nedeľa 16.10.2022
Dni sa rinú z kalendára ako dážď (kvapky bubnujú na striešku dáždnika), zlievajú sa do jednoliatej, (takmer) nerozpoznateľnej masy, divá krútňava mizne v hlbine pamäti. Udalosti plynú ako nekonečný zástup mravcov, ktorý prúdi vysušenou holinou na okraji zabudnutej lúky kdesi pod lesom, malé bodky (jedna ako druhá) splývajú v jedinú súvislú líniu, stále v pohybe, len stále vpred. Spomienky plstnatejú ako vlákna starej deky na dávno nepoužívanom kresle, drobné žmolky sa miešajú s lúčom svetla a pomaly sa usádzajúcim prachom spiacej izby, navždy sa strácajú. Otupel som. Neuchvacuje ma pohľad na farebné hry úsvitu na vzdialenom horizonte, už nehľadám tvary v chumáčoch hmly lenivo sa prevaľujúcej popri ceste, neobdivujem jemnú čipku jesenného rána nad hrebeňom hôr. Som slepý. Som hluchý. Stále ponorený do myšlienok. Ako rád by som sa zase raz nechal viesť okamžitým nápadom, bláznivým vnuknutím, namiesto do práce (domov) vyrazil na krátky (čo len) imaginárny výlet, zabudol na povinnosť, nechal sa unášať meandrujúcim tokom fantázie, nastavil tvár vetru predstáv, sviežemu vánku zmeny. Z hlboko vyjazdených koľají všednosti sa však vystupuje ťažko…
Skúsim sa vyliečiť z tej melanchólie, vyberiem sa do Súľovských skál, jeseň tu býva čarovná. Avšak…
…babie leto, kde si?
Niekto môže iba v sobotu, iný zas v nedeľu, počasie sa (ako sme si už v poslednom čase zvykli) na víkend kazí… aby som sa znova ponoril do štatistík, (skoro) nezrozumiteľných pravdepodobnostných modelov, študoval predpovede (aj tak nefungujú), lámal si hlavu…
…a pri brázdení, hľadaní/bezcieľnom motaní sa po všadeprítomnej (milovanej &nechcenej &žiadanej) celosvetovej pavučine informácií, vypadáva z doširoka rozcerenej papule netvora všeličo (normálne noviny cez víkend nekúpiš) – odišli Sam Hawkins aj Killy… ďalšie z úlomkov mladosti nenávratne miznú v hlbine (nevyhnutných) strát, bojím sa, čo (kedy?) sa objaví nabudúce… tá jama sa neúprosne zapĺňa, posledným kamienkom budeš (neodvolateľne) ty…
…takže v nedeľu!
Motor tíško pradie, kolesá hladko hltajú kilometre diaľnice, v aute panuje pohoda a očakávanie, nič nie je len biele, nič iba čierne, hlavne nie obloha. Raz sľubuje skvostný deň, no už o kus ďalej sa mihá tieň pochybností. Ako to nakoniec všetko dopadne? Parkoviská pri ceste sú skoro plné, v dedine panuje čulý ruch, iba tak-tak sa nám podarí zaparkovať, omeškať sa len o pár minút… už by bol problém. Aj v priľahlom penzióne je plno, ani kávu mi najskôr nechcú urobiť (a tak ju potrebujem!)… Čo sa to dnes deje? Žeby ľudia (konečne) objavili čaro turistiky?
Neviem, všetko je možné, uvidíme neskôr. My sa zatiaľ vítame, častujeme (čo zjeme/vypijeme teraz, nemusím ťahať so sebou), nevieme sa (ako vždy) rozhýbať, je treba rázne rozhodnutie. Ideme! Krok za krokom sa rozbiehame. Nie tak hŕŕ, len pekne pomaly – tam treba poopraviť popruh, pohľadať čelenku, nastaviť paličky, vyzliecť bundu, odskočiť do úzadia… a rozhliadnuť sa navôkol.
Meter po metri sa posúvame hlbšie do objatia hôr, pod tichú ochranu mohutných brál. Z týchto miest je pohľad na ich hradbu hádam najkrajší – mať tak cent za každú fotografiu, v cieli hodujeme zadarmo! Niet sa kam ponáhľať (ani nie je prečo), bodaj by táto úchvatná lúčina bola nekonečná! Čas si krátim telefonátom, Janči má práve dnes sviatok – tak teda veľa zdravia & pohody a málo defektov!
Všetko sa raz končí, lúčka sa mení na cestičku vydláždenú šuchotavým, nádherne sfarbeným kobercom (radosť kráčať, radosť počúvať), ktorá sa vnára do lesa, do tieňa stromov a všadeprítomných skál. Už čochvíľa sa chystá vydriapať kamsi hore, na hrebeň (kade?). Ešte predtým nás však čaká zaujímavá odbočka, návšteva jaskyne…
…Šarkania diera
Strmina sa derie pomedzi skaly, tam vyššie sa bralo otvára, …už vidno puklinu… riadny stupák, ešteže tu je rebrík, …je stále väčšia… čože? ešte strmšie? chvalabohu že nie je mokro, …je obrovská… no i tak sa šmýka, dobre že sú tu tie železné chyty …je gigantická…
Obrovská skalná sieň, nádherná kompozícia skál a jesenného lesa sa zapisuje hlboko do pamäte hádam každého z nás. Domáci pán, starý šarkan, našťastie nie je doma, kamsi odletel – má to ťažké, chudák, nájsť každý deň k večeri poctivú pannu, možno už kdesi skapal od hladu… podobne ako sa z týchto miest vytratil pračlovek, ako vymizol jaskynný medveď…
Nezabudnuteľný zážitok – parametre priestoru na tomto mieste naschvál neuvádzam (ani sa ich vlastne nesnažím zistiť) aby som nenarušil mágiu okamžiku, čarovnú atmosféru tajomna. Kto chce, nech tam beží, za tú trochu námahy to naozaj stojí.
No to už stojíme na rázcestí, na neveľkej čistinke, hodujeme, spracúvame nevšedný zážitok, naberáme sily. V najbližších minútach ich veru budeme potrebovať. Čaká nás záverečný výšvih na hrebeň, do sedla pod Roháčom.
Kráčam krásnym priestorom, priam barbarsky šliapem po jeho kráse. Každú chvíľu stojím, kochám sa, fotím… ani sa mi nedarí prituho zadýchať či priveľmi spotiť, unaviť. Živá a neživá príroda tu fungujú v dokonalej symbióze. Strom vysáva životodarnú energiu zo skaly. Tesne primknutý k bralu, korene sa plazia po jeho tele ako chápadlá gigantickej chobotnice. Vyvrátený, práchnivejúci kmeň sa pomaly mení na kameň. Čo je skutočne živé? Čo vlastne neživé?
Novo smerovaná značka obchádza bralo zľava, pôvodný smer hore tiesňavou je uzatvorený. Nedbám varovných upozornení („Stoj! Nevstupuj! Nechoď ďalej! Ide ti o život!“), skraja nakúkam do jej ústia. Pôvodný chodník hore upchávajú obrovské skalné bloky, odtrh zeminy, skál aj celých stromov. Dôkaz nepredstaviteľnej sily prírody, gigantickej ruky hrajúcej hru v kocky so skalami, lesom i človekom. Som malý, som bezmocný, som nedokonalý. Som človek. A obdivujem krásu a moc prírody.
Malé farebné fliačky mihotajúce na svahu sa postupne strácajú, som sám, ostatní vyčkávajú pod ďalším gigantickým skalným útvarom, netrpezlivo vyzerajú tú oneskorenú dušu pod…
…Obrovskou bránou,
…ktorú vraj už v roku 1268 spomínali maďarsky písané listiny ako Kukapu (ku – kameň, kapu – brána ). Prekrásne miesta nám kladie pod nohy náš dnešný výlet! , prekrásne – no nie (úplne) ľahko dostupné. Ak by bolo v noci lepšie zapršalo… radšej nemyslieť, radšej si všetci (vrátane dvojice mladých poľských priateľov, ktorí sa k nám pridali už kúsok po štarte) užívame chvíle pohody.
Na hrebeň je to odtiaľto našťastie už len kúsok, stačí preskočiť (preliezť) zo dva kmene vyvalené krížom cez chodník a sme tam. Kto však čakal pohodlnú cestu takmer po rovine je na veľkom omyle. Aj naďalej sa budeme brodiť hlbokým lístím (ako krásne šuchoce), šmýkať po dobre ukrytých kameňoch či krivých koreňoch (aspoň je zábava), štverať prudkými výšvihmi i schádzať strmými padákmi (lomcuje mnou adrenalín). To všetko je však bohato vyvážené krásou rozosiatou všade navôkol. Príroda je v týchto miestach naozaj štedrá na…
…Dychberúce výhľady i fantastické útvary
Roháč, Brada, Pes, Hniezdo i množstvo iných bezmenných kamenných bytostí, sťaby vymodelovaných, sťaby vytesaných, naša fantázia im okamžite prideľuje mená, vdychuje život. Akoby len zastali, pristavili sa na krátky oddych, iba na okamih zmrzli v pohybe, ak sa otočíme, určite sa pohnú, prebehnú o kus ďalej. Štefánikova vyhliadka i tie ostatné, nepomenované no rovnako krásne, dychvyrážajúce vzdušné terasy, umožňujú aby myseľ slobodne vzlietla, aby zmysly naplno nasali krásu okolitej krajiny. Postoj chvíľa…
…keby tu len nebolo toľko ľudí…
Tí Slováci (Česi, Poliaci…) tuším naozaj objavili čaro turistiky! Alebo len (správne) odhadli (tak ako my), aké sú Súľovské skaly krásne. Hlavne na jeseň…
…keď lístie stromov ofúkne prvý ľahký mrázik, keď svieža jesenná prehánka osvieži vzduch, keď ranná hmla prečistí výhľady, keď biely závoj oblakov prizdobí azúrovú hlbočinu oblohy…
A tak sa tu teraz obchádzame, zdravíme, len tak bez slova míňame… ako cez prázdniny na magistrále v Tatrách, ako v lete na brehu Dunajca, ako na Václaváku…
Aj na lúke pod hradom je rušno, ledva si nájdeme svoj kmeň, svoje malé miestočko na oddych, na rýchly obed. Je treba nabrať síl, je treba (definitívne) odľahčiť batohy. Poľskí kamaráti sa lúčia, ponáhľajú hore na hrad, ešte dnes musia byť doma. To aj my, máme však akosi viac času.
Strmý výstup rebríkmi a skalnými schodmi na hrad sa predlžuje, ľudí zostupujúcich opačným smerom neubúda, ba je ich čoraz viac… „čo vás sem teraz všetci čerti nesú?!“ Nakoniec sme však tam, na…
…Súľovskom hrade
Tu sa však musíme obrniť trpezlivosťou a vystáť si frontu čakajúcu na výstup (skôr preliezku) na horné nádvorie, nádhernú vyhliadku nad Súľovskou kotlinou i šírou krajinou Považia. Hoci je dnes z hradu len torzo ruín (miestami musím riadne zapojiť fantáziu, aby som rozoznal čo je výsledkom práce ľudských rúk a čo dielom prírody), miesto stále rozpráva svoje dávne príbehy. I keď dnes trochu zanikajú v ruchu mnohohlavého davu, ako bájny šarkan požierajúceho atmosféru okamžiku. Ale je tu krásne…
A to ešte zďaleka nie je všetko! Po miestami mierne exponovanom chodníku (zostup je vždy náročnejší ako výstup), z ktorého sa otvárajú zaujímavé pohľady na blízke bralá a cez viaceré dychberúce vyhliadky do šírokého okolia sa postupne prepracúvame bližšie a bližšie k poslednej atrakcii výletu, ku…
…Gotickej bráne
Táto je vraj ešte o dva metre vyššia (13 metrov) ako už skôr navštívená Obrovská brána (Kukapu), avšak pôsobí subtílnejšie, je akási menšia, akoby utopená poniže chodníka, v objatí skál a lesa. Avšak rovnako krásna, rovnako zaujímavá. Dnes je len veľmi ťažko možné zostaviť rebríček atraktívnosti navštívených miest, hoci podobné, sú všetky rozdielne. Iná je jaskyňa vo sviežom rannom vánku, iná brána skropená potom, či vyhliadka prežiarená lúčom slnka odrážajúcim sa v zrkadle jesenného lístia, iný kúsok muriva, iná zakliata skalná bytosť. Súľovské skaly ste prekrásne! Nedeľa si skvelá!
Avšak nechváľ dňa pred večerom, ešte musíme v zdraví zostúpiť. V tomto teréne to nie je úplná samozrejmosť, je treba kontrolovať každý krok, dávať pozor na každé prenesenie váhy. Nakoniec sa to však podarilo, všetci sa stretávame na terase chaty (kde mi ráno skoro neurobili kávu). Je tu rušno, plno návštevníkov, ani jedlo sa každému neujde, len tak pri káve a nealkoholickom glgu (ako kto) končíme dnešný výlet. Adrenalín vyprcháva, pocity sa menia na spomienky, pomaly sa usádzajú do pamäte. Krásny deň je skoro za nami, už sa len v pohode presunúť domov (medzitým si pochutiť na špecialitách na farme za Nemšovou). Veď o týždeň máme v pláne ďalšie dobrodružstvo.
Niektorý text vypadáva z klávesnice akoby sám, myšlienka nasleduje myšlienku, vety sa prirodzene vinú cez viaceré riadky, príbeh ľahko plynie. Iný si však treba zaslúžiť, odsedieť, tvrdo odpracovať. Je veľmi ťažké slovami vyjadriť krásu okamžiku, čaro krajiny. To dokážu iba skutoční majstri, ja sa o to len márne snažím, som nepoučiteľný, neprestajne trápim okolie svojimi nekonečnými pokusmi. Veď čo ak sa to raz (náhodou) podarí…
Na jesenných potulkách Súľovskými skalami ste medzi zástupom prírodychtivých návštevníkov mohli v nedeľu zazrieť Vierku Gubiovú, Dašu Soubustovú, Ivetu Zálešákovú, Katku Roháčkovú, Alicu Binkovú, Božku Golierovú, Veroniku a Miloša Miklošovičových so synom, Milana Babišíka, Vlada Trajlínka, Maroša Modrovského, Paľa Rapanta, Eda Zolvíka, Poliakov Kubu s priateľkou
Juro Golier
