9.6. – 12.6.2022
Otázka neznela ČI, ale AKO VEĽA nakoniec zmokneme.
Druhý júnový víkend (predtým posledný májový) sa od samých počiatkov existencie nášho cykloklubu neodmysliteľne spája s výjazdom na Oravu, tie roky priniesli viacerým z nás množstvo kilometrov, zážitkov a priateľstiev pod starostlivým dohľadom našich najmenších veľhôr. Po dvojročnej prestávke spôsobenej dobre známymi okolnosťami sme sa tak na tatranský asfalt už veľmi tešili. Predpoveď počasia však neveštila nič dobré…
Štvrtok, 9.6.
Nakoniec sa nás nazbieralo 11. Trojica z okolia Piešťan si to na horniaky namierila po D1, do Mikuláša dorazili ešte pred obedom. Obloha už síce pomaly sivela, ale oni sa plní optimizmu vyrazili popasovať s prejazdom na Oravu, s ikonickým stúpaním cez Huty, na bicykloch. Nás ostatných zastihla prvá prehánka v klesaní z Čertovice. Pohľad na uhľovočierne mraky preháňajúce sa oblohou i občasných cyklistov úporne snažiacich predrať sa hustým lejakom do sucha a tepla domova rozhodli. Na Oravu ideme autom, s Hutami sa pokúsime vysporiadať v nedeľu. Po príchode na dobre známe miesta, do penziónu Monika v Habovke, ešte niektorých chvíľu pokúšala myšlienka nasadnúť na bicykel, pohľad na meteoradar ich však od tohto nápadu našťastie veľmi rýchlo odradil. Chalani to nakoniec tiež stihli, prudký lejak sme si tak užívali už všetci pospolu na terase penziónu s kalíškom hafirovice v ruke. Prvý deň sa teda vydaril.
Piatok, 10.6.
Ešte neprší, plní opatrného optimizmu, neistoty a očakávaní vyrážame po raňajkách na štart do Nižnej, pred sebou máme celý deň, čo nám prinesie? Ako vždy neopakovateľnú atmosféru na štarte a v uliciach oravských miest, jazdu v takmer nekonečnom pelotóne nabudených cyklistov (len na chvíľku zaostaneš – v bunde sa už začínaš potiť – a potom sa dlhé minúty prebíjaš vpred, čelo však nikdy nedostihneš), prvé defekty (našťastie tebe sa vyhýbajú), prvé krkaháje (našťastie už vieš kadiaľ ich obísť), prvé kolízie (našťastie bez väčších následkov), prvé jemné kvapky dažďa (našťastie skôr také jemné rosenie, našťastie nie pridlhé), prvé občerstvenie, prvé metre poľského asfaltu. Krátke posedenie na známom salaši, stretnutie s Trnavákmi (chuť žinčice sa mieša s vôňou pálenky), tiahlu cestu do Zakopaného len preletíš (stále nezaprší), kostol predsa nemožno obísť, opätovné stretnutie s Kamilom a Igorom (tých zlákala Gubałówka), prechádzka po pešej zóne (ako vždy pulzujúcej životom), pivo-káva-polievka, potom ešte kúsok peši… A teraz už začne ozajstná cyklistika!
Malý pelotón sa radí do vláčika, len trafiť tú správnu cestu (nenechať sa zlákať odbočkou do Kuźníc), len sa vydriapať hore na Cyrhlu… hľadáš ľahšie prevody, utieraš prvé kvapky potu, vypnúť mozog, nohy bezmyšlienkovite krúžia ako dobre premazané piesty stroja, srdce búši sťa kovadlina, ešte chvíľu vydržať, bude lepšie… sklon sa vyrovnáva, parkovisko na okraji cesty, chladivý hlt vody chutí ako nikdy, prebúdza myseľ, dodáva silu, ešte zďaleka však nie je koniec…
Dlhý zjazd príjemne šumí okolo uší, päťdesiatka na tachometri, radosť v duši, dokelu! ďalší kopec!!! PREČO??? Cesta sa kľukatí, cesta stúpa, neprestajne, nekonečne, neskutočne… za ktorou zákrutou jej bude koniec? koľkokrát ešte zatlačím do pedálov? pridlhé stúpanie, priveľká drina, načo som sa sem vôbec pechoril, aspoň však neprší, veď ten deň je vlastne krásny, všetko ide ako po masle, kruhový objazd, konečne…
Široký úsmev, (opäť) dobrá nálada, dlhý (chladný) zjazd do Lysej Poľany, pohoda… však vy ešte neviete čo vás čaká!
Opäť na Slovensku, na chvíľku sa pristaviť pri bufete, teplá káva zohreje zmrznuté ruky, sladká tyčinka dodá prepotrebnú energiu, ešte kúsok potiahneme do kopca (netreba sa ani vyzliekať), potom sa zošupneme čosi nižšie, tam nás určite čaká oddych, naše obľúbené miesto, Podspády, posilnenie, občerstvenie, zahriatie (nielen pri duši), potom ďalší kopec…
Ako veľmi sa to miesto zmenilo… pán domáci nás ale čaká, je tu však (polo)pusto, dnes sa tu pristavili len skutoční znalci, len tí, ktorí vedia…
S horcom v chrbte sa Príslop šliape ľahšie, i tak sa však k slovu (prvýkrát) dostáva najľahší prevod, hory stratené v oblakoch ťažkých ako puding, opäť sa ozývajú pochybnosti, hlavou víria výčitky… prečo však? vedel si predsa do čoho ideš, sám si sa rozhodol, tak veľmi sa sem tešil!
Konečne hore! Posledné roky by si to už mal za sebou, len rýchlo sa zošmykol dole, deň ukončil v Ždiari. Dnes ťa však ešte kus cesty čaká… Opatrne v zjazde, opäť jemne popŕcha, nie, to nie je dážď, to len hmla vypadáva z mračien, to len vlhkosť osviežuje unavenú tvár, len keby nebola taká kosa!
Krčma v Tatranskej Kotline po dlhých rokoch opäť víta svojich dávnych kunčaftov. Pohár pivka nikdy neuškodí, plný tanier posilní. Veď za rohom čaká posledný výstup dňa…
Kežmarské žľaby. Kedysi postrach, dnes len taký smiešny hupáčik, asi sa (konečne) dostávam do formy. A posledný zjazd do Tatranskej Lomnice. Ubytovanie. Rýchle okiepenie. Večerné posedenie pri pohári piva. Zvládli sme to. Ani sme nezmokli. Krásny deň.
Sobota, 11.6.
Ako naložiť s dňom voľna? Na bicykli si vybehnúť do Červeného Kláštora či na Sliezsky dom a Štrbské Pleso (a tam sa krčiť pred prudkým lejakom kdesi na zastávke). Vyviezť sa lanovkou na Lomnický štít a potom vzývať božstvo hôr nech aspoň na chvíľku roztrhne závoj hustej oblačnosti. Len tak sa motať po okolí. Cestou za kávičkou sa nečakane ocitnúť na svadbe. Večer opäť zaskočiť na pár orosených. Pekný deň. Znova sme nezmokli.
Nedeľa, 12.6.
Uvidíme ako to pôjde dnes. Najskôr sa prebehneme kúsok po Tatrách, ale už čoskoro sa spustíme do podhoria. Svit, Lučivná, Štrba, Važec, Východná, Hybe. Krásny je liptovský kraj vmačknutý medzi Kriváň a Kráľovu hoľu, len trochu zvlnený, priveľmi rozhúpaný, ako vysoké vlny na rozbúrenom mori, ako kučeravé baránky na azúrovej oblohe. Zrak si plníme nádhernými scenériami oboch Tatier, dušu vlahou pohodou teplého nedeľného predpoludnia. Takých dní je len málo.
Dlho by sa dalo písať o ceste pod starostlivým dohľadom hradby hôr, opäť prežívať každé šliapnutie do pedálov, každý hrejivý lúč slnka, každé slovo rozhovorov počas krátkej zastávky na oddych. No my sme už minuli odbočku na Čertovicu, už sa rútime na Liptovský Hrádok (pamätáte, ako vo štvrtok lialo?), brzdíme na križovatke v Okoličnom, lúčime sa s Piešťancami. Spontánne si sľubujeme, že o rok znova…
Už len prebehnúť cez Mikuláš (pozdravujem debila v Octávii), prešmyknúť sa okolo Liptovskej Mary a… akosi prežiť prejazd cez Huty. To najlepšie nás čaká na záver.
Nedarí sa mi rozbehnúť, telefón vyzváňa ako zbesnený, Braňo, Peťo, Braňo, Braňo, Andrej, Roman, Kamil, Braňo… stále dokola. Kto vymyslel tú malú otravnú vec, prečo som si ju pripustil tak hlboko pod kožu? Konečne míňam krásny fotogenicky kostol v Liptovských Matiašovciach, prinútim sa zastaviť, narýchlo preniesť spomienku na snímač fotoaparátu.
A je to tu! Časovky do vrchu sa ja veru nezúčastním, budem rád, ak sa v zdraví (v pohode to určite nebude) dostanem hore! To nemám žiadny ďalší prevod? Už po pár šliapnutiach do pedálov viem, že to bude čistý boj. Ale chcem ho vybojovať so cťou, skúsim sa zmačknúť, dať to v sedle. Šliapnutie za šliapnutím, meter za metrom sa plazím ďalej, centimeter za centimetrom stúpam vyššie. Kolená praštia, reťaz vŕzga, pot sa leje zo všetkých pórov tela, dych som stratil už veľmi dávno… snažím sa neodlepiť zrak z predného kolesa, nepozerať, kam až sa mám vyštverať, asi by som sa definitívne zlomil… Uff, kúsok zjazdu, aspoň kratučký oddych, znova však vyzváňa telefón, neviem ani, či mi Kamil vôbec niečo v tom dychčaní rozumel…
Kopec ale ešte nekončí, vyhliadka vľavo je určite krásna, kašlem však na ňu, keby som sa zastavil… dupem, fučím, nadávam, nemyslím, nevidím, nepočujem.. nie ja nejdem žiadnu časovku!… veď ja som to nakoniec DAL!!! (za necelú hodinu, viac ako polhodinu za víťazom)
Lejem do seba birell a kofolu (údel všetkých šoférov), obdivujem čarovné výhľady do krajiny, bavím sa s kamarátmi, hore sme už všetci, adrenalín sa postupne vyplavuje, aký nádherný deň, aký krásny kopec.
Už len prežiť rýchly zjazd do Zuberca, naložiť sa do áut, rozlúčiť s kamarátmi (a akciou), v poriadku doraziť domov, krásny víkend sa postupne mení na spomienky – Orava, o rok sme tu znova!
Nakoniec sme (takmer vôbec) nezmokli. Na neuverenie.
Akcie sa (vo farbách MKCK) zúčastnili: Peťo Julíny, Dušan Surovčík, Robo Chlpek, Kamil Lavor, Igor Matkovčík, Janči Budoš, Gabika Kušnierová, Feri Martinus, Jozef Baránek, Roman Miklošík, ako hostia Majka a Jozef Koleníkoví a
Juro Golier
(a ešte ďalších asi 800 účastníkov)
