nedeľa 4.12.2022
Sobota. Svitá, prichádza jedno z rán, v ktorých keď odhrnieš závesy, v izbe sa zotmie. Bohyňa Auróra kdesi tvrdo spí, ponuré brieždenie namaľovalo tento deň ako jedinú tmavú šmuhu, pochmúrny sivý ťah štetcom. Noc sa spojila s dňom, obloha sa zliala s krajinou, homogénna temná guča, ťažká ako olovená vesta tlačí k povrchu Zeme všetko živé, gniavi predstavivosť, mliaždi myšlienky. Dnes ma nečaká žiadny výlet, dnes musím vydržať doma. Čistá depresia. Keby aspoň vzduch osviežila jemná prehánka, keby aspoň všetko okolo bičovali hrubé povrazy dažďa, zmyli z tváre dňa túto nehybnú masku, odplavili to ubíjajúce bezčasie. Nič, len nahý vietor skuvíňa v bezlistých korunách stromov, strháva čiastočky pôdy, snaží sa z mysle vyhnať aj posledné zvyšky príčetnosti. Neviem sa nadýchnuť, márne lapám po vzduchu, dusím sa sám sebou. Šialenstvo. Hlavu mi ide roztrhnúť – a to som sa včera na trhoch postil, pil len čaj a nealko punč (beriem na seba všetky hriechy sveta, minulé, súčasné i tie budúce). Nebo sa vylialo na Zem, ako kalná kaluž vypĺňa každučkú skulinku priestoru, tlačí sa dovnútra duše, vyprázdnenú myseľ vypĺňa beznádejou a zmarom. Čo ešte príde? Čo ma čaká zajtra?
Napočudovanie celkom pekný deň. Všetko trápenie predošlých hodín je zabudnuté, začíname s čistým stolom. No i tak reagujem až na hádam dvadsiate druhé zvonenie budíka („Zmĺkni konečne!“ – ostatné je nepublikovateľné), spolucestujúca sa už medzitým dávno zvŕta v kuchyni („Čo tam tak trieska?!“), ja si len pripravím čaj, nalejem do termosky punč a popritom čosi zhltnem. Ten, kto by dokázal nájsť liek na moju nekonečnú nechuť k vstávaniu spojenú s neutíchajúcou túžbou po turistike, získa Nobelovu cenu za duševné zdravie (alebo moju večnú vďaku).
Medzitým sa podobné obrazy (aspoň predpokladám) odohrávajú v rôznych domácnostiach Trnavy, Zelenča, Serede či Modranky (na koho som zabudol nech prepáči). Dvere domov a áut sa s tlmeným buchnutím postupne zatvárajú, chladné motory naskakujú len s nevrlým prskaním („Kam sa tak skoro trepú?“), ľavý blinker a ideme – stretneme sa na parkovisku kdesi na úbočí Inovca.
Všetky cesty vedú dnes ráno do Bojnej, tá moja sa však hneď od rána akosi skrúca, kľukatí, zamotáva – prichádzam (ako je zvykom) posledný, z hrdiel termosiek už stúpa para, okolím sa šíri vôňa klinčekov a škorice, kde-tu zavanie aj čosi onakvejšie. Vítame sa ako by sme sa celý týždeň (či deň) nevideli, tešíme sa na nasledujúcich niekoľko hodín. Partia je opäť pohromade.
Akademických päť minút uplynulo, rovnáme sa na štartovú fotografiu, o malú chvíľu sa dávame pomaly do pohybu. Rad sa okamžite naťahuje na niekoľko metrov, medzery medzi skupinkami sa pri nikdy nekončiacich rozhovoroch nebadane, no nepretržite zväčšujú. Čo je však s Marošom? Akoby sa nevedel rozbehnúť, stále sa tu kdesi motá, pletie sa nám pod nohy, zavadzia. Na to nie sme zvyknutí, ošívame sa, zrýchľujeme, spomaľujeme, snažíme sa ho všemožne striasť, dostať na miesto, kam patrí. Podobne ako pri dlhoročnom spolužití: nie si nablízku – chýbaš, zostal si doma – zavadziaš. Dnes nemá stabilného partnera, nakoniec si však nachádza novú obeť, konečne chytá tempo, mizne v diaľke.
My sa zatiaľ snažíme vysporiadať s nezáživnou dlhou asfaltkou, bude sa nám vraj droliť pod nohami neuveriteľných päť kilometrov, to chce vypnúť (alebo otupiť) myseľ a obrniť sa trpezlivosťou. Nakoniec to však nie je až také dramatické, s týmito ľuďmi by aj posedenie na rozžeravenej platni sporáka ubehlo príjemne (a príliš rýchlo). (Ešte) vždy je o čom hovoriť, na čo spomínať, čo dohodnúť, aký recept upiecť. A stále dokola – perpetuum mobile medziľudských vzťahov, výborná partia – rovnako ako nám pred rokmi hovorieval vedúci katedry: „Neviem, ako vás pozbierali, ale keby ste sa s lampášom po celej republike hľadali, tak sa takí nenájdete!“. Na ľudí mám jednoducho šťastie…
Dnes to máme navyše uľahčené zaujímavým okolím a celkom príjemným počasím – oproti tomu včerajšiemu je priam skvostné!. Kedysi by som rezolútne prehlásil – nuda!, dnes si to však užívam. Aj v drobnostiach sa skrýva krása, aj maličkosti si dokážem užiť, doplna sa nimi nasýtiť.
Naľavo od cesty tíško meandruje neveľký potok, navonok ničím nepriťahuje pozornosť, no bližší pohľad do tmavých útrob jeho brehov ťa ihneď stiahne na putovanie po čarovných cestičkách krajiny fantázie. Z blízkej húštiny vykúka hrb starej ježibaby (možno to je len zlatý roh ružového jednorožca), lesom sa mihne nejasný tieň bieleho jeleňa (alebo nemotorná postava akéhosi kromaňonca), povyše cesty sa plazí obrovská chobotnica (jej ozrutné chápadlá vrastajú do svahu hory ako korene neduživého stromu), sponad starého zabudnutého lomu sa leje do údolia azúrová obloha, zalesnený hrebeň vrastá do asfaltu kľukatej cesty. Možno však to všetko sú len šálivé hry svetla a tieňa na pokojnej hladine Hradného potoka, opojná vôňa nedeľného predpoludnia v hĺbke Hradnej doliny, s veselým popevkom slobody na perách, s lahodnou chuťou ušľachtilého nápoja na jazyku…
Ale to už stojíme na odbočke v ústí Heťkovej doliny, stačí len prekročiť (či prebrodiť) potôčik a po lesnej cestičke začíname stúpať do samotného srdca Inovca, na hradisko Valy. Konečne sa môžeme kúsok zadýchať, je na čase, aby sme sa trochu spotili.
Prechádzame okolo chát, kúsok povyše sa ako mihnutím čarovného prútika krajina mení, z chodníka je razom vozová cesta, počuť frkot koní či ťažké fučanie volského záprahu, vŕzganie kolies, nepravidelný buchot obručí, spoza zákruty sa pod palisády pomaly sunie vysoko naložený voz, brána sa so škrípaním otvára, ozbrojená stráž kontroluje príchodzích. Mohutná drevená hradba sa po oboch stranách obtáča okolo rozľahlej plošiny vrcholu, v jej vnútri panuje čulý ruch, ako britva ostré pokyny veliteľa hliadky sa miešajú s krikom pobehujúcich detí a štekotom psov, z plošiny Trhovište skrytej na druhej strane svahu sa ozýva mumraj rozhovorov remeselníkov, trhovníkov a kupujúcich. Reč osadníkov je akási povedomá, no v skutočnosti úplne nezrozumiteľná, ich odev jednoduchý. Akoby som to už (niekedy) niekde videl, stránky kníh ožívajú, kresby tušom sa hýbu, youtube video vystupuje z obrazovky, postavy začínajú rozprávať…
Nečakaný závan chladného vetra rozostruje obraz, odnáša do zabudnutia údery zvonu, veľkomoravská osada sa stráca v prepadlisku vekov, donedávna takmer zabudnuté miesto stíchlo, pokoj sviatočného predpoludnia narúša iba tichý šum našich slov či tlmený veselý smiech (len Maroš sa rehoce na plné… pľúca). Cez repliku vstupnej brány vchádzame dovnútra hradiska, vystupujeme na hradby, do strážnej veže, jediným užaslým pohľadom sa snažíme obsiahnuť celú šírinu priestoru, bezrozmernú hlbinu histórie miesta. Vstúpili sme tam, kde čas kedysi zvonivo znel živým bytím, kde však dnes len tíško šepce v korunách stromov.
No prastaré hradisko vďaka úsiliu archeológov opäť povstalo na zemský povrch, ako bájny Fénix vzlietlo z popola, znova tak môžeme vidieť už stratené domce i zemľanky starých obyvateľov týchto hôr, našich dávnych predkov. Môžeme sa dotknúť vlastných koreňov. Zohriať sa dúškom kávy, čaju či iným nápojom (začalo riadne fúkať), dopriať si niečo pod zub. Feri v červenej mikulášskej čapici zatiaľ obdarúva všetky dievčence drobnou maškrtou. Výborná nálada posúva skvelý deň do druhej polovice.
Je však čas pokračovať. Na druhej strane hradiska ešte krátko obdivujeme dômyselnú konštrukciu násypu a obrannej priekopy, kúsok povyše sa na plošine Trnovište (to je to trhovisko z pradávneho príbehu) len narýchlo pristavíme pri prístrešku s krížom. Pomaly sa nám otvára pekný výhľad na hrebeň Holého kameňa, ďalší cieľ nášho putovania.
Ešte predtým sa však ľahko obtrieme o spodný okraj rozľahlej lúky na Jeleních jamách, pohľadu na kolektory slnečnej elektrárne sme tak našťastie ušetrení. Nie však hlbokému blatu na ceste, hlbokej, nepeknej bezohľadnej jazve na tvári inoveckej krajiny. S radosťou z nej odbočujeme, tiahle stúpanie nás vyvádza na vrchol Holého kameňa, tam opäť (aspoň na pár krokov) kráčame ostrým hrebienkom na rozmedzí troch krajov, horou, ktorá čo len na krátko poskytuje oddych zraku i potechu duši, dovoľuje na pár okamžikov opustiť preriedené šíky stromov hospodárskeho lesa, ponoriť sa do pokojnej tíšiny maličkého pralesa. Fúka tu však na hovado.
Vetrisko, ktorý nás mal podľa predpovede sprevádzať už od rána si všetko vynahradzuje práve na týchto miestach, kapucňa vetrovky ma fackuje ako malého chlapca („Prečo?!?“), chlad zalieza pod kožu, len rýchlo preč, ukryť sa kamsi do závetria.
Ponáhľam sa, prestávam byť opatrný, to sa na hrebeni plnom skál nevypláca, jedna z nich, potvora skrytá napoly v lístí, šmykľavá ako mydlo, mi to okamžite spočíta. Ako v spomalenom filme sa skladám k zemi, hľadám si miesto, pokrútený ako paragraf sa triafam presne medzi ostré hrany akurátnych skál. Uff, to nemuselo dopadnúť dobre!
Pokračujem už viac ostražito, spomaľujem, fotím, užívam si krásne miesto (tá ruka, potvora, predsa len trochu bolí, hoci nič nevidno, riadne som si ju oškrel). Do jaskyne, ktorá sa skrýva kdesi poniže sa dnes už nepozrieme, niečo si predsa treba nechať aj nabudúce.
Lesom, čistinkami zarastenými vysokánskou trávou, chodníkmi zveri (alebo akýchsi tajomných tvorov, obyvateľov lesných húštin) i nečakane sa objavenou zvážnicou (ani na mapách sa nenachádza) znova schádzame na Holokamenskú cestu a po nej nižšie do Hradnej doliny. Pôvodne plánovanú odbočku cez Prívrat dnes už oželieme. Čaká nás dobre známych nekonečných päť kilometrov asfaltky…
…ktorá však pri nikdy nekončiacich rozhovoroch plynie pod nohami akoby sama. Ani sa nenazdáme a sme pri autách. Akciu však treba ukončiť tým správnym spôsobom, atmosféru pekného dňa nechať vyprchať len pomaly, nikam sa nenáhliť, chvíľku si posedieť na Ranči pod Babicou. Majú otvorené, dnes napočudovanie poloprázdno, máme pre seba k dispozícii celý salónik. Jedlo je chutné, nápoje chladené tak akurát, káva a čaj naopak príjemne teplé. Vydarený výlet je pomaly za nami, už začíname plánovať ten ďalší.
Po tajomných zákutiach Považského Inovca sa začiatkom decembra (ktorý zatiaľ zimu nepripomínal ani náhodou) túlali: Vierka Gubiová, Alica Binková, Daša Soubustová, Lucia Bačová, Janka Nagyová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Iveta a Jozef Saloví, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Kupčík, Feri Martinus, Vojto Galbavý, Edo Zolvík, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Deň sa pomaly vytráca kdesi v stúpaní na Havran, večer nás zastihuje ešte nad Bankou, ulice Piešťan sa topia v chladnom svetle nočných lámp. Cesta ďalej je tmavá ako najčernejší tuš, z krajiny ju vyrezávajú len žiarivé reflektory áut, valia sa zo všetkých smerov sťa apokalyptické mračná nenásytných kobyliek, hučia ako divá riava, ako zo stavidiel priehrady na slobodu vypustená dosiaľ tichá vodná hladina. Stačí vydržať už len pár minút, už len pár kilometrov a budem doma, dovolím únave aby mi pomaly zostúpila do nôh, celého ma pohltila, odniesla do ríše snov. Opäť započujem ruch v kuchyni („Tichšie prosím!“), spolucestujúca sa bude zvŕtať okolo stola, vypijem kávu, zbalím batoh, naštartujem auto a vyrazíme. Hory nás už čakajú…
