sobota 26.3.2022
Chceš sa vrátiť v čase?
Poď zašliapať si s nami zase.
Otvára sa brána našich duší,
každý asi tuší,
že nám srdce búši.
Chodiť tíško po tých vŕškoch,
to nám asi sluší.
(z pozvánky T.O. Stratená stopa)
Ešte sa (v duchu) plahočím kdesi pod Veľkým Lopeníkom, neviem sa vyhrabať z nekonečného príbehu tamojšieho putovania a už aby som rozmýšľal nad tým ďalším, v ruke (obrazne) obraciam pozvánku na blížiaci sa víkend, písmenko po písmenku lúskam (na obrazovke počítača) jej slová. Konečne! Dva roky nám tá žltá pliaga nedovolila stretnúť sa pod stenou Čertovho žľabu, bránila zaspomínať na kamarátov, ktorí sa navždy stratili v kľukatých úžľabinách času, už pridlho nám nebolo dopriate spoznávať neznáme zákutia škarbáckych lesov. Cez Všivavec do Čertovho žľabu… chalani z TO Stratená stopa majú naozaj bezbrehú fantáziu!
Veď koho by to vôbec napadlo… Všivavec, len taký škrapeľ na ceste vedúcej podhorím Karpát, terénna nerovnosť, vlnka, porucha systému, robí však česť svojmu menu, zavadzia, moce sa do reťaze, škrípe v pedáloch (a praští v kolenách), hnusí život každému cyklistovi (také nič a idem dušu vypustiť, ledva prepletám nohami, hádam nezosadnem!?!), iba taký všivavec… Všivavec, 256 metrov, krpál, čo už tam len môžeme vidieť, čo môžeme nájsť, koho&čo stretnúť (iba ak nejakého ducha), to určite vymysleli len tak, natruc, zo žartu, aby sme sa prešli, aby sme neboli privčas v Čertovom žľabe…
Priveľmi skoré ráno (ešte o pol hodinu skôr než obyčajne!), prvý lúč slnka skĺzol po hrane kríža na okraji malej dedinky kdesi na úpätí hôr, v drôtoch vinnej révy začína znieť svieža ranná pieseň prebúdzajúcej sa jari, z prázdneho autobusu vystupuje jediný cestujúci (je tu vôbec správne? nervózne telefonuje kamarátom), čaká kto (či vôbec niekto) príde. Minúty nezadržateľne&vytrvalo prekvapkávajú úzkym hrdlom okamžiku, malé parkovisko sa postupne zapĺňa – MA, PN, TT, BT, vzduch dýcha arómou klinčekov i ostrým duchom vody života a spieva zvonivými tónmi smiechu a dobrej nálady. Stretli sa kamaráti, chystajú sa na dlhé putovanie. Hľadať v prachu ciest otlačky svojich dávno zošliapaných podošiev, stupaje minulých krokov. Nájsť vlastnú stopu v krajine mladosti. Spomínať.
Tak teda poďme. Neveľká skupina sa dáva pomaly do pohybu, prekračuje sivú hradskú, Rubikon svojho dnešného putovania, narúša hranicu polí a hájov, už niet cesty späť. Ide sa však dobre, dlho nezapršalo, zem je suchá, tvrdá ako kameň. Rozľahlá pláň ihneď pohlcuje myseľ, spev vtáka vysoko na oblohe napĺňa srdce. Krásny deň sa odvíja pod nohami, len pokoj, voľnosť, sloboda… Dnes ma tie pocity prepadli akosi skoro, pre tieto chvíle víkend čo víkend premáham lenivosť (a nechuť vstávať), pre tieto okamihy žijem. Z diaľky vystupuje nezreteľná silueta známeho zámku, uprostred pláne priťahuje zrak (a kroky) výrazný solitér, stará hruška, k nej tesne primknutý posed, to predsa stojí za trochu námahy.
Nesmelá jar sa zatiaľ nederie z koreňa stromu, nenalieva drobné púčiky, mlčí bezlistá koruna. Do ticha vlahého sobotného rána sa však nástojčivo mieša šepot Hôr: „Vítam ťa, tak si sa vrátil?“ „Pozri sem, na mňa upri svoj zrak“ „Nie, na mňa, som predsa tu, pamätáš…“ „A čo ja, už si zabudol?“ „Nevďačník!“ Krásne úboče! Zrak blúdi od jednej k druhej, pohľad kĺže po línii vrcholov… Čierna skala, Polámané, Starý Plášť, Klokoč, Roštún navonok jeden súvislý pás, akoby jediný kompaktný masív, v hĺbke pod ním nenápadná vieska, Lošonec, tam sme pred chvíľou začínali, tam sa (dúfam) večer vrátime…
Čas tak rýchlo letí, ani cigaretu si nestihneš pripáliť… štveráme sa hore akýmsi valom, most, z ktorého zostali len kamenné základy, preskakujeme potôčik Smutná, násyp sa stáča, pokračuje hlbšie do húštin. Aj tu kedysi viedla trať lesnej železnice, tadiaľto sa starý dýchavičný rušeň pachtil až kamsi pod Poraj. Chodník sa krúti popri hlbokej brázde (i neveľká bystrinka si dokáže vydobyť svoj priestor k životu), pod krásnou strechou utkanou z vtáčích trilkov kráčame stále ďalej, čoraz vyššie. Príjemný lesík, stačí len pár krokov a šíra lúka, úzka remízka či rozľahlé pole sú zabudnuté, stratili sa v neznámych záhyboch pamäti, ich odkaz sa však ozýva v každom pravidelnom sťahu svalu zvaného srdce.
Už počujeme zvuky áut, križujeme cestu, sponad horizont vykúka vrchol kostolnej veže, priesek sa rozširuje, priestor otvára, na tvár čoraz intenzívnejšie dobiedzajú slnečné lúče (je naozaj teplo), to chce krátky oddych, občerstvenie, je načase potešiť sa neznámymi pohľadmi na známe miesta. Dubník, pekná rozložitá homoľa, obďaleč sa spoza viníc (Modrý Portugal?) vynára tajomný komplex kláštorných budov, vedľa dedinka – Horné Orešany máme ako na dlani. Krásne je u nás, v Malých Karpatoch! Sme veselí, sme žízniví (po zážitkoch), je nám (tak) dobre…
Pár minút ubehlo rýchlejšie než jediné žmurknutie oka, už opäť kráčame lesom, posúvame sa časom, plávame priestorom. Maličký kaňon, z vrchu vysokých skál sa do diaľky rozhliada akási bledá tvár, pod obrovskou borovicou posedáva (či postáva) pri (vyhasnutom) ohnisku skupinka postáv, obdivujú kolmé steny skalného kotla. Nie, to sa len starý malý kameňolom priplietol pod nohy náhodných okoloidúcich (dobre to tí chalani vymysleli!). A to ešte nie je všetkému koniec.
Státisíce mravcov pobiehajú vlastnými cestičkami, množstvo úhľadných kôp ihličia a zeminy sa rozkladá po oboch stranách úzkeho chodníka, hrdé veľhory i pyšné mrakodrapy v jedinej stavbe, veľkomestá či zložité štátne útvary početného národa drobných obyvateľov lesných húštin. Posed z prútia na okraji nenápadnej úžľabinky, len pár krokov vedľa chodníka, ľahko by si ho prešiel bez povšimnutia, nikdy sa nedozvedel o jeho existencii. Vajcovka, sírovodíkový prameň skrytý pod poklopom betónovej skruže (a hrubou škrupinou minerálov) hneď vedľa potoka, odvahu opáčiť chuť jeho vody však nenaberieš. A všadeprítomná vôňa medvedieho cesnaku.
Všivavec, aký zaujímavý kopček plytko vybiehajúci z úbočia Karpát. Všivavec, aké pekné miesto objavili kamaráti trampi, aké nečakané prekvapenie pripravili hneď na úvod dnešného putovania. Verím, že tu nie som naposledy, verím, že sa sem ešte niekedy vrátim. Prejdem sa po násype starej železnice, započúvam do klepotu podvalov, navštívim osamelú hrušku, privoniam k jej zrelým plodom, posadím sa pod skalný zráz, zrakom pohladím steny lomu. Započúvam sa do tichého spevu vinohradov. Všivavec…
Znova (tentokrát po improvizovanom moste z drevených paliet) prechádzame cez potôčik Smutná, pod nohami sa nám odvíja šíre pole. Je sucho, rastlinky zatiaľ len nesmelo vykúkajú spod spečenej zeme, kráčame priamo krížom cez roľu. Krok po kroku sa blížime k Smoleniciam, ich časti Smolenická Nová Ves, po našom Neštich. Havranica, Záruby, Čelo, Driny, Čierna skala – na sietnici oka sa vykresľuje dôverne známa silueta Hôr, do duše sa nezmazateľne otláča ich obraz. Stále rovnaké a predsa vždy iné. Nálada je ako vždy výborná, bavíme sa pohľadom na stádo sŕn, ako zdivené letia okolo (nás sa však báť nemusia).
Uličky civilizácie len narýchlo prebehneme (to nie sú skromné domčeky kdesi na periférii malej dedinky, to sú paláce!) a už sa pechoríme hore nekonečným pásom schodov (každý z nich je iný), driapeme sa nahor, k (už) dobre známej kaplnke Karmelskej Panny Márie (vo vinohradoch) nad Neštichom. O tomto mieste som písal v minulosti, nie sme tu prvýkrát, nič nového tu už teda asi neobjavím. Ale vždy padne vhod zastaviť sa, chvíľku si oddýchnuť v tieni stromov, na minútku sa zamyslieť, posilniť (nielen telo), pripraviť sa na ďalšie putovanie. Veď o chvíľu nás čaká seriózny výstup, popod Driny (kopec) vystúpime nad Driny (jaskyňu) a potom ešte vyššie. Do Čertovho žľabu. (čas letí, čas chváta, len či to stihneme…)
S Braňom sme sa kúsok zamotali, ten jedovatý pazúr pracovných povinností dosiahol až sem, máme čo dobiehať. Zo začiatku takmer po rovine, chodník sa zdvíha až za vodným zdrojom. Ostatní nás už čakajú pri ohnisku pod Stromom mŕtvych zvierat (to som si vymyslel práve teraz) – neďaleko som prechádzal už viackrát, na tomto mieste som však prvý raz.
A potom sa štveráme čoraz vyššie a vyššie. Nepomenovaný vrchol (možno vojenskú pozorovateľňu, možno strelecké hniezdo, na týchto miestach sa bojovalo, mrazivá ruka doby nečakane siahla vysoko do týchto hôr) len obiehame a spomíname iba jedinou vetou (čas tlačí, čas nepočká), úzkymi chodníkmi (ľudí či zvierat?) sa snažíme čo najskôr predrať k prístrešku pod Zavesenou. To stúpanie nás ale riadne porozťahovalo! Rozvláčilo nás po celom svahu, musíme sa (občas) počkať, nechceme tu predsa nikoho zabudnúť, nechať stratenú dušu navždy blúdiť hlbokými lesmi.
Aspoň chvíľku príjemne posedíme pod Zavesenou (už to aj tak nedobehneme), niekoľkí ešte odskočíme na vyhliadku nad jaskyňou Driny, pohľad odtiaľ je úžasný. Dovnútra jaskyne nakukneme len jedným očkom cez zavretý poklop vstupu objaviteľov, priveľmi sa nemotáme, ostatní sú už určite ďaleko. Svižne prepletáme nohami, snažíme sa dohnať nedobehnuteľné, riadne nám veru ušli. Po značkách i dobre známych cestičkách prekľučkujeme nad Vlčiareň, pred nami sa týči hrebeň Čela a Veterlínu, dnes súčasť prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska, tu dole to však pripomína Armageddon. Rúbe sa, ej rúbe, v tých našich lesoch…
Našťastie to nie je ďaleko, krátky (odlesnený) travez zhltneme ako malinu a čoskoro sa ponárame do tieňa lesa, obklopuje nás ostrá aróma medvedieho cesnaku, neklamný znak, že Čertov žľab máme na dosah. Už počujeme šum veselých rozhovorov, rozoznávame siluety postáv, vidíme známe tváre, zdravíme sa, vítame, sme na mieste, stihli sme to (i keď meškáme). Hoci by sa už nepatrilo (auto čaká), kamarátov nemožno odmietnuť. Aj masný chleba s cibulou je výborný, Vladova káva tiež, rôzne maškrty… zas som sa prežral, tie naše turistiky!
Našťastie si slovo berú trampi, začínajú hrať gitary, treba si pripomenúť Čutoru aj všetkých kamarátov. Náhodní okoloidúci sa neveriacky prizerajú, nevedia o čo ide, kam sa to vlastne dostali. Niekto sa na chvíľku pristaví, prihovorí, prehodí slovko-dve, iný len urputne hľadí pod nohy, nič nevidí, nič nepočuje a vlastne ani nie je. Čas tak letí…
Niektorí sa už rozlúčili, ostatní sa práve lúčia, musíme sa pobrať aj my. Najskôr sa vraciame nad Vlčiareň (aj cesnaku treba nazbierať), tam sa rozhodne ako ďalej. Volíme spodnú zvážnicu, ústi najbližšie nášmu ďalšiemu postupu, je pekná, vedie takmer po rovine, to je tá správna cesta na pokračovanie výletu.
V rozhovoroch plynie cesta sama, čas beží akoby mimochodom. Samozrejme nemôžem vynechať výhľad na krásnu scenériu Podvrchu, pripomínam si deň, keď sme sa štverali hore jeho svahom, obdivovali neskutočné sochy malokarpatskej galérie, lámali krky na strmom zostupe. Krásny kopec, nezabudnuteľný deň, neopakovateľná spomienka. Akoby to bolo len včera…
Cez cestu nám tesne pred nosom prebieha trojica laní, tá prvá je veľká sťa stodola, riadny kusisko. Vždy keď (ak ešte niekedy) pôjdem okolo sa vynorí spomienka (ak medzitým niekde nestretnem pána Alzheimera), započujem šuchot krovia, dupot kopýt… Na pár chvíľ sa pristavíme na zákrute, pekné miesto, zaujímavý kopček hneď vedľa, krásny (hoci úzky) výhľad do okolia. Ale pozor – cyklisti (sú všade)! Je veselo, je dobre, nech to ešte chvíľu vydrží.
Dnes je akosi príliš teplo, pijem ako dúha, čaj ale smäd nezahasí, len zahreje (to práve nepotrebujem), som stále smädný, nabudúce si už musím zobrať vodu (určite bude mrznúť). Ďalej to už poznáme takmer poslepiačky. Iba prebehneme asfaltku stúpajúcu do sedla pod Veterlínom, stočíme to ku Červenej, chvíľku sa dohadujeme či to dnes nevezmeme cez kameňolom, nakoniec však víťazí klasika.
Už ani neviem koľkýkrát schádzam tento rok ku krížu, chystám sa na prechod nekonečnej asfaltky do Lošonca, priama ako strela tiahne sa širokou planinou medzi svahmi Jelenieho vrchu a Jahodníka, ľavá, pravá, vypnúť mozog, raz, dva, ešte kúsok, aha kravky, ľavá, pravá, minule tam boli kone, raz, dva, už len chvíľu, Slepý vrch, ľavá, pravá, kde sú ostatní, raz,dva, už len jeden hupák… ešteže majú u Kováčov otvorené. Beriem všetko – kávu, kofolu aj pivo (myslím tým Birell, samozrejme). Dobré posedenie, zaujímavé rozhovory, príjemné spomienky, kopec srandy… ani sa nám lúčiť nechce, deň však pomaly hasne, deň sa chýli ku koncu, zajtra sa posúva čas (dokelu), to bude ešte svetlo, teraz však ešte nie, poďme domov… Na Škarbák už nakoniec nejde nikto (aj tak sa ešte pri autách lúčime akosi dlho, dobre bolo, stále je čo dopovedať… ešte minútku prosím…).
Krajina okolo nás. Prírodné zákutia hôr i navždy stratené mestá našej mladosti. Inak to vníma chlapec, merajúci jej rozmer drobnými krôčikmi. Odlišne dospievajúci mládenec vznášajúci sa niekoľko metrov nad povrchom. A čosi iné cíti v jej prítomnosti mladík v najlepších rokoch, hlboko obrúsený životom… Neskôr doma, v tichu večera otváram knihu, zememerač K. stál : „…na dřevěném mostě vedoucím od silnice ke vsi a díval se nahoru do zdánlivé prázdnoty…“ Aj my sme zememerači, svojimi stopami meriame víkend čo víkend krajinu našej prítomnosti. Ďakujem všetkým, ktorí strávili tento krásny deň voľným túlaním malokarpatskou prírodou a spomienkou na kamarátov: Ivetka Pekaríková s Ivanom, Božka Golierová, Milan Babišík s kamarátmi Ivanom a Milošom, Jozef Baránek, Janči Budoš, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď, Lojzko Holý, Edo Zolvík, Jozef Dzurenka a
Juro Golier
A na záver nechajme ešte raz prehovoriť T.O. Stratená stopa:
Stopa Tvoja je v lese stratená, dávno už ju sneh a vietor zafúkal. Kráčame spolu na miesta, kde nás nikto nečaká, stopa Tvoja je dávno stratená. Potom chceme tu doma, v tých kopcoch karpatských, pod slnkom žiarivým, kde rastú stromy, pod ktorými si býval mladý, v tichom kúte Tvoju stopu nájsť.
Pri príležitosti 40. výročia založenia osady T.O. Stratená stopa, si sa pripojil k hľadaniu stratenej stopy nášho kamaráta Čutoru. Ahoj.
