme), posilniť, chvíľku si oddýchnuť.
Zrak len tak prechádza po dobrotách, čo sa derú na svetlo z našich batohov. Sladké, slané, horúce, tuhé, chutné – od všetkého trochu, z každého tak akurát. Maškrtíme, hodujeme, častujeme sa. Akoby sa chystali posledné okamžiky našej existencie, akoby sme čelili nevyhnutnému zlomu. Zatiaľ však bežia len posledné sekundy vydareného predpoludnia, zatiaľ sa len deň láme do svojej druhej polovice.
S ľahkými batohmi (a o niečo ťažším bruchom) sa popod Včelie skalky, stienky, kde sa cvičí horolezecký poter – budúci čakatelia slávy aj bolesti hôr, presúvame k Občasnej vyvieračke. Dnes beznádejne vyschnutej, nemej, bez akéhokoľvek náznaku života, klimatická zmena aj tu nenápadne útočí na naše zmysly, na naše svedomie.
Púšťame sa krížom cez les, chodníky nepotrebujeme, (už) to tu dobre poznám. Kde však je, došľaka, tá cesta, kam zmizol ten traverz popod Skalky?!!!? Už dávno tu mal byť! Ktože nám to dnes zametá cestu spod nôh, motá nás dokola? Či chcem, či nechcem – GPS musí z vrecka von, namiesto pod Hodinkami stojíme pod Autobusom. To je tak, keď je niekto nedočkavý. Keď sa pechorí. Keď si myslí, že všetko vie… Cesty do pekla bývajú vydláždené všeličím, najčastejšie však prílišným sebavedomím, pocitom priveľkej istoty…
S (riadne) narušeným sebavedomím (vybraného jedinca) stojíme konečne pod Hodinkovou vežou, rozhodujeme sa ako a kade ďalej. Paľo navrhuje jaskynku a Kjeragbolten, opatrnejšia (a rozumnejšia časť) to chce obísť sprava, o chvíľu sa všetci stretneme na hrebeni.
Skupina pánov (jeden si potrebuje zdvihnúť sebavedomie) & spolucestujúca sa púšťajú do súboja so skalou (poniektorí so sebou samým), dievčatá & Vlado-sprievodca pokračujú pohodlne po (konečne) nájdenej ceste.
Stojíme pod mohutnou skalou (mohla by to byť Balážova veža z horolezeckého sprievodcu), zhora sa na nás škerí tmavý otvor, jaskynka, bývalé útočisko capka Gebulu, prístup je zaistený lanami, po jednom sa púšťame hore. Ja len virtuálne, po prvom chytení lana som usúdil, že dnes mi postačí aj Kjeragbolten, nemusím mať všetko, prebdená noc (či niečo iné?) mi berie odvahu (aj silu), kamarátov sledujem len spod brala (niekto musí byť pripravený zavolať pomoc).
Našťastie to všetci prežili (dnes sa akosi šmýka), sú šťastlivo dolu, už len v poriadku pretraverzovať ku škáre pod veľkým balvanom, po lanách sa vytiahnuť na hrebeň, pripojiť sa k ostatným. Ľahko sa povie, horšie realizuje. Oteplilo sa, zmrznutá zem povoľuje, pod lístím sa šmýka, svah je riadne exponovaný, šikmý. Len sa niekde nezgeriť, bolelo by to.
A tak sa motám na chvoste, sám, prichytávam sa skál, stromov, trávy – všetkého, čo budí dojem aspoň trochu pevného bodu. Veľa ich však nenachádzam… Spotený (ani hore kopcom som sa tak nezničil) nakoniec dobieham ostatných (už hodnú chvíľu ma čakajú). Ferrata pod Kjeragboltenom je zrušená, lano aj kramľa sú odrezané, tadiaľto sa hore nedostaneme, čaká nás traverz popod Hodinkovú vežu…
Inokedy (celkom) pohodlný chodník (vždy som ho išiel opačným smerom) je dnes ako vymenený, boj o prežitie (v mojom podaní) pokračuje (len Ľubo to zoberie priamo hore, voľný prelez – odhadujem tak 3+ našťastie prežil). Na jednom mieste, kúsok pred koncom zostupu, sa mi kus svahu odtrhne priamo pod nohami, po zadku sa šmýkam zo dva metre nižšie – kto umí, ten umí…
Po dlhom čase (jedna z najdlhších hodín v mojom živote) konečne stojím pod Hodinkovou vežou, na mieste, kde sme sa rozhodovali ako a kade ďalej. Do jaskyne ani cez Kjeragbolten som nevyliezol, sebavedomie si nezdvihol, tento deň je akýsi…
Telefonujeme vrcholovému družstvu, dohadujeme sa na ďalšom postupe. Oni pôjdu vrchom, my dole, kus ďalej sa (hádam) stretneme. Paľo navrhuje cestu Hlbokým dolom na lúky, presviedčam ho však na pokračovanie, so zvyškom sa (snáď) stretneme na Hoštáckej hôrke. Sme ale mimo signálu, spojenie sa podarí až o chvíľu neskôr. Na Hoštácku vraj nepôjdu, nie sú si istí cestou, budú pokračovať po asfaltke.
Tak ju vynecháme aj my, pôjdeme im naproti po starej železnici. Znova sa dostávame mimo signál. Ďalšie spojenie sa podarí asi za štvrť hodinku. Hlbokým dolom zbehli na lúky, už sú na dohľad od Dobrej Vody. Keby som poslúchol Paľa… Ký ďas nás to dnes motá po horách, kto sa to s nami zahráva? Kto (alebo čo) skúša našu trpezlivosť? Zo železnice sa otáčame rovno ku kostolu. O necelú minútku tam prichádza aj kompletná skupina z hrebeňa. Nik nechýba, sme kompletní. Prežili sme.
Spoza rohu sa k nám navyše pridáva aj kamarát Jozef, je na brigáde, také stretnutie vždy poteší. Všetko však raz končí (aj tento pomotaný výlet), lúčime sa. My to máme na Vítek kúsok, necelú hodinku, hádam nepoblúdime.
Nakoniec ale všetko dobre dopadlo. Aj na dobre známych miestach možno zažiť nečakané prekvapenia, prekvapujúce dobrodružstvá, dobrodružné zážitky (ktoré nik nečaká). Vždy stojí za to vybehnúť si do prírody, stretnúť kamarátov, užiť si zaujímavý deň. Taký, ako bol ten dnešný. Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou prispeli k nezabudnuteľnému výletu do okolia Dobrej Vody: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Daša Soubustová, Božka Golierová, Braňo Polocík, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Paľo Rapant a
Juro Golier
(a úplne na záver aj Jozef Chudý)
Opäť kráčam dávnymi chodníkmi rodného mesta, pohľadom kĺžem po stenách jeho budov, načúvam zvukom ulice. Dnes sú však akési iné, aj ja som dnes akýsi iný. Nostalgické spomienky nahradila hlučná skutočnosť, ladné krivky neexistujúcich áut bezhlučné elektromobily, po parku sa bez viditeľnej námahy preháňajú deti na kolobežkách (uši zapchané slúchadlami nepočujú), imidžový hipster inhaluje akési bezfarebné čudo (oči za tmavými sklami nevidia). Teším sa na víkend, teším sa na ďalší výlet, teším sa na Dobrú Vodu.
