Kŕč – Soviná – Bolehlav
streda 21.12.2022
Keď som bol malý chlapec deň trval viac ako celý týždeň. Čas a ľudská pamäť však potom rozohrali svoje šálivé hry. Prvé kroky, človek na Mesiaci, streľba pred Dakota centrom. Snehová guľa sa postupne začína nabaľovať. Stretnutie s Jančim, rozpad impéria, moje Áno. Snehová guľa sa rúti dole svahom, berie so sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Zrod MKCK, útok na dvojičky, atak sociálnych sietí. Hrádza sa pretrhla, záplava sa valí do údolia, zachráň sa, kto (ešte) môžeš. Týždeň sa scvrkol ani nie na deň, ako kladivo búšim na bránu prítomnosti, víkend čo víkend sa deriem von z toho prúdu, snažím sa nadýchnuť, utekám do prírody. A občas aj medzitým…
Sobota a nedeľa – Vianoce sú tu, von sa určite nedostanem, nevymyslíme tentokrát niečo aj v týždni? Naposledy to bola biela rozprávka, krkaháje v okolí Polámaného boli úchvatné, posedenie u Kurátka výborné (no krátke), čo tak opáčiť protiľahlý hrebeň, tam som ešte nikdy nebol (ale chystám sa tam už dlho). Počasie sa však začína rýchlo meniť – vydrží? (ešte aspoň pár hodín)…
Keď máš ráno veľa času… Budím sa akýsi vyspatý, nebudem sa viac prevaľovať v posteli, čaj mi dnes aj tak nik nepripraví, spolucestujúca má opäť namierené do práce… Chystám sa, netreba sa nikam náhliť, vstával som skoro, ani s oblečením nemám žiadny problém, zrak mi však padá tam i tam, v ruke sa ocitá to i ono… dokelu! veď ja som už mal byť v Moravanoch! Keď sa k tomu pripojí premávka všedného pracovného rána… nakoniec meškám viac ako štvrť hodinu.
Akcia uprostred týždňa – to je vhodné Iba ak pre dôchodcov alebo úplných bláznov, Braňo nakoniec na poslednú chvíľu (ako obvykle) odriekol, medzi desiatimi tulipánmi tak vytŕča jediný tŕňový ker. Zobrali to ale športovo, prijali ma medzi seba (i keď môj dnešný výkon im k dôchodku ničím neprispeje). Aspoň si teda ulejme (kým ešte môžeme všetci)!
Asfalt je pokrytý vrstvou ľadu, šmýka sa ako fras, k slovu sa tak (konečne) dostanú aj mačky, nemusím ich (donekonečna) roznášať v batohu. Prvý cieľ dnešného putovania sa vypína priamo nad našimi hlavami – Kŕč, v minulosti známy tiež ako Komberek či Komperek (to divné pomenovanie mu dali vraj nemeckí prisťahovalci, ktorí sa na týchto miestach usádzali po tureckom vpáde). Meníme plány, hore sa nebudeme štverať priamo proti vrstevniciam, obídeme to pekne dokola, od chrbta vedie na horu pohodlná cesta. Hoci ochudobnení o adrenalínový začiatok, zato s plným dychom a veselou mysľou vystupujeme nahor. Obchádzame staré lomy, zimný les nás nesmelo víta, kdesi od chrbta sa ozývajú pravidelné duté rany. V Lošonci strieľajú. Cez cestu nám prebieha pár zblúdených muflónov.
Tá hlboká jama vedľa cesty nie je len taká obyčajná diera, je to krasový útvar – závrt zvaný Strapek. Práve tadiaľ mali podľa legendy vstupovať do podzemia tajomní ľudia pôvodom z Dolného Rakúska, ktorí tu niečo ťažili a poklady potom odnášali kamsi ďaleko. Nosili nohavice „do zvona“ s rozstrapkaným koncom – Strapkári. Ako ľahko je tváriť sa múdro vopred poučeným.
Paľo (samozrejme) zlieza dole, nachádza tam kešku. Mne zatiaľ zúrivo zvoní telefón. Keby ste sa ma pýtali ako (a kadiaľ) som sa dostal na vrchol – neviem, telefonujem a telefonujem. Iba po očku stíham sledovať kamarátov, len tenučkou nitkou som pripútaný k farebným škvrnám mihajúcim sa pomedzi stromami. Ale nakoniec sme tam. Kŕč (alebo Komberek – nemýľte si však Rekomberek, ten je neďaleko, tam zájdeme niekedy nabudúce), výškomer ukazuje 409 metrov, spod snehu sa snažím vydolovať kamienok, ďalšie skielko do mozaiky mojich malokarpatských vrcholov, do pomyselnej mapy zážitkov zapichujem ďalší farebný špendlík.
Samotný vrchol je nenápadné zalesnené miesto, zaujímavé hádam len snehom zaviatym ohniskom (Mesiačikovia sa dnes zohrievajú asi kdesi inde) a pozostatkami kostier prístreškov (pre celtu), už dlhšie tu pravdepodobne nikto neprenocoval. Atmosféru však určuje nielen miesto samotné, ale aj naše aktuálne nastavenie, ja som mysľou stále ešte pri telefonátoch… Možno by len stačilo, aby oblačnosť zo Slepého vrchu sadla trochu nižšie, hmla by pršala z korún stromov, závojom tajomna zahalila celý Komberek. Z bielej tmy by sa ozvalo tlmené cinkanie kladiviek, skaly by otvorili oči, nahé konáre tíško zaševelili, muflón Zlaté rúno dupol kopýtkom, zem sa doširoka otvorila….
Niekedy stačí tak málo… no musím sa pohnúť, lebo ma tu zabudnú.
Prebehneme kúsok lesom, sneh výborne drží naše kroky, ďalej pokračujeme po zvážnici, kdesi odspodu sa k nám pachtí traktor. Les sa mení na rúbaň, priestor sa otvára. Jediným krokom sa ocitáme v zimnej rozprávke. Hrebeň Slepého vrchu a Dubníka odpoly halí hmla, vyzrážala sa na korunách stromov, zamrzla, vytvorila striebristú nádheru, všetko navôkol pokrýva ako pavučina ľahký snový závoj. V údolí sa leskne hladina orešianskej priehrady, hneď vedľa vytŕčajú komíny fabriky na Majdáne. Od rána sme vzdialení len niekoľko kilometrov a zopár desiatok minút, pripadáme si však ako v inom svete. A to ešte zďaleka nie je všetko.
Náš ďalší cieľ sa nachádza kúsok vpravo, v lese, po zvážnici to ale ide akoby samo. A už sa blížime, obchádzame oplotok a stúpame na vrchol. Nádhera!
To nie sú len stromy, ale umelecké diela! Svojbytní živí jedinci, stromoľudia, tajomní Tolkienovi Enti. Obrovské, pokrútené, hrčovité, košaté artefakty pevne ukotvené na skalnatom vrchole, tuho zápasiace o svoju existenciu, prežívajúce v neľahkých podmienkach osamelej malokarpatskej hory. Les solitérov.
Soviná, len 458 metrov vysoká nenápadná krásavica, tajuplná kňažná orešianskeho krasu, z rohu krásy sa na jej svahy vysypalo nespočetne drahokamov. Magické miesto, tajomná Šangri-la vystúpila na hrebeň Malých Karpát. V údive stojím, nestačím mačkať spúšť. Stromy rozprávajú. Dnes sa navyše aj vyparádili, obliekli nádherný čipkový šat, jemné kryštáliky námrazy sa perleťovo odleskujú v difúznom svetle primračeného predpoludnia. Aká škoda by bola zostať v tento deň doma (či v práci).
Chvíľku postojíme, oddýchneme, naberieme síl (a o malý kúštik odľahčíme batohom), škoda náhliť sa, je tu naozaj pekne. Chystáme sa na zostup, treba sa držať viac vpravo, tam je svah miernejší. Prvý sa však dole púšťa Maroš… My ostatní sa ešte chvíľu pribavíme pri obrovskom zlomenom strome, je bútľavý, dovnútra by sa bez problémov zmestil človek. Ako by však vyliezol, nevedno… Ďalej ideme v stopách, ktoré vyšliapal Maroš, neomylne si (samozrejme) vybral tú najstrmšiu časť kopca. V deň ako je tento mu však odpúšťame (aj tak od neho nič iné nečakáme)…
Stojíme na peknej ceste (to je tá, čo sa derie vľavo hore z cesty na Solírov za križovatkou pod Rybárňou – Janči, ako pre Teba) pod zaujímavým kopcom (Javorník – tam sa pozrieme niekedy nabudúce – dúfam), obdivujeme masív Sovinej, v skalnom previse v jej svahu tušíme prítomnosť jaskyne (naozaj tam je). No pridlho sa kochať nemôžeme, čas dnes (pri všetkej tej kráse) akosi rýchlo letí, aj pod nohy sa treba pozerať (šmýka sa), takže len po očku sledujem ladnú líniu neďalekých vrcholov, pohľad pre mňa doteraz úplne neznámy. Že sa pozerám na Kuklu a hrebeň Šišoretného zisťujem až doma (šťastie praje pripraveným)…
A za jednou z mnohých zákrut prichádzame k Potulnej kaviarni u Vlada – potulná či putovná, všetko jedno, nastal čas odľahčiť batohom, toto miesto je na to ako stvorené. A tak hodujeme, pijeme (kávu), hodujeme, pijeme (čaj) a tak stále dokola (i kvapku čohosi ostrejšieho si podaktorí ešte doprajeme). Dobre nás veru doma vystrojili!
Ideme! Na kostolnej veži v Orešanoch už pred chvíľou odbili poludnie (nič sme tu však nepočuli, sem nesiaha ani mobilný signál, užívam si dovolenku), dnes je najkratší deň v roku, niet na čo čakať. Ešte sa párkrát zakrútime, prehupneme cez čarokrásny zimný hrebienok Šišoretného a čo nevidieť opúšťame chodník, noríme sa do snehu, stúpame k ďalšiemu vrcholu.
Bolehlav, 535 metrov, tu sa zima vyšantila hádam najviac. Za normálnych okolností sem bežný turista nemá dôvod odbočiť. Výška nezaujímavá, výhľady žiadne, aj značka ho obchádza, asi tam nič dôležité nebude, načo sa predierať húštinou tráv, pretískať pomedzi popadané stromy. My ale (už nejakú dobu) nie sme (len) obyčajní turisti, my (už) vieme svoje. Každé miesto v horách má svojho ochrancu, prírodnú matériu, genius loci. Ak tam prídeš v pokore a s otvoreným srdcom, duch miesta ťa rád privíta. Tak ako dnes…
Ako mrazom uspaté morské vlny. Pod nohami sa nám vlní rozľahlá lúčina, predierame sa pomedzi vysoké byle tráv, celé sú obalené bielym pancierom, prejemnúčkou námrazou. Sú nádherné. Všade okolo nás sa týčia vysoké stromy, ich konáre sa skláňajú pod preťažkou váhou chladivým dychom zimy skamenenej ľahučkej hmly. Pod nimi vmŕzajú do snehu torzá kmeňov, tých, ktorí svojou odumierajúcou schránkou nezištne poskytujú úkryt a výživu ostatným na okolí. Taký normálny malokarpatský vrchol, ten, kde ľudská ruka necháva les žiť podľa vlastných pravidiel. Krásne miesto. Chladné a veselé.
Poslednýkrát sa pristavíme, čosi prikúsneme, zapijeme. Odfotíme sa. Nechce sa nám odísť – nemôžeme zostať, pocit povinnosti (i sebazáchovy) víťazí, s ťažkým srdcom (i pomaly ťažknúcim krokom) sa lúčime. Veď tu nie sme (hádam) naposledy, v auguste tu bude síce menej snehu, no duch miesta nám predstaví Bolehlav v inom svetle.
Sme v Orešianskom sedle, pri pohľade na hodinky meníme plány. Na dnes toho stačilo, Slepý vrch a Dubník tu budú aj nabudúce, nebudeme pokúšať šťastie, kaziť si pekný deň nočným zostupom. Už sa iba v pohode spustíme na Majdán (len sa kdesi neskydnúť), chvíľku posedíme u Kurátka, v pohode zakončíme vydarený výlet. Na dnes stačilo…
Čo viac dodať ku krásami naplnenému dňu ako bol tento, čím prispieť do mozaiky nádherného výletu? Dnes to nebol biely biely deň, v ktorom sa navzdory živlom predieraš ďalej, zúfalo sa snažíš prebiť do cieľa. Dnes to bol láskavý biely deň, ten, ktorý ťa na každom kroku zasypáva mrazivou nádherou. Len taký nenápadný deň uprostred týždňa. Na potulkách po kopčekoch povyše Majdánu sa zúčastnili: Paľo Herceg, Milan Babišík, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Paľo Rapant, Feri Martinus, Maroš Modrovský, Jozef Dzurenka, Edo Zolvík, Lojzko Holý a
Juro Golier
Každá radosť má svoj smútok, každý jin má svoj jang. Chvíľu voľna, dovolenku uprostred týždňa ihneď strieda nečakaný kolotoč povinností v práci i mimo nej. Naše stopy v horách sa roztopili, blížia sa chvíle pokoja a oddychu. Na malej staničke v podhorí (tma a hmla skrývajú zámok, skrývajú i masív najvyššej hory) svetlo lámp vyslobodzuje z bieleho prítmia len úzky žiarivý tunel. Ozýva sa tiché cinkanie rámp, z hmly sa na nástupišti nehlučne vynára vlak. Vysvietené okná žiaria do sveta, skoro všetky miesta sú prázdne, dnes už (takmer) nik necestuje. Na nástupište vystupuje mladý muž s veľkým batohom, pod nohami mu poskakuje psík. Vianoce môžu začať…
