20.11.2022
Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, M. Kupčík, V. Gubiová, J. a I. Saloví s kamarátkou Aďou, K. Roháčková, E. Zolvík, Ľ. a E. Kraicoví, J. Nagyová, M. Modrovský, D. Soubustová, I. Zálesáková, V. Naď, J. a A. Dzurenkoví, P. Herceg, J. Lukačovičová, V. Trajlínek, M. Babišík, R. Miklošík, A. Binková, R. Mocko, E. Corticelli, A. Hollý a P. Rapant.
Krajina okolo Dobrej Vody vždy lákala turistov a to v každom ročnom období. I my sme tu už viackrát preskúmavali jej okolie. Veľa sme toho spoznali, niečo sme aj objavili no a domov sme sa vždy vracali s bohatými zážitkami.
A preto i táto neskorá jeseň sem prilákala celkom početnú skupinu turistov(-tiek). V dedine na námestí pred kostolom je krátko pred ôsmou hodinou teda celkom rušno. Zvítavajú sa tu starí, ale už aj novší známi, ktorí pomaly presedlávajú z bicykla na turistické vibramy.
Začínajú prvé koštovky tuhého, ale aj tekutého charakteru. Je trochu pod mrakom, ale nefúka a neprší. Počasie je teda celkom fajn, takže po obligátnom štartovnom fote nám nič nebráni vydať sa na trasu.
Smerujeme po zelenej značke ku rekreačnému stredisku Mariáš. To len obídeme, poobzeráme si neďalekú Kaplnku Najsvätejšej Trojice s krížovou cestou a to už smerujeme do lesa k nášmu prvému cieľu, k pomerne neznámemu skalnatému útvaru, ktorý sa ani na mapách nevyskytuje. Ale je tu. Treba však k nemu trochu potrápiť svoje údy. Lebo je to riadne do kopca. Ale odmena je istá.
Na samom vrchole kopca tróni skalnatý útvar s oknom uprostred. Je to veľmi fotogenické miesto a neodolali mu ani naše fotoaparáty. V dolnej časti na druhej strane je v skale malý otvor. Naskytuje sa nám možnosť vliezť do malej jaskynky. Pri prieskume skalných dutín dávame pozor, aby sme nevyrušili ich pôvodných obyvateľov – netopierov. Oni sú tu doma, my sme tu len na návšteve.
Tak návšteva sa poberá pomaly ďalej. Cez malú dolinku sa prehupneme na protiľahlý kopec s príznačným názvom – Lesy. Cestou už môžeme vidieť nepatrný biely poprašok signalizujúci, že zima je už predo dvermi. Kopec Lesy je veľmi rozľahlý, ani sme poriadne nezbadali, že sme už na ňom. O to je lepší dôvod na krátke zastavenie spojené s prvým malým občerstvením – šoféri ešte môžu.
Ďalší úsek je v podstate pohodový, lesná zvážnica, sem-tam trochu blatová nás privádza k telesu bývalej železnice. Krásny meander, ktorým sa vyhýbala lesným prekážkam, sme si nemohli nechať ujsť. Krásnym chodníkom s takmer pralesovým okolím sme sa dostali na ďalšiu kótu, krasovú oblasť Slop.
Tunajšia jaskyňa nie je dobre prístupná, tak nešpekulujeme ani my a radšej zvolíme čas na obed. Samozrejme Vladova káva nesmela chýbať. Výhľady bohužiaľ dnes neboli práve najlepšie, tak sme aspoň špekulovali o vyhĺbených valoch, ktoré by mohli byť súčasťou ochrany starých hradísk, ktorých kultúra pravdepodobne ešte predchádzala stavbe tunajšieho hradu.
Je neďaleko, onedlho sme pri ňom. V stredoveku slúžil na ochranu obchodnej cesty, teraz vďaka nadšencom slúži nám na malé kultúrne vyžitie. Na najvyššom bode sa stavia vyhliadková plošina sľubujúca po dostavaní pekné výhľady do ďaleka. Samozrejme naše fotoaparáty si opäť prišli na svoje.
Z hradu sa spúšťame dolu na starú asfaltku spojujúcu Dobrú Vodu s Brezovou. Na nej nezostávame dlho, veď popri nej išla stará železnica, tak poďme na ňu. Je to príjemnejšia cesta než čierny asfalt a je od nej bližšie k ďalšej atrakcii dnešnej túry, k jaskyni Markov kút.
Nie na každej mape je, nie na každej mape býva na správnom mieste a viažu sa k nej takmer strašidelné príbehy. My sme ju asi pred rokom našli až na druhý pokus a niektoré fotografie z jej vnútra vďaka súhre svetla a tieňov vyvolaných bleskom fotoaparátov vzbudzovali všelijaké dojmy. Vďaka tomu sa dnes do nej odvážila vstúpiť asi len polovica skupiny. No každý má svoje mantinely.
Po nadobudnutí týchto nových dojmov pokračujeme ďalej po telese starej železnice smerom na Dobrú Vodu. Vidíme, že pri stavbe tohto diela bolo niekedy treba sa viacej „zakusnúť“ do prírody. O čom svedčí aj okolie Lalkovej skaly. Ale zostala tu opäť pekná spomienka na dávny železničný meander.
Cez riedky borovicový les sa dostávame na Hoštácku hôrku. Máme tu posledné, dnes trochu zahmlené výhľady na hrad a dedinu. Cestou dolu k dedine nás ešte prekvapí zakvitnutá materina dúška – posledné záchvevy končiacej sa jesene. V dedine si ešte neodpustíme nahliadnuť na priesek v skale, ktorý pre starú železničnú trať začiatkom 20. storočia vybudovali vojnoví zajatci.
A to je už posledná bodka za dnešnou, verím že hodnotnou túrou. Veď v okolí Dobrej Vody to inak ani nejde.
Ľuboš Kraic
