5.2.2022
Akcie sa zúčastnili: J. a E. Antaloví, S. a L. Macejkoví, Ľ. a E. Kraicoví, J. a B. Golieroví, I. Málik, I. Matušek s priateľkou Adrianou, V. Naď, Ľ. Rosa, B. Polocík, D. Soubustová, V. Trajlínek, K. Roháčková, J. Lukačovičová, M. Karlíková, M. Modrovský, P. Rapant a dvaja psíkovia.
Naše spoznávanie Malých Karpát neustále pokračuje a výnimkou nebol ani tento víkend. Krátko pred pol deviatou sa na parkovisku pri hrade Červený Kameň stretáva celkom slušná skupinka turistov (-tiek) očakávajúcich, že tu v lone Malých Karpát prežijú opäť turisticky hodnotný deň. Veď nás na trase čakajú nádherné vyhliadkové kopce. Počasie sa ukazuje dobré, tak hor-sa na trasu.
Ešte sme sa ani poriadne nerozbehli a hneď kúsok za parkoviskom nás čakajú dve zastavenia: starý židovský cintorín a pekné skalnaté vyhliadkové miesto plné všakovakých dier, nad ktorými tróni veľký balvan. Máme odtiaľto prvé pekné výhľady na okolité kopce. Všetkému dominuje vrchol Kukla (564m).
Vraciame sa späť ku parkovisku. V ceste nám stojí krásny kamenný stôl akoby z keltských čias, ktorý priam nabáda, aby sme ho niečím prestreli. Takže z batohu vychádzajú prvé dobroty, ktoré si naše gazdinky na dnes pripravili. Taká malá ochutnávka na začiatok určite nezaškodí.
Ale treba sa pobrať ďalej, čaká nás toho ešte veľa. Za parkoviskom vchádzame na štátnu cestu a po nej putujeme dolu, smer Píla. Hneď za druhou zákrutou však z nej už odbočujeme doprava na lesnú zvážnicu. Cesta začína po chvíli rapídnejšie stúpať, ale to nevadí, lebo les redne a nám sa pri obzretí dozadu pomaly začínajú ukazovať prvé ďaleké výhľady na Skalnatú, Modranskú Babu, Gajdoša, Vysokú, Krkavý Buk… Hore na vrchole Veľkého Vápenného môžeme ešte okrem výhľadov pozorovať aj nádherné exempláre starých vyvrátených stromov, pamätníkov na určite bohatú malokarpatskú históriu. Dáme si malý kalíštek na poctenie si takejto vzácnej chvíle, keď pocit z dosiahnutej méty je ešte obohatený krásnymi výhľadmi po krajine a v spoločnosti starých pamätníkov tunajšieho lesného diania.
Z Veľkého Vápenného schádzame do sedla, ktoré križuje pomerne kvalitná lesná zvážnica. Viacerým je známa z ich osobného putovania na bicykli a sme príjemne prekvapení, že v lete nás čaká aj bicyklovanie po nej, pretože v našom pláne máme trasu aj v týchto miestach.
Zo sedla vystupujeme na protiľahlý kopec. Nie je to nič namáhavé, ale výhľady sú opäť parádne. Na severe sa objavujú Egreš, Sklený Vrch a Zrkadlisko a na východe máme v jednom pohľade obe slovenské atómky: slnkom zaliate Bohunice a v diaľke zaparené Mochovce.
Medzi nami a Egrešom je však hlboká Častianska dolina. Ísť to priamo, by bola veľká divočina. Karpaty však ponúkajú zaujímavú obchádzku, ktorú radi absolvujeme. Je vcelku pohodová a poučná.
Ako prvé prichádzame ku Kaplnke sv. Huberta. Dala ju v roku 1921 postaviť Blanka Pálffyová. Hneď pri nej sa nachádza turistický prístrešok. Je tu aj závetrie – najvhodnejšie miesto pre obedňajšiu prestávku. A mimochodom, Vladov kávovar už bol nervózny, rád by už konečne ponúkol svoje neoceniteľné služby svojim priaznivcom. Je rozhodnuté – pauza.
Po dobrom odpočinku pokračujeme ďalej v našej ceste ku Egrešu. Putujeme cez tri lúky: Kajtánovú, Gážovú a Bahnú. Všetky tri nevznikli len tak. Keby vedeli rozprávať, tak by nám vyzradili, že tu v minulosti prežívali svoje osudy, či už horári, alebo huncokári. Všetko to už dávno zavial čas a my môžeme len hádať, ako to tu vtedy vlastne vyzeralo. Každý máme svoje predstavy, každý máme kus svojej pravdy.
Sme už v Častianskej doline a Štefanovský potok nás privádza k celkom nepatrnej križovatke. Odbočujeme doľava. Začíname stúpať. Najprv cez hustý les. Neskôr les redne, pribúdajú lúky a výhľady. Áno, blížime sa k vrcholu Egreša. Prepletáme sa medzi plotmi bývalej obory až priamo k vrcholu. Víta nás obrovský, niekoľko storočný strom. Ten si snáď pamätá aj vrásnenie Malých Karpát. Deduško – Matuzalem. Popri ňom sú polámané jedince, ktoré to šťastie nemali, ale rozprávať by tiež vedeli…
Sme na vrchole Egreša, Je veterno, ale výhľady sú jedinečné: Veľká Homola, Vápenná, Vysoká, Geldek-Jelenec, Starý Plášť, Klokoč, Čierna skala, Záruby, Veterlín… Na východ kopce z Pilišského pohoria v Maďarsku, spomínané atómky, dokonca aj veterné vrtule v Rakúskom Burgenlande. Ďalej ani nepokračujem. Paráda, paráda! Až sa nám nechce ísť dolu. Ale Sklený Vrch a Zrkadlisko nás volajú na návštevu.
Neodmietame. Spúšťame sa po pomerne prudkom zráze dolu k plotu ďalšej obory. Niektorí ho obídeme, niektorí využijú svoje kaskadérske vlohy a podlezú ho cez neveľkú dieru. Plot je za nami, hurá na Sklený vrch.
Prekrižujeme zelenú značku a zhruba po päťsto metrovom stúpaní prichádzame k vrcholu. Spoločnosť nám tu robia nádherné exempláre prastarých stromov. Tu by sa mohli nakrúcať aj Hollywoodske trháky. Stromy vďaka podmienkam, ktoré tu väčšinou panujú, majú svoje kmene a koruny povykrucované do neskutočných, až rozprávkových tvarov. Fotoaparáty pracujú na plné obrátky. Ponúkajú sa ešte posledné gastronomické výdobytky z našich ruksakov. Naše gazdinky sa opäť pekne zosynchronizovali. Máme to teraz servírované aj s vyhliadkou na slnkom osvietený Smolenický zámok.
Pri zostupe do sedla nás opúšťa havinko Samko so svojimi pánmi. Jeho labky majú toho snehu už plné zuby. Na Zrkadlisko už odmieta ísť.
Rozlúčime sa. Oni putujú po zelenej ku autu, my aj s druhým havinkom mierime hore na Zrkadlisko. Kopec, hlavne jeho následný hrebeň ku Skalke tvorí, čo sa týka stromov, takého mladšieho brata Skleného vrchu. Stromy sú mladšie, aj ich tvarovanie je ešte v začiatkoch. Svoje čaro im to však neubralo.
Pohodová cesta po hrebeni nás privádza ku krížu na Skalke. Je to pietna spomienka na nezmyselnú smrť mladých chlapcov na konci druhej svetovej vojny.
Krátky strmý chodník nás privádza dolu na zelenú značku. Táto nás viac-menej pri klesaní privádza do cieľa, na parkovisko pri Červenom kameni.
Tesne pred cieľom si ešte odskočíme ku Pálffyovskej hrobke a ku kalvárii nad ňou. Už sme boli viackrát na Červenom Kameni, ale toto sme nejak vždy obchádzali. Dnes túto chybu napravujeme. Sedíme pod krížom a premýšľame, že život aj vďaka dnešným zážitkom môže byť veľmi krásny…
Čo dodať na záver. Zvyčajne mám v pláne písať zápis z akcie tak, aby sa zmestil do jednej strany vo Worde. Teraz pri písaní posledných riadkov, zisťujem, že som to porušil. Ale necítim sa vinný, práve naopak. Krásne pocity je dobré zachytiť aj pre neskoršie časy.
Dovidenia nabudúce, priatelia.
Ľuboš Kraic
