Novoročná na Dobrej Vode
sobota 1.1.2022
Stačilo len niekoľko hodín a starý rok vsiakol do zeme ako posledná kvapka potu, ako jediná smutná slza, ako prudká letná prehánka, navonok po ňom nezostala ani stopa, len odpoly nejasná, miznúca spomienka, len hrubá vrstva mazľaveho blata (kto bude čistiť tie topánky?). Aký bol naozaj? Zodpovie si každý sám, nič nie je len čierne ani biele, nezanecháva na jazyku iba trpkú pachuť, či neurčitú arómu nezabudnuteľnej delikatesy. Poslednú jasnú myšlienku odvial prudký závan nočného vetra, nepokojný sen uprostred (priveľmi) rušnej noci. Ostrý zvuk budíka uvádza do života už nový rok.
Ktorého paka napadol tento nápad, kto vymyslel to neľudsky skoré vstávanie? Zavŕtavam sa hlbšie do perín, svedomiu však uniknúť nedokážem… Ešteže som včera nevypil ani kvapku (čaju), ešteže tá nová termoska tak tesní, použijem včerajší nápoj (bude v poriadku), ušetrím drahocenné minúty. Zažívam nečakaný ranný pocit pokoja, náhle mám dostatok času, nemusím sa bezhlavo zmietať po kuchyni, naháňať každú minútu.
Ako mátoha. Po pamäti šmátram po kľúčoch, nepomohla ani silná ranná káva, čierno na jazyku, čierno v mysli, automatickými pohybmi štartujem auto, odchádzam. Ťažké minúty za volantom. Slnko sa ešte len pred chvíľkou prehuplo nad hrebeň Inovca, je také mladé, visí tak nízko… otravná červená guľa!, ako roztečené železo sa leje na mokrú, sťa sklo lesklú vozovku, oslepuje, boľavo vráža do očí, bodá, reže, zavŕtava sa presne do centra vnímania, bolestivo vpaľuje žeravé kliny priamo do stredu mozgu, ochromuje zrak, nevidím vôbec nič…, sucho v hlave, sucho v ústach, ešteže poznám tú cestu takmer naspamäť…, aspoň však počujem, zatiaľ žiadny náraz, nič som netrafil, idem radšej pomaly, veď čo ak…, v hlave je po krátkej noci ako vymetené, v nekonečnom prázdne dunia ozveny jalových myšlienok, spať, spať, spať…, nenapadá ma nič rozumné, akoby som plával hustým pudingom, z rádia vytekajú sametové tóny akejsi symfónie, tvoria (takmer) dokonalú kulisu pocitu ničotnosti, márnosti existencie, čas stratil rozmer, čas je vraj najväčší dar, Maroš, dnes sa nedoplatíš…
Začiatok vskutku dramatický, no otočka v Moravanoch prináša vyslobodenie, so slnkom v chrbte je cesta do hôr už hračka, na Dobrej Vode sme prví (načo som sa tak ponáhľal, mohol som ešte pár minúť snívať). Konečne som sa úplne prebudil, začínam vnímať okolie, slniečko tak príjemne hreje, spieva… som rád, že som sa prinútil vstať, som rád, že som tu. Prichádzajú kamaráti.
Dnes sa dokonca objavuje aj jedna dáma, je tu Dáša, (výhradne) pánska jazda sa tak (našťastie) nekoná. Čo s načatým dňom, kam sa vyberieme? Nebudeme nič vymýšľať, predsa len budeme pokračovať podľa pôvodných úvah, prejdeme sa po lesoch, vystúpime na Lesy. A potom sa uvidí. Dnes sa nikomu nechce lámať rekordy, dnes to nie je o nadľudských výkonoch, o dlhotrvajúcich zážitkoch, len o dobrom pocite, o kamarátoch. O peknej prechádzke krásnou krajinou.
Dedina sa už prebudila, autá sa pred kostolom točia ako na kolotoči, jedno strieda druhé, rok treba začať podľa vlastných predstáv a potrieb, vnútorných pocitov. Netreba sa premáhať, do ničoho sa nútiť (keď čítam tie predchádzajúce riadky…), novoročné predsavzatia majú kratší život než podenky.
Slnečná cesta vedie pod Mariáš, občas sa po nej povaľujú zvyšky polnočnej kanonády (závideli by aj pri Buzuluku), užívame si prvé lúče nového roka, pohodu pokojného rána (i keď už neskorého). Pohľadu na stíšené lúčky Záblavia a Piešče, či zalesnený Kopec sa hádam nikdy nenabažím. Tiež spoločnosti týchto ľudí, rozhovoru, ktorý prerušíš navečer, aby si v ňom niektoré ráno plynule pokračoval. Šmahom ruky nechávaš v diaľke všetky starosti a trápenia, na niekoľko najbližších hodín zostávaš len ty, priatelia a krajina. Pocit neohraničenej voľnosti a neobmedzenej slobody. Nikým a ničím nerušenej, pravidlá určuješ len ty a okolitá príroda (iba tým sa prispôsobuješ, iba tie ťa držia pevne pri zemi).
Mariáš ticho odpočíva (po takej noci! – keby okná prehovorili, keby dvere chát začali rozprávať), nemo hľadí, akoby neveril, že sa našiel niekto, kto už kráča v ústrety novým zážitkom. Avšak nie, nie sme zďaleka prví, z lesa vychádza spokojná dvojica, v ruke nesie samorast, nádherne pokrútený koreň, vzácnu novoročnú spomienku.
Kaplnka v lese, pri nej krížová cesta, miesto stíšenia a zamyslenia, dnes ich míňame takmer bez povšimnutia, takmer bez zastávky pokračujeme ďalej, myseľ už máme plnú lesa, pozýva na návštevu, láka vstúpiť, už klopeme na dvere, takmer sa dotýkame neviditeľnej kľučky majestátnych vrát. Brána sa otvára…
Stúpame svahom na nenápadný hrebienok, predĺžený výbežok Lesov. Na jeho vrchole sa nachádza nám dobre známe, avšak tajomné miesto. Dvojica neveľkých, no zreteľných opevnení vzdialených od seba len pár desiatok metrov. Dostatočne nepreskúmaná, vôbec nepopísaná poskytuje vďačné sústo našej fantázii. Valy sú výrazné, v teréne stále dobre čitateľné, jednoznačne prezrádzajú dielo ľudských rúk. Čo za tajomstvá ukrývali v dávnych dobách? Akému účelu slúžili? Kto obýval tento priestor, bránil hradby? Veď neďaleko, len čo by kameňom dohodil, hneď na protiľahlom kopci sa už oddávna rozprestiera opevnený hrad i jeho prastarý predchodca, rozľahlé hradisko. Boli to pozorovateľne? Strážne veže? Útočisko – refúgium? Či kultové miesto? Tajomné skalné útvary na vyššom z dvojice vrcholov naznačujú mnohé. Avšak mlčia, vytrvalo, urputne si strážia svoje tajomstvo.
Krásny les, nádherné stúpanie, také akurátne, dostáva z duše posledné pochybnosti (nemal som predsa len radšej zostať doma?) a z tela zvyšné splodiny, spaľuje zostatky po prehýrenej (?) noci. Členitosť okolitého prostredia čiastočne prekrýva hustý les, my však vieme svoje, my sme sa po tých svahoch už štverali z každej strany. Táto cesta je najpohodlnejšia.
Prvú vyvýšeninu takmer prebehneme, pristavíme sa len na niekoľko vydýchnutí, len na veľmi krátke porozhliadnutie (trojzubec na vrchole stále rastie), len niekoľko nejasných myšlienok. Predmet nášho záujmu leží o pár desiatok metrov ďalej, o niekoľko metrov vyššie. Výrazné skalné bralo skrýva nejedno tajomstvo. Obchádzame jeho spodné výbežky, rozkladáme sa pri ohnisku (nie, nechystáme sa opekať), skladáme batohy, chceme preniknúť do hĺbky brala. Do malej puklinovej jaskyne. Dnu sa však pohodlne vmestíme všetci.
Čo láka (niektorých z nás) nakuknúť do každej škáry, zašpiniť si novo opranú bundu, obdrať kolená o blatistú zem, na ostrých hranách skaly pooškierať ruky, švacnúť hlavou o jej nečakaný výbežok? Aká sila nás vťahuje do útrob zeme? Nie prihlboko, len kúsok, len na okraj.., iba úchytkom ochutnať vôňu tmy, iba na pár okamžikov sa započúvať do tónov prázdna, zostúpiť do hĺbky vlastného vnútra, až na kosť ohlodaného ja.
Svetlo našich bateriek kĺže po farebných obrazcoch horniny na stenách (žiadny mimozemšťan na nás dnes našťastie nezíza), nazerá do každej pukliny, objavuje oddychujúce netopiere – drobné podkováre i nehybného veľkého pavúka. Bránu do podzemia uzamyká nielen klaustrofóbia, svet fóbií je taký rozmanitý…
Opäť na svetle. Čistíme si ruky, aj oblečenie utrpelo drobné šrámy, usadáme ku krátkemu občerstveniu (dnes je pagáčový festival), fúkame do šálky čaju (ale je horúci, potvora, aj po viac ako dni), dobre sa zabávame. Pekný deň pokračuje.
Vybiehame hore ku skalnému oknu, obdivujeme krehkú rovnováhu brál, abstraktné obrazy úzkych línií prasklín, zvráskavenú kamennú tvár hory. Fotíme – vytrvalo, neustále, urputne (raz sa mi ten záber musí podariť). Čas zastal, minúty na seba berú podobu drobných kamienkov, roztrúsené navôkol vrastajú hlboko do zeme, sekundy sa menia na suché lístie, milosrdne prikrývajú všetko dokola.
Hrebienkom v tvare podkovy stúpame na hlavný vrchol, len zo zvedavosti odbiehame kúsok vedľa, pár metrov povyše, na jednu z drobných nerovností svahu, malú homôľku rozľahlého pahorku. Výhľady v hustom lese neexistujú, vôbec to však nevadí, ťažbou nenarušená hora je predsa taká krásna. Už len kúsok, už sme skoro tam – na Lesoch, rozľahlom výraznom vrchole nad Suchánkou.
Jednom z posledných, na ktorom nenájdeš vrcholovú tabuľku (vám sa ten nový zvyk páči? nechýba vám očakávaný prvok neznáma? štipka neurčitosti? uznávam však, je to praktické). Dokonca nemôžeme ani nájsť vrcholový betónový pätník, iba odhadujeme jeho polohu, (nealkoholické) šampanské strieľame len tak naslepo. Príchod roku 2022 je definitívne spečatený.
Stačí pár krokov a niekoľko metrov poniže je už hora narušená ťažbou, na mnohých miestach takmer úplne zničená. Do diaľky beží lesom priamy priesek, cesta sa dlho odvíja pod nohami, ako mazľavé blato sa lepí na podrážky topánok, ako nenápadná spomienka usadá do skrytých zákutí duše. Les redne (to je tá vrcholová neposlušná štica viditeľná od Suchánky), otvárajú sa zaujímavé výhľady. Na Mihalinovú (v mysli si predstavujem dobre ukrytý krížik uprostred lesa), na Havranicu (za privretými očami vidím jej hrdé bralá), na Rozbehy (v duchu počujem tichý šum gigantických vrtúľ). Z tohto uhla sa na ne dívam prvýkrát, hoci Malé, ale Krásne – potvrdzujem si snáď stotisíci krát.
Peší presun po cykloceste má svoje čaro (nebyť toho blata – a to sme uprostred zimy, zvykajme si…). Tým, že trvá omnoho dlhšie máme aj viac času na objavovanie skrytých detailov okolia. Krásne štíhle ihličnany akoby náhodne roztrúsené po lese. Veľká kaluž stále zovretá ľadom (jeho hrúbku treba ihneď odskúšať). Hustú ryšavú omladinu popri ceste (ešte si drží svoje suché listy). Ladný tanec urastených kmeňov. Cesty a cestičky rozbiehajúce sa rôznymi smermi (čo leží na ich konci?).
Nastal čas obeda, je čas sa posilniť, nachádzame statný kmeň ležiaci pri ceste, poslúži ako stôl i ako lavica, zastavujeme. Batohy putujú dole z chrbtov, ich obsah sa presúva do žalúdkov, energia prúdi krvným riečiskom do celého tela, horúci čaj zahrieva nielen na duši. Zatiahlo sa, pofukuje. Hádam nám ktorýsi z konárov nepristane na hlave (zopár riadnych kúskov sa váľa na ceste).
Na križovatke Skálie sa rozhodneme pokračovať na Slopy, boli sme tam síce prednedávnom, cesta vľavo je však rozbahnená, rozjazdená na kosť. Nám sa pod nohami odvíja krásny medený koberec, mäkučký, suchý, šuchotajúci, rozprávajúci príbeh (zimného?) lesa. Mám rád tento kút dobrovodského chotára, mám rád Slopy. Tajomný i veselý les, figliarske (mnoho skrývajúce) aj zádumčivé balvany, jeho krásne sochy, záleží len od okolností, od momentálnej nálady. Magické miesto.
A krásna vyhliadka nad jaskyňou. Hlboký pohľad dovnútra zeme. Ďaleký výhľad do okolia. Na rozľahlé lúky a polia. Zvlnené línie pahorkov. „Dymiace“ veže elektrárne. Bielu siluetu hradného paláca skrytú v hlbokom lese. Obec v podhorí. Les dookola umožňuje pohľad len na malú časť, len na výsek kotliny, i to nám však stačí. V mysli aj duši sa už po niekoľkýkrát rozlieva pokoj, panuje výborná nálada. Pekný deň sa preklápa do poslednej fázy.
Tento kúsok zostupu musíme kontrolovať, našľapovať so zvýšenou opatrnosťou, chodník strmo klesá, pod lístím sa skrývajú mokré skaly aj šmykľavé korene, poznáme to však, predsa si nepokazíme výlet. Šťastlivo schádzame, popod výrazné šiance (zvyšky umelých valov) schádzame ku križovatke na hrad. Tam už dnes nepôjdeme, odbočujeme do lesa, pozrieť, či nenájdeme starú turistickú tabuľku. Sú to presne dva roky…
Vtedy sme prvýkrát blúdili húštinami Kostolnej hôrky, snažili sa v nich objaviť cestu k jaskyni. Chodníčky wibramiek a prte drobných kopýtok vytvárali pavučinu ciest, jej vetvy sa rozbiehali a opäť spájali, ktorý smer je v tejto spleti ten správny? Jaskyňu sme nakoniec našli, aj starú zabudnutú tabuľku, obe zostali v lese. Jaskyňu sme odvtedy navštívili viackrát, tabuľku sme však už nikdy nenašli. Objavíme ju dnes?
Nie, nepodarilo sa. Našli sme však nezreteľnú cestu, stopy kolies, klesajú priamo dole, keď tadiaľ prešiel traktor, prejdeme aj my. Spoznáme aspoň novú cestu. Na jednom mieste síce riadne strmú (ako to tým vozidlom dokázali?), šmykľavú, ale prežili sme. A na koniec sa aj trochu zablatili. Nevadí, vo zvyškoch snehu dole pri ceste sa opucujeme.
Končí sa pekný výlet, začína nový rok. Čo prinesie? Čo nám dovolí prežiť? Uvidíme. Jeho prvý deň však stál naozaj za to. Za príjemne strávené prvé hodiny roku 2022 ďakujem Daši Soubustovej, Milanovi Babišíkovi, Vladovi Trajlínkovi, Paľovi Rapantovi a Marošovi Modrovskému.
Juro Golier
Čo dodať na úplný záver? Nech sa Vám všetkým (a Vašim blízkym) vospolok darí, nech sa opäť môžeme stretnúť takto o rok. A potom znova.
