Zápis z akcie Krpáčovo 28.1. – 30.1.2022
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Božena Ilavská, Miro Šuga, Paľo Herceg, Vlado Naď, Anton Gieci, Igor Buc, manželia Rosoví a Ján Budoš
Ako hostia: Vojto Galbavý, Edo Zolvík, Marián Modrovský.
Piatok 28.1.
Cieľom našej bežkárskej akcie bola oblasť Nízkych Tatier. Ubytovanie Tóno vybavil v chatárskej oblasti Krpáčovo. Doprava do Krpáčova bola bez problémov. Z hlavnej cesty k našej chate Srnka začali obavy, či s našimi autami vyjdeme na hlavnú cestu. Pre istotu sme zaparkovali auta na parkovisku pred rozpadnutým hotelom, ale aj tak nás nasledujúce dni čakal strmší asi 300 metrový úsek s 30 metrovou nastúpanou výškou. Spoliehali sme sa na Tóna a jeho 4×4 Mazdičku.
Batožinu nám odviezol Tóno až k chate. Naša chatička mala útulnú spoločenskú miestnosť s krbom, ktorý šíril príjemnú atmosféru, ktorej ešte chýbalo len privítanie s občerstvením, ktoré sme museli či absolvovať. Tí prví využili príležitosť a obsadili výhodnejšie izby z hľadiska polohy ( izby boli na prvom a druhom poschodí ) a početnosti lôžok. Padli tu aj nejaké výčitky, ale nakoniec sa to nejak vyriešilo.
Na chatu sme prišli dosť skoro, preto sme sa rozhodli rekognoskovať okolie. Rozdelili sme sa na skupinu bežkársku a turistickú. Miro zostal udržiavať oheň v krbe. Vybrali sme sa po turistickej značke smerom na Tále. Snehu nebolo dostatočne resp. bol slabý podklad, čiže občas sme cítili kamienky alebo nás zabrzdili až sme mali problém nepadnúť, ale to nás neodradilo. Prišli sme pred neznámy hotel a tu sme odbočili cez golfový areál smerom k lyžiarskemu stredisku Tále. Nikto nás nezastavil, lebo cez leto je tento areál ostro sledovaný. Celá lúka bola bohato nasnežená. V panenskom snehu sme zjazdovali smer areál s ľuďmi. Nebolo tu veľa lyžiarov, ale zjazdovka vyzerala veľmi dobre. Trochu som si spomenul na časy, keď som zjazdoval s rodinou alebo s priateľmi. Občerstvenie v Stodole s predraženým PU-čkom stálo za to. Naspäť sme obišli golfový areál a vrátili sme sa na našu cestu do chaty. V chate nás čakali turisti, ktorí sa vrátili tesne pred nami a Miro. Trasa merala asi 10 km.
Prvé večery na chate sú asi najlepšie z celého pobytu. Čo sa tam všetko prežilo stálo za to a to sa nedá ani opísať. Hlavne, čo tam bolo to tam aj ostane. Zišla sa tu skupina ľudí, ktorá vytvorila neskutočnú atmosféru. Je pravda, ráno som trochu splácal dlhy za neskutočný večer, ale prežil som to, dokonca som aj raňajkoval.
Sobota 29.1.
Na tento deň bolo na pláne bežkovanie na Čertovici, ale hlavne hneď zrána sme museli vyriešiť výjazd áut na hlavnú cestu z parkoviska. Začali sme s Igorovým autom. Najprv sme skúšali bez reťazí, lebo ich nemal, len tak za pomoci ľudskej sily. To sa neosvedčilo. Muselo pomôcť ťahanie lanom pomocou Tónovej mazdy. Ľubo vytiahol auto pomocou reťazí. Odchod sa predĺžila asi o hodinu. Rysovalo sa pekné počasie bez vetra.
Po bezproblémovej doprave na sedlo Čertovica som plánoval urobiť Veľký čučoriedkový okruh. Trasa bola upravená na klasiku aj na korčuľovanie. Stúpali sme do sedla Pod Lenivou. Kochali sme sa hrebeňom smerujúcom na Ďumbier a hlbokými dolinami. Bol som presvedčený, nik neoponoval, že chceme ísť na už spomínaný okruh, ktorý meral asi 20 km a stúpanie malo byť asi 900m. Vybrali sme sa dolu po stope. Asi po troch kilometroch nám povedali miestni, že ideme zle, táto cesta vedie do Jarabej. Paľo, Vlado a Hela to využili, pokračovali ďalej smer letisko a potom do Jarabej, že nás počkajú v miestnom hostinci. Bol som, že vraj na vine, zle som odbočil. Neskôr mi to postupne dochádzalo. Ako mohli vedieť, kde chceme ísť? Ostatní sme sa vrátili opäť na sedlo Pod Lenivou a stúpali sme smerom na vyhliadku. Tu začínali výhľady na Kráľovú hoľu a Fabovu hoľu. Trochu som rezignoval, myslel som si, že mojím pričinením nestihneme ten naplánovaný okruh. Stále som bol presvedčený, že ideme ten okruh. Míňali sme útulňu Líška a pokračovali po stope okolo Beňušky. Došli sme až po koniec stopy, kde sa traverz stratil. Počasie sa začalo zhoršovať. Padli hlbšie mraky a začalo snežiť. Vietor nám vločky vháňal do očí. Cestou naspäť sme sa zastavili v útulni Líška. Občerstvenie a chvíľkové posedenie v útulnej dreveničke, ktorá patrila turistom z Braväcova, nám padlo vhod. Začínalo sa aj schladzovať, čiže pridali sme na rýchlosti. Cesta bola väčšinou dolu, preto za chvíľu sme boli v teple v reštaurácií. Tu nás poniektorých čakalo pivko a jedlo.
Na druhý deň som zistil, že sme urobili nie Veľký čučoriedkový okruh, ale Malý líščí okruh. Tiež mi v hlave skrslo, že jedna pani bežkárka hovorila, že Veľký čučko okruh nie je upravený, čiže aj tak by sa nedal urobiť a hlavne bolo by tam dosť brutálne stúpanie, za čo by som si asi vyslúžil poriadnu nádielku od našich bežkárov. Urobili sme trasu dlhú asi 19 km.
Božka robila turistiku na Beňušku v hlbokom snehu, za čo jej patrí obdiv.
Po príchode domov na chatu nás čakal ďalší skvelý večer v kruhu priateľov a dobrého vínka.
Nedeľa 30.1.
Predpoveď počasia nebola priaznivá. Malo sa poriadne rozfúkať a pritom snežiť. Ráno sme ešte museli dve auta z parkoviska dostať na cestu. Začali sme maturovať s Mirovým autom ako ho dostať hore. Nemal lano s vhodným čapom na ťahanie a ani reťaze. Našťastie Ľubove reťaze pasovali aj na kolesá Mirovho auta. Vojto dostal auto hravo na druhý krát aj bez reťazí.
Odovzdali sme chatu a vybrali sme sa s malou dušičkou smer Banská Bystrica. Plánovali sme ísť bežkovať na Šachtičky. Rosovici urobili najlepšie. Zostali v Krpáčove bežkovať.
Situácia s vetrom sa zhoršovala. Cesta na Šachtičky bola zasnežená. Po skúsenostiach sme návštevu Šachtičiek vzdali, lebo nás čakal 5 kilometrový stupák. Radšej niekedy inokedy.
Cesta domov bola adrenalínová, lebo silný vietor a hlavne nárazy začali úradovať. Chvalabohu sme prišli domov všetci v poriadku.
Na záver musím konštatovať, že opäť sa nám podarila dobrá akcia. Poďakovať musíme Tónovi, že ho napadla taká dobrá myšlienka. Na budúce len toľko, že ubytovanie mohlo byť trochu bližšie k bežkárskym trasám.
Budoš
