sobota 14.5.2022
Včera sme sa stretli v Smoleniciach, aby sme otestovali svoje sily na ďalšej horskej trase. Preto prišli len tí, ktorí milujú tvrdé stúpania a nevadia im chodníky plné lístia, skál a haluzí – Janka až z Báhoňa, Miro z chaty na Bukovej a Milan, Štefan, Jozef a ja. Na začiatku sme si dali malé pivko, pri ktorom nás telefonicky pozdravil Juraj, ktorý mal turistickú partiu, plánovali navštíviť Považský hrad. Pravdepodobne zisťoval koľko sa našlo bláznov, ktorí sa rozhodli vyskúšať moju trasu. Na počítači sa cestičky plánujú dobre, vôbec to nebolí, ale realita býva krutá. Hlavne, keď sa fyzická kondícia opäť niekde stratila. Trasu sme začali cez Trstín, Holbičkov mlyn a v smere plynovodu krásne hore kopcom, stúpanie pokračovalo cez horný traverz Zárub. Nádherné pohľady na Bukovú a vrtule na Rozbehoch nás prinútili zastaviť sa, kochať sa a hlavne trochu sa vydýchať. Dosiahli sme najvyšší bod trasy, asi 650m. Pokračovali sme dosť technickým zjazdom až tesne pod Ostrý kameň a k priehrade Buková. Ďalej nás čakal asi najkrajší úsek po žltej značke meandrami potoka, kvitnúcimi plochami medvedieho cesnaku a na záver krátka zastávka pri kaplnke. Už sa začal objavovať smäd, preto nám kilometre do Prieval prešli veľmi rýchlo. V súkromnom pivovare sme sa občerstvili a nabrali sily na výstup po žltej na Rozbehy. Ja len opatrne, len jedno pivko. Ostatní si dali aj polievku, poniektorí aj zopár štamperlíkov. To bol kľúčový moment, ktorý som asi zanedbal. Všetci dobre posilnení ma predbehli a ja som sa začal trápiť. Z Rozbehov sme išli cez Bojkovú a Dúbravu na Sokolské chaty. Odtiaľto nás čakala najťažšia časť trasy, kde sme museli aj tlačiť bicykle – Obulanská a Mikulčické kopanice. Bola to cyklocesta, dobrá brutalita, kto to môže vytiahnuť? Ďalej nasledoval už len krásny padák do Bukovej. Tu sme posedeli dlhšie, lebo skupina sa začínala štiepiť. Janka so Štefanom plánovali ísť do Cífera cez sedlo Pod Veterlínom a Zabité, asi boli motivovaní občerstvením U kurátka. S nimi sa zviezol do Smoleníc aj Jozef. Miro sa vrátil na chatu na Bukovej a ja s Milanom sme išli po hlavnej do Bíňoviec, kde sme chceli navštíviť nášho priateľa Paľa a jeho mladého psíka. Ďalej do Trnavy sme pokračovali už len po poľných cestách, cez kraj Dolnej Krupej, lesík s pamiatkou na neznámeho vojaka, Klčovanské letisko a Štrky do Sesslera. Cesta poľom bola dobrá, akurát som si od vibrácií necítil prsty na rukách. Akcia bola výborná nielen vďaka počasiu, voňavému vzduchu v lese s príjemnou vlhkosťou, ale hlavne dobrou partiou, ktorej nevadili žiadne nástrahy trasy. Čas pri oddychu a občerstvení tak plynul naozaj rýchlo, zostali len spomienky na priateľov.
P.S. Janka urobila v ten deň 119 km a 1850 nastúpaných metrov.
Jano Budoš
A keďže Janči vo svojom texte spomenul aj náš turistický výlet, pre prípadných nasledovníkov (oplatí sa!) pripájam jeho krátky popis. Z Považskej Bystrice sme sa vlakom presunuli len jednu zastávku do Nosíc, odkiaľ sme sa po vznikajúcej cykloceste presunuli do kúpeľov Nimnica. V príjemnom prostredí nám hneď zrána padla vhod káva, zákusok či pivko a tak sme sa dobre posilnení vydali do boja s horou. Stúpanie na Holíš bolo sýte, výhľady však boli nádherné. Lúky na zostupe tiež, aj malebná obec Úpohlav (toľko dreveníc pokope sa dnes len tak ľahko nevidí), či o niečo väčšia Udiča, najnižšie položená obec okresu. Odtiaľ nás čakal výstup na najvyšší bod okresu – Klapy. Stál naozaj za to (sklonom aj čarokrásnymi výhľadmi). Pri zostupe sme si ešte odskočili do Dzedovej rici, zaujímavej jaskynky pod bralom Cigánka. Na záver nás ešte čakal Považský hrad, múry ktorého sme prvýkrát uvideli len zopár stoviek metrov pred ich dosiahnutím. Určite však stojí za návštevu (nespočítateľne mnohokrát som išiel okolo, hore som sa dostal až dnes). Jeden opravený a jeden chátrajúci kaštieľ (ten väčší) dole v obci sme len obišli (nie sú prístupné), výlet sme zakončili v pizzerii, káva-kofola-pivo-pizza chutili. Taktiež aj celý dnešný výlet. Ak sa ho rozhodnete zopakovať, odporúčam dodržať popísaný smer, zostup z Klapov by bol brutálny.
V nedeľu sa ku mne na Bradlo nepridal nikto, samému sa šliape smutno…
Juro Golier
