Túlanie okolo Zošky
sobota 8.1.2022
Ako neprerušená farebná niť sa kalendárom tiahne záznam tvojich aktivít, ako (zdanlivo) nekonečná línia vedú tvoje stopy po miestach blízkych i vzdialených. Na začiatok si (už takmer) nespomínaš, záver je kdesi (nepredstaviteľne) ďaleko(?)… „Vpred, vpred (pokiaľ môžem), len nezastať (kým nemusím)“. Ako v nekonečnej slučke sa tvoje kroky kľukatia hlboko medzi ozrutnými stenami kaňonu všedných povinností, tam, kde nezavanie svieži vánok víkendu (iba ak sa boríš s nekonečným zápisom svojich spomienok a nálad), nezaznie spev lesa, nezasvieti slnečný lúč. Pusto a temno. Avšak priestor sa náhle prejasňuje, vzduch čistí, poslednýkrát klikáš do klávesnice („Naozaj chcete ukončiť všetky bežiace programy?“ – ÁNO!!!), zamykáš kanceláriu, rampa – gilotína padajúca za tvojim chrbtom definitívne utína ďalší z týždňov (ach prekliate mobilné čudo, ešte toho sa tak zbaviť), zajtra sa konečne začína ten nový… Už svitá, prebúdza sa ráno, prvý deň nového týždňa – je sobota, otvára sa krátke obdobie pokoja a voľnosti, pred tebou sa rozprestiera krajina slobody a fantázie, láka, vábi, volá… Vyrážaš.
Kde nasmerujem tentokrát svoje kroky? Známe miesta majú stále čo ponúknuť, nové zas voňajú prísľubom neobjavených rozkoší. Kam sa vybrať, čo vymyslieť, kam pôjdeme najbližšie? Veď všade je tak krásne… Riešenie ponúka Dáša, vraj ešte nebola hore na Homoli. Základ teda mám, na dôvažok k tomu niečo pribalím, je tam predsa pekne, fúra zaujímavostí – vyrovnané pekne jedna vedľa druhej. Cieľov postupne pribúda, ktovie čo z toho nakoniec vôbec stihnem. A kto sa pripojí (nech nešliapem osamote). Čerstvo vysnežená Skalka láka na bežky, Janči si líže rany po včerajšej cyklistike (nie, nespadol, len riadne premrzol – no videli ste to, piť na bicykli čaj?!?). Snáď nebudem nakoniec sám (Maroš sa ale pridá vždy, zo spolucestujúcej vyrastá tiež opora).
Len keby som nemusel vstávať tak skoro…
Naučenými pohybmi plním batoh aj žalúdok, pijem prvú silnú kávu. Auto štartuje ako hodinky, dvojica cestujúcich mĺkvo hľadí do tmy. Spať, spať… – ešte aspoň malú chvíľu, aspoň krátko, aspoň minútku… ešteže tú cestu poznám, ešteže zatiaľ (skoro) všetci spia… Banka, musím sa vyhýbať kanálom, musím prezvoniť Maroša, nech sa nemotá, nech nás už čaká. Okamžite sa preberám, v momente som naštvaný, vybuchujem ako neriadená strela, najradšej by som sa otočil. Doma som zabudol mobil (v polospánku som omylom schmatol starý), akoby som stratil časť seba samého, svoje digitálne ja. Ako sa s tým vyrovnám, čo všetko nebude fungovať, čo všetko mi bude (nenávratne) chýbať? Ukľudním sa až kdesi pred Trnavou, bodavá neistota však vo mne podvedome hlodá celý deň.
Parkovisko na Zochovej chate sa pomaly zapĺňa, autá jedno za druhým obsadzujú priestor, napočudovanie veľa z nich je našich. S týmto som naozaj nepočítal. Platíme parkovné (pripravte si 3€ v hotovosti, je to rýchlejšie), vítame sa, teplým nápojom zohrievame vnútornosti – veď zjazdovka sa už belie. Ešte chvíľu a sme kompletní, môžeme konečne vyraziť, zahriať sa rezkou chôdzou. Po žltej to poznáme takmer poslepiačky (tú jednu odbočku si však radšej postrážime).
Dnes sa nezastavujeme v známej chate (na terase by bolo chladno, ešte sme ani nezačali), cez Konskú lúku (jeden nepohnute pózuje obďaleč za ohradou – žije vôbec?) smerujeme k lúke Jurčovej. Aj tú len prebehneme, pridlho sa nepribavíme, iba úchytkom si obzeráme dennú normu huncokára, tri riadne klady dreva, nebol to veru ľahký život, bolo sa čo oháňať sekerou, nadrapovať s pílou. Stará usadlosť sa premenila na nový dom, satelit na streche nás neomylne vracia do súčasnosti, odkaz dávnych čias je však v priestore stále prítomný. Je ním presiaknutá celá lúka, je zapísaný v letorastoch drevených hranolov jednoduchej búdy na kraji lesa, ševelí v bezlistých korunách stromov, jeho vôňa sa na nás znáša z ihličia mohutnej borovice (ja viem – ale smrek sa tak nerýmuje).
Plynule pokračujeme. Pridlho sa nezdržiavame ani pri nenápadnom krížiku na kraji cesty, neznámy nemecký vojak – neznámy deň (veď i on bol človek, aj on sa nevrátil, niekomu už navždy chýbal), len úchytkom sa snažíme zakonzervovať objektívom fotoaparátu mrazivé ornamenty ľadu na neďalekom (Vištuckom) potoku, jemnú striebornú čipku srieňa na strapatých trsoch trávy. Zobďaleč naše kroky nemo sledujú vyrovnané šíky urastených stromov hospodárskeho lesa. Ej veru, rúbe sa v tejto doline, kmene padajú ako zápalky, nebyť mrazu brodíme sa po členky blatom… – „..tento spôsob zimy zdá sa mi akýmsi nešťastným…“
Ale riadne uháňajú, len na chvíľku sa kdesi primoceš a máš čo robiť, vlastne ich ani nedobehneš. Ešteže zastali, popíjajú (zväčša čaj, občas i čosi výhrevnejšie), zajedajú drobnosti. A nad ich hlavami z vrcholu zalesneného kopca prvýkrát vykúka štíhla veža, rozhľadňa na Veľkej Homoli. Zdá sa však tak ďaleko…
Cesta stále stúpa (tak akurát na zohriatie, nebráni rozhovoru), holé pláne svahov lemuje na horizonte, na vzdialenom hrebeni, vyrovnaná línia porastu. Konečne. Zbojnícke, nenápadné sedielko, križovatka ciest. Ako pavučina sa rozbiehajú do všetkých smerov, ktorý je ten správny?
(Pri bližšom pohľade do mapy objavuješ drobné nezrovnalosti, niečo ti nesedí. Tri kopce (dokonca 2x), Peterklin, Čierna skala, Klokoč (a možno aj nejaké iné) – kde si to už počul? Kde videl? Nestratil si sa? Nie, toto nie sú tie (dobre známe) miesta, kríž by si tu hľadal len márne, vyhliadkový stožiar na vrchole strmého stúpania tiež. Aj naše malé hory však majú svoje malé tajomstvá, možnosti jazyka (a ľudskej fantázie) sú také obmedzené…)
Po žltej na Rybníček a na tej správnej križovatke odbočiť doľava. Kúsok odtiaľ sa v hustom lese ukrýva nečakané prekvapenie, dlhý skalný pás, Kamenná brána (či vráta – vyznaj sa v tom označovaní), prírodná zaujímavosť, miesto, ktoré určite nemôžeme obísť.
Ideme. Neželanú kulisu nášmu putovaniu vytvárajú vzdialené výstrely, kanonáda ako pri Verdune, poľovačka kdesi v hĺbke hôr. Pohoda krásneho predpoludnia sa rozplýva v tupých výbuchoch nábojníc, Karpaty stíchli, Karpaty utekajú, Karpaty bežia o život.
Ťažbou poznačený les nás vypľúva na členitý hrebienok – je to však privčas, to ešte nie sú správne skaly, tie naše sa rozkladajú ešte o kúsok ďalej. Tu som ale zatiaľ nebol, náhodou sme naďabili na dobre ukrytý poklad. Na oslavu nečakaného objavu si pripíjame vajcovým (áno, správne je vaječný, ale takto to znie lepšie) koňakom z Milkiných zásob. Skvelým. Pripájam recept.
Milkin karamelový koňak:
Na prípravu tohto receptu budeme potrebovať tieto ingrediencie:
- 7 dcl. rum alebo um
- 2 sladené kondenzované mlieka-karamelizované
- 2 šľahačkové smotany
- Nesca (káva) – 2 PL
Takto budeme v recepte postupovať:
- šľahačkovú smotanu necháme zovrieť, pridáme rum
- Nescu si rozpustíme v troške vriacej vody a pridáme do smotany s rumom
- mixérom to všetko zmiešame – môžeme dochutiť (zjemniť) jedným vanilkovým cukrom
- nalejeme do fliaš, necháme vychladiť.
A potom pijeme, jazykom sa snažíme dosiahnuť až na dno, až na poslednú kvapku, poháriky vylizujeme dočista dočista (aj keď Ľuboš sa pripravil, priniesol na oplachovanie plnú fľašu vody) – tento spôsob turistiky… sa mi páči čoraz viac.
Avšak naspäť k téme, k tomu, kvôli čomu týždeň čo týždeň obdierame podrážky svojich topánok (i keď aj kalíšok niečoho lahodného poteší, potúži telo i dušu, aj drobná maškrtka pochutí, dodá síl) – krásnej malokarpatskej prírode a taktiež (nezabudnime pripomenúť) výbornej partii.
Za chrbtom sme nechali machom obrastené skaly (kráča sa po nich ako po perzskom koberci) a divoko pokrútené kmene zakrsnutých stromov, šuchoceme lesom, len kúsok, len toť vedľa, hneď za rohom sa ako pevný múr týči mohutný pás skál. Sme na mieste. Stojíme pod Kamennými vrátami, naťahujeme ruku, nesmelo klopeme na ich drsné bralá, chystáme sa vstúpiť, vystúpiť na členitý hrebeň.
Divoká krása ostrých balvanov, tajomstvá rozpukaných brál. V ich zvrásnenej tvári čítaš príbeh náhleho zrodu i postupného zániku. Ohromujúca túžba osamelých stromov, nekonečný smäd po živote. Ako pijavica prisaté k chladnej mŕtvej skale, bojujú o prežitie tam, kde to všetci ostatní už vzdali…
Snažíme sa nahliadnuť do každej škáry, aspoň pohľadom sa dotknúť každého záhybu kmeňa, vystúpiť na každú skalku. Objavujeme (pre niektorých nečakane, pre ostatných s úľavou – nezapochybovali & nezablúdili) skryté ohnisko, priestor na posedenie či bivak tesne sa túliaci pod skalný hrebeň. Hľadáme tabuľku, vrcholový kríž. Delíme sa na skupiny, skupinky, jednotlivcov… je nás plná Kamenná brána.
Okolo sa preženie skupinka diviakov, štyri, päť, šesť – nestíhaš ich porátať, nestíhaš ani vytiahnuť foťák (ešteže má Vlado kameru v ruke), asi ich vyštval ten zúrivý psí štekot (to nebol Samo), chvalabohu im nestojíme v ceste…
Na týchto miestach by sa dalo vydržať ešte hodnú chvíľu, túlať sa lesom, štverať na bralá, blúdiť popod ich rozoklané steny, čas (hoci sa navonok zastavil, zamrzol v pohybe, ako neviditeľné mrazivé ihličky padá z korún stromov do záhybov tvojej bundy, bodavo štípe do líc) však zbesilo letí, uháňa v ústrety poludniu, ponáhľa sa k večeru, (neustále sa) blíži k noci. Pokračujme.
Lesom povyše nás prechádza človek s puškou na pleci, auto stojí kúsok nižšie, snažíme sa nekrížiť jeho chodníčky, on sa na oplátku tvári, že o nás nevie (sme veselí, sme hluční – dnes si asi nevystrelí). Míňame tak cestičku, na hrebeň sa štveráme starým rúbaniskom, dnes rozľahlou lúkou. Vysoké trsy trávy sa v okruhliciach skláňajú pováľané k zemi, spôsobil to mráz, či poľahla odpočívajúca zver? Ktovie, môžeme si len domýšľať, v duchu si predstavovať strieborným mesačným svitom zaliatu pláň.
Menšie skalky rozhádzané kde-tu po celom lese vedú cestu stále vyššie, až tam, kde sa na svojej púti pradávnou krajinou zastavili Traja jazdci, na miesto, kde rozložili svoj tábor. Zostali tu už na veky.
Les (hoci riedky, dnes bezlistý) bráni v línii brál rozpoznať ten správny tvar, aj neľútostný čas postupne zmýva rysy postáv, len ťažko si dokážeme predstaviť pôvodnú podobu, overiť správnosť ich názvu. To však nie je podstatné, sú tu, pre nás, pre všetkých ostatných. Početná skupina turistov sa rozložila pri ohnisku, zohrievajú sa, opekajú, hodujú. My pokračujeme. Ešte predtým však odskočíme hore do úzkej priervy v hrebeni, výhľad do krajiny je odtiaľ naozaj čarokrásny.
My si robíme prestávku až o kúsok ďalej, o niekoľko metrov vyššie, rozkladáme sa v prístrešku pod rozhľadňou na vrchole Veľkej Homole, vlastne si ho privlastňujeme celý (je nás riadna kopa, máme plné batohy poživne). Vlado začína variť kávu…
Na toho turka na turistike si začínam zvykať, ako som mohol chodiť po horách bez neho? Nahrádzať ho tou čiernou žbrndou z termosky? Toto je úplne iná úroveň, toto sú skutočné hody (ak to tak bude ešte chvíľu pokračovať, možno raz usporiadame aj nefalšovanú zakáľačku). Odľahčujeme batohom, klobásku zajedáme medovníkmi, pagáčiky slaninkou aj domácim syrom, pomedzi to prekladáme čaj či čosi ostrejšie, i toho koňaku sa ešte kvapka nájde. Keby len tak nefučalo, keby pod bundy nezaliezal chlad! A to sa ešte chystáme na vežu, rozhliadnuť sa po okolí. Ako bude tam hore?
Mrazivo. V silnom vetrisku pália ruky, prsty mi idú odpadnúť. Ale… nefoť to, keď je to také krásne! Malokarpatské kopčeky, súmerné homôľky (najbližšie je tá Malá, na ňu sa budeme štverať už za chvíľu) pokrývajú blízke okolie, obďaleč sa vlnia vzdialené hrebene Hôr, belie vysnežený pás zjazdovky na Pezinskej Babe. A na to všetko z diaľky dohliada malý biely obor, strieborným jasom žiariace Jej Veličenstvo, Snehová hora – nezabudnuteľný, zrak priťahujúci Schneeberg.
Zastaviť čas. To však objektív nedokáže, i slová sú prikrátke, jazyk neumelý, možno ešte tak maliarske plátno (maľovať však neviem – a v tejto zime?). Stojím a dívam sa.
Mráz nás však ženie ďalej, zima poháňa dole z rozhľadne. Ani tam sa priveľmi nezdržiavame, treba pokračovať, zohriať premrznuté údy. Je to ale riadny zošup! Prvé metre Veľkej Homole padajú takmer kolmo smerom k Tisovým skalám, treba našľapovať opatrne, nevyvaliť si koleno, k autám to je ešte kus cesty. Klesanie sa našťastie onedlho zmierňuje, odbočujeme vpravo do lesa, pokračujeme traverzom pod Malú Homoľu. Aspoň je čas na nikdy nekončiace rozhovory, ich niť sa ihneď nadväzuje, odvíja sa po kľukatej cestičke pod korunami stromov. Čochvíľa sme na križovatke, šikmo vľavo odbočuje málo zreteľný chodník, stráca sa v lese, (dúfam že) vedie kamsi na vrchol Malej Homole.
V týchto miestach som prvýkrát. Typický malokarpatský kopček ležiaci mimo hlavných turistických trás. Na prvý pohľad všetky rovnaké, každý však o čosi odlišný, úplne iný, s vlastnou náladou (ktorá niekedy závisí od tej tvojej či od vonkajších okolností), s vlastným príbehom. Tento sa celý ukrýva v riedkom poraste, bez akýchkoľvek výhľadov. Prekračujem polámané konáre, špicou topánky vyslobodzujem zo stuhnutej zeme kamienky, drobné spomienky priklincované do pôdy stále pretrvávajúcim mrazom, čriepky do mozaiky pekného výletu. Neveľký vrcholový kužeľ husto posiaty skalami našťastie neozdobuje žiadna tabuľka (až taký je bezvýznamný), len pováľané práchnivejúce torzá kmeňov či konárov, pahýle zmaru i novovznikajúceho života týčiace sa (ako výčitka? ako výzva?) proti oblohe. Všadeprítomné sochy. Bútľavý peň či veľký kameň na pokrútenom venci suchej haluziny ozvláštňujú priestor, oživujú náladu, prepožičiavajú miestu neopakovateľnú atmosféru energiou pulzujúcej prírodnej galérie. V našich horách môžeš nájsť na každom kroku čosi zaujímavé, stačí len chcieť a zakopávaš o poklady mimoriadnej hodnoty.
Pod dohľadom staršej a vyššej sestry ozdobenej rozhľadňou zostupujeme do údolia. Ale pozor, i tu číha nebezpečenstvo, stačí len kúsok nepozornosti a spolucestujúca sa váľa po zemi, ľadová mláka na okraji cesty ju ihneď posiela k zemi, tentokrát to našťastie dobre dopadlo (oškreté koleno sa zahojí).
Štôlňa Panna Mária Pomocná pod Zámčiskom, zaujímavé miesto, to si musíme obzrieť, tam sa musíme nasúkať (takmer všetci). Pśśśt! O netopieroch zimujúcich na jej stenách sa radšej príliš nerozširujte…
Pred vchodom zostáva len veľká hromada batohov a zopár dobrovoľných strážcov, všetci ostatní sa ponárame do hlbín hory, pripravení preskúmať tajomstvá, ktoré (možno) ukrýva. Nevieme prečo ani kedy vyrazili viac ako 150 metrov jej dĺžky, aj jej názov (Maria Hülf Stolln) objavili len nedávno. Išlo ale podľa všetkého o prieskumnú štôlňu razenú ručne (nie skôr ako v 17. storočí) len pomocou kladivka a želiezka. Ufff!
Dlhá tmavá chodba smeruje kamsi dovnútra hory, ak by zhasol ten sliepňajúci zdroj svetla (a odvahy) v tvojej ruke (malá baterka, čelovka, mobil) okamžite ťa obklopí nepreniknuteľná čierňava, zhltne tma, živý sa von nikdy nedostaneš. A tak som vďačný za prítomnosť kamarátov, za blikotajúce svetielka, ktorými krúžia po stenach, za ich veselú spoločnosť. Sám by som sa otočil už po pár metroch. Nikdy by som nevidel odbočky vytesané v skale, malé slepé výklenky, trhlinu spadajúcu kamsi hlboko do podzemia preklenutú dreveným mostíkom (ihneď podvedome šmátram po pevnej opore zábradlia), pokojne oddychujúce okrídlené myši, drobné podkováre i huňaté ušane (nie som zoológ, berte to s rezervou). Nerušme ich spánok, poďme radšej tíško von.
Hlboký nádych, do pľúc sa snažíš nabrať všetok jas a sviežosť zimného popoludnia. Podzemie je zaujímavé, má neopakovateľnú atmosféru, avšak v otvorenom priestore sa ti akosi lepšie dýcha, si obyvateľ rozľahlých lúčin, hôr a lesov, voľných plôch, človek svetla, nie permoník, nie krt ani dážďovka tvrdošijne rozrývajúca večnú tmu.
Najbližšie desiatky metrov nás čaká poriadny zaberák, výstup na Zámčisko. Ihneď je nás plný kopec. Vpredu atléti ženúci sa na vrchol (krv búši v ušiach, pľúca ide rozdrapiť, stehná začínajú páliť), na konci pohoďáci (nič ich nerozhádže, nedokážu ukončiť svoje nekonečné rozhovory). A uprostred početná skupina turistov obdivujúca okolie, užívajúca si pekný výšľap. Les, koreňmi prerastený chodník, lavičku pri ceste (usadni pútnik, dopraj odpočinok unavenému telu, oddych svojej duši), hlboké ryhy vedúce naprieč svahom. Pretíname obranné valy, prekonávame hradby, ich brány sú doširoka otvorené, vstupujeme na miesta, kde sa rozkladalo pradávne hradisko.
Slúžilo pravdepodobne ako útočisko, refúgium, miesto, kde sa dávni obyvatelia podhoria mohli uchýliť vo chvíľach nebezpečenstva. Kolmá skala a mohutné palisády im poskytovali pevnú ochranu, pocit bezpečia. Dnes sa niet čoho obávať (na tú malú potvoru je aj tak každý kopec malý, každý múr prinízky), v krajine panuje pokoj a pohoda, výletníci si užívajú chvíle oddychu, veselo diškurujú, obdivujú okolie. Stojím na hrane vrcholového brala, hľadím do hĺbky, nakúkam Modre do okien, zrakom kĺžem po hladkej línii Peprovca, v myšlienkach blúdim po jeho skalnatých hrebienkoch, rozľahlej lúčine. Zdá sa to byť tak dávno…
Avšak späť do reality, ku kamarátom, k dnešnému výletu. Ešte nás pár kilometrov čaká, neváhajme pridlho, hodiny neúprosne tikajú. Pohodlným chodníkom sa spúšťame z hradiska, po širokej zvážnici letíme v ústrety ďalším zaujímavým miestam… pomaly, pŕŕŕ!, takmer by sme prebehli nenápadnú cestičku spúšťajúcu sa do doliny. Z húštiny poniže stúpa dym, v nenápadnom, dobre zašitom prístrešku si skupinka mladých užíva veselé popoludnie. Chodník stále klesá hrdzavou mladinou, vnára sa do lesa, čochvíľa prichádzame na okraj Harmónie (či Pieskov), stojíme. Je čas na krátku prestávku, doplnenie tekutín, drobné pohostenie (nebudem to všetko ťahať domov).
Ďalej pokračujeme pohodlnou cyklocestou, len nahliadneme na okraj štôlne pri ceste, tú významnejšiu, Dvojitú, však bez povšimnutia míňame. Dnes toho bolo už veľa, niekedy nabudúce. Ani sa nenazdáme (čas i cesta dnes letia akosi prirýchlo) a križujeme hlavnú cestu. Smerujeme k posledným zaujímavým miestam dnešného výletu, k Medvedej skale.
Len kúsok nad rušnou cestou (koľkokrát som tadiaľ bez povšimnutia prešiel autom či na bicykli) ukrýva hustý les pozoruhodné skalné útvary. A viacero banských diel – štôlne, odkopy, haldy či pingy (a možno i omnoho viac – nie som odborník, som tu len druhý krát, nestihol som preliezť každé skryté zákutie). A tak sa kocháme, obdivujeme, fotíme, rôzne sa motáme okolím náučného chodníka. Ja samozrejme najviac, zase som zaostal, zase som posledný, ostatní musia opäť čakať.
Neživé skaly plné života. Pahýle stromov postojačky končiace svoju púť. Stále mám čo obdivovať, čomu načúvať. Domýšľať si nevyslovené, dopĺňať nedopovedané. Príbehy žíznivých kutačov túžiacich objaviť svoj poklad. Zvedavých vedátorov mapujúcich každú piaď zeme. Rozmarných flamendrov putujúcich za radosťami života. Tulákov, hľadajúcich pokoj a slobodu. Rozprávanie o pradávnych medveďoch opúšťajúcich svoje odveké brlohy. O mohutných jeleňoch obývajúcich skryté ležoviská. Neviditeľných dravcoch hlbokých húštin. Okrídlených kráľoch malokarpatského neba. Krajina má svoju históriu detailne vpísanú v každom letokruhu tlejúceho pňa, strážcu tajomstva. Ukrytú hlboko v dutinách skál. V tenkých žilkách šuchotajúceho lístia. Vo vánku nad korunami stromov. V pôde. V štebote potôčika.
Čvach! Zasníval som sa, nehľadím pod nohy. Kto by čakal toľko blata v treskúci deň ako je ten dnešný? Skrýva sa pod lístím priamo na chodníku, akoby priam vytekalo zo štôlne pod skalou. Po členky v blate. Ešteže tie topánky tak tesnia, ešteže som sa neprepadol kdesi pod zem. Taký som ja turista! Už sa nemotám, snažím sa dohnať ostatných. Stoja povyše, obdivujú výraznú skalnú stenu, čakajú.
Medvedia skala. Horolezec v nej ihneď hľadá cesty, priame línie vedúce na vrchol. Geológ zrakom skúma horninu, bez zaváhania jej priraďuje zloženie aj vek, z rukáva sype príbeh vzniku. Sochár sa teší množstvom krásneho materiálu, už vidí body lomu, krivky budúceho diela. Romantik sa opája zvráskavenou tvárou starej skaly, zhovára sa s ňou, načúva jej šepotu. A turista vidí len balvan, ktorý musí akosi obísť aby sa dostal vyššie, tam, kam má namierené.
Obchádzame skalu, strmým svahom sa štveráme na jej vrchol. Otvára sa krásny výhľad na bezmenné (neviem ich pomenovať) kopce v blízkom okolí, na mrazivé biele slnko, na nádherne sfarbenú oblohu vzdialeného horizontu. Čerešnička na torte, zaslúžená odmena na záver dňa, dlhého putovania. I keď nás ešte pár metrov čaká, aj keď nám ešte okolie ponúkne zopár drobných drahokamov.
Skalné útvary všemožných tvarov, fantázia v nich dokáže vyčariť nečakané obrazy. Bútľavý peň, ako prastará skamenelina vytŕčajúci spod zeme, malé karpatské Dolomity zakliate v práchnivejúcom dreve. Tri kopce sú jednoducho čarovné.
Ďalej to už je povinná jazda, cieľ sa blíži, pozornosť opadáva. Za iných okolností, na začiatku výletu by sme sa určite opájali vôňou lesa, pochutili si na sviežej vode zo studničky, potešili sa ďalekými výhľadmi. Takto si chvíľu krátime rozhovormi, krok za krokom sa blížime k autám, krásny deň, pekný výlet sa chýli ku koncu. Napočudovanie sme stihli všetky dnešné plány. I keď sa to možno niekomu nezdá, udržali sme tempo, nepoľavili v úsilí. Opäť bolo fajn v tých našich Horách.
Ďakujem všetkým, ktorí vymenili pohodlie a teplo domova za mrazivé chvíle v objatí prírody a v jednu januárovú sobotu sa túlali po blízkom i vzdialenejšom okolí Zochovej chaty: Danka Fáziková, Ivetka Pekaríková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Edita, Jozef a Lukáš Antaloví (a štvornohý priateľ Samo), Veronika, Miloš a Tomáš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Jozef Nádaský, Vlado Naď, Paľo Rapant, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Hneď po príchode domov sa vrhám na telefón. Nič, žiadna správa, nikto nevolal, nikomu som nechýbal (a ten kúsok plastu zas ani toľko nechýbal mne – iba občas, iba trochu).
