nedeľa 23.10.2022
Pondelkové ešte-nie-svitanie-už-nie-tmu cítiť jeseňou. Zatváram dvere domu, dýcham z plných pľúc, je vlhko, na tvár mi náhle dopadajú drobné kvapky (dážď či nočná hmla?), je šero, moju myseľ ako blesk prepaľuje bláznivý nápad, túžba odhodiť povinnosti, zahodiť za hlavu všetko „MUSÍM“ a „patrilo by sa“, vyraziť na bezcieľne potulky rannou krajinou. Nasadám do auta, štartujem, miesto doľava odbočujem vpravo, rutina víťazí, som zodpovedný, som slaboch (som otrok), idem do práce. Včera bolo všetko inak, včera ešte svietilo slnko slobody…
Krásne hmlisté ráno vypĺňa všetko navôkol, jemná biela šľahačka zdobí vrcholce hôr, pomaly steká úbočím dole do údolia, chcelo by to ponoriť sa do myšlienok, zahĺbiť do pocitov, prežiť naplno tú chvíľu, do detailu precítiť túto krajinu, snívať s otvorenými očami, užívať si pokoj… devätnásť hláv však bez ustania rozpráva, devätnásť párov rúk máva ovzduším, devätnásť párov nôh dupe po asfalte, všetko sa snažia prekričať dvaja štvornohí priatelia, jazvečica Ayra a koliák Niko, toto naozaj nepraje skľudneniu, takáto konštelácia nie je vhodná na meditáciu, musím dávať dobrý pozor na to rôznorodé stádo, veď v čele je (opäť raz & ako vždy) Maroš, ktovie, kam by nás ten zaviedol…
Ďalšie stádo sa pasie za ohradníkom vedľa cesty, v Nikovi sa okamžite prebúdza inštinkt pastiera, beží medzi dobytok, teľatá sa túlia k matkám, tie neveriacky pučia oči na toho malého zurvalca, veľkého trúfalca, stádo sa dáva do pohybu, počujeme dunenie kopýt bizónov na vysušenej prérii, tá tenká šnúrka (i keď nabitá elektrickými iónmi) ich naozaj zadrží? kam sa schováme? čo urobíme? črieda sa našťastie zastavuje, Paľo z diaľky kričí, Niko to ešte párkrát skúša, vášne napokon chladnú, situácia sa upokojuje, z priľahlého gazdovstva nik nevybieha, nik nestrieľa, sme v pohode, sme na výlete, užívame si pekný deň…
Stíchnutou a navonok (takmer) ľudoprázdnou kopanicou kráčame do hôr, štekot psov (spoza plotov) udáva rezký rytmus našej chôdzi, slová i vety pokojne šumiacich, nikdy nekončiacich, plynule & ľahko na seba nadväzujúcich rozhovorov podfarbujú nevtieravou melódiou vnímanie okolia, bol to dobrý nápad zvoliť dnes niečo ľahšie, oddýchnuť si (fyzicky i mentálne), nehnať sa za kilometrami, nedriapať do strmých svahov, nič si nedokazovať, spomaliť, doplna si užiť tento deň, túto nenápadnú, no čarovnú oblasť našich milých malých hôr…
Nenápadná odbočka (nevedieť o nej, ľahko prebehneš) nás po niekoľkých desiatkach metrov privádza priamo do srdca čarovného amfiteátra, do stredu zaujímavého miesta, kameňolomu vyhlodaného hlboko do tela hory, hoci skazonosné avšak i tak monumentálne, dych vyrážajúce dielo ľudského ducha (či skôr nenásytnosti), akoby si sa mávnutím čarovného prútika ocitol uprostred Divokého západu (za skalným blokom sa skrýva ušľachtilý profil náčelníka Apačov, netrpezlivo čaká svojho bieleho brata, ten sa zatiaľ na rušnej newyorskej ulici prekvapene víta so Samom Hawkinsom), či nečakane preniesol na vzdialenú planétu v cudzej galaxii (spoza kríka vykúka R2D2, hľadá kamaráta, hľadá Luka Skywalkera, pán Lucas sa kdesi uchechtáva do dlaní)…
A čo teraz?
Dáme si za glg dobrého vínka a poberieme sa ďalej, po ceste stúpajúcej širokým žľabom, krásne sfarbeným zalesneným kotlom, jeseň prší do duše z koruny každého stromu, šuchoce pod nohami, včera tu bol asi riadny lejak, všade plno blata, šmýka sa – a čo potom tomu autu? kam sa to len trepe? bez štvorkolky to nedá – aha, zas sa šmykol, zviezol o pár metrov nižšie, načo túruje motor, poďme my rýchlo hore, nech ho nemusíme tlačiť, vyťahovať z priekopy…
Hľadáme zelenú značku, tu niekde by mala odbočovať, nikde však nie je, ponárame sa do hustého podrastu, z ktorého sa po pár metroch vylupuje sotva badateľný úzky chodníček, len taká prť čo križuje strmý svah hory, traverzuje zráz, riadny hučák, aj tadiaľto sa možno kedysi pod rúškom noci presúvala lesná stráž Ela Šándora, partizáni, lesná zver či iná podobná háveď, len pozor na každý krok, len pozor nech sa niekto nezgúli, neskotúľa dole svahom, ten pád by mohol byť posledný, už viem prečo bola odbočka tam hore tak dobre zamaskovaná, už (dávno) viem, že sa neoplatí slepo dôverovať mapám…
Uff… tu to už našťastie dobre poznáme, tu už žiadne (vážne) nebezpečenstvo nehrozí, tu to už ide aj na bicykli (tam hore možno niekedy nasmerujem Jančiho – nech ukáže čo je v ňom), len sa zbytočne nešmyknúť na blate (veru riadne zapršalo), nezašpiniť, nepokaziť si (zatiaľ) pekný výlet, popod malé, no pekné skalky vystúpiť na lúku, tajomno zostáva nižšie v doline, tu je to len o kráse, o farbe, o jeseni, o voľnom priestore, čas beží, cesta letí, čoskoro budeme na mieste…
A čo tam?
Budeme opekať, budeme hodovať, budeme si užívať… a stále dokola…
A potom sa poberieme ďalej, okolo tajomných skál (pradávne obetisko, miesto podivuhodných rituálov či len výtvor rúk všemocnej matky Prírody?) ukrytých v lese na vrchole Skaly, ak neodbočíš z tejto cesty, vôbec o nich netušíš, ale to tu riadne zaprasili, rozbili (ťažba v lese už býva taká), priestor sa našťastie otvára, stromy rozostupujú, opäť zhlboka dýchaš voľnosť, krásu, farbu, priestor, otravný telefón, je to však Janko, tak oni nakoniec predsa len išli! – sypem si popol na hlavu, boli sme prirýchli, ak by sme chvíľu počkali mohli sme stretnúť kamarátov, mal som im predsa len zavolať…, čas však nevrátim, svoje činy neopravím – prepáčte, kamaráti…
Čerstvo uzreté poobedie sa odráža na hladine priehrady ako v zrkadle, už sme tu – ale akosi skoro, kam ešte skočíme? čo vymyslíme? výlet nemôžeme ukončiť privčas, to by bol predsa precedens… no je tu plno, pomestíme sa len tak-tak, nakoniec to však akosi zvládneme, káva a chladený nápoj padnú vždy vhod (Maroš si nesie hneď dve, do každej ruky jedno), akciu treba predsa v pokoji ukončiť, vyhodnotiť, pripraviť miesto pre ďalšiu…
Príjemná prechádzka po trase amfiteáter Pustá Ves – Horná Pustá Ves – Pod Hrádkom – hrebeň Hrádku – Divá dolina – Dlhá lúka – horáreň pod Skalou – Panský háj – Pod Brezinami – Dolná Pustá Ves – Kopaná – amfiteáter Pustá Ves (a reštaurácia na Dúbrave) spojená s opekačkou pri horárni pod Skalou prilákala v nedeľu bohatú účasť, verím, že na nikoho nezabudnem: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Daša Soubustová, Katka Roháčková, Jozef Baránek, Milan Babišík, Paľo Herceg, Braňo Polocík, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Edo Zolvik, Vlado Naď, Marián, Kupčík, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a
Juro Golier
(Janko Ščibravý a Miro Šuga nás už bohužiaľ pri chate nezastihli)
