Akcie sa za MKCK zúčastnili: Vlado Naď, Ľubo Rosa a Ján Budoš.
Ako hostia: Marián Modrovský a Ľubo Škumát.
Nedeľa 13.2.
V nedeľu ráno sme vyrazili z Trnavy vlakom smer Kysuce. Cestou sa v Piešťanoch pripojil Marián. Po príchode do Čadce sme, aby sme ušetrili čas, využili taxíky na hotel Husárik. Po občerstvení sme sa vybrali smerom na sedlo Semeteš, cieľ etapy, peši, cesta bola odhrnutá, bez stopy.
Chotárny kopec sme obišli cez Črchlu. Postupne sa nám začal otvárať zasnežený hrebeň s upravenou stopou na klasiku alebo korčuľovanie. Tento úsek hrebeňa po sedlo Semeteš je dosť zubatý, strieda sa často stúpanie alebo klesanie. Počasie bolo ukážkové, slniečko svietilo, vietor nefúkal. Na ľavej strane sa ukazovali krásne scenérie, na severe sme videli Babiu horu, južnejšie Malú Fatru a kúsok Západných Tatier a na pravej strane sa rozliehali Beskydy s majestátnou Lysou horou.
Pred Petránkami, kde je krásna kamenná rozhľadňa nás čakal krásny zjazd a dlhé stúpanie na kopec. To sme boli asi v polovici trasy. Z rozhľadne sa nám otvorili výhľady v celej svojej čarovnej sile. Po občerstvení sme pokračovali na Jakubovský vrch, jeden z najvyšších bodov našej dnešnej cesty. Na stope sme stretávali bežkárov, s ktorými sme prehodili zopár viet. Aj z nich sa šíril pocit šťastia z bežkovania v krásny slnečný deň.
Po prejdení ďalšej rozhľadne na Kamenitom, sa slnko začalo schyľovať k západu. Schladzovalo sa a bežky nás začínali neposlúchať. Možno bolo na vine naše unavené telo, možno klister, ktorý sa zošúchal zo sklzníc lyží. Každý menší kopec nám dával zabrať, všetku silu sme pri odraze dávali cez ruky do paličiek. Už sa nám nechcelo mazať, však nejak dôjdeme. Míňali sme krásnu rázovitú domčekovú osadu U Bielov so šibenicou a pamätným miestom na Matku Terezu. Do konca nám už chýbalo len došmýkať sa na cestu, kde bol náš cieľ – hostinec U Cipára. Tu nás čakala večera, pivečko, vášnivá debata o všetkom dôležitom, sprcha a zaslúžený oddych. Vydržali sme dosť dlho, lebo majiteľmi hostinca boli naši známi z predchádzajúceho pôsobenia na chate pod Borišovom.
Trasa bola dlhá 24 km s prevýšením asi 700 m.
Pondelok 14.2.
V pondelok ráno sme vstávali ubolení od pádov a svalovky. Ľubo Škumát sa po absolvovaní veľkého množstva pádov rozhodol nepokračovať ďalej, ale išiel peši do doliny na autobus domov. Jeho voľba bola správna, mal nevhodné bežky, ťažký batoh a narazený bok. My sme pokračovali pešo smer Melocík. Cesty boli úplný ľad. V lyžiarkach bol problém vôbec ísť peši. Do Melocíka sme bežky použili len veľmi málo. Na spestrenie pešej túry sme išli prvý raz pozrieť rozhľadňu Luby, doteraz vždy sme ju obišli. Od Melocíka sme začali stúpať už po akej-takej stope na Čerenku. Stopa bola ľadová a plná špiny. Čerenku sme obišli traverzom po miernom zjazde pomedzi stromy. Po sedle pod Hričovecom sa stopa zlepšila. Na Kasárňach v hotely Fram nás čakalo občerstvenie. Zelňačka, hrachová polievka a pivečko nám vrátili sily. Čas hral pre nás, začali sme veriť, že stihneme autobus z Podjavorníka. Náladu nám zlepšil aj ratrak, ktorý urobil čerstvú stopu. Ľubo a Marián skoro zabudli, že sú s nami na bežkách. Ja s Vladom sme sa kochali pohľadmi na Veľký Javorník. Ešte po hrebeni sme prešli cez Stratenec, Bukovinu. Pred stúpaním na Malý Javorník sme odbočili na sedlo Adamkov. Pre istotu sme išli peši, lebo dvojdňová únava začal silnieť a nebolo sa treba pred koncom dokaličiť.
Nakoniec nás čakala posledná bodka, zjazd po cykloceste do Podjavorníka. Sneh bol hlboký, mierne zľadovatený, cesta rozbitá od peších. Jediná šanca bolo ísť peši, čím by sme asi nestihli autobus alebo opatrný zjazd. Mne fungoval štýl, jedna lyža v stope po peších a druhá brzdiaca na panenskom snehovom násype. Bol síce mierne ľadový, ale dalo sa na ňom pluhovať. Chvalabohu sme sa asi pol hodiny pred príchodom autobusu všetci stretli na autobusovej zastávke do Považskej Bystrice. Dali sme si po dva kališteky na úspešne zdolanú trasu. Nikto sa nezranil, akurát môj pravý ukazovák bol mierne napuchnutý a nohy sa mi začali ohlasovať bolesťou.
Po rýchlom pivečku sme nasadli na vlak domov. Zo stanice som sa ledva doplazil, zabudol skoro chodiť. Moja stabilita bola ohrozená asi tak, ako keby som si dal zopár pív. Aj na druhý deň v práci nebola moja chôdza dobrá, ale veril som, že bude aj lepšie.
Urobiť tento hrebeň chce veľa sebazaprenia hlavne, keď bolí celé telo a človek stráca motiváciu z prvotného nadšenia. Náladu zhoršia aj ľadové cesty bez stopy. Na záver, keď človek má po tom, to príde – aj tentokrát to dokázal a až neskoršie mu dôjde, že to naozaj stálo za to. Nezabudnuteľná atmosféra priateľstva, dotykov drsnej, ale krásnej prírody a pocit vlastného uspokojenia.
Trasa bola dlhá 28 km s prevýšením asi 900 m.
Jano Budoš
