sobota 5.3.2022
Zima je nemá. Biele ticho dňa narúša len praskanie ľadu, sťa ostré rany bičom pretínajúce mĺkvu krajinu. Stony stromov mučených mrazivým objatím snehu. Tiahle vytie vlčej svorky zarývajúce sa do sivej tváre trudnej luny. Kde tu však stretneš vlka? Nájdeš zamrznutú rieku? Uvidíš sneh… Jar spieva. Nekonečnými trilkami novoprebudených operencov. Žiarivým výkrikom prvých nedočkavých hlávok vykúkajúcich spod chladivého príkrovu lístia. Osviežujúcou vôňou rannej prehánky. Avšak dnes… Oneskorený nočný chlad stiahol farebnú krásu hlboko pod premrznutú hrudu. Z útrob opusteného hniezda prehovára len ticho. Hádam aspoň nezaprší… Je toto už jar? ČI kraju ešte vládne zima? Neviem. Všetko sa akosi mieša, divne skrúca, obracia. V tom marazme len ťažko hľadám pevný bod. Čomu mám veriť? Čo bývalo, náhle neplatí. Čo malo byť, zrazu nie je. Čomu môžem vôbec dôverovať? Čas, ktorý mal byť zimou bol akýsi… – iný. Deň, keď sa má ku slovu prihlásiť jar stíchol…
„Pôjdeme navštíviť Tatry.“
„Čo ste sa zbláznili? Ja nie som dôchodca, ja nemám vlak za euro.“
„Nie tie, iné. Tunok u nás, na dolniakoch.“
Vlado dakde vyňúral kopec – Tatry, len 481 metrov, iba kúsok od Baby (tej pezinskej), to sa nedá nechať bez povšimnutia, tam musíme niekedy vybehnúť. Okrem cyklistov a bežkárov tie miesta nikto príliš nepoznám, tu nebude problém nájsť neokukané zákutia, objaviť zaujímavé zátišia, utajené závetria… kdesi v Tatrách.
Vlado pripravil trasy – tri varianty, je z čoho vyberať, čo mixovať, čo kombinovať (aj tak sa tam všetko nepomestí). Mne stačí iba poslať oznam (nie, nevyviňujem sa, len si neprivlastňujem zásluhy), rozšíriť do prostredia nápad, prebudiť chuť. Možno sa ešte niekto pridá, v skupine to je predsa vždy veselšie (dodáva starý osamelý kojot v duši).
Vlado samozrejme prišiel – prvá štvorica už strnulo podupkáva pri aute, nedočkavo sa pokúša dovidieť až (kamsi) za zákrutu, popohnať čas… ozimilo sa… A my ostatní? Trúsime sa, trúsime… čoskoro si pri autách dúcha do dlaní už riadna kôpka netrpezlivých turistov (hlavne turistiek), posledná dvojica však má (akosi) priveľa času… Toto má byť jar (zavýja starý kojot poza uši)?
Konečne sú tu, vystupujú (mohli by sa tváriť viac previnilo!), zabuchujú dvere, zdravia nás. Moravanský Tuli sa túli (rad za radom) ku každej premrznutej postave na (zatiaľ ešte poloprázdnom) parkovisku, staviam sa teda do radu, už sa blíži, už je tu, doširoka otváram náruč a … oneskorený blesk poznania mi ožaruje myseľ (už som asi úplne primrzol), on sa predsa (koťuha jedna) túli len k dievčatám, budem sa musieť zohriať nejako inak.
Príležitosť mi poskytujú už prvé metre putovania. Len prebehneme cez cestu (premávka ešte našťastie nie je príliš hustá) a už nás obklopuje ticho lesa. Stačí iba pár krokov, zopár hlbokých nádychov (chodník začína ihneď stúpať) a starý svet zostáva ďaleko v sedle (veď on si ma počká), náhle zabudnutý, dávno opustený. Prenášam sa do krajiny radosti a voľnosti, tu nepočuť hluk áut (ani trilky vtáčích hrdiel), šum lístia (dávno spadlo z korún stromov, skalnatá cestička je nahá, koberec farby medi vyfúkaný), len tiché útržky slov pozvoľna padajú na okolie (sťa drobné kvapky životodarnej vlahy), napĺňajú sviežou arómou nevýrazný deň, iba pomaly sa prebúdzajúcu posmutnenú krajinu – my čekali jaro, a zatím přišel mráz…
Pokračujeme, prvé minúty plynule pretekajú bránou prítomnosti, už teraz však cítim, že tento deň bude vydarený. Spevnená cesta sa odpája doľava, proti nám sa prudko strmí chodník. Ideme (samozrejme) priamo hore, prišli sme sa (predsa) aj unaviť a vypotiť, veď sedemstovka sa nepoddá zadarmo…
Čmeľok, jedna z :
- najnižších („len“) – 709 metrov či
- najľahšie dostupných (naozaj?) – autom sa poľahky dovezieš k jej úpätiu a
- najtajomnejších – čo za stavby to „krášlia“ jej vrchol? (neviem, radšej sa nestarám)
hôr našich Hôr.
No priamo na vrchol sa ani nedostaneš… výstražné tabuľky na plote… akoby opustená, naoko pustnúca budova… hrdzavejúca brána bráni prístupu (zdobená čarbanicou či podivným nápisom – z hlbín pamäte vyťahujem zabudnuté znalosti už takmer neznámeho písma, lúštim znaky, pokúšam sa zložiť slová – kto to písal? koho tým myslel? živá súčasnosť odpoveď neposkytuje)… nakoniec… ani tam veľmi nechceš… kus ďalej… na lúke… ďalší ľudský výtvor… akási divná stanica… kontajner, vedľa neho rúra… smeruje priamo do neba… volanie neznámych civilizácií… tajomné svetlo na vrchole hory… nechajte ma na pokoji!… (veď) ja tomu (vlastne) nerozumiem… radšej sa (už vôbec o nič) nezaujímam…
Neklamný znak neustálej prítomnosti čohosi neznámeho (vševidiaca nehlučná kamera vytrvale sleduje každý tvoj pohyb) nepripúšťa pochybnosti o účele použitia. Na svetlo sa opäť vynárajú potlačené obavy a nepokoj (chceš, no nedokážeš utiecť pred svojim strachom), akokoľvek sa snažíš, zlo a úzkosť putujú nehlučne v tvojich stopách, hučí ti v hlave, niť rozhovoru sa stráca, slová miešajú, myšlienky kvasia, bublú, zdravý rozum začína vrieť, hrozí výbuchom… stop! Nedovolíš predsa, aby hlúpe pocity prehlušili v duši nenapodobiteľné okamžiky zaujímavého výstupu, vymazali z pamäte neopakovateľné fragmenty spomienok. Prvé nesmelé (ešte prihmlené) výhľady. Omamnú chuť lesa v pľúcach. Naoko jednofarebnú krásu chladom ešte stále ustrnutých Hôr. Prvú kvapku potu vsakujúcu do povrchu pokojného chodníka. Všadeprítomné sochy (stačí sa len dívať)…
Vraciaš sa, opäť sa zapájaš do rozhovorov, pulzujúceho šumu života v tieni neznámych stavieb, práve včas… Objavuje sa prvá misa maškŕt, plní sa prvý veselý kalíšok, prvá šálka čaju zohrieva uzimené dlane. Poďme sa odfotiť, Tatry-netatry, vyššie sa dnes už nedostaneme – obzeráš sa, kontroluješ, či niekto nechýba (ako potom spravíš zápis, čo ak niekoho zabudneš). Obďaleč sa ktosi motá, samozrejme Braňo. Telefonuje…
Či chceš, či nechceš, závažie života tam zdola si stále nesieš so sebou, ako preťažkú guľu pevne prikutú k nohe ho ťaháš postupne sa odvíjajúcou cestičkou tvojho putovania, si otrokom povinností, svojho údelu. Deň beží, závažie sa obrusuje, je čoraz menšie, stále ľahšie, skoro ho necítiš, si (takmer) voľný… keď sa vo vrecku rozreve ten malý tyran. Ako rád by som (aj ja) to číslo 0902xxx odovzdal už niekomu inému…
Zostupujeme, za chrbtom nechávam svoje obavy a strachy, odhadzujem povinnosti, odteraz si budem len užívať krásny deň. Popri známom plote, z druhej strany neznámeho areálu schádzame pod vrchol, hľadáme cestu, ktorá nás povedie ďalej. Na druhej strane pletiva nehybne odpočíva stará, rozlámaná hojdačka. Aj tu žijú (či kedysi žili) ľudia…
Spoza riedkych vysokých kmeňov vykúkajú ladné krivky pahorkov – Gašparová, Konské hlavy, Trojarová (už čoskoro), možno aj Tatry – sú takmer na dosah, dotýkaš sa ich aspoň pohľadom, kĺžeš zrakom ďalej, zastavuješ na výraznom profile, rozhľadňa – Veľká Homoľa, vzdialený pozdrav ďalšej zo sedemstoviek. Krásne hory, nádherné stromy, zaujímavé torzá – úlomky besniacich živlov, neopakovateľné artefakty prírody. Zase sa motám, opäť fotím. Kam sa však derú tí vpredu? Kto ich to vedie (hádajte!) ? Pozná vôbec cestu? Márne kričím, márne mávam, je neskoro… Teraz už bude lepšie obísť to celé zospodu (a potom niečo plánuj! ver číslam získaným z mapy!).
Vpravo, len kúsok nad nami sa týči zaujímavý strapatý, riedko porastený kopček – Trojarová, škoda ju obísť, je hneď vedľa, ľahko dostupná, čo by kameňom dohodil, poďme. Vo dvojici či trojici sa púšťame hore, predierame sa vysokými suchými trsmi tráv, takým hrboľatým krkahájom, pravdepodobne starým vývratom. Ostatným sa najskôr veľmi nechce, postupne sa však pridáva niekto štvrtý, piaty, potom deviaty… o chvíľu stojíme na širokom vrchole všetci, vychutnávame si (aké-také) výhľady do okolia, omamný pocit prvolezca. To si zaslúži kalíšok (nech nestojíme nasucho – ozýva sa po dlhej chvíli starý kojot, už nie je tak osamelý)!
Pokračujeme, zostupujeme, traverzom zvážnicou popod nenápadný, husto zarastený kopec (až doma, pri rutinnom študovaní trasy zisťujem, že TOTO je Trojarová – no ten bezmenný kopček bol určite krajší) sa dostávame k vedeniu vysokého napätia. Teraz už vieme kde sme, kadiaľ máme pokračovať, čo nás tam čaká. No ani v tom najfarbistejšom sne si to nevieme predstaviť…
Stojíme pred širokým portálom štôlne Trojárová, preskakujeme úzky potôčik vytekajúci z jej útrob, skúšame presvietiť hlbšie za zamrežovaný vstup, kužeľ svetla kĺže po farebnej výzdobe stien, koľajach strácajúcich sa kdesi v tme, stavebnom neporiadku a… tam na boku je jedna mreža vylomená, to stojí predsa za trochu námahy (a odvahy), zhadzujeme batohy, pretláčame sa dnu, vstupujeme…
Čo (kto) to žije v hĺbke tmavého tunela, kto (čo) na nás vyskočí z čiernočiernej tmy? – snažia sa zistiť jednotlivci, preveriť menšie či väčšie skupinky. Poniektorých to omrzí už po pár metroch, iní prejdú o niekoľko krokov hlbšie, nakoniec sa vykryštalizuje štvorica najodvážnejších (najzvedavejších, najmenej zodpovedných, naj…) prieskumníkov.
Zaujímavým miestom sú tieto útroby Zeme (jaskyne, štôlne, bane, škáry). Stačí len niekoľko okamžikov a ocitáš sa v úplne inom svete, obklopený tmou, tichom a vlastnými predstavami, izolovaný vo svojom vnútri, úplne stratený v hlbine hory. Nepatríš sem, si len občasným návštevníkom, tvoje zmysly nie sú prispôsobené na tento život, tvoje schopnosti sú tu bezcenné, bez svetla hynieš, bez kontaktu šalieš, no krátky pobyt je osviežujúci, povznášajúci, len ty a veľké, tajomné prázdno (au, moja hlava!).
Krásne sfarbené steny (geológii bohužiaľ nerozumiem), kde-tu spevnené hrdzavejúcou výstužou (chvíľu hádam ešte vydrží), tíško zurčiaca stružka, plytký potôčik lenivo tečúci pomedzi koľajnice vyplavuje z hlbín hory dobre strážené tajomstvá (pozor na každý krok, len sa zbytočne nevykúpať), roky nepohnuté výhybky strážia správny smer nášho putovania, všade navôkol rozhádzané podvaly a iný stavebný (už iba) odpad (prekážajú pod nohami) – je tu naozaj čo obdivovať, čo obzerať. Chodba volá, chodba mámi, láka k postupu čoraz hlbšie. Zatiaľ ešte máme (aspoň akési) spojivo so svetom tam vonku – drobná biela bodka svieti v diaľke za našim chrbtom, ako pevné lano ťaháme za sebou jej svetlo, Ariadninu niť našej odvahy. Štôlňa však uhýba, stáča sa vpravo, stačí len pár metrov, kontakt sa stráca, v mihotavom záblesku baterky svieti na stene modrý nápis CO2, odvaha okamžite mizne (tak sa už konečne vráť! – neúnavne si hudie starý ostražitý kojot) – otáčame sa, krok za krokom sa blížime späť k svetlu, boli sme dnu veľmi dlho, aký svet nás čaká tam vonku?
Rovnaký a predsa iný. Vyčasilo sa (podmienečne), na hrane haldy sa zatiaľ rozpútali lukulské hody, obsah batohov, poživatiny, maškrty, chutné (aj inak hrejivé) nápoje sa presúvajú do žalúdkov, nálada je konštantne výborná. Pridávame sa aj my.
Táto krátka prieskumná návšteva sa určite oplatila. Až doma zisťujem (na dnes som sa vopred vôbec nepripravil), že štôlňa bola len prieskumná, hľadali ňou zlato a antimonit (s negatívnym výsledkom), dĺžka jej chodieb by mala byť takmer 4,5 kilometra – nuž úctyhodné číslo, gigantické množstvo práce ľudských rúk (a strojov). Dobre, že sme sa včas otočili.
Trochu meníme ďalšie plány. Nechce sa nám štverať do kopca, vracať sa k nekonečnej línii elektrických drôtov, zláka nás cesta klesajúca do údolia. Popri menších haldách, štôlňach, odvetrávacích komínoch, rôznych dávnych pingách sa spúšťame dolu k hlavnej ceste. Veríme, že ju (niekde) ľahko prekročíme.
No, chvíľku nám to nakoniec trvá… Svahy za zvodidlami spadajú príliš prudko, sú zarastené, priechodné by boli len s námahou. Doprava nie je napočudovanie hustá, had turistov sa usporiadane naťahuje za bielou čiarou, šliape hore, smerom k sedlu Baba. No už čoskoro sa v lese ukazuje štrbinka.
Čert nám bol dlžný tento nápad! Tí motoristi vyhodia z okien naozaj všetko! Strmým klesaním – kamene ukryté v hustej tráve sťažujú zostup, okrem nich sa všade dookola povaľuje každá hlúposť, na ktorú si dokážeš spomenúť (a veľa ďalších) – radšej sa okolo seba ani príliš nepozerám (ten defekt ho musel naozaj naštvať, keď zahodil pneumatiku hlboko do lesa!). Našťastie sa čoskoro črtá svetielko na konci tunela, podľa mapy sa blížime k akémusi chodníčku (predtým však musíme preskočiť potok a vyškriabať sa pár metrov vyššie), za ním by mala nasledovať cestička, potom pekná spevnená zvážnica, opäť chodník… potom uvidíme… ešte jedna cesta… no nejako sa na tie Tatry nakoniec vydriapeme.
Nie všetko čo je na mape je pravda, ale ďalej to už je schodné – schodné veľmi dobre (až na výnimky). Občas sa na dne chodníka, v hĺbke pod hrubou vrstvou lístia objaví šmykľavé blato (veď mrzlo!), niekde sa predierame pomedzi pingy či hlboké vývrate, kúsok predierame húštinkou, ťažko fučíme do strmého výbehu – to všetko však k našim výletom neodmysliteľne patrí, nie je to nič nové pod slnkom, striktne sa nedržíme len značených chodníkov, spevnených ciest, ak sa ti nepáči, mal si zostať doma (konečne sklapni, zmĺkni, ty otravný starý kojot).
Porucha globálneho polohového systému, či rušivý vplyv niečoho (niekoho) v okolí (alebo len chvíľková nepozornosť) spôsobuje, že správnu odbočku na prvýkrát netriafame, kúsok sa musíme vrátiť (to je rečí!). Nevadí, Tatry, hlavný cieľ dnešného putovania, predsa nemôžeme obísť (všetko ostatné je iba doplnok na vyplnenie voľného času). Trošku sa zatočíme, prejdeme cez zaujímavú skoro čistinku a sme tam, vo výške 481 m, na vrchole Tatier, teda kóte TA3. Čo k tomu dodať?
Že Vladova čerstvo pripravená káva je výborná. Že v našich ruksakoch možno nájsť chutné maškrty. Že posledný kalíšok chutí vždy najlepšie. A ináč? Neviem, ničím iným mi tento nevýrazný zalesnený kopček (okrem svojho názvu) v pamäti neuviazol.
Opäť stojíme na známej križovatke (až sem sme sa pred chvíľou nechtiac zabehli), opäť sa rozhodujeme kadiaľ ďalej. Na Žilovú vedie pekný úsek cesty, jej fotogenický odlesnený vrchol sľubuje navyše aj akési výhľady, no kúsok by sme si zašli, času už nemáme veľmi na rozdávanie – radšej sa spúšťame najkratšou cestou do Slnečného údolia.
Úzke dolinky stekajú z horského hrebeňa ako drobné neposedné bystrinky, krútia sa, zurčia, spájajú do jedinej. Práve tu vznikla kedysi malá vodná nádrž a pri nej chatová osada. Avšak história týchto miest je oveľa staršia.
Už v 13. storočí sa v potokoch pod Korenným vrchom ryžovalo zlato, kdesi poniže sa rozkladala banská osada Altstadt, aj vodná nádrž slúžila (samozrejme oveľa neskôr) pre pohon strojov na mletie rudy. Pezinok, mesto viniča a vzácneho moku má aj inú, paralelnú minulosť. A odkiaľ sa vlastne vzalo meno úzkeho údolia okolo Limbašského potoka, nenápadného zákutia, kam slnečný lúč zavíta len na krátku chvíľu? Nie je tým Slnkom v skutočnosti zlato, mámivý poklad týchto hôr?
Pekné, dnes ešte pokojné miesto, zatiaľ nekypí životom, nestoná pod náporom návštevníkov, na lesnej cestičke môžeš stretnúť cyklistu iba náhodou, len občas, iba toho najviac vytrvalého, tvrdohlavého, odolného… teda Jančiho (a Janku). Pomaly klesáme asfaltkou (zase?), obzeráme si okolie. Nenápadné chaty, žiadne veľkolepé sídla. Ich odraz v pokojnej hladine priehrady. Zurčiaci potôčik (počujem len vo fantázii). Ešte stále uzimené stromy.
Proti prúdu Kolárskeho potoka sa odpája chodníček, mení sa na cestu, smeruje na Kolárske, Reisinger, opäť jedno zaujímavé miesto v objatí hôr.
Dnes len ďalšia (menšia) chatová osada, (pokojnejšia) varianta tej nižšie položenej, táto však nedokáže zaprieť svoju huncokársku minulosť, (skúsené) oko turistu-našinca ihneď odhalí jej neklamné známky. Lúku, čo rozpráva o dávnej minulosti. Studničku, ktorá chráni staré príbehy. Domy, čo stále nestratili dušu.
Hľadám bližšie informácie, rád by som si doplnil poznanie lokality, inokedy zdieľna Sieť však dnes akosi mlčí, v lepšom prípade mi ponúka na kúpu niektorú z nehnuteľností… ďakujem, neprosím (nie že by sa mi tu nepáčilo, ďalšiu guľu si však na nohu viazať nemienim), rezignujem, končím… radšej sa pridám ku kolektívnemu hodovaniu (ešte pár drobností zostalo), nedali by ste si však za hlt niečoho lepšieho:
Predjedlá:
kúsek údzeného na friško / husacá pečénka s čerstvým chlebem / škvarelina s klobáske s deset vajec / varené koleno s chrenem / smatanový osúch s koprem
Poléfky:
zasmažená fizulovica ze širokýma slýžama / slepačá poléfka s frkacúlama / zabijačková kapusta f kerej stojí lužica / kapustnyca s klobásu dlhú kolem pása
Masá:
brafčový šnycl velký jak kastrólový dekl / pečená hus zedzená z rukama a lokšama na utreci tanýra a huby
Dijéta:
dvakrát ohrívaná luskovica ze zemákovýma pagáčma / dzinová omachla ze slepým hemenexem
Múčnyky:
lokše z makem / nídlfanc ze slifkovým lekvárem / hroznový štrúdl tahaný na dvojkrídlových dverách / smatanový osúch s koprem
Na dožrány:
cajlanská oblýžhuba na studeno (omascený chleba s cibulú)
Nápoje:
2 dc sudového / 4 dc sudového / 1/2 litra sudového / litr sudového / atd…
Takto sa hoduje v Pezinku – ten, kto dokáže rozlúštiť (bez pomoci Siete) všetky ponúkané maškrty má u mňa nápoj podľa uvedenej ponuky. Dosť bolo oddychovania, poďme, ešte máme kúsok cesty pred sebou. Chodník začína opäť stúpať, dnes je to ako na hojdačke…
Ďalej to už poznám aj ja (a na počudovanie – nielen ja, spomienky sa ozývajú aj u tých, u ktorých by som to nikdy nečakal). Popri pomníku (už druhý na kúsku cesty, smutné udalosti delia od seba len štyri roky) sa dostávame na rozľahlú mýtinu. Teším sa na pokojné krásne výhľady, počasie však naberá na dramatickosti, sivý deň ešte viac tmavne, začína poposnežovať (za tento krásny výraz som dlhé roky vďačný Rasťovi). Obrovský padnutý kmeň je už odstránený, obďaleč vyrástol vysoký posed (keď sme tu boli naposledy, práve kopali jeho základy), pri každej návšteve predsa objavíš niečo nové, nič nie je definitívne, všetko sa mení…
Nemení sa len človek… Na najbližšej križovatke pokračuje Maroš nesprávnym smerom, presne tak ako naposledy si to neomylne namieri dole do Slnečného údolia, raz ho tam necháme dôjsť…
Nie však dnes – jeho a všetkých, ktorí podľahli jeho šarmu (že sa ešte nepoučili!), radšej obraciame na správnu cestu. Chápem ich rozhodnutie – cesta, ktorú si zvolili klesá, tá naša neúnavne stúpa hore na hrebeň, už toho predsa pomaly aj stačilo… Rozhovory tíchnu, slová sa strácajú v ponurej nálade bezfarebného dňa, lesom sa nesie len čoraz kratší dych pútnikov. Nielen Tatry dokážu preveriť kondíciu turistu (uškŕňa sa starý, na okamžik opäť osamelý kojot).
No nie je to nič dramatické, medený šuchotajúci chodníček nás čoskoro privádza do Strateného kúta (uff, znova skoro 600 metrov – a to ešte nie je koniec!), koľko rôznych odtieňov má hnedá (a sivá)!
Odtiaľ je to už len skok na Konské hlavy. Po ceste sa ešte potešíme pohľadom na všetky Javorníky – Veľký i oba Malé, rozoznávame siluetu radaru na vrchole Veľkého aj meteorologickej stanice na Malom, či strapatú šticu toho tretieho – nakúkajúceho do Medvedieho údolia. Miesta, ktoré poznáme z našich predchádzajúcich výletov, peších či cyklistických. To sa však už blížime k poslednému kopcu dnešného putovania, kdesi spredu sa ozýva výrazné erdžanie. Niekto zdraví známe hlavy? Alebo hlavy vítajú príchodzích? Či sa mi to len sníva? Blúznim? (starý kojot sa potmehúdsky uchechtáva do dlane…)
Kultové miesto tejto časti hôr je vynovené, hlavy zreparované (ba pribudli aj nové), chvíľku postojíme, pofotíme, popijeme (čaju). A definitívne sa rozhodujeme. Na dnes stačilo! Podbabskú dolinu prejdeme niekedy nabudúce, najkratšou (či druhou najkratšou) cestou ideme rovno na Babu.
Tadiaľto by som sa veru nechcel štverať na hrebeň! Cesta padá prudko dole (až príliš prudko – toto má byť bežkárska trasa? ďakujem!), už aby tomu bol koniec… Klesanie sa našťastie čochvíľa zmierňuje, potom úplne vyrovnáva, do sedla tak prichádzame takmer po rovine. Aj krčma je dokonca otvorená – tento spôsob turistiky zdá sa mi akýmsi príhodným – kávička a kofola chutia ako už dávno nie (nešoféri môžu aj pivko), nálada z vydareného výletu, krásneho dňa pomaly vyprcháva, v pamäti sa začínajú usádzať spomienky… zas bude chvíľu z čoho čerpať.
Spoznať Tatry (kúsok od Pezinskej Baby) a popritom si užiť pekný jarný deň (ktorý mal ešte zimný šat) sa v jednu marcovú sobotu rozhodli: Janka Lukačovičová, Gabika Kušnierová, Janka Nagyová, kamarátka Adriana, Božka Golierová, Marta Karliková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Eva Corticelli a Rasťo Mocko, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý, Edo Zolvík a
Juro Golier
Ďakujem.
Na premrznutú primračenú Pezinskú Babu sadá súmrak. Utíchol rev prvých nedočkavých motoriek, okná motorestu pomaly hasnú, tmu preráža len reklama na jeho štíte. Parkovisko opustilo aj posledné auto. Hore na Čmeľku sliepňavo bliká červené svetielko… Spoza okien sa do tvojej izby tlačí stály neutíchajúci hluk premávky. Inokedy ťa otravuje, túžiš po tom, aby konečne ustal. Dnes si však za tieto zvuky vďačný. Je dobre, ak veci fungujú tak, ako je zvykom…
