Z Lančára do Chtelnice
sobota 14.1.2023
Dážď, tma a hmla, ako neznášam (sediac za volantom) túto kombináciu, viac než zrakom sa musím riadiť sluchom, len udržať smer, len nikoho (a nič) nezraziť. Planúce oči podivných plechových oblúd sa v pravidelných intervaloch vynárajú z temného prítmia husto tkanej bielej opony, sťa zrkadlo vyleštená čerň asfaltu znásobuje ich žeravý svit, nepreniknuteľné mikročastice náhle zhmotnenej vzdušnej vlhkosti boľavo vracajú späť do mozgu žiaru vlastných svetiel. Tortúra, moderná náhrada stredovekej mučiarne, vari to utrpenie nikdy neskončí? Hoci to mám domov len kúsok, prichádzam vyčerpaný viac než po celodennej túre…
Divné dní prinášajú divné sny. Ležím v posteli, nútim sa k akcii, čas sa zhmotnil, vizualizoval, ako kvapky minulého dažďa steká po oknách izby, dnes by vraj malo byť pekne. Vstávam. „…na cestách trnavského kraja sa môže zrána tvoriť hmla s dohľadnosťou do 100 metrov…“. Dvíham roletu, nedovidím na druhý koniec záhrady. Už viem, že to bude dobré.
Tentokrát nechávam auto doma, využívam ponuku, dnes bude zo mňa len spolucestujúci, ja i spolu-spolucestujúca sa preto svižne zvŕtame okolo ranného stola, to tango má spád, nepatrí sa predsa aby sme zdržiavali… našťastie to stíhame (aj s malou rezervou).
Zo sedadla spolujazdca vyzerá cesta podhorím úplne inak, mám čas sa porozhliadnuť, mám čas potešiť sa okolím – keby však nebola taká hmla. Nie je nepreniknuteľná, ani priveľmi hustá, ale i tak spoľahlivo skrýva všetko navôkol. Stratil sa Kamenec, nevidno veže elektrárne, zmizli aj Orlie skaly, po zemi sa prevaľujú (rednúce) chuchvalce oparu, závojom zahalili krajinu prebúdzajúcu sa do nového dňa, postupne sadajú čoraz nižšie, vsakujú do zeme… to zas bude blata! No na vrchole hupáčika nad Kočínom i na tom za Lopašovom sa otvárajú prvé výhľady, pomaly blednúca chobotnica sa plazí už len pri päte vŕškov, jej chápadlá sú čoraz tenšie… predsa len nás čaká nádherný deň!
Ale tu je áut, takmer nemáme kde zaparkovať! – a stále prichádzajú ďalšie… ľudí (radšej) ani nerátam. Len sa zvítame, dúfam, že na nikoho nakoniec v zápise nezabudnem. Úplne plníme autobus do Lančára, pán šofér vydáva lístky ako automat, už by najradšej zavrel dvere, zaradil rýchlosť, sťažka sa pohol (s toľkým nákladom) hore kopcom… Na sedadlách to zatiaľ šumí ako v úli, dobrá nálada a netrpezlivosť účastníkov kypia do priestoru ako bublinky šampanského z práve odzátkovanej fľaše, nech sme už na mieste, nech začneme šliapať…
Ešte však treba zdokumentovať štart – Paľo musí riadne odstúpiť do cesty, aby sa skupina zmestila do objektívu, aby nikto nechýbal – veď píš potom zápis! (Na pamäť sa už dávno nespolieham).
Ulica hore neveľkou dedinkou na úbočí Malých Karpát je tichá, prázdna, sledujú nás len nezúčastnené pohľady brán a stĺpov plotov (oči dobre ukryté za zrkadlom okien), aj strážcovia dvorov sú dnes akísi nemí (otázniky v očiach, zvedavosť v mysli), skupina sa posúva mimo zorný uhol obce, šum tíchne, hladina sa zatvára, Lančár sa vracia k bežnému, pomaly plynúcemu sobotnému dňu, chodník začína prudko stúpať hore svahom.
Kým na úbočiach hôr sa ešte lenivo prevaľujú posledné chumáčiky oparu, vzdialenejšie okraje priľahlej roviny už začínajú presvitať spod jemného závoja rannej hmly. Nad hlavami nám medzitým nečakane rozkvitá sýty nevädzovomodrý kvet skorého januárového predpoludnia. Lúče slnka nečujne preludujú na orosených vláknach pavučín, v poslednej kvapke dažďa zabudnutej na samom okraji vetvičky sa dúhovo zrkadlí celá sviežosť práve prebudeného dňa.
Stojíme pred bránou v opevnení, dych sa postupne upokojuje (bolo to krátke, avšak výdatné stúpanie), prekvapení sa vítame s Romanom, ktorý sem vyteperil aj svoj bicykel. Prichádza pán farár, zdravíme sa, o chvíľku už vstupujeme do kostola sv. Michala, pán farár nás víta, začína rozprávať, tok času mení svoj smer, priestor okolo sa premieňa…
Nevedno kedy a nevedno ani kto sa prvý usadil na tomto navonok nenápadnom pretiahnutom výbežku Malých Karpát, na Chríbe, neveľkom pahorku (v trnavskom nárečí aj s krížom), ktorý už oddávna zdobí (a chráni) sakrálny objekt (prvýkrát sa spomína začiatkom 14. stor., no jeho história je pravdepodobne omnoho staršia). Životodarná rieka postupne vymodelovala široké údolie, zabezpečuje obživu, neveľké pahorky poskytujú úkryt. Spod zeme rastú násypy, drevené opevnenie sa mení na kamenné, posilňuje obranu drobnej stavby. Z rotundy vzniká kostol, ďalšou prestavbou nadobúda tvar kríža. Udalosti letia oceánom bytia ako mračná hnané búrkovým vetrom, hlad, mor, biedu a vojny striedajú krátke obdobia pokoja a prosperity. No človek, to bezmocné nahé stvorenie sa však len tak nevzdáva, oporu v žití mu poskytuje i pahorok s krížom, miesto viery a nádeje.
Je ťažké, ba nemožné zobraziť v pár vetách rast múrov, ako však popísať v niekoľkých obrazoch sviežosť malieb, živú prítomnosť plastík? Nedokážem maľovať slovami, neviem rozprávať obrazmi a tak sa len dívam. Zrakom sa dotýkam oblých kriviek sôch, ponáram sa do farebných hlbín malieb, nemo stojím a počúvam tok rozprávania. Nechávam sa unášať príbehmi, dovoľujem mysli voľne plávať po vlnách predstáv. Som tu a pritom ďaleko, teraz a súčasne v inej chvíli. Čas stratil merateľný rozmer, brána sa otvára. Okamžik, v ktorom dotyk krásy mení vnímanie skutočnosti. Zážitok sa premieňa na pocit, drobný púčik, z ktorého sa časom rozvinie kvet spomienok.
Von sa trúsime po jednom, viacerým z nás sa nechce opustiť tento priestor, ktorý sa dokáže prihovoriť každému – bez ohľadu na vierovyznanie, bez ohľadu na vieru, miesto, ktoré umožňuje všetkým, aby si odniesli svoje vlastné zážitky, vnútorné posolstvo.
Ešte nás čaká prehliadka zvonice, ktorá sa nachádza hneď vedľa vstupnej brány (je súčasťou opevnenia) a malej kaplnky v jej prízemí. Pekné a zaujímavé miesta, do ktorých vstupujeme v malých skupinkách (viac sa nás tam ani nezmestí). Hlavne kaplnka so zvyškami (či skôr len náznakmi) nástenných malieb umožňuje predstavám naplno sa rozbehnúť po rozľahlých lúčinách ríše fantázie. Čas však nezastavíš…
Lúčime sa s Romanom, jeho kolesá si budú hľadať po Karpatoch vlastné cestičky, lúčime sa s Jozefom a Marikou, na priehradu nad Chtelnicou sa vyberú po vlastnom chodníčku. Lúčime sa a ďakujeme pánovi farárovi za nevšednú príležitosť, ktorú nám poskytol, za možnosť opäť navštíviť toto zaujímavé miesto.
Hýbeme sa ale len pomaly, nechce sa nám opustiť Chríb, výnimočné zákutie našich Hôr, ťažko sa nám (po dlhšom postávaní) rozbieha. Nie tak Marošovi, ten letí ako šíp vypustený z tetivy, ako slovo, čo predbieha myšlienku. Ale cesta, ktorá nám beží pod nohami je krásna, počasie, ktoré sa na nás sype z oblohy je skvostné, bohužiaľ však nie zimné…
Chodník sa vinie hlbšie do vnútra Brezovských Karpát, to nie je chodník, to je krásna široká pevná cesta, lesná autostráda prizdobená hebkým ihličím, radosť po nej kráčať, radosť po nej ísť, duša cyklistu začína ihneď spriadať plány. Dnes nás je však riadna guča, i keď po rôzne rozťahaná, ale mnohopočetná, les šumí rozhovormi a preteká dobrou náladou, no tajomní, neviditeľní obyvatelia jeho húštin sa kamsi skryli. Dnes akosi nie je ten správny čas na rozhovor s bielym jeleňom či zlatým jednorožcom, dnes asi ťažko uvidím medzi stromami miznúci chrbát lesného muža, aj elfovia, ochrancovia pralesa, dnes radšej splynuli s azúrovým jasom oblohy… A tak si len plnými dúškami užívam slobodu, pokoj, voľnosť a veselú spoločnosť kamarátov, teším sa z krásneho dňa. Kto by to bol povedal včera (kto by to povedal zajtra…).
Tále, pekný zalesnený hrebienok, svah naľavo spadá kdesi do Lančárskej doliny, napravo láka vybehnúť zopár metrov vyššie, rozhliadnuť sa až kamsi k Orlím skalám, vzlietnuť, vzniesť sa do výšav spolu s vládcami oblohy… ja som však len pešiak, drobná myška, koliesko v stroji, nebudem predsa brzdiť jeho hladký chod…
Niekoľko výstrelov a potom ticho. Tri srnky v lesnej škôlke sa idú zblázniť od strachu, skáču proti plotu (len aby si neublížili!), hľadajú dieru, ktorou sa dostali dnu, hľadajú dieru, ktorou by unikli von. Ešte skôr, ako im stihneme pomôcť utekajú. My sa rozkladáme v priľahlom prístrešku, je čas na oddych, na posilnenie, na návštevu Kaviarne u Vlada. Maroš a tí, čo podľahli jeho tempu, zatiaľ čakajú obďaleč v lese.
Zvoní mi telefón, tak Ľuboš s Milkou nakoniec nevynechajú tento výlet, len kvôli povinnostiam meškali, vyrazili neskôr. Sú vraj kdesi povyše, kým si ale stihneme upresniť polohu vypadáva signál. Hádam sa stretneme. Podarilo sa, prítomnosť našej skupiny je v lese neprepočuteľná, bzučíme ako roj včiel (či skôr ako mračno ovadov), čakajú na tom správnom mieste. Zas ja nás o čosi viac, zas bude o kúsok veselšie…
Hlavne keď odbočíme z pekných lesných zvážnic na miestne skratky – okamžite sme po členky v blate. Nechcelo sa mi drať podrážky na asfaltke z Víteku, chcel som spoznať nové miesta, toto je odmena. Hádam ma za to ostatní nevyváľajú niekde v bahne. Nevyváľali. Podaktorí sa síce spočiatku snažili ten magľajz nejako obísť, chvíľu sa im to aj ako-tak darilo, nakoniec sme však všetci zablatení až za ušami. Najhorší je vždy len prvý krok, pri ďalších už na tom nezáleží…
Bukovina, Pavlíková, Raková – okrajom rúbanísk (s aspoň náznakmi pohľadov do okolia) sa posúvame stále nižšie, posed, krmelec, strelnica, ešte jedna zákruta a sme pri priehrade, do Chtelnice to už máme len kúsok. Aspoň chvíľku sa pristavíme na kraji hrádze, je to fotogenické miesto, vhodné na krátke pomaškrtenie (už ťažilo v batohu), počkanie na (nás) oneskorencov, dnes sa náš had riadne naťahuje, takú bandu ukočíruješ len veľmi ťažko.
Aj teraz – ešte si len pomyslíš, že by bolo načase sa pohnúť a čelo skupiny je hneď o sto metrov ďalej, už sa stáča z asfaltky späť do lesa. Opäť miesime blato, stúpame vyššie. Pomedzi stromami kúsok povedľa nás medzitým ticho schádza dole svahom skupinka maskovaných bojovníkov, na prsiach zbrane, na hlave prilby, uff!, hádam sú to len paintballisti…
Zmizli ako duch, hryzavý pocit sa rýchlo vyparil, mi čoskoro prichádzame k prameňu, Rochovej kaplnke, súsošiu a náhrobnému kameňu pustovníka. Dôvod na krátke zastavenie, zamyslenie, uvedomenie si toku času, vychutnanie atmosféry nevšedného miesta. Nie pre všetkých… farebné škvrny búnd sa už mihajú na ceste hore svahom, stúpajú na lúku, odtiaľ to už bude jazda dole kopcom…
Deň sa chýli k podvečeru, trasa k záveru, čas sa zrýchľuje, naše tempo narastá. Nestihneme sa pristaviť pri kameňolome na Veľkej Čížovej, ktorý vraj pohltil stopy po prastarom hradisku, len úchytkom (aspoň niektorí) krátko postojíme pri „hornom“ kostole sv. Jána Krstiteľa, mieste, pod ktorým sa rozkladala Vitencia, najstarší predchodca dnešnej obce Chtelnica. Škoda, pár minút k dobru ešte máme, mohli by sme v pokoji postáť pri novej krížovej ceste, dotknúť sa hladkých kameňov pôvodného kostola, vypočuť si zaujímavé rozprávanie Anky, miestnej rodáčky, prejsť sa po bočných uličkách obce. Veľkú skupinu však neuriadiš, nech si trasu naplánuješ ako chceš, smer jej pochodu nakoniec aj tak určuje (takmer) vždy Maroš😊…
Bol to naozaj pekný výlet, krásny deň, okno v počasí sme trafili dokonale. Ak ste v túto sobotu uprostred januára prechádzali po cestách a blatistých chodníkoch Brezovských Karpát mohli ste stretnúť mnohopočetnú skupinu turistov, ktorú tvorili: Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Janka Nagyová, Katka Roháčková, Zuzka Šmachová, Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Alica Binková, Lydka a Stano Macejkoví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Polakovič s manželkou Milkou, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Juro Poláček, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Vojto Galbavý, Feri Martinus, Lojzko Holý, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Vlado Naď, Braňo Polocík, 3 kamaráti a 1 kamarátka zo Šípkového, Jozef Baránek s Marikou si našli do Chtelnice vlastnú cestu, Roman Miklošík sa previezol po okolí na bicykli, na Malej Klenovej sa k nám pridali Milka a Ľuboš Kraicoví a
Juro Golier
Hmla, tma a dážď, ako milujem (ležiac v posteli) túto konšteláciu, namiesto zrakom sa dívam do okolia sluchom. Kvapky dažďa neprestajne vyťukávajú na hladine kaluží svoju tichú etudu, bubnujú divé rytmy na oknách, strechách a plechu odkvapov. Večerný vietor bezcieľne blúdi po vyľudnených uliciach, z obnažených pahýľov stromov a rozptýleného svetla pouličných lámp oživuje podivuhodné mátohy, škárami v okeniciach lezú dnu, plazia sa po parketách a stenách izby, plíživo a nenápadne prenikajú do snov. Už neležím na chrbte, skrúcam sa, zaujímam embryonálnu polohu, kuklím sa pod dekou, som imágo i larva v jednom tele, som… táto zima je naozaj akási divná… (no i tak zaujímavá).