piatok 30.12.2022
Tikot hodín sa zrýchlil, čas, tá nehmatateľná, neuchopiteľná entita, (inokedy) nestranne a spravodlivo odmeriavajúca naše bytie sa (napohľad) vymkol spod kontroly, všetko navôkol sa mihá ako v bláznivom panoptiku, okolie / veci / udalosti sa miešajú v neprehľadný koktail, výbušnú zmes kedykoľvek hroziacu neriadenou explóziou, ďalší rok sa chýli k (svojmu) neodvratnému koncu, zachráň sa kto (ešte) môžeš! Úzky tmavý tunel, špendlíkovú hlavičku by si ním pretlačil len sťažka, zo všetkých síl sa tadiaľ snažím pretiahnuť, predrať sa von, na druhú stranu, kde cítim svetlo, kde tuším šum hlasov, je to zrod čohosi nového, život po živote či len reflexia očakávaného? Budím sa spotený, uprene hľadím do tmy, hľadám pevný bod, pán Freud by si na mne zgustol, ešte chvíľu takto ďalej, brána Pinelky sa otvorí, zhltne ďalšiu (stratenú) existenciu… je (najvyšší) čas zmeniť vzduch…
…beriem si dovolenku, musím však vstávať skôr ako do práce – som (ja nakoniec vôbec) normálny? Dnes znova tancujem len jednonohé tango, spolucestujúca má (opäť) namierené do práce, ešteže sú tu iné istoty, ešteže tu je Maroš… svoje obľúbené postavy som týmto nenásilne uviedol na scénu, ktovie však, či ich dnes ešte stretneme…
Pri poslednom prejazde podhorím nám svitanie pripravilo nečakané predstavenie, premenilo krajinu na magické miesto, rozožalo svetlá, dožerava rozpálilo lúky, polia i stavby, otvorilo myseľ, s Dežom som si tak (v duchu) mohol pospevovať (vizionársky) text Dušana Mitanu (Deň tíško začína… / A v purpurovej žiare brieždenia / zhárajú vtáci, / vtáci, / najkrídlatejší z tvorov). Dnešok je však úplne iný…
…bezfarebná, zahmlená krajina, hory zmizli, veci prestali existovať, cesta splýva s okolím, vypliešťam oči, zúfalo sa snažím udržať medzi čiarami, reflektory protiidúcich beštií bodavo vypaľujú zrak (oplácam im to však rovnakou mincou), mliečne svitanie len zjasní obrysy viditeľného, všetko ostatné ale zostáva rovnako skryté, (asi) jeden z mnohých nevýrazných dní, len ďalšia fádna potrava pre nenásytný pažerák času…
Nech robím – čo robím, vždy prídem posledný… v Plaveckom Podhradí už parkuje pekná kôpka áut, okolo stojí o čosi viac turistov a turistiek, takú účasť som dnes veru nečakal! Ako by to vyzeralo, keby bola otvorená jaskyňa, koľkí by (sme) nazberali odvahu na prieskum tých úzkych škár ukrytých v útrobách Zeme? Dnes sa tam ale nepozrieme (našťastie – bohužiaľ), dnes sa len krátko poprechádzame po okolí (v tej hmle aj tak asi nič neuvidíme) a potom sa zastavíme pri Klube jaskyniarov, mali by variť kapustnicu, (po)otvoriť dvere pripravovaného múzea. Najskôr však vybehneme na hrad (ktovie, či ho v tej hmle vôbec nájdeme).
…chodník sa vinie úbočím Bubna, už po niekoľkých metroch sa stráca v hmle… nie, až také romantické to (bohužiaľ) nie je, no nízka oblačnosť skrýva širšie okolie Záhorskej nížiny, akoby sme sa plavili bielym oceánom, naokolo nič, len mliečna tma, ktorá sa rozbíja o útesy hôr, perleťová triešť príboja sa zrkadlí v korunách ihličnanov na brehu pevniny. Aspoňže neprší. Napájame sa na značku, začíname prudšie stúpať úbočím Pohanskej. Krajina sa prudko zmenila. Náhle, ako rýchla búrka, čo láme stromy na svahu hory sťa zápalky, ako zimná noc, čo bez varovania zahalí bloky skál tichom, snom a machom. A tak (vždy, stále a znova) nemo a s úžasom obdivujem neuchopiteľnú silu prírody, jej nenapodobiteľnú majstrovskú ruku. Zaostávam, zhováram sa s horou…
Ale už odbočujeme z cesty, na hrad sa pravidelne (nelogicky) škriabeme tou najväčšou strminou. Pľúca ide rozdrapiť, srdce sa snaží vyskočiť z hrude, búši ako piest až kdesi za spánkovou kosťou. Prečo (sa nikdy nepoučíme)!? Pod nohami šumí biely oceán, nad hlavami pyšne čnejú hrdé múry hradu. Sme tam, sme na Plaveckom hrade…
…kde kedysi míľovými krokmi dunela história uhorských šľachtických rodov, kde dnes po skale ticho cupocú naše nohy. Paľo rozpráva, my zatiaľ na panoráme študujeme, čo by sme videli keby… zbytočné je však ľutovať to, čo nedokážeme ovplyvniť. Sme tu práve teraz – a tak si teda užívajme. Spoločnosť priateľov, pokoj aj voľné chvíle. A tiež výbornú kávu z Kaviarne u Vlada, dnes ju nachádzame pod stredovekou klenbou akejsi polo zasypanej hradnej sály či poloodkrytej pivnice, presne tam, kde minulý rok visela v ovzduší omamná vôňa kubánskeho tabaku…
Hrad dnes ani bližšie neskúmame, nechceme rušiť pokoj driemajúcich hradieb, spúšťame sa dole, dnes ma zastúpil Viki, zvládol svoj prvý zápis do knihy návštev, pomaly ale predsa nám vyrastajú nástupcovia. Stačí len niekoľko krokov, len jedna zákruta, len zopár viet príjemného rozhovoru a ocitáme sa v novom svete. Úplne inom – dramatickom, divom, neusporiadanom. A to zatiaľ len okrajom míňame úpätie tajomnej Pohanskej…
…výrazného výbežku Malých Karpát, na temene ktorého sa už kedysi v dávnych dobách bronzových rozkladalo hradisko, neskôr keltské oppidum, vraj jedno z najväčších v našich končinách. Hmla, naša nepozornosť, či iná vyššia moc spôsobuje, že nahor nestúpame spôsobne po starej prístupovej ceste, ale driapeme sa tam ako kozy priamo proti vrstevniciam. Aspoň je však väčšia zábava, aspoň vidíme to, čo by sme z chodníka nezahliadli…
…z bledého prítmia vystupujúce divne pokrútené kmene stromov, lesné bytosti, ktoré akoby sa už-už chystali prehovoriť, privítať, či pokarhať nevítaných návštevníkov. Machom obrastené skaly, privreté oči Zeme, čo pozorne sledujú dianie okolo seba. Kus spečenej strusky, možno prastarý artefakt, dôkaz dávnej prítomnosti človeka, alebo len huncútsky kúsok akéhosi veselého tuláka. Križujeme cestu, ďalej už kráčame po nej. Tajomno nás však sprevádza aj naďalej, toto je jedno z malokarpatských zákutí, kde stále žije duch hory…
Hmla akosi redne, biely závoj spriehľadnieva, z výšky oblohy začína presvitať ostrá azúrová žiara, žeby nakoniec predsa?
Stojíme na maličkej lúčke na vrchole akropoly, akejsi improvizovanej vyhliadke, na mieste, ktoré máme tak radi, krajina sa nám začína meniť priamo pred očami. Vlny oceánu už len jemne olizujú vrchol Roštúna, obďaleč z nich vystupuje výrazná homoľa Vysokej… odliv stále klesá… objavuje sa dramatický Peterklín, naľavo mohutný Klokoč, po chvíli z bieleho mlieka priamo pod našimi nohami vytŕča súmerná homôľka, bezmenný vrchol, to bude určite Bubon. A slnečné lúče hrejú čoraz viac…
…kocháme sa, hodujeme, sme paralyzovaní krásou, nevieme odtrhnúť zrak od predstavenia, ktoré nám dnes pripravila príroda, sme neschopní pohybu, nedokážeme sa odlepiť z miesta, čas letí… Nižnú Križlu dnes už takmer určite nestihneme, nevadí, budú predsa aj iné dni…
Vrcholová plošina Pohanskej je vskutku magické miesto, tu by bolo možné stráviť oveľa väčšiu časť dňa ako dnes, túlať sa pomedzi skalami, zhovárať so stromami, načúvať príbehom… ako do pokojných vôd jazera sa ponoriť do oceánu času, nasávať energiu priestoru.
My sa však len krátko pristavíme pri jaskyni a zostupujeme. Opäť priamo dole, kolmo na vrstevnice, akosi nám to dnes zachutilo. Nad hlavami nám preletí sova, na rozlúčku pustí malé hebké pierko. Alebo nás odprevadil duch tohto miesta?
Popri zrúcanine kláštora dnes len prejdeme, pri Božích mukách sa iba krátko pristavíme, nádherné divadlo z vrcholu Pohanskej v nás ešte stále rezonuje príliš silno… ale to už vchádzame na lúku…
Toto miesto mám veľmi rád, ale na to, ako sa nám predvedie dnes, nie som vôbec pripravený…
…voľný priestor sa pomaly vylieva z lesa na širokú pláň pod hrebeňom Roštúna, vytvára zátoky, hlboké fjordy vnorené do lesných húštin, ktoré ako polostrovy vybiehajú do rozľahlej lúčnej hladiny. Na nej sa v slnečnom jase dňa kúpu drobné ostrovčeky, osamelé košaté stromy, nádherné solitéry. Lúče slnka a zvyšky oparu stekajúce do podhoria neúnavne rozohrávajú s našimi zmyslami nápadité hry, miešajú všemožné farebné odtiene, oslepujúco sa ligocú, mihajú, premieňajú, jagavo trbliecu, reč slov len ťažko dokáže vyjadriť pestrosť palety majstra…
Našťastie sa ozýva Janči, vyslobodzuje ma z tohto neriešiteľného problému, aj dnes je na bicykli, je tu neďaleko, počká nás pri kapustnici, nech sa aj nám ešte čosi ujde, neváhajme, poďme…
…ponorme sa do uličiek obce, popod bralnatý zalesnený Bubon sa presuňme do jej centra. Nečakanou čerešničkou na torte dnešného dňa je dvojica domčekov, akoby vypadli z rozprávky, akoby sa zhmotnili z dávnej minulosti, jeden citlivo zrekonštruovaný, druhý pekne upravený, biela a modrá, čierny kocúr a zamyslený anjeliček…
No to sa už blížime ku klubu jaskyniarov, kapustnica rozvoniava, trampská kapela ladí nástroje. My však najskôr zájdeme dovnútra, poprezerať si pripravovanú expozíciu histórie miestneho jaskyniarstva. Keď bude dokončená, bude to pekné a zaujímavé miesto, dá sa to rozpoznať už dnes. Paľo zatiaľ utuží svoje kontakty, škrie ho, že sme sa dnes nedostali do jaskyne, nemohli sa ako špendlíková hlavička pretískať jej úzkymi plazivkami, zhlboka sa nadýchnuť v rozľahlých podzemných sieňach. Hádam nabudúce…
Kapustnica je skvelá, muzika zohraná a výborná, spoločnosť (už aj s Jančim) veselá, čas tu príjemne letí, kam sa tak ponáhľa… prečo aspoň na chvíľu nepostojí? Nič však netrvá večne, nastala chvíľa rozlúčky, zajtra je tiež deň, aj zajtra sa chystáme von. Posledný deň v roku nebudeme predsa sedieť doma…
Hrad sme nakoniec našli, azúrová inverzia na Pohanskej nám vyrazila dych, lúky pod ňou pohladili na duši, kapustnica chutila, partia bola ako vždy skvelá – prežili sme ďalší deň ako z rozprávky, v hustej rannej hmle by som na to však nebol vsadil ani päť centov. Na prvej časti koncoročného turistického triptichu sa zúčastnili: Marianna Farkašovská, Editka a Jozef Antaloví, Ivetka Pekaríková s Ivanom a Vikim, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Baránek s Marikou (prešli si vlastnú trasu), Milan Babišík, Vlado Naď, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Maroš Modrovský, Janči Budoš (objavil sa na bicykli) a
Juro Golier
Už sa nestŕham zo sna, prestali ma desiť úzke, navonok nepriestupné tunely, obavy či skôr nenaplnené očakávania sa premenili na príjemné spomienky. Raz sa hádam dočkám, znova si navlečiem staré handry, nasadím bielu prilbu, rozsvietim čelovku a ponorím sa do skaly…
