nedeľa 11.12.2022
Každý zápis vo mne niečo zanechá, každý so sebou čosi odnesie. Občasná povinnosť premeniť zážitky z výletov na text mi umožňuje (nevyhnutne ma núti) vrátiť sa v čase, nanovo sa vcítiť do atmosféry tých chvíľ, svoje pocity znova spracovať, náležite ich utriediť. Som grafoman (máte sa na čo tešiť). Niekedy idú veci ľahšie, niekedy však riadne drhnú. Dookola omieľam v ústach slová, hľadám správny výraz, načúvam rytmu slabík. Akosi neladí (práve čítate tretiu verziu úvodu – niektorú použijem možno pri inej príležitosti). Všetko chce svoj čas… A potom to príde. Vety sa rinú spod prstov takmer samé, celú noc sa mi hlavou preháňajú krásne obrazy, pred očami bežia neočakávane hutné odstavce hotového textu. Ráno si bohužiaľ nič nepamätám, v mysli sa rozpúšťa len nehmatateľná (lahodná) chuť spomienok, avšak pocit, ktorý zostal v hĺbke duše je… neopísateľný. Už to nevrátim, nedokážem vyvolať späť, za príbehom dávam bodku. Poslednýkrát všetko (pre istotu aspoň trikrát) čítam, škrtám, dopĺňam, korigujem… Stačilo, ENTER, zápis odlieta do šírych binárnych plání za svojim neznámym čitateľom. V mysli náhle exploduje pocit prázdna, ťažko definovateľný smútok. Nie však nadlho. Zážitky ďalšieho (či predošlého) víkendu sa už nedočkavo hlásia o slovo, pomaly sa usádzajú v čakárni, hniezdia sa, ošívajú, začínajú tíško šepkať, sú čoraz hlasnejšie, neodbytnejšie…
Tá predpoveď! Dážď, sneh a vietor (poľadovica, záveje a kalamita), pľuhavé počasie – len aby nenastal biely biely deň (vysvetlenie – možno, v texte), to by som musel nakoniec zostať doma, uchytia ma čerti! Alebo na nič nedbať, vydať sa do nemilosti živlov, stať sa bezbrannou hračkou v ich rukách. A potom tráviť dlhé chvíle uväznený v závejoch kdesi na podhorí… Ako sa s tým vyrovnať? Čo vymyslieť?
Aspoň krátku vychádzku kdesi za rohom, v blízkom okolí, Smolenice sú tak akurát, to hádam zvládnem, na Záruby sa štverať nemienim – tam bude Sibír, Čierna skala či Veterlín si na správny čas budú musieť ešte chvíľku počkať, s Majdánom to nebudem preháňať… čo takto Sokolské chaty? Žiadna mimoriadna štrapácia, krčma bude (možno) otvorená, sadnem si, zohrejem sa, nemusím furt lôchať ten žeravý čaj z termosky.
Čierno-čiernu tmu ulice (šetrí sa) kdesi na okraji vjesnice opäť presvecuje len jediné okno, veď rozumný človek sa v tomto čase (a v takom nečase) práve prevracia na druhý bok, ja však zatiaľ už-ani-neviem-koľkýkrát posúvam budík, snažím sa nepočúvať ruch rannej kuchyne, ak takto ešte chvíľku vydržím, spolucestujúca mi možno zaleje čaj…
Či chcem, či nechcem – nič netrvá večne, s ťažkým povzdychom opúšťam vyhriate útočisko, dávam sa na boj (hlavne sám so sebou), začínam svoje pravidelné víkendové tango, dnes opäť s krátkym úkrokom do Moravian. Cesta je však v poriadku, ani predpoveď, či skôr vyhrážka počasím zatiaľ (našťastie) veľmi nevychádza, v pohode sa (už v trojici so spolucestujúcou) prešmykneme podhorím, ani sa nenazdáme a sme v Smoleniciach. Trať je konečne po rekonštrukcii, spolu s nami prichádza fungl nový vláčik, nik ďalší však z neho nevystupuje… Ešteže nás už hodnú chvíľu čakajú skalní – trnavská skupina a Lojzko, v tej (predpokladanej) slote je to viac, ako sa dalo čakať. Rýchly dúšok na zahriatie vždy poteší…
Začína snežiť, fúka, vyrážame na Sokolské chaty… (to mala byť prvá veta môjho textu – veď hovorím, som grafoman).
Hlavne úsek pod obaľovačkou je riadne hustý. Vetrisko strháva snehové vločky, letia vodorovne proti tvári, bolestivo bodajú, cesta začína mierne stúpať, snažím sa dohnať ostatných (zabudol som sa pri fotení), ťažko sa mi nadýchnuť, ťažko lapiť dych, potím sa, fučím ako lokomotíva – akosi priskoro, čo strácam kondíciu?, či mi len chýba spánok?, všetko dookola je biele, aj zámok sa stráca v snežnej hmle…
Rozľahlé mrazivé pláne Grónska. Nanuq. Qaanaaq – Ultima Thule. Pocity Amundsenovej výpravy. Len pekne nohu pred nohu. Ešte jeden krok. Nezastať. Nevzdať sa. Nezamrznúť. Nejedz ten žltý sneh. Tichý rozhovor prebieha len v hlave, divý vietor pretŕha molekulárne väzby jazyka, nevyslovené slová ihneď padajú na zem ako na kosť zmrznutý bezvýznamný zhluk písmen, tíško vŕzgajú pod podrážkou ťažkých krokov.
Konečne vstupujeme do lesa, vietor prestáva odtŕhať slová od úst, rozhovory sa okamžite rozprúdia v pôvodnej intenzite, vety sa nadväzujú presne tam, kde sa pretrhli, je načase zhodiť vrstvu-dve, akosi moc som sa naobliekal (nie sám). Obchádza nás bežec, má namierené kamsi na hrebeň, bude musieť pobehnúť, inak tam zamrzne. My zatiaľ radšej niečo vyzlečieme, smer postupu sme dnes zvolili dobre.
Na lúkach okolo plynovodu však začína znova fučať (obliekať sa už nebudem, niečo predsa znesiem), drobné snehové malokarpatské vločky takýmto spôsobom obletia hádam celú zemeguľu, fujavica sa zarýva do lesa, vločky bláznivo kľučkujú pomedzi stromy, snažia sa nerozbiť si hlavu. Nakoniec však každá nájde svoj nevyhnutný cieľ… A belavé vyrovnané štíhle šíky stromov ozdobujú chladivý pokoj sviatočného rána… A rozľahlá pobelavá šírina lúk sa rozbieha do všetkých smerov, zľahka sa kĺže pod stopami našich nôh… A my sme radi, že sme práve tu a práve teraz, že sme opäť raz úspešne vybojovali svoj pravidelný ranný boj…
V tesnom objatí lesa je to ale opäť lepšie, vietor sa toľko nederie pod kožu, úplne mizne, v náhlom chladivom tichu sa kráča hneď veselšie, kúsok poniže je skalné okno, zbehnime si ho (znova) obzrieť. Cesta sa na týchto miestach zahryzla hlboko do svahu Bielej hory, rozoklané skalné steny pevne držia stupaje našich krokov. Steblá trávy zdobí jemnulinká nadýchaná snehová čipka, kmeň borovice sa zvŕta v dokonalej krivke svojho odvekého žitia, v skalnom okno vidíme sami seba…
Cesta opäť klesá, objavujú sa prvé stavby, chaty, chalupy. Hrnčeková dolina ešte (akoby) spí, len dym, čo stúpa z niektorých komínov prezrádza (skrytú) prítomnosť ľudí. Inak sme tu len my, chlad, Karpaty, a príjemný pocit v duši. Skvelá nálada. Dnes som opäť vstal tou správnou nohou.
Ktorá z chalúp bola pôvodne Vitkov mlyn? Ťažko to rozlíšiť, pamätníka pri sebe samozrejme nemáme, niektoré zo stavieb toho za sebou majú už hodne, kamene ich základov dohladka obrúsila rieka času, tehly ich múrov pečatí vánok zabúdania, mnohé z nich sú zrekonštruované citlivo, pri iných je lepšie sklopiť zrak.
Narýchlo mlčky by chcelo prebehnúť aj cez neďaleký kameňolom, mnohokrát známy z našich prejazdov autom i na bicykli, dnes ho prvýkrát prechádzam na pešo. Ak je však človek v dobrom rozmare, nájde zaujímavé detaily i tu. Žltými plodmi obsypanú bezlistú starú jabloň (ako zlatý slnečný kotúč mrazivo uväznený v krutom nahom priezore mreží). Haldy vydolovaného štrku (pokrýva jemný biely poprašok, pripomínajú cukrové homole alebo panenský svah snežnej hory zbrázdenej sústavou dolín). Takmer odťažený vrchol protiľahlého hrebienka (pripomína dramatickú skalnú stenu kdesi na Ohňovej zemi, i neduživý kmeň osamelého ihličnanu tak pôsobí krajinotvorne). Inak však – hlboká jazva na tvári Prírody, mesačný kráter na tele Zeme. Úbohá Biela hora, neodvratne kráčajúca v šľapajach neďalekého Holého vrchu…
My ale našťastie odbočujeme do nevýraznej dolinky, ktorú vyhrýzol nenápadný tok Trnávky v horskom masíve Karpát, vymodeloval Javorový a Šedivý vrch a medzi nimi pripravil vhodný priestor pre ľudské bytie – vznikla samota Nespalovci, vznikli Sokolské chaty. Aký nepatrný je beh dejín voči geologickým dobám, čo vôbec znamená čas nášho bytia…
Aj táto samota sa už (pravdepodobne) premenila na miesto oddychu (ak sa v kameňolome nestrieľa), z domov sa stali chalupy. Niektoré z nich veľmi vkusne upravené, so zaujímavými, zrak okoloidúceho priťahujúcimi detailmi. Treba len kráčať s otvorenými očami, nehľadieť iba pod nohy (či do nebies).
Ale to už stojíme pred bránkou Bufetu na Sokolských chatách, je priskoro, je (ešte) zavreté, z komína stúpa dym, z okna vykúka pán domáci – „Hneď som dole!“. Toto sú služby, to je prístup k zákazníkom! Avšak tu to nie je nič nové, toto je jedno z miest, kde je návštevník hosťom, kde si cíti ako doma. Na stole sa objavuje čaj, pivo i čosi na zahriatie (káva počká, kaviareň čaká v batohu), my na oplátku ponúkame domácim niečo na zahryznutie. Miestnosť sa pomaly plní, chatári prichádzajú.
„A vy idete odkiaľ?“ – „Zo Smoleníc.“ (v očiach domácich sa objavujú otázniky, nevedia, čo si o nás majú myslieť, nevieme, čo si o nás myslia…). „A kam idete?“ – „Do Smoleníc.“ (otázniky v očiach sa výrazne zväčšujú, naberajú farbu, kde-tu sa objavuje výkričník). Takto nejako si (možno) pripadali bádatelia, pionieri polárnych plání, takto nejako sa (možno) pozerajú na klientov z Pinelky…
Ale je sa o čom porozprávať, príjemne posedieť, ani sa nám veľmi nechce von, do toho nečasu… Keď je tam však tak krásne! Keďže nás čas nepustí… Lúčime sa, ideme! (Veď tu nie sme, hádam, naposledy).
Aj dobre známy výstup po červenej hore na cyklocestu je v týchto podmienkach zážitkom. Snehom obťažkané vysoké trávy pripomínajú biely les. Tichý, tajomný, ťažko priechodný… Bielymi kryštálikmi vločiek dovysoka ozdobené kmene stromov sú ako starý film. Len dve farby, čierna a biela, ale v nich nekonečne veľa odtieňov. Nádhera, aj v jednoduchosti sa skrýva rozmanitosť, aj rozmanitosť dokáže byť jednoduchá.
Podobne aj putovanie po cykloceste prináša zaujímavé momenty. Ako zjav pôsobiaca listami obsypaná zelená koruna lipy uprostred nahého spiaceho lesa. A vedľa ďalšie… Žeby invázia mimozemšťanov? Trhlina v čase? Či len omyl prírody? Botanik by mi to vysvetlil, google mlčí… Občasný otvorený výhľad do okolia (aj polom/porub má svoje výhody), aj keď prihmlený, i tak pekný – čo nevidíš, to si domyslíš, tu pridáš, tam uberieš… Starý, už uzavretý lom hneď vedľa cesty, dramatické, zbrázdené svahy čakajú na jediný nečujný pokyn a zosypú sa dole, hlboko pochovajú všetkom čo nestihne utiecť…
Medzitým sa zastavíme v Kaviarni u Vlada, dnes sa rozložila na skoku Mobydick na malej trailovej dráhe ukrytej v lese (Janči, poviem kde), i keď to dnes nie je na pridlhé vysedávanie aspoň chvíľku postojíme, podupávame, šúchame si premrznuté ruky, dopĺňame energiu (konečne odľahčíme batohom) – nepatrí sa predsa len tak narýchlo odísť.
Cyklocesta ústí na hradskú na Bíňovských lúkach, stade je to len na skok k horárni, odtiaľ by mala viesť zvážnica k Holbičkovmu mlynu, tam sa skrútiť hlbšie do lesa, vyviesť nás až hore pod plynovod. Vlado to vraj pozná, upravujeme trasu, nebudeme sa motať popri (po) železnici, vlaky už chodia… Cesta je však po ťažbe rozjazdená, blatová rieka steká zo svahov Bielej hory (dnes sme ju obkrúžili celú pekne dookola), ak sa v nej nechceš utopiť musíš to obísť lesom.
Podarilo sa, čochvíľa už stojíme na rovnakom mieste ako ráno, pod plynovodom, stále sneží, zem pokrýva tenká súvislá vrstvička snehu. Biely biely deň (nastal čas vysvetliť túto moju občasnú vsuvku)…
Na Islande som (ešte) nikdy nebol, ale čímsi ma neodolateľne priťahuje. Asi vikingský gén. Z príjemného stredoeurópskeho tepla si predstavujem nehostinnú sopečnú planinu vnútrozemia, počúvam škrekot morských vtákov, plavím sa okolo fjordov. Okamžite hltám každú knihu môjho obľúbenca JKS. Keď som sa dopočul o (vraj) výbornom filme Biely biely deň, chcel som ho čo najskôr vidieť. Príležitosť sa objavila čoskoro, majú ho premietať v kine (teším sa ako malý chlapec). V deň D sa však objavuje jóbovka – kino nebude, práve dnes vypukla v krajine korona, život sa (na takmer dva roky) zastavil… Hvilur hvilur dagur…
Hoci sme na dohľad od cieľa, ešte zďaleka nekončíme. Najskôr sa po nami už prešliapanom chodníku (ranné stopy sú dávno prekryté novou vrstvou snehu) pretiahneme nad obaľovačku, odtiaľ odbehneme kúsok napravo, do starého kameňolomu. Džungľa. V húštine týchto takmer nepriestupných krovín môže žiť čokoľvek, aj biely jednorožec. Alebo diviak – radšej sa príliš hlboko nepúšťame, len z okraja nakukneme – niektoré „jaskynky“ sú však pozoruhodné. (Pre mňa) ďalšie nové, dosiaľ neznáme miesto.
Betónku dole kopcom zvládneme hravo, ešte máme čas, na chvíľku sa potom zohrejeme U sedliaka, v tomto ročnom období a počasí tam je napodiv voľno. Varia výborne (porcie by mohli byť menšie!), ponuka nápojov uspokojí každého (na Birell som si už zvykol), dokonca sa objavujú Danka s Mariannou, boli sa dnes prejsť v okolí. Vydarený výlet je pomaly za nami, užili sme si naplno jeho zimnú atmosféru, jeden pekný biely biely deň (hádam nie posledný pre nasledujúce dva roky)…
Kto by bol povedal, koľko zaujímavého sa dá prežiť v takýto navonok nevľúdny deň? Kto by si pomyslel, čo nové sa dá ešte nájsť na takých dôverne známych miestach? Kto prišiel, myslím, neoľutoval. Ďakujem za príjemnú spoločnosť všetkým, ktorí svojou prítomnosťou a dobrou náladou premenili mrazivý deň na začiatku decembra na vrelý zimný výlet: Daša Soubustová, Božka Golierová, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík, Maroš Modrovský, Lojzko Holý
Juro Golier
Prší, nie, vlastne leje ako z kanvy. Chodci sa zmenili na autá, ľudoprázdne ulice ohmatávajú len svetlá reflektorov, z ciest sa stali rozvodnené rieky plné plechových netvorov. Verím, že aspoň na horách sneží, biela nadýchaná perina prikrýva prírodu unavenú z celoročného zhonu. Už chystám veci, už tam čoskoro budem, zhasnem motor, buchnem dverami, opäť sa premením na človeka…
