Dobrá Voda, 1.1.2023
Posledná svetlica dohasla vedľa zablateného chodníka, nedopité bublinky na okraji čaše sa premenili na ťažké sny, vyšmatlané papuče šuchocú po vŕzgajúcej podlahe, štvornohý miláčik sa nervózne stŕha pri každom šťuknutí vypínača, svitá. Nesmelo, ospalo, postupne… Len pred niekoľkými hodinami sme (ako vždy) nedočkavo odpočítavali sekundy, očakávali, že mihnutím čarovného prútika sa svet naokolo zmení. Nič také sa však nestalo… Všetko okolo nás je popretkávané symbolmi. Čo tak pridať jeden ďalší?
Tak a sme zas o rok starší… Hlava si to síce príliš nepripúšťa, telo sa však pripomína. Kedysi som bez problémov preflámoval celú noc, dnes sa o polnoci so zamrmlaním prevalím na druhý bok, ohňostroj – neohňostroj, aj to šampanské si odložím na druhý deň. Veď je to v podstate iba symbol…
Piešťany skoré ráno prvého dňa roku. Cesta bez áut i takmer ľudoprázdna ulica sú ako vystrihnuté z apokalyptického veľkofilmu (kto by sa aj motal vonku v taký deň, v túto hodinu). Je to výsledok útoku mimozemšťanov či neznámeho mikroorganizmu alebo len následky dlhej a ťažkej noci? Osamelý chodec sa obtiera o múry domov, kráča neisto, vrávoravo, krvou podliate oči sa dívajú priamo do svetiel, možno je to zombie – pre istotu kontrolujem zámok dverí a okna, viac šliapem na plyn. Opäť smerujem do Moravian, čo som si to zas vymyslel, prečo si nedám pokoj aspoň dnes?
Skokani majú svoje Turné štyroch mostíkov, bežci Tour de Ski, motoristi Rallye Paríž-Dakar, aj my turisti by sme mali niečo vymyslieť. Vzniká Novoročný vyprošťovák, ak okrem mňa a Maroša príde ešte niekto, dnes zaznamená do análov svoj tretí zápis. Najskôr to bolo iba také hecovanie, no nakoniec sa z toho možno stane tradícia. Všade sa nám predsa pod nohy pletú nejaké symboly.
Dobrá Voda o hodinu neskôr. Tu už pulzuje čulý ruch, takmer ani niet kde zaparkovať. Novoročná omša i prvá tohtoročná turistika majú svojich návštevníkov, nás sa nakoniec nazbieralo desať. Na tento deň celkom slušná účasť, dobrá nálada a pekné počasie už od začiatku predznamenávajú ďalší vydarený deň.
Bočné uličky obce sú stíchnuté, nebyť štekajúcich strážcov dvorov, spiace. Len sa nimi prešmykneme, nechceme zbytočne vyrušovať, sme tu predsa na návšteve. Za posledným domom končí asfalt, začína naša ďalšia blatová anabáza. To nás však vôbec neprekvapuje, to sme predsa čakali (prekvapili by nás snehové záveje). Zo Záblavia sa otvárajú prvé čarokrásne výhľady…
Možno je to tým, že som ako malý chlapec v dome pod fabrickým komínom (kriví sa, je krivý ako veža v Pise) trávieval prázdniny, ale táto kotlina je zapísaná kdesi hlboko v mojej duši (skoro päťdesiat rokov tam tíško driemala). Vždy rád nechávam kĺzať zrak po hrebeni Červíčky až k Vrátnu, predstavujem si čarokrásne lúky pod Bachárkou, skaly ukryté v lese, zdá sa mi, že spod komína počujem šum Hučáku, vidím zhrbenú neviditeľnú postavu starého Zdrapa, po lúčinách Kruhu vybehnem až kamsi hore pod Kopec. Dnes všetko navyše prizdobuje jemnulinký závoj postupne sa rozpúšťajúceho oparu. Nádhera, v takýto deň by bolo škoda sedieť doma!
Piešča + 1 hodina. S maličkou dušou sa vynáram z lesa, čakám, čo tu nájdem. Zvesti o populárnej (ako u koho) reality show, ktorá sa na týchto miestach natáčala počas (už) minulého roka dorazili až ku mne. Nezničili filmári atmosféru tohto miesta? Magického zákutia, ktoré mám tak rád? Našťastie nie, Piešča, tá úchvatná lúčka v objatí lesov, tie nádherné solitéry, húštiny ukrývajúce dávny (či skôr už bájny) gejzír i vyjazdená koľaj strácajúca sa za horizontom, zostala stále Pieščou.
(Lingvistická odbočka jazykovedného ústavu Antona Bernoláka – ak by ste toto miesto hľadali na mape, nájdete ho tam pod menom Piešť. Skúste však osloviť ktoréhokoľvek miestneho obyvateľa, nech vám to slovo prečíta – určite si doláme jazyk, prípadne utrpí iné trvalé poškodenie zdravia či mysle. Preto vás dôrazne prosím a žiadam – už nie Piešť, ale pekne po dobrovodsky – Piešča!)
Avšak i tak sa zmenila. Stavby tu zostali (hádam v tom nechcú pokračovať!?), i keď nebijú do očí (sú odpoly skryté na bočnej čistinke), prítomnosť človeka tak nie je len tušiteľná, ale aj hmatateľná. Poďme teda bližšie, tam sa bude kde zložiť, nemusíme vždy stolovať len úchytkom. A tak hodujeme, popíjame (čaj i čosi iné), veselo hodnotíme posledné hodiny uplynulého dňa, záver minulého roku, pomaly začíname spriadať plány pre ten nový.
Ľahký kameň o čosi neskôr. Po zvážniciach i krátkym stúpaním okolo posedu (pri rozhovore čas i cesta zľahučka bežia, letia ako mávnutím čarovných perutí, ani sa nenazdáme a zrazu sme tam) prichádzame k známym travertínovým jazierkam na úpätí Kopca. Ani sa veľmi nezdržiavame, len sa porozhliadneme a rozlúčime s Jozefom & spol. (už sa s nami ďalej štverať nebudú), my si zastávku doprajeme až vyššie.
Kopec napoludnie. Miesto, ktoré ma vždy polapí svojou atmosférou, miesto, ktoré (určite) má svojho ochranného ducha. Lesného muža, zarasteného tuláka, ktorý na seba dokáže vziať podobu bielej sovy, statného jeleňa, bútľavého pňa, machom obrasteného kameňa či ševelenia vánku v korunách stromov. Kopec, magické miesto, práve tu by som mohol zúčtovať s rokom minulým, naplánovať, čo vykonám s tým nadchádzajúcim. Hľadám pomyselný zápisník, miesto, kam každoročne zapisujem svoje novoročné predsavzatia. Tak dlho som ho nemal v ruke, už ani (poriadne) neviem, kam som ho založil… Nakoniec sa mi ho podarí predsa len nájsť, bol naozaj dobre zapadnutý… začínam čítať čo som si naplánoval…
1.Čo najviac času stráviť s kamarátmi v prírode
(to ochotne v predstihu odškrtávam, prvý bod mám tak splnený)
2.Neprežierať sa, schudnúť
(s tým by som teda začal (radšej až) od zajtra… alebo pozajtra?…)
3.Začať žiť zdravo, s ohľadom na životné prostredie
(to aby som vyhodil všetky plastové krabičky a teflónové hrnčeky, nakúpil ľanové obrúsky, pil len z drevenej kuksy (či črpáku), používal iba opakovane naplniteľné prírodné obaly… uvidím…)
4.Prestať piť
(a to sem dal kto?!?)
Ďalej už radšej ani nečítam, papier vytrhnem, spravím z neho lastovičku, tú zahodím kamsi poriadne ďaleko… ťažko rozložiteľný, chemicky recyklovaný papier končí zapichnutý vysoko v húštine… Žiadne predsavzatia si (našťastie) pre tento rok (opäť) nedávam…
Motám sa po kopci (či Kopci), fotím, dumám, oddychujem. Zobďaleč sa ozýva pravidelné popiskovanie, hlučný rehot – a tento človek bol vraj poľovníkom… takto predsa musel vyplašiť zver v troch revíroch naokolo! Nakoniec sa teda radšej pridám k ostatným…
Nastal čas streliť šampanské (samozrejme nealkoholické), už po niekoľkýkrát si oficiálne popriať šťastný a veselý nový rok, pokúsiť sa doraziť zásoby. Dole je to predsa už len kúsok.
Mihalinová neskôr poobede. Blato, blato a zas len blato… čo to naozaj nikdy neskončí? Prekliate mechanizmy, prekliata ťažba! Topánky oťažievajú… poďme my radšej lesom, po lístí sa pôjde ľahšie… dobre ukryté úlomky haluziny sú však šmykľavé ako ľad… z dažďa pod odkvap, viac si nevyberieme…
Pri kríži takmer na konci. Už nám to je (skoro) jedno, už sa na tom (dobre) bavíme. Je tu predsa tak pekne, tak veselo, slniečko svieti, kvôli kilu blata naviac si predsa náladu nepokazíme. Keď sa však ukáže možnosť prebehnúť cez lúku, trochu sa opucovať neváhame. Nie je však všetkému koniec, za lúkou zvykne nasledovať pole, pekne zorané, kypré… nakoniec sa čistíme v Blave aj pri prameni Hlávka. No aj tak odchádzame domov zablatení až za ušami.
Ale veselí a spokojní. Bol to naozaj vydarený výlet, krásny deň. Rok 2023 sme začali štýlovo – peknou prechádzkou v prírode. V novoročné ráno neváhali prekonať sami seba a na poslednej časti turistického triptichu sa zúčastnili: Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Jozef Dzurenka, Maroš Modrovský, Jozef Lukačovič s dcérou a synom a
Juro Golier
Idem domov, cesty sú opäť plné áut. Zombíci kamsi zaliezli, život plynie ďalej.
