sobota 5.11.2022
Kam smerujú kolesá nočných áut? Možno sa ktosi, unavený z dlhej cesty konečne vracia domov, možno sa iba oneskoril a s pokorou (či obavami) pomaly smeruje do pokojných vôd domovského prístavu, možno tíško hromžiac príliš skoro začína ďalší pracovný deň, možno nepokojná duša básnika stratiac inšpiráciu, pokoj a rovnováhu vyhnala bezbrannú schránku bezcieľne blúdiť tmou (nech striebristá luna vstúpi do otvorenej mysle a pomôže nadviazať pretrhnutú niť môjho rozprávania), možno… Kde v diaľke sa spoja tiché koľaje železníc? Nemo a priamo letia priestorom, ako chladné ostrie prerezávajú, jatria, jazvia telo krajiny, ako pevná spojnica uplynulého a očakávaného udržiavajú v pohybe veľtok času. Kam majú namierené nohy pútnika, čo všetko sa preháňa mysľou tuláka?
Čaká nás bohatá sobota, bude to naozaj náročný víkend. Najskôr sa prejdeme okolím Korlátky, neskôr posedíme neďaleko Katarínky. Len nech neprší. O ostatné sa nemusíme starať, na tejto akcii sme iba hostia, netreba nič vybavovať, nič organizovať, len prísť, odšliapať si svoju dávku krokov, nepokaziť náladu a v pohode sa dostať domov. Teda vlastne na Katarínku – tam bude o nás tiež postarané. Snažím sa tlmiť výčitky svedomia, to však na nič nedbá, prehovára mi do duše, kričí, vyčíta… – „Čuš! Nabudúce už s niečím pomôžem aj ja!“.
Dnes nepôjdeme, ako bývalo zvykom z Cerovej, rekonštrukcia železničnej trate komplikuje situáciu, pomôž si kto ako vieš, ako môžeš. Naša malá skupinka parkuje pri vlakovej stanici Buková, to parkovisko projektovali hádam pre nás, priamo pre túto príležitosť. Ani sa nestihneme rozbehnúť a už prichádzajú Jozef s Ankou, náhle je nás desať, ihneď je veselšie. Náhradná autobusová doprava má zastávku pri rázcestí na Rakovej, neváhajme a poďme tam. Je podmračené, po včerajšom celodennom daždi mokro, šmykľavo, no príjemne. Deň ako stvorený na Dušičkový pochod.
A už sú tu, z autobusu vystupujú muži a ženy odetí prevažne v prírodných farbách, trampi a priatelia, i keď ich je zatiaľ pomenej (dobrého veľa nebýva) pochod môže začať. Na Bojkovú sa vieme dostať aj skratkou, nemusíme sa striktne držať značiek, nie v tejto partii, chvíľka predierania sa lesom nás predsa nerozhodí (trafili sme zlú odbočku – vediem to ja), veď šrámy po tŕni (priťahujem ho ako magnet) sa rýchlo zacelia.
Priestor vypĺňa šuchot lístia a tichý šum rozhovorov, pastelovo sfarbený les sa rozteká po kraji, do hĺbky pľúc vťahujem vlahú vôňu skorého jesenného predpoludnia, na jazyku sa lahodne rozplýva plná chuť veltlínu okorenená kvapkou čohosi ostrejšieho… Ale už sme hore na zvážnici, opäť nás je o čosi viac, lesná diaľnica nás vedie stále bližšie k Bojkovej.
Krásny kus hôr, má svoju atmosféru, hlboko pod povrchom skrytý náboj. Pri každej návšteve sľubujem, že sa sem vrátim, budem sa bezcieľne túlať po okolitých pahorkoch, nechám do seba vstúpiť krajinu, započúvam sa do tichého ševelenia oblohy v korunách stromov, pokúsim sa rozlúštiť šepot pradeda Büttnera, budem sa snažiť porozumieť reči vlastnej krvi. Tentokrát naozaj…
Bojková – stratený kút, (klenot) ukrytý uprostred hôr, akoby zabudnutý, akoby (radšej ani) neexistoval, akoby nebol, ako maľba čistou vodou na bielom plátne, hlboko vsiaknutá do zeme, do karpatskej skaly. Avšak skutočná, zbytočne pred ňou budeš klopiť zrak, zatvárať oči, nahovárať si, že… raz možno aj ty…
Dnes stíchnutá, sťaby opustená, okolo prejdeme nepovšimnutí, zastavíme až opodiaľ, pri opustenej chate, chvíľu stojíme, koštujeme prinesené produkty, nebyť klobásy, len také stretnutie vegetariánov (v ponuke sú jabĺčka, slivky, hrušky… kde-tu i kúsok repy).
Tuším nás opäť pribudlo a ďalší už čakajú hore, pod Lipovým vrchom, len čo by kameňom dohodil od Rozbehov, na dohľad od vrtúľ, hneď vedľa Korlátky, hlavného cieľa nášho dnešného putovania, miesta tradičnej spomienky na kamarátov.
Jedenásty krát znie stíchnutou lúkou krátky príhovor, nesie sa spev a zvuk hudobných nástrojov, šum spomienok na tých, ktorých viac neťažia starosti všedného bytia. Niektorí tu s nami stáli ešte minulý rok, obrysy iných sa už rozostrujú, pomaly rozplývajú v hmle spomienok. Ale všetci sú stále tu, nielen dnes, nielen na tomto mieste. Boli, sú a budú. Kým budú stáť tieto kríže. Kým bude existovať niekto, kto sa pri nich aspoň na chvíľu zastaví…
Nastal čas na návrat. My ešte odbehneme bokom, v prístrešku pod hradom sa opäť ako šmahom čarovného prútika rozložila putovná kaviareň u Vlada, vôňa čerstvej kávy dráždi predstavivosť, odľahčujeme batohom, priťažujeme svedomiu, takto veru do plaviek neschudneme…
Nemáme sa kam ponáhľať, hrad ani dnes nemôžeme obísť. Aspoň po očku nenahliadnuť do tajomnej, povesťami opradenej jaskyne, nevystúpiť do výšky pyšnej veže, doširoka sa nerozhliadnuť z hradieb. Dnes aj nečakane do diaľky, vo včerajším dažďom prečistenom ovzduší je výhľad napočudovanie obsiahly. Krásna zrúcanina, pozoruhodný kraj.
Zaostali sme, pohybujeme sa na chvoste skupiny, viacerí sa už pobrali domov, rekonštrukcia železnice čiastočne skomplikovala tohtoročný pochod. Ale na účasti či jeho atmosfére sa to našťastie vôbec neprejavilo. Niet sa kam ponáhľať, užívame si príjemný deň, nečakane vydarené počasie (niekto tam hore nad nami ako tradične bdie), krásne okolie, chutné trnky, v lese ukryté skaly. Aj tie ma už dlhšie mátajú, aj tento dlh by som mal čoskoro splatiť…
Sokolské chaty, (ešte stále) oáza pokoja ukrytá pred uponáhľaným svetom a (pri)rýchlo plynúcim časom v lone hôr. Z Bufetu u Stana sa nesie nápev a do okolitého priestoru tryská gejzír skvelej nálady. Na chvíľku sa pridávame aj my. Čas však neoklameš ani tu, nastala chvíľa lúčenia. Ešte sa musíme presunúť k autám, nech nás kdesi uprostred lesa nezastihne tma.
Poniektorých z nás ešte čakajú ďalšie povinnosti, v krbe na Katarínke už praská oheň, vôňa gulášu sa mieša s arómou ušľachtilých nápojov, stoly sa prehýbajú pod množstvom dobrôt, Juro ladí prezentáciu. Ale to je úplne iný príbeh…
Na dnešnom Dušičkovom pochode putovali krížom-krážom po cestách (a občas) i necestách našich milých hôr, našich Malých Karpát Daša Soubustová, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Milan „Babulo“ Babišík, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Vlado Naď, mnoho trampov a ich kamarátov, žien i mužov
Juro Golier
Pneumatiky áut nikdy nestíchnu, koleso času sa nikdy nezastaví. Dnes sa ešte túlaš po horách, ani nevieš kedy, ani nevieš ako a náhle sa objavíš v krajine na druhej strane bytia. Našťastie sa takmer vždy nájde niekto, kto nosí tvoju spomienku hlboko vo svojom srdci, nedovolí, aby si sa navždy rozplynul v bezčasí zabudnutia…
