štvrtok 17.11.2022
Za niektoré činy musíme zaplatiť vopred. „Keď chceš vo štvrtok zas kamsi ísť, treba pomôcť v záhrade!“, slová spolucestujúcej sa ostro vrývajú do mozgu, tón reči tentokrát nepripúšťa ani náznak pochybností. Nemám na výber, hoci som nesadil, musím nakoniec žať. Okolo mňa zúri (na toto ročné obdobie) krásna nedeľa, na temeno mi dopadajú hrejivé slnečné lúče – jednoducho ďalší z dní ako stvorených na krátky výlet, čo len na Čerenec, iba na Dúbravu, aspoň na Orlie skaly… No ja sa bezmocne (bezcieľne) motám v neveľkom uzavretom, plotom ohraničenom území, z neďalekej cesty ku mne dolieha neutíchajúci šum pneumatík (ktovie kam idú? na návštevu, neskorý obed, výlet do prírody… Chtelnica, Modra, U Sedláka, Kurátko, Katarínka, Smolenice… miesta tak blízke a pritom tak vzdialené, nedosiahnuteľné), kdesi na oblohe sa križujú, pomaly sa rozpúšťajú, biele stopy lietadiel (slobodný ako vták… Paríž, New York, Island, Kilimandžáro… existujú vôbec? alebo sú len výplodom mojej fantázie?), blankytný oceán nebies vyšplechuje spenené vlny fantázie až sem, na samý okraj bytia (loď kapitána Nema sa ponára do hlbín, Titanic vytrvalo pláva v ústrety svojmu osudu…). Cenzúra myšlienok, pretvárka, nesloboda konania, železná opona sa znova uzavrela, opäť sa utiekam do vnútornej emigrácie. Hádam pomôže kvapka živej vody, iskrí v oku, mnohoročné poznanie sa rozlieva v duši, poďme si zaspomínať. Boli sme mladí, boli sme krásni, (mnohí ešte) bezstarostní. Rok mal trinásť mesiacov, svet končil na brehu Dunaja, no ani raj na zemi netrvá večne… Voľný deň uprostred pracovného týždňa, to predsa nemožno nevyužiť!
…a tak opäť raz vstávam príliš skoro („To sa naozaj nikdy nevyspíme? Čo stále vymýšľaš!?“), chystám poživeň, balím sa, úchytkom raňajkujem (aspoň jeden rýchly dúšok kávy), akurát včas stíham vybehnúť k bráne (so spolucestujúcou v pätách) – Braňo práve zaparkoval. Ešteže nemusím šoférovať, budem si tak môcť plnými dúškami užívať chuť povestných plodov tohto kraja, omamnú (či skôr omamujúcu) arómu kopaníc…
Parkujeme v Jablonke, prišli sme samozrejme poslední (tentokrát to chvalabohu nie je na mne). Celkom slušná účasť, to som popravde ani nečakal, veď dnes to bude len taká prechádzka, iba také motkanie sa po okolí, trasu som na mape ťahal kade-tade, tu zatočil, tam ubral… Nečakajú nás žiadne vrcholy, žiadne jaskyne, žiadny hrad, len chalupy roztrúsené pomedzi lúky a háje. Kraj zvlnený ako rozhnevané more, stále hore-dolu. Ako pri búrke. Hádam nezaprší.
Zatiaľ nás však víta krásne slnečné ráno, ktoré sa hneď skraja strmí pekne hore kopčekom, po asfaltke v ústrety novým zážitkom, novým pocitom, novému dňu… riadne sme sa zadýchali! Ale kam sa tak ženieme? Načo?
Odbočujeme prudko doľava, pod nohami si ešte stále drmolí rannú mantru akási forma asfaltu, civilizácia však uviazla kdesi tam hore, na hlučnej ceste (dnes nie príliš frekventovanej), napravo od nás meandruje bezmenný potôčik spoly ukrytý v bujnom poraste, prezrádza ho len občasný odlesk zlatistého lúča na hladine vody, slnečné prasiatka sa hrajú na skrývačku, džungľa, divočina, hneď vedľa sa ticho pasú ovce a kozy, oproti úhľadná chalupa, machová strieška, modro obrúbené okná, starosti s prebúdzaním sú okamžite zabudnuté, prechádzam voľne krajinou, krajina voľne prechádza mnou, aká to radosť môcť si slobodne užívať voľné predpoludnie (uprostred týždňa).
Zatočíme sa pomedzi domami, zhupneme hore-dole po briežku, okolo vkusne opravených chalúp aj popri akejsi nevzhľadnej ozrute (samozrejme tróniacej navrchu nad všetkým – päsť na oko, UFO, klinec do hlavy…) prechádzame do susednej dolinky či kotlinky, k ďalšej kopanici.
Ako odtiaľto chodili (chodia) do práce či do školy? Na nákupy? Ako tu naozaj plynie čas? Podobné otázky sa mi na takýchto miestach vždy neomylne vyroja v hlave, sú ako osy, otravujú, dobiedzajú, nič nevyriešia, ničomu nepomôžu… Večná snaha nazrieť za oponu, snaha pochopiť, či len prirodzená ľudská zvedavosť? Túžba vžiť sa do myslenia blížneho? Do duše kraja – krásneho no neprístupného, chrániaceho svoje tajomstvá (ak chceš – presťahuj sa sem a ži, potom uvidíš – alebo aj nie).
Ako lahodnú sladkosť omieľam na jazyku slová, názvy okolitých usadlostí, jedno za druhým, pekne po poradí – Horniačkovci, Marônkovci, Chalupy, Nebojsa, Podkorytárka, Švancáréch dolina, Matejovec, Jeruzalem, Sychrov, Stanovci, Podlipovec, Hopkáče, Guzice, Kvetkovci… Kopanice. Kraj, čo uviazne v oku ako prvý lúč slnka predierajúci sa rannou hmlou, čo pošteklí nozdry ako obedňajšia lúka rozospievaná mnohohlasými rozhovormi hmyzu, čo rozoznie dušu ako tichučký podvečerný dáždik, čo sa rozplýva na jazyku ako antracitová obloha preťatá štekaním nesúcim sa z diaľky noci, čo prúdi nahor krvným riečiskom ako lahodný extrakt starostlivo vyberaných zrelých plodov starej slivky.
A z diaľky na všetku tú dychberúcu krásu, na nekonečný pokoj kraja tíško dohliada strážkyňa tajomstva, Jej Veličenstvo Veľká Javorina, Hora-matka hrdej kopaničiarskej duše.
Ešte dlho by som mohol klásť na papier slová ospevujúce krásu okolitej krajiny, márne sa snažiac zachytiť prchavú atmosféru týchto chvíľ. Radšej však len monotónne kladiem nohu pred nohu, snažím sa príliš nezaostávať. No lákadiel je tu tak veľa…
Krajinou ako z rozprávky, pomedzi spiace chalúpky a chodníkom (či akousi alejou) popri čarovnom potôčiku sa ponárame do tajomného lesa z ktorého sa postupne vynára stíchnutá osada – Švancáréch dolina. A v jej strede stojí, ako vesmírny koráb uprostred lesa vyrastá, Rozprávkový dom. Pán Viliam tu navzdory všetkému a všetkým vybudoval podivuhodné obydlie. Pre niekoho zábavné miesto, pre niekoho gýč. Môže ťa nadchnúť, môže ťa znechutiť. Domácemu pánovi môžeš pre rozprávaní (aspoň kde-tu čosi) veriť alebo ho (radšej vôbec) nepočúvať. Ale nápad mu uprieť nemôžeš. A vlastný názor si vytvoríš až vtedy, keď toto miesto navštíviš.
Zdržali sme sa, pokračujme, čas nepostojí ani tu. Lenže kade – keď sa tam, kde na mape viedla cesta (zas to moje plánovanie z tepla domova, od obrazovky počítača) doširoka tiahne zorané pole? Po blate sa magosiť nemienime, obídeme to lesom. Je riedky, vyupratovaný, radosť po ňom kráčať. A na jeho okraji, ako by ho pripravili práve pre nás, nachádzame krásny, veľký rovný peň, hádam aj vyrovnaný do vodováhy. Buď nám ho niekto náročky postavil do cesty alebo presne riadil naše kroky – putovná Kaviareň u Vlada našla svoju ďalšiu zastávku. Dokonalé…
Len trochu sme pomaškrtili, len trochu uľavili našim chrbtom, ale táto chvíľka oddychu bola naozaj príjemná. A kúsok vedľa objavujeme pokračovanie, už nezorané, našej pôvodnej cesty. Čí úmysel odklonil naše kroky? Príliš sa nad tým nezamýšľame a pokračujeme, hore-dole hupáčikmi cez polia a lúky, okolo fotogenickej vodnej nádrže sa derieme hore na Matejovec. Tam nás predsa čaká (aj nám dobre známa) krčma.
Dnes (zatiaľ ešte) bohužiaľ zatvorená. A tak sa rozkladáme priamo pred ňou, na autobusovej zastávke, v spoločnosti zvedavých pštrosov (možno skôr emu) hodujeme, slníme sa, oddychujeme. Je predsa poludnie, čas sviatočného obeda. O udalostiach, ktoré sa udiali pred tridsiatimi tromi rokmi si môže každý myslieť čo chce, ale nebyť toho – dnes sedím v práci.
Odtiaľto by sme to k autám nemali ďaleko, len zo dva hupáčiky, komu by sa však chcelo motať asfaltkou pomedzi autá. My sa radšej vydriapeme hore na hrebeň, do lesa, cesta tam však vedie tiež po asfalte… Nevadí, ten kúsok zvládneme, veď je tu tak pekne, aj chalupy sú zaujímavé, z väčšiny ešte cítiť ich dušu, počuť ich rozprávanie… Dnes už neslúžia výhradne na bývanie či ako zdroj obživy, ale tiež na zábavu a oddych – domy a chalupy, domáci a „bratislaváci“. Sme (skoro) na konci sveta, ani autobus sem už nezachádza (bývalá zastávka pomaly vrastá do lesa), za jeden deň sa bohužiaľ nedá obsiahnuť všetko, Konkušova dolina, Vydarených dolina, U Vanov, Kahúnov vŕšok, Osikovci, Kahúnova dolina… navštívim vás možno niekedy na budúce, možno aj na bicykli…
Kúsok pred Stanovcami uhýbame do lesa, pomedzi stromy sa skrúca akási cesta, mohla by nás doviesť až na hrebeň Krajnianskej Hory (vrchol Rovienky), ktorým sa vinie bývalá vojenská cesta. Ešte aj dnes možno v lese objaviť spevnené plochy, ktoré teraz slúžia väčšinou ako skládka vyťaženého dreva, pôvodne to však boli mobilné odpaliská rakiet. V minulých dobách sme sa pripravovali na boj za mier (dokonalý protimluv!) naozaj dobre…
Na jednom takom vychádzame aj teraz. Obloha sa zatiahla, ochladilo sa, niet na čo čakať, nezdržiavame sa, pokračujeme. Krátku prestávku si dáme až pri prístrešku na križovatke nad Vlčou dolinou. Teplý čaj a káva, do toho za kvapku čohosi ostrejšieho (pre tých čo dnes nie sú šoféri) padne v tejto chvíli naozaj vhod.
Klesanie na Podlipovec, hoci nie je príliš dlhé a vedie pekným lesom, akoby ani nemalo konca. Ešteže si máme stále čo povedať, o čom sa porozprávať. Čas tak plynie príjemne, nohy sa prepletajú akoby samé, míľa je náhle dlhá ako kilometer. Skupinka sa však riadne rozťahuje…
…a ja sa mocem stále kdesi pozadu, fotím, vykecávam, zaostávam. Hlava hada (hádajte, kto ju ťahá) kašle na svoje telo – dokonca nás nečakajú ani na križovatke. Ešteže je tu signál, ešteže sme sa stretli, ešteže počkali. To si zaslúži po štamperlíku. Maroš by si však zaslúžil po … – ale znova letí ako šarkan, nečaká, na ďalšej križovatke musím opäť ťahať z vrecka telefón…
Potom však už nie je kam odbočiť, len kráčame a vychutnávame si posledné široké výhľady do krajiny, polia, lúky, háje a lesy, spomedzi ktorých kde-tu vykúkajú zhluky chalúp. Akoby roztopašné obrie dieťa rozhodilo po okolí kocky lega, kamsi odbehlo a na hračku zabudlo…
Ale to už vchádzame do Jablonky, k autám, k reštaurácii, o chvíľku ju otvárajú, počkajme, nepatrí sa len tak odísť, nerozlúčiť sa s priateľmi, okamžite utnúť niť výletu. Príbeh tohto dňa si určite zaslúži, aby sa počas príjemného posedenia, rozhovoru a občerstvenia mohol pozvoľna rozplynúť v ovzduší, premeniť na obláčik, ako jemný dáždik vsiaknuť do pamäti účastníkov, ktorými dnes boli: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Vlado Trajlínek, Braňo Polocík, Edo Zolvík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Maroš Modrovský a
Juro Golier
P.S.
V Reštaurácii u Anny v Jablonke nám dnes navarili skutočne výborne (neplatená, spontánna reklama)!
Pomaly končím, na papier sa chystám položiť poslednú vetu, ako rád by som vyťukal čosi ako… „písané na okraji papierových obrúskov v parížskej kaviarni“. No bohužiaľ by to nebola pravda, tento príbeh sa odohráva tu a teraz, odvíja sa len v mojej mysli. Stále som ešte zavretý v záhrade, bezmocný, obklopený vysokou hlukovou stenou nikdy neutíchajúcej dopravy, kde-tu obrusovanej drásavými tónmi motorovej píly či kosačky, ktoré sa miešajú s buchotom prekladaného dreva, rozhovorom ponad plot, štekotom psa, nezrozumiteľným bľabotom batoľaťa, vŕzgavým buchotom bránky či pravidelným hrkútaním holubov. Náhle sa však rozhostí nečakané TICHO, všetko akoby znehybnelo, prítomnosť zamrzla v pohybe. Prasklina na hladkom povrchu skla, porucha systému. Na zlomok sekundy zastal čas, svet sa zrútil, skutočnosť sa premenila, pootvorila sa škára do inej dimenzie… Len na krátke nahliadnutie. Alebo definitívny útek.
