Ponad Švancpošskú dolinu
sobota 22.1.2022
Stojíš a dívaš sa. Pred očami ti ako nemý film beží rozľahlá biela pláň, rozlieva sa do všetkých strán ako pokojný alabastrový oceán, ako mrazivé zrkadlo odráža stav duše, jej perleťová tíšina pohlcuje tvoje pocity i nálady. Tú vetu neustále obraciaš v rukách, slabiku po slabike nečujne vyslovuješ jej slová, nevieš sa nabažiť melódie dočasne oživených predstáv, končeky prstov páli chladivá krása okamžiku, tichá snehobiela vôňa slobody a voľnosti dráždi zmysly. Zostáva však jediná, ďalšie zatiaľ unikajú, akoby si sa pokúšal zastaviť dravú riavu – nedokážeš uchopiť niť príbehu, rozpliesť jemné pradivo rozprávania. Čakáš na ten správny okamžik, vieš (dúfaš), že raz to musí prísť… Čas letí, drobné zrnká piesku vytrvale prepadávajú úzkym hrdlom prítomnosti, neodvratne sa hromadia na vrchole pravidelnej homole zvanej pamäť, skĺzavajú nižšie a nižšie dole nestabilnými svahmi, až na samé dno zabúdania. Zo včera je už zajtra, kolobeh diania sa nezastaviteľne valí vpred, vyprázdnenou mysľou sa preháňa víchrica všedných povinností. Ručička hodín sa ale náhle zasekáva, ako prilepená kmitá na mieste, neschopná pohybu, posunu čo len o jediný dielik. Časopriestor sa láme, všetko dookola sa rúti do priepasti, krúti v ozrutnom víre, mieša, prepadá kamsi do neznáma. Opäť stojíš na okraji rozľahlej bielej pláne, ktorá ako nepopísaný list papiera vypĺňa celý priestor, zhlboka sa nadychuješ, robíš prvý krok. Tvoje stopy, drobné písmenka na nekonečnej planine ďalšieho dňa, začínajú písať dlhý príbeh…
Počasie, večný problém víkendového turistu, vynútený partner aj neľútostný protivník, ktorého si treba (občas) nakloniť (drobným darom). A tak bubnujem (prstami po stole), drmolím osvedčené mantry (zariekavam sa, sľubujem – a potom, samozrejme, robím presný opak), už dlho vopred sa prehrabávam predpoveďami (keby som tak mal guľu z krištáľu). Ako bude cez víkend, ktorý deň bude krajší? Výhľady nevyzerajú skraja týždňa vôbec zle, sobota bude v poriadku, píšem mail. Predpoveď sa (samozrejme) ihneď mení, aby neskôr ponúkla (aspoň) drobnú štipku nádeje. A tak stále dokola (či presne naopak). Ako však bude naozaj?
Budím sa do krutej reality víkendového svitania – nielen príliš skoro (ja by som tak spal… nikam nejdem, zostávam doma! ktorý blbec to plánuje, nenechá nás dospať ťažký týždeň? – nakoniec však samozrejme víťazí zodpovednosť), dnes musím navyše aj odmetať, v noci nasnežilo. Aké budú cesty? Nemali sme (radšej) vyraziť skôr? Samozrejme (ako vždy) meškáme, ráno tie minúty tak letia…
Jednotvárna všednosť skorého sobotného rána, jednoliatu bielu rovinu narúša len nevýrazná sivá koľaj vozovky, premávka je riedka (veď kto by sa v tom nečase motal po cestách), Hory sa kamsi stratili, neexistujú, akoby ich kúsok nad horizontom odstrihli ozrutné nožnice. Hlbokú ranu prikrývajú husté chumáče bielej gázy, ako páper nadýchaná belostná šľahačka oblačnosti tlmí ich ukrutnú bolesť (a jatrí dušu turistu). Cestu prekonávam ako v sne, zrak sa nemá čoho zachytiť (pozor však, môže sa šmýkať!), sluch držia v pozornosti len jemné tóny ranných melódií či tichý rytmus rozhovorov. Záhorie tentokrát neprináša žiadnu zmenu. Plavecký hrad a Pohanská kamsi zmizli, na plošinách vojenského priestoru sa pokojne pasú veľké čriedy zveri, vedia, že od nás im nič nehrozí. Že stačí jediný krátky skok a navždy sa rozplynú v bledom opare smutného rána.
Kabínou auta sa ozýva zvonenie telefónu, dnes nebudeme meškať iba my (len Paľo je na mieste včas). Kuchyňa, srdečne sa vítame, čakanie na ostatných je však akési rozpačité, takú deku sme zrána naozaj nečakali, dohľadnosť je takmer nulová. Navyše sa dozvedáme, že auto s našimi kamarátkami stojí kdesi na Babe, nevieme nič bližšie, každý ďalší príchodzí dodáva nové informácie, situáciu tým však zamotáva ešte viac. Cinká SMS – majú defekt, máme chvíľu počkať. Nedá sa im však dovolať, nič sa nedá overiť. Zvonenie, telefón mi ide vyskočiť z vrecka, súčasne volá Arťo (cez WhatsApp) & Mirka (cez Messanger), hlasy sa nezrozumiteľne miešajú, nerozumiem nikoho, nepočujem vôbec nič.
Až za chvíľu, to už volám pekne jedného po druhom (Arťo sa nečakane vynára spoza rohu), zo sluchátka však počujem nechcenú definitívu: „Nečakajte nás, čakáme na odťah!“, situácia sa komplikuje, sme smutní aj za trojicu dievčat. Vtom sa otvára obloha…
Akoby sa roztrhli nebesá, akoby niekto tam hore na nás vysypal celú duchnu peria, chcel nás vystrašiť, odradiť, vyskúšať naše odhodlanie. Husto sneží, bombardujú nás obrovské nadýchané vločky, okolie sa ešte viac stráca pod bielym nánosom… Málo nás však pozná (keď sme sa sem trepali takú diaľku)! Sme tu, tak ideme! Tá trocha snehu (naviac) nás predsa nevykoľají! Obdivuhodné prírodné divadlo po chvíli našťastie končí, len mrcha nízka oblačnosť leží nastoknutá na okolitých hrebeňoch ako vyťahaná čapica, sedí na nich ťažko ako kvočka na vajciach, nechce sa nikam pohnúť, kvaka jedna lenivá!
Kráčame hore dedinou, našľapujeme opatrne, šmýka sa, nikto nechce spadnúť, výlet ešte ani poriadne nezačal. Hľadáme tú správnu odbočku, cestičku z civilizácie, chodník, čo vedie hlboko do hôr. Míňame opustený dom, kedysi rozľahlé sídlo, dnes rozpadávajúcu sa ruinu. Prihovára sa mi, zaostávam, veď ostatní ma (hádam) počkajú.
Krása starých múrov, história vpísaná do vypadaných fľakov omietky, príbehy vypálené v hline letitých tehál. Husto zarastené dvere, dlho nimi nikto neprešiel. Okná, slepé otvory do duše obydlia, tak dávno nimi nik nevyzeral návštevu. Strecha neodvratne klesajúca pod náporom času. Hrubé praskliny stien, nemé výkriky, výčitky nespravodlivej dobe. Šípkový zámok čaká na svojho vysloboditeľa. Už je však (asi) neskoro. Ten susedný mal viac šťastia. Vynovená prístavba síce (čiastočne) zmazáva jeho dušu, skrýva pôvodné rysy, dom (starý mlyn?) však žije, dýcha, slúži. Starostlivá hravá ruka majiteľa navyše ozdobuje aj jeho blízke okolie (ten plot nemá chybu!). Potôčik tečúci povedľa mlčí, neprezrádza nič bližšie, jeho vlnky unášajú ozveny dávnych príbehov, jemný zurkot zaniká v mrazivom ráne.
Konečne nechávame všednú súčasnosť za chrbtom, stojíme na okraji rozľahlej bielej pláne, hladkej, jednoliatej, neporušenej, rozhliadame sa, váhame, či môžeme našimi krokmi zničiť tú nádheru, narušiť jej nekonečný pokoj. Ideme.
Vchádzame do lesa, začíname stúpať. Cesta sa vinie tesne popod hrebeňom, plynule naberáme prvé výškové metre, zahrievame svaly, utierame slané kvapky potu. Už sme si zvykli, už nám nevadí, že po nás v celistvej snehovej prikrývke zostáva nezmazateľná stopa, dnes budeme (takmer celý deň) pioniermi civilizácie – my sme tí, čo narúšajú pokoj prírody, čaro nadýchaných závejov. Akoby sa tade prehnalo neusporiadané stádo divej zveri, za našimi chrbtami sa bielou krajinou vinie hlboká jazva.
Kráčame hospodárskym lesom, na týchto miestach to nie je ten dôverne blízky malokarpatský prales, ak budeme mať šťastie stretneme ho až vyššie, až tam, kde sa vrcholy Hôr dotýkajú oblohy. Zatiaľ na nás dohliadajú vyrovnané šíky urastených stromov, rastú, mohutnejú, naberajú silu, netušia, že každým novým letokruhom sa blížia naplneniu svojho osudu.
Križujeme zvážnicu, prepoj medzi Švancpošskou a Modranskou dolinou, dvoma klenotmi v lesoch nad Kuchyňou, sen každého cyklistu, ktorý rád trávi svoj voľný čas v horách. Naľavo obdivujeme výhľad na Modranskú skalu, kamennú bránu do Modranskej doliny a stádo zveri pokojne sa pasúcej v prieseku na jej svahu. Nedokážeme ich identifikovať, zdajú sa také drobné, ako mravčeky rozlezené po bielej cukrovej homoli. Neustále stúpame ďalej, vyššie, križujeme lesné cesty, meníme smer, pri rozhovore čas tak príjemne plynie…
Hops, a už sme ďaleko, prešvihli sme to! Stačila malá chvíľka nepozornosti, zaujímavá téma konverzácie a vrchol Ražňovej máme za chrbtom. Našťastie nie ďaleko, našťastie nie vysoko, ideme! Svah sa strmí do výšky, sneh prikryl lístie a skaly (aké je to pekné), táto výbušná zmes sa však nepredvídateľne šmýka, ešteže stúpame, zostup bude ťažký, tie mačky predsa len nevlečiem v batohu nadarmo.
Odkiaľsi z výšky sa ozýva podivný rev. Žeby niekto predsa len prebudil malokarpatského medveďa? Či čerti prekvapili prvolezca, nastokli na ražeň jeho dušu, jediným skokom ju prenášajú ponad dolinu na svoj kopec (na ktorom sa hĺbia brány podsvetia)? Nie, to len Maroš oslavuje výstup či vzdychá rozkošou nad neočakávaným rozhľadom, láka hore aj nás ostatných.
Sme tam, nízka oblačnosť prikrýva okolie, skrýva výhľady, mráz a vlhkosť však vyčarúvajú na konárikoch stromov či byľkách rastlín nádherné obrazy. Aká krásna je naša príroda, aké nádherné sú naše Karpaty, keď nevidíš do diaľky, sústredíš sa na to blízke (čo máš priamo pod nosom). Býval som hlúpy (nie že by som odvtedy príliš zmúdrel), prezieravý, už dlho som mohol blúdiť po týchto miestach, už dávno ich mohol spoznávať. Ale aspoň že som vôbec začal, aspoň že môžem…
Čipky námrazy sú čarovné. Jemné, neprežijú dotyk tvojej ruky, ihneď sa rozplynú pod závanom tvojho dychu. Môžeš len z bezpečnej vzdialenosti ticho pozorovať ich prekvapujúce tvary, pod drobnohľadom skúmať nekonečné variácie fraktálov, obdivovať lom svetla na hranách kryštálikov ľadu, dočasnú, premenlivú krásu okamžiku. Z nášho veľkého sveta sa aspoň na zlomok času preniesť do toho malého, do zamrznutej krajiny za zrkadlom.
Zohriali sme sa nápojom, ochutnali koláčiky, nasadili mačky, sme pripravení na zostup. Opatrne, skaly skryté pod snehom sú zradné, svah strmý, nakoniec však všetci šťastne stojíme pod kopcom, tam kde sme pred chvíľou začínali… I keď bez výhľadov, Ražňová stála za tú trochu námahy, už navždy zostane ukrytá v hĺbke duše, kdesi v pamäti sa občas zaleskne lúč svetla na ľadovej byľke nevysokej rastlinky.
Tam naľavo by sa za pásom stromov mala skrývať bezmenná lúčka, vraj pekná vyhliadka do širokého okolia. Avšak teraz, v týchto podmienkach? Nie je zbytočné sa tam pachtiť, míňať sily výstupom? Nie, tých pár metrov dám, spolu s Ľubošom (a samozrejme všadeprítomným Marošom) sa tam nakoniec ideme pozrieť, chceme naplniť plánovanú kvótu výškových metrov. Ostatní nás váhavo nasledujú, postupne sa trúsia po tiahlom svahu.
Dobre sme to trafili, predsa len sa nám otvára akýsi výhľad! Širšie okolie je síce stále v hustých mrakoch, Vysokú v nich iba tušíme, len si predstavujeme jej hrdé úbočia, no Mešťanková i priľahlý bezmenný kopček poskytujú čarovné pohľady (aj polom či porub sú v týchto podmienkach fotogenické). Na počesť prvolezca pomenúvame bezmennú lúčku Moravanskou kopou, hrdý pokoriteľ panenského vrcholu sa potom fotí s každým, kto o to má záujem. Nad Záhorím sa začína rozjasnievať.
Pri zostupe dokonca spoza náprotivného hrebeňa sedemstoviek nesmelo vykúka zubatý, chladivý kotúč, nevieme sa ho nabažiť…
Na Mešťankovú je to trochu do kopca, nie priďaleko, nie privysoko, tak akurát. Štveráme sa pomedzi stromy, cesta sa už dávno stratila kdesi v lese, spadla hlboko do doliny. Sme tam, cez hustý porast však neprenikne ani náš zrak (už sa vyčasieva), ani hrejivé slnečné lúče. Pridlho sa teda nezdržiavame, blíži sa čas obeda (aj žalúdok sa začína ozývať), neplánovane (no, ako variantu som to kdesi mal) zostúpime na dno doliny. V jej ústí, povyše potoka Javorinka sa nachádza stará hájenka, tam sa budeme môcť pohodlne rozložiť, posilniť, oddýchnuť (s Vladovou kávou už všetci počítame).
Ako ľahko to (v teple domova) vyzerá, ako ťažko sa to niekedy (v teréne) realizuje! Svahy Mešťankovej sa strmo spúšťajú nadol, ten malý nenápadný potôčik veru nelenil, počas dlhých geologických dôb neúnavne napĺňal svoje dielo, prehrýzal sa poddajnými úbočiami vrchov stále nižšie a nižšie, modeloval tvar doliny. Ostatné živly tiež nezaháľali, vytrvale tvarovali súmerný kužeľ hory, formovali jej nezameniteľnú siluetu. Už je to pár rokov čo som na zvážnici pod Gajdošom zádumčivo hľadel do mapy, snažil sa zistiť meno výraznej homole v pozadí, priťahovala zrak, vábila, sľubovala… Dnes sa spúšťam dole jej úbočím, snažím sa udržať na nohách, niekde sa nestrepať. Nie vždy sa mi to však darí.
Je to veru riadny krkaháj. Kopec akoby sa nevedel dočkať doliny, zurčiacej bystrinky na jej dne, letí sťa zdivený, prudko padá kamsi dole. A my s ním. Pohyby niektorých sú koordinované, kroky iných neisté. Pod snehom sa kde-tu skrýva nenápadná pasca, jama plná nafúkaného lístia, len ľahučko našliapneš a hneď sa prepadneš až po … (ba i vyššie). A potom sa váľaš v mäkučkej snehovej perinke, spoza krku vytriasaš chladivé chumáče – ešteže dnes nie je blato! Za nami sa dole bielou pláňou ako krutá jazva na tvári hory tiahne hlboká hnedá stopa, ani stádo divých svíň by svah toľko nerozrylo…
Na týchto miestach sa v dávnej minulosti ozýval zvučný klepot banských kladiviek, túžba po zbohatnutí odveky hnala ľudí vysoko do tajomných hôr, hlboko do útrob zeme, tam, kde podivné bytosti, bájne tvory i pekelné mocnosti strážili svoje poklady. Vyrvať čo i len maličký zlomok bohatstva z ich moci bola však nadľudská námaha. Kutači odišli, štôlne a jamy osireli, haldy sa zarovnali, len skúsené oko pátrača dokáže rozoznať v teréne neklamné známky tejto činnosti. Dnes navyše všetko dookola prikrýva tichá biela perina, hádam sa neprepadnem kamsi do horúcich pekiel.
Šťastne sme sa dostali na dno doliny, len kúsok vybehneme proti toku Javorinky a sme tam, zobďaleč obdivujeme miesto nášho odpočinku, hájovňu Štumbach. Dnes už opravenú, vynovenú, so solárnymi panelmi na streche (posedenie po poľovačke si predsa vyžaduje určitý komfort, chladenú coca-colu). Nám ale postačia aj drevené stoly a lavice na jej priedomí, len zľahka odmetieme sneh a môžeme začať hodovať (v ponuke je i čerstvá káva, Vlado je istota). Dnes nebudem do detailov popisovať všetky chody našej hostiny, nič tam však nechýba, nič nie je navyše, obsah batohov presne vypĺňa prázdne miesto v žalúdku, rozospieva chuťové poháriky. A z výšky všetko to hmýrenie sleduje žiarivá obloha, azúrovo-biely gýč napĺňa pohodou srdce aj myseľ.
Skryté miesto uprostred hlbokých hôr, kedysi vraj obydlie lesných ľudí – huncokárov. Až doma sa vďaka Ľubošovmu pátraniu (kto sa dokáže správne spýtať pána Googla…) dozvedám jeho bližšiu históriu. Mal by to byť jeden z posledných huncokárskych domčekov, ktorý sa zachoval v (takmer) pôvodnom stave, prežil besnenie divnej doby – minulej i tej súčasnej. Na katastrálnej mape z roku 1898 (tú som nevidel) je označený ako Favágóház, čiže drevorubačov dom, tretie vojenské mapovanie 1869/1885 (to som už videl) ho zakresľuje pod značkou Holzh., teda Holzhackerhaus – drevorubačský dom. Jeho posledný obyvateľ bol huncokár Heinrich Hirner (1903-1971), preto sa domu hovorilo aj Heinrichova chalupa. Štumbach (Sumpfbach), Švancpoch (Schwanzbach), Ražňová, Mešťanková (kedysi dávno aj Tri Jawore – pre zmenu druhé vojenské mapovanie 1806/1869), len ťažko dokážem (nie som odborník, necítim sa povolaný) rozlúštiť pôvod ich názvov, fantázia však môže pracovať na plné obrátky.
Prepáčte mi túto vecnú vsuvku, nezáživnú odbočku, tá skrytá, takmer neznáma dolina povyše Kuchyne je málo popísaná, každú informáciu aby si z dostupných zdrojov páčil heverom – slovko tu, veta kdesi úplne inde, možno to niekomu poslúži, poodhalí oponu, pomôže spoznať neznámy kút Hôr. To miesto si našu pozornosť určite zaslúži.
Kto doteraz netušil, už vie. Zostupom na dno doliny, príjemným pohostením, sme stratili 150 výškových metrov, teraz ich musíme získať späť. A pridať k nim ďalšiu takmer stovku (nekameňujte ma prosím vás). A tak hľadáme ten správny smer, snažíme sa minimalizovať sklon stúpania, hypnotizujeme mapu (to malé čudo, čo ju nahrádza), dohadujeme KADIAĽ ? Zdá sa, že sme nakoniec našli riešenie, začíname stúpať strmým podmáčaným svahom – práve niekde tu je jeden z prameňov Javorinky, ešte že je zima, ešte že je sneh… Upokojujeme sa tvrdením, že všade inde by to bolo horšie. Ale ešte je tu Maroš…
Chudák garant. Dlhé desiatky minút sedí doma nad mapou, uprene hľadí do obrazovky, hľadá správnu cestu. Tu uberie, tam pridá, pokúša sa narovnať trajektóriu pohybu, minimalizovať stúpanie, sledovať čiary (je vďačný aj za tie bodkované). Potom však stojí na mieste, rozhliada sa po homogénnej bielej pláni, sneženie zmazalo všetky stopy, hmla skryla značky… Inokedy zas ťažké ťažobné mechanizmy rozbijú terén, hlboké blatisté ryhy sa ako pavučina rozbiehajú všetkými smermi, ktorý je ten správny?
A potom je tu Maroš… Mechanická myš. Plechové kura, ktorému natiahneš pružinu a donekonečna skacká krok po kroku, vytrvalo zobe metre dňa. Autíčko na zotrvačník, ktoré napružíš, len na zlomok sekundy pridržíš a už letí, na nič nehľadí, prediera sa priamo vpred. Úbohý garant…
Konečne stojíme na zvážnici pod Čertovým kopcom, vraj vynikajúcej cykloceste (to si ešte overíme). Ten výstup však naozaj stál za to! Sledujúc stopy prvolezca (hádajte koho?) sme sa neomylne driapali široko-ďaleko najstrmším svahom, ostrejšie sú už hádam len horolezecké cesty od stupňa III+. No tie výhľady stáli za to. Biela úzka lúčka, priesek či zvyšok bývalej zjazdovky (na Čertovom kopci sa vraj kedysi lyžovalo), azúrová obloha kde-tu prizdobená jemným mráčikom, námrazou načančané koruny stromov. Gýč ako vyšitý, nádhera prenáramná. Viditeľnosť až kamsi na Pálavu, pre toto sa oplatilo ráno vybojovať súboj s lenivosťou, absolvovať šmykľavú dlhú cestu, trápiť sa v hustej rannej oblačnosti. A to ešte nevieme, že najlepšie nás ešte len čaká…
Niekde povyše, proti logickému smeru nášho ďalšieho postupu by sa (podľa máp) mala nachádzať akási vyhliadka, keď sme už tu, poďme, tých pár minút, niekoľko krokov navyše nás predsa nezabije. A tam idem do kolien…
Pred očami sa otvára číročistá paráda, nádhera v priamom prenose, orgazmus, odmena za celodennú námahu. Slová sú príliš jednorozmerné, fotografia príliš plochá… Pod nohami leží riadny kus Karpát (od Mešťankovej až po Záruby), pred očami beží veľký kus sveta (od Álp až po Pálavu). Kam sa otočiť skôr, čo obdivovať ako prvé, čím sa potešiť viac? Dokážem si to všetko zapamätať? Vyloviť neskôr zo spomienok ten obraz, opäť sprítomniť živý pocit? A tak fotím, pozerám a opäť fotím – stále dokola, neviem prestať, nedokážem sa zastaviť. Snehobiele pláne, jasnoazúrová obloha s nadýchanými obláčikmi, strieborná námraza zdobiaca vrcholky lesa tvoria rámec celému predstaveniu, nádhernému prírodnému divadlu. Zostať nepohnute stáť, obdivovať, strnúť v kráse, skamenieť v úžase, premeniť sa na kus ľadu, ako vlaha stiecť po svahoch hôr, vsiaknuť do žíznivej pôdy rozľahlých lesov a voňavých lúk, navždy byť súčasťou Karpát. V nich rozptýľte môj popol…
Vedľa zatiaľ prúdi živá debata, pomenúvame známe vrcholy, hľadáme mená tých ďalších. Z tohto uhla pohľadu ich však vidíme prvýkrát, všetky sú zmenené, každý z nich je akýsi iný. Zrak kĺže po hrebeni Mešťankovej, sleduje stopy dnešného putovania. Myseľ stúpa nahor strmými svahmi Vysokej, vracia sa v čase, hľadá temeno Snežného vrchu, už dôverne známeho súpútnika hrdej sedemstovky. Desiatky pahorkov, mnohé som navštívil, nad mnohými ešte len snívam…
Čas však nepostojí, neúprosný chronos odmeriava vymedzené okamihy, tlačí deň čoraz bližšie k večeru. Ak sa budeme čo i len chvíľu kochať, naháňať nepolapiteľný kairos, zastihne nás vonku tma. A tak, hoci neradi, odchádzame. Pôvodne plánovanú návštevu Červeného kopčeka aj Bačkorovej musíme pre tentokrát vynechať, máme aspoň dôvod sa sem niekedy ešte vrátiť.
Za normálnych okolností by to bola už len povinná jazda, návrat k autu, nezáživné zhltnutie posledného úseku cesty (vypnúť hlavu, udržať krok). Dnes je však všetko iné. Čaká nás 6 kilometrov (riadna štreka), traverzu úbočím doliny, 6 000 metrov putovania nádherne vysneženou zvážnicou (zväčša nenarušenej dotykom ľudskej prítomnosti), takmer 9 000 krokov – jeden krajší ako druhý. Nádherné scenérie protiľahlého svahu (tadiaľ sme naozaj išli?), krásne tvarované kmene stromov (úžasné prírodné sochy), blankytná obloha, panenský sneh. A nekonečné, príjemné rozhovory. Aj v tom tkvie čaro turistiky, toto sú tie chvíle pohody.
Len na chvíľu si odskočíme na Kamenný jarok, kopček hneď pri ceste, najľahšie dostupný vrchol (nielen) dnešného výletu. Síce takmer bez výhľadu, ale i tak sa ráta. Príjemná zastávka. Zvážnica sa ďalej kľukatí úbočiami vrcholov nad Švancpošskou dolinou, príjemne klesá (naozaj vhodná pre bicykel, aj na bežky by sa mohla použiť) do údolia. Takto by sa dalo kráčať veru dlho, takýto deň by nemal nikdy skončiť.
Všetko čo má začiatok však musí mať aj koniec. Stojíme na dne doliny, každým krokom sme bližšie a bližšie civilizácii, stretávame prvých ľudí. Bol to krásny výlet – len my, sneh a Hory. A výborná nálada, tak ako u nás býva dobrým zvykom.
Ešte sa potešíme pohľadom na podvečernú priehradu rozlievajúcu sa na okraji Kuchyne. Jej hladinu čiastočne sťahuje ľadový príkrov, Ľuboš R. len s námahou odoláva vábeniu. Tak rád by sa na chvíľku osviežil, ponoril do jej lákavého objatia, spravil pár mrazivých temp… Všetci však neodoláme volaniu miestnej krčmy, i keď trochu zafajčená, aspoň na niekoľko minút poskytne útočisko unaveným telám turistov, umožní rozlúčiť sa s trasou, dňom, kamarátmi, pripraviť pokračovanie. Už onedlho nás predsa čakajú ďalšie dobrodružstvá.
Únavná cesta domov, treba len vydržať, prežiť nekonečné chvíle asfaltu. Avšak ešte aj teraz sa kde-tu zjaví záblesk prekvapenia, chvíľka potešenia, drobné osvieženie nezáživného presunu, ospalého priestoru. Plavecký hrad a Pohanská vystupujú spoza žeravých okáľov protiidúcich beštií ako nevýrazný rozmazaný obrys (v potemnenej mase pomaly postupujúcej noci). Za nekonečnou rovinou vojenského priestoru sa lúči deň, nenáhlivo sa ukladá na zaslúžený spánok, uhasína v tenkej žiarivej linke západu. Čriedy zveri sa dopásli, tíško odpočívajú v skrytých húštinách, pozor, neprebuď ich, ten krátky skok by sa mohol stať osudným (nielen im).
Nad Trstínom začína skutočná corrida, naviate snehové jazyky rozpustené počas dňa hrejivými lúčmi slnka v chlade večera mrznú, začína sa šmýkať. Zatínam zuby, brzdím očami, kŕčovite zvieram volant, spomaľujem. Domov sme sa ale nakoniec dostali v poriadku (všetci, len auto našich kamarátok bude po nevydarenom prejazde Baby potrebovať pomoc).
Miesta, o existencii ktorých si doteraz iba tušil, okolo ktorých si sa pohyboval len s úctivým odstupom. Ukryté v hĺbke neznámej doliny, pod rozľahlou ochranou takmer nepriestupných lesov. Netreba sa báť, treba odhodiť zbytočný ostych (ako sme sa už veľakrát presvedčili) – po našich horách sa predsa dá chodiť aj mimo známych ciest a chodníkov (nikoho na to však nenavádzam), veď práve tam ukrývajú svoje najväčšie poklady.
Za spoločnosť počas krásneho dňa a pekného výletu ďakujem všetkým jeho účastníkom/-čkam: Janka Lukačovičová, Daša Soubustová, Katka Roháčková, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Ľuboš Rosa, Braňo Polocík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Stano Macejka, Jozef Polakovič, Arťo Soldán, Maroš Modrovský (a tiež Gabika Kušnierová, Janka Nagyová a Mirka Čičmanová, ktoré sa napriek odhodlaniu nemohli ku skupine pripojiť).
Juro Golier
Zástup pútnikov sa ťažko presúva nekonečnou belobou tichého lesa, zaostávaš, opúšťaš ten rozťahaný sprievod, vzlietaš, stúpaš čoraz vyššie, z výšky letu sú postavy čoraz menšie, menia sa, sú ako nevýrazné tmavé bodky na rozľahlej pláni ľudskej pamäte. Privieraš oči, mizneš, ako mrazivé vločky snehu ticho padáš na nepopísaný list papiera. Červená ručička hodín sa opäť dáva do pohybu, vytrvalo odmeriava čas. Bodka. Už nemáš viac čo dodať. Končíš. Aj tento príbeh si raz možno nájde svojho čitateľa, toho, ktorý sa vydá putovať bezrozmernou krajinou po tvojich stopách.
