nedeľa 26.12.2021
Vianočný kapor vplával do rybieho neba, na stromčeku sa vypálila ďalšia žiarovka, v ústach sa rozplýva chuť posledného kávového zrna, odkiaľsi sa ozýva spev zvončeka. Z obrazovky sa do izby valia záľahy snehu, Kevin máva Popoluške, v kúte sa už na výstup chystá Nastenka. Vianoce. Kolotoč nedokončených povinností a nekonečných príprav sa šmahom ruky preklopil do znudeného oddychovania a ustrnutého ničnerobenia. Ťažko sa prevaľujem na druhý bok, takto by to ďalej nešlo, povoľujem opasok, toto už dlhšie nevydržím. Hodiny sú sťa zamrznuté, vytúžené vyslobodenie prináša až kalendár, obraciam list, konečne nadišiel ten deň. Na zdravie všetkým Štefanom! Vyrážame.
Včera celý deň pršalo, do toho sa neskôr pridal sneh, ako to bude dnes vyzerať na horách? (mačky putujú do batohu), ktovie aké budú cesty (budíček posúvam o pár minút dopredu). Niečo však ťaží svedomie (tie oplátky som nemal zožrať celé), niečo sa prevaľuje v žalúdku (kapra viac jesť nebudem), nespím dobre, prehadzujem sa, už prvý náznak svitania prináša vykúpenie. Nebudem sa vyvaľovať v posteli, vstávam, chystám veci. Dnes radšej vyrazím skôr, možno bude šmykľavo. Nakoniec som rád, že to vôbec stíham. Tvrdá škrupina ľadu sa zahryzla hlboko do čelného skla, skoro lámem škrabku, pod nechty sa derie bodavý pocit chladu. Ešte som ani nezačal a už som premrznutý na kosť. Konečne štartujem, rozbieham sa – opatrne s tým plynom (nohu na brzdu), nech doveziem ten vzácny náklad (spolucestujúcu, punč, zopár zákuskov a Maroša) neporušený.
Parkovisko na Jahodníku spí ako zamrznuté, autá by si zrátal na prstoch jednej ruky – aj to je väčšina našich. Sviatočná turistika nášho klubu má svoju tradíciu, tak ľahko ju nenaruší ani výnimočná situácia alebo nečakané povinnosti či nie úplne ideálne počasie. Ako však zvyknem hovoriť – počasie je len stav mysle, netreba si ho príliš pripúšťať (súhlasím, lejak a víchrica zlomia aj tú najtvrdšiu náturu), dnes sme sa ale nemuseli priveľmi nútiť. Na chvíľku sa zastavili aj Paľo a Miro, prišli nás pozdraviť, odštartovať pochod. Hoci im okolnosti momentálne nedovoľujú šliapať s nami nelenilo sa im vstávať, zatáčať auto na Škarbák. Jednoducho kamaráti (aj sviatočný prípitok musia oželieť).
Dvojica áut sa vracia domov, desiatka turistov začína merať prvé metre výletu. Aký bude? Čo dokážeme ešte objaviť v dobre známom okolí Smoleníc? Nestratíme sa? Hlavou by sa mohlo preháňať množstvo podobných otázok, no nie je kedy. Aj v menšej skupinke sa ihneď rozprúdi dobrá nálada, veselé spomienky striedajú vážnejšie témy, dievčatá si majú čo povedať celý deň (recepty si potom vymieňajú mailom z tepla domova).
Cez Gazáre, šikovnú lúčku nad Neštichom (nie tým nad Svätým Jurom, ale Smolenickou Novou Vsou) sa štveráme hore k lesu. Nemusíme – chceme, chodník vedie aj poniže, no treba sa zohriať a rozhliadnuť po okolí. Aj rovina dokáže byť pekná. Pokojná, biela, v tiché sviatočné ráno oddychujúca pod jemnou snehovou prikrývkou. Ako nepravidelná tmavá výšivka ju zdobí občasná remízka, hájik, či stromoradie popri ceste. Nad vežami elektrárne visí neodmysliteľný snehobiely stĺp (kým to nie je tmavý hríb…), v bezvetrí sa pomaly vsakuje do oblohy, s ktorou splýva vzdialený horizont. Kde končí zem, kde začína nebo? Nevedno, je predsa biely deň. Belie sa krajina, belie sa vzduch. Aj myseľ sa čistí, je číra ako nepopísaný list papiera, dychtí po nových príbehoch, po čerstvých zážitkoch.
Po stodvadsiatich ôsmich schodoch sa krížovou cestou štveráme ku kaplnke Karmelskej Panny Márie vo vinohradoch, drobnej sakrálnej stavbe, ktorej korene siahajú vraj do 17. storočia. Tiché miesto v lese láka ku krátkej zastávke nielen v tomto období, batohy putujú aspoň na chvíľu dole z chrbta, načim sa počastovať, sú tak plné, také ťažké…
Pokračujeme, ďalej to bude trochu dobrodružné, nepomenovaná vyvýšenina v lese ukrýva zaujímavé miesto, jeho účel môžeme len odhadovať. Boli sme tam pred pár rokmi s Milanom, ten tu však dnes nie je, nájdeme to vôbec? GPS putuje von z vrecka…
Húština pri ceste redne, skúsime to tadiaľto. Vpravo je to tuším ešte redšie, poďme tam. V snehu sa objavuje nevýrazná prešliapaná cestička, smer vyzerá správny, ideme. Po pár minútach stúpania, po niekoľkých kvapkách potu to je jasné – ten správny kopček sme predsa len našli! Fantázia začína pracovať na plné obrátky…
Vysoko nad obec sa ťahajú vinohrady, les sem dole ešte nezostúpil, drží sa zatiaľ vyššie, až tam hore v skalách. Z nenápadnej vyvýšeniny je do širokého okolia výborný výhľad, všetko máš na dohľad, takmer na dotyk, nič ti nemôže uniknúť. Vo svete dohára naša vojna, boje už počuť aj tu, v podhorí Karpát, musíme sa predsa brániť, herrgott, už sa to blíži! – führer káže vzdorovať, treba sa zakopať, vybudovať opevnený bunker, schnell, schnell, my to tým Rusákom ešte osolíme…
Nevieme ako to bolo naozaj, nevieme, či opevnené hniezdo slúžilo podobným účelom ( vševediaca sieť zatiaľ mlčí), ale akosi podobne mohli nepokojné jarné dni roku 1945 vyzerať. Dnes už všetko pohltil les, dobre stráži svoje dávne tajomstvá. Tá farebná skupinka nerozhodne postávajúca okolo opevnených jám na vrchole nepomenovanej kóty si udalosti len domýšľa, skutočná pravda je však ukrytá niekde v ľudskej pamäti, vsiakla hlboko pod korene stromov…
Cesta pokračuje, stúpa kamsi hore svahom. Všade dookola sa povaľujú porozhadzované balvany rôznej veľkosti a tvaru, bralá i skaly či drobné kamene. Driny, vrchol, ktorý hlboko v podzemí skrýva najznámejšiu jaskyňu Malých Karpát. Ako sopka chrliaca lávu rozosieva po svojich úbočiach kamenné korálky. Ako nedbalý žonglér rozhadzuje všade navôkol ťažké skaliská. Mesačnou krajinou stúpame k previsu pod Zavesenou. Prístrešok je už obsadený.
Malá skupinka domácich je len predvoj, rozkurujú ohnisko na pravidelné štefanské posedenie, chystajú drevo. Na chvíľku sa pridáme ku stolu, nastal čas opäť odľahčiť batohom. Sladké strieda ďalšie sladké, tuhé sa mieša s horúcim, každý si nájde to svoje, každému podľa chuti (len Maroš zostáva neoblomný).
Po ceste si ešte krátko odbehneme na vyhliadku nad jaskyňou (pri vstupe objaviteľov). Chodník lemujú nádherné sochy, jedinečne formované kmene neopakovateľných tvarov, stačí len niekoľko krokov a opäť ulietavam, zaostávam, fotím. Ako vždy si plnými dúškami užívam pobyt v neskutočnej prírodnej galérii.
Aj výhľad do okolia je úžasný. Dominuje mu pretiahnutá línia hrebeňa medzi Čelom a Veterlínom, zrak však kĺže ďalej, nevie sa nasýtiť ladných kriviek Čiernej Skaly a Polámaného, myseľ blúdi po vrcholovej plošine Starého Plášťa (už len pár dní), zabieha pod kríž na Klokoči či k bielym skalám roštúnskym… Krásne sú naše Hory, nádherná je táto chvíľa.
Musíme však pokračovať. Po ceste aj po značke či len tak voľne lesom smerujeme k rázcestiu nad Vlčiarňou. Ide sa dobre, tenká vrstvička snehu sa nešmýka, dobre drží naše kroky. Pekný výlet zľahka ubieha pod nohami, krásny deň plynie vysoko v korunách stromov nad našimi hlavami.
Na križovatke sa nezdržiavame, len na jednu šálku čaju, len na jediný kalíšok (treba už brzdiť, čas letí, cesta sa kráti). Pribúda výletníkov, dnes nie sme v horách sami. Unikáme pred nimi na spodnú zvážnicu, je málo používaná, ale pekná. Po chvíli sa v protismere objavuje párik cyklistov, slečna kúsok zaostáva. Zababušení sú až po uši, len nosy im spod prilieb trčia. Tak toto je skutočná láska, tá dievčina musí svojho cyklistu milovať naozaj plným srdcom (pri tejto teplote, v tomto teréne), nech im to tak vydrží čo najdlhšie. My ešte kúsok pokračujeme a konečne si dávame krátku prestávku. Je tu pekne, nastal čas obeda (oneskoreného), nie je ďalej čo váhať, na čo čakať. Začína hostina.
Bližší popis tentokrát vynechám – všetci už predsa dobre viete, že v poslednej dobe to nie je o dvoch rožkoch a jednej šálke čaju. Dobre sme sa posilnili, musíme trošku zabrať, energiu treba aj spaľovať. Opúšťame zvážnicu, spúšťame sa cestičkou, pomedzi stromy stúpame na blízky kopček. Podvrch, len taká nenápadná homôľka po ceste. Ale veľmi pekná (to však už vôbec nikoho neprekvapuje).
Tiché miesto v srdci Hôr, kde akoby zamrzol čas. Premenený na biele vločky zasypal všetko navôkol, kamene pevne zviazal so zemou, len s námahou oslobodzujem drobný drahokam, do batoha kladiem na pamiatku vzácny poklad, malú spomienku. Hrdí obyvatelia lesa so zhovievavým pokojom sledujú moje počínanie. Stromy. Opäť sa motám, zaostávam, zase som sa s nimi zarozprával. Započúval do ich príbehov. Priveľmi zahľadel na nenapodobiteľné krivky. Vzlietol vysoko nad košaté koruny. Stratil sa v kráse. Prišľapujem, ostatní už netrpezlivo čakajú na vrchole. Srdce búši v krku, pľúca ide roztrhnúť (aspoň vytrasiem tie prebytočné sladkosti, tento rok mi akosi chutia).
Vrcholové foto skupinky je nevyhnutnosť – nielen na takýchto nádherných zákutiach. Opäť sa však motám na chvoste, znova zaostávam. Neznateľne sa oteplilo, pôda pod tenučkou bielou škrupinkou nie je premrznutá, otápa sa, strmým svahom kľučkuje tmavý rozrytý chodník. Akoby sa tadiaľ prehnalo stohlavé stádo. Stačí aj deväť turistov, ten desiaty sa šmýka, našľapuje opatrne, len aby sa zas (ako býva v posledných týždňoch zvykom) kdesi nezgeril. Tentokrát sa to našťastie podarilo, Hopla III. sa dnes nekoná.
Pod kopcom som tak zblbnutý (ja aj moje GPS), že by som sa neváhal pustiť hore potokom hlbšie do hôr, ešteže mám kamarátov, ešteže ma správne napravia. Po pár minútach tak stojíme na známej asfaltke, Jahodník je hneď za rohom. Zatiaľ je však príliš skoro, domov sa nám nechce, ešte sme (dokopy) nič neprešli (nohy roztrasené zostupom už opäť stoja pevne). Navonok úplne nelogicky to preto stáčame hore, smerom do sedla pod Veterlínom. Dnes je nám tak dobre, nech to ešte chvíľu vydrží…
Pohodlnými širokými cestami sa posúvame vyššie, ďalej. Trochu sa šmýka, tomu cyklistovi v zjazde nie je veru čo závidieť, aj jeho pohľad je akýsi neistý. Už by sme to aj mohli otočiť, cestičky sa rozbiehajú tým správnym smerom, my však ešte chvíľu pokračujeme, mierime k prístrešku neďaleko horárne Polámané. Je tam pekne, Vlado nás pozval na kávu.
Toto je najnovší výstrelok našich potuliek, čerstvo pripravenej káve jednoducho nemôže odolať žiadny gurmán. A tak Vlado vyťahuje náčinie, rozkuruje varič, voda začína pomaly šumieť, bublinky sa tlačia na povrch, už možno zaliať na jemno pomleté tmavé zrná, vychutnať čerstvú vôňu ušľachtilého nápoja, pohľadom spočinúť na snehobielych bralách Čiernej skaly. Krásny okamžik, nádherné miesto.
Čakanie si krátime maškrtením, ešte nám niečo zostalo, domov to predsa neponesieme. Z diaľky hôr sa pomaly blíži osamelý pútnik, keď prichádza bližšie spoznávame Jozefa. Dlho sme sa veru nevideli, o to srdečnejšie sa vítame, nečakané stretnutie dokáže potešiť najviac. Ďalej už pokračujeme spolu.
Už je to len kúsok, už to (bohužiaľ) nebude dlho trvať. Pekným lesíkom (pozor, šmýka sa!) prichádzame ku krížu nad Lošoncom, fotogenickému zákutiu povyše dediny. Dobre známa scenéria je vždy iná, stále je čo obdivovať, čo objavovať, tešiť sa z pohľadu na dôverne blízke miesta, presunúť sa späť v čase, netrpezlivo vyzerať budúcnosť.
Prebiehame okrajom lúky, popri stavbách na okraji lesa (chaty? domy?) sa ponárame hlbšie medzi stromy, na križovatke lesných ciest prehupneme cez horizont, okolo rekreačných chát a bývalého kúpaliska (jeho prázdne oko uprene hľadí kamsi do výšky) sa spúšťame na parkovisko. Jeden pekný sviatočný deň sa pomaly končí, ďalšie sú však pred nami.
Ďakujem všetkým, ktorí čo i len na malú chvíľku pretli cestičky nášho sviatočného putovania, každý kamienok zapadol do mozaiky dňa na správne miesto, pomohol vytvoriť neopakovateľnú atmosféru výletu. Celý deň križovali po cestách i necestách lesy nad Smolenicami Danka Fáziková, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Vlado Naď, Paľo Rapant, Ľudo Šoltés, Lojzko Holý, Maroš Modrovský a autor týchto riadkov. Záverečné kilometre s nami absolvoval Jozef Lukačovič, na štarte nás prekvapili Paľo Herceg a Miro Šuga (& štvornohí členovia ich rodín).
Juro Golier
Lesy nad Jahodníkom postupne halí milosrdná noc. Tma pomaly zostupuje po svahoch Čela a Veterlína, vypĺňa prázdne miesta, vtisne sa do každej škáry, zostupuje hlboko do vnútra hory. Len biely poprašok snehu sa trblietavo ligoce v hmlistom jase neviditeľnej luny. Parkovisko na Škarbáku osirelo, už odišlo aj posledné auto. Vlastne nie, jedno sa ešte skryto krčí v kúte, pomaly ho pokrýva čerstvá inovať. I jeho posádka už stíchla, vypla revúcu muziku, aj okná chát sa postupne zhášajú, už blikoce len jediné, tam kdesi hore v podkroví (ktosi ešte bdie, nedokáže oslobodiť svoju myseľ od zážitkov dňa, predlžuje chvíľu fantázie). Z tmavých húštin žiaria jagavé bodky, nemo sledujú odchádzajúci deň svätého Štefana, druhý sviatok vianočný, deň zábav a stretnutí. Tak teda o rok, či niekedy nabudúce priatelia.
