Pár dní v (Slovenskom) Raji
2.2. – 5.2.2023
Tuhšie stískam viečka, snažím sa nevnímať vyzváňanie budíka, bránim sa chvíli, ktorá musí nevyhnutne prísť, bránim sa okamžiku, v ktorom sa víkend nenávratne premení na všedný deň, stačí jemná štrbinka a tenká, ako papier jemná hranica medzi snom a skutočnosťou sa definitívne pretrhne, hrádza, čo s vypätím síl odolávala tlaku času povolí, masa povinností zaplaví myseľ ako divý príval, sťa zimná riava valiaca sa dole úzkou roklinou, tesná rizňa hučí, bezcitný živel sa pohráva s telesnou schránkou rovnako ako sa víchrica pohráva s osamelou bárkou uprostred rozbúrenej vodnej plochy, nový pracovný týždeň víri ako snehová krútňava na horskej planine, oslepuje ako biela tma, zavíja ako orkán, reve sťa gigantický netvor, skučí ako prízrak z Baskervillu. Tuhšie stískam viečka, zatínam päste, snažím sa udržať v pamäti spomienku na krásne chvíle. Na víkend v Raji…
štvrtok 2.2.2023, (Trnava) – Piešťany – Čingov
A je to (konečne) tu! Chvíle očakávaní, obáv a radosti sa plynule premenili na ranný stres, znova mi všetko vypadáva z rúk, stále mám pocit, že v objemnej batožine, tej preťažkej svini, čosi chýba, zrakom prebieham posteľ, zohýbam sa pod kreslo, nie, nič tam nie je, ale čo ak predsa… mám naozaj všetko? nič som nezabudol? nebude mi niečo chýbať?… „Veď ideš preč len na štyri dni, z toho dva cestuješ! Čo blbneš, ukľudni sa, nestresuj! Ako malý chlapec?!?…“ Dlho som tam (v Raji) však nebol, v zime vôbec nikdy, svedomie len tak neutíšim, stále si nečujne hudie svoje, skuvíňa, piští, dobiedza… Všetko ustáva až vo chvíli keď sadnem do auta, naštartujem, naberiem ďalších cestujúcich (spolucestujúca od začiatku s pokojom a pochopením zaháňa moje chiméry), ich pomaly plynúci, nikdy nekončiaci rozhovor je dlhší ako diaľnica do Košíc…
Pumpu pri Hrádku prestavujú, s trnavskou skupinou sa tak stretneme až v Zamarovciach. Parkovisko je však plné, pchám sa iba kamsi na okraj, zavadziam, ostávam v aute, ostatní vybiehajú len na chvíľu, len na krátke zvítanie, len nakuknúť do tepla kaviarne. Niekoľko okamžikov tak zostávam v náhle stíchnutej kabíne sám so sebou, sám so svojimi myšlienkami, s rannými démonmi, tí sa opäť zhmotňujú, začínajú hrýzť, pokúšať, otravovať… A je to tu – zabudol som pribaliť fľaštičku na zahriatie, trúnok na odplašenie chmúrnych myšlienok. Budem to musieť cestou napraviť…
Vo dvojici sa ide ľahko, kde-tu obehneme kohosi pomalšieho, občas predbehne ktosi nás, Žilina sa len tak mihne okolo, nesneží, neprší, nešmýka sa, Strečno si takmer ani nestihneme všimnúť, Starhrad sa objaví len v spomienkach, opäť kúsok diaľnice a je tu odbočka do Šútova, potom dlhokánska zákruta v ohybe Váhu, tadiaľ sa ide na Oravu, tu sa nám pod kolesá plancú dediny, kde do čerta!!! je tá dlho sľubovaná autostráda? (stráda duša vodiča)
Semafor v Ružomberku dnes našťastie hrá s nami, kaviarnička v Tescu už ale neexistuje, aspoňže vonku stoja Toi-toiky, nákupné košíky sa plnia nevyhnutnými drobnosťami, len aby sme hladní neostali!, len nech smädom nezhynieme… Sneh nám robí spoločnosť už hodnú chvíľu, je ho stále viac (zima predsa len existuje!), zo sivej steny oblakov sa vylupujú svahy hôr, Havránok, Opalisko, spomienky víria v mysli, melódia slov v ušiach, snehová pláň vypaľuje zrak, na pumpe pri Štrbe dáme krátky oddych, doplníme nádrž i klesajúcu hladinu kofeínu…
… no stačí len nepatrný zlomok času, len niekoľko desiatok metrov a razom sa ocitáme v úplne inom svete, akoby sme prešli bránou do inej dimenzie, víchrica na vrchole briežku takmer vytŕha dvere auta, ostré snehové kryštáliky víria vo vzduchu, bodajú, hryzú, útočia, len rýchlo do tepla, za šálkou kávy…
…a potom späť do auta, rýchlo preč z tej sloty, našťastie už o pár okamžikov opúšťame to biele peklo, opäť sme na pokojnej ceste vinúcej sa popod Tatry až do Popradu, či skôr Spišskej Soboty, kedysi významného mesta v susedstve bezvýznamnej obce, obce, ktorá sa vďaka mocnému oceľovému tátošovi stala veľkým živým mestom, mestom, ktorého ospalou prímestskou časťou je dnes Sobota.
Bohužiaľ až príliš ospalou. Múzeum drieme svoj zimný sen, prebudí sa až kedysi na kraji leta, dvere do významného a krásneho kostola sv. Juraja sú síce pootvorené, no drieme (či kdesi obeduje) ich kľučiar, driemu historické domy, dvere a okná reštaurácií či kaviarní len lenivo žmurkajú, čakajú na letný nápor návštevníkov, dnes sme tu však (hádam) iba my… A tak odchádzame. Na Čingov to predsa nie je príliš ďaleko.
Sneh, sneh a zas len sneh. Na stromoch, na strechách domov, na ceste. Úplne iný svet. Tuná to nebude pokojná zimná prechádzka malokarpatským lesom, tu nás čaká skutočná zimná turistika. V snehu, ľade, zime, závejoch. Skúška charakteru. Skúška výstroje (nezabudol som niečo doma?)…
Penzión/reštaurácia Lesnica nás víta doširoka otvorenou náručou, stoličky sú ťažké ako život tunajšieho drevorubača, jedlo chutné, káva horúca, nápoje chladené tak akurát, láka ma okúsiť hriatô, vonku však čaká auto, veď sa ja sem ešte vrátim, veď si ešte doprajem… Od parkoviska je do chaty len kúsok, iba čajsi 200 metrov, no ovešaní batožinou to po zasneženom chodníku zvládame len tak-tak („Čo všetko sem ťahám?!?“), už sú tam ostatní, už je tam majiteľ, už praská oheň v krbe, už je teplučko. Ubytovanie je rýchle, na stole sa ako šibnutím prútika objavujú domáce maškrty, vzduchom sa šíri vôňa klinčekov, deň sa postupne mení na večer, na jazyku cítiť i pálivú chuť horca, čo nás čaká zajtra?
piatok 3.2.2023, (Čingov) – Podlesok – Suchá Belá – Podlesok (a späť na Čingov)
Dnes teda začneme naostro, dnes konečne zažijeme zimu nielen v televízii, vyskúšame si vlastné sily, okúsime chuť ľadu. Najskôr však musíme vyslobodiť spod snehu autá, do rána ho napadlo možno desať centimetrov. Hneď za Čingovom nás uchváti pohľad na Vysoké Tatry, mohutná biela hradba hôr sa týči proti bezoblačnej oblohe ako pevná hrádza chrániaca svoje podhorie (beda však, ak ju prelomí búrka a nečas, nešťastie je hneď hotové). Nedokážeme pokračovať, zastavujeme na kraji cesty, vybiehame z áut, fotíme, snažíme sa zakonzervovať okamžik, zastaviť tok času.
Spišský Štvrtok iba prebehneme, hlbšie sa zaoberať históriou dnes nemáme v pláne, už sa netrpezlivo rozhliadame po okolí, už by sme chceli byť na mieste, vyzeráme Podlesok, chceme konečne šliapať nahor roklinou, ponoriť sa do bieleho ticha jej stien, obdivovať hrdú strmosť brál, zdolávať stupne vodopádov, hltať mrazivý dych ľadu.
Najskôr sa tam však musíme prepracovať. Prechádzame okolo spiacich bufetov a reštaurácií, v lete to tu musí riadne žiť, vŕzganie snehu pod topánkami odráža ozvenu sezónnych radovánok, smiech i džavot detí, štrngot pohárov, cinkanie príborov, pár dookola sa opakujúcich gitarových akordov, nejasný spev. Dnes je však okolie mĺkve, široko-ďaleko sme sami, len tichý šum našich rozhovorov sa ako jemný závoj utkaný zo zmrznutých slov pomaly usádza na snehobielej pláni. Vstupujeme do lesa, blížime sa k rokline Suchá Belá.
Najkrajšia, najľahšia, najromantickejšia – aj takéto prívlastky dostala od svojich návštevníkov. Aká však bude dnes? Spočiatku mokrá, riadne šmykľavá. Niektorí pridlho neváhajú a nasadzujú mačky, postačia turistické, tie skutočné by boli skôr na oštaru. Najhoršie sú drevené mostíky. Ubitý sneh na šteblíkoch je klzký ako ľad, ľad sa prezliekol za biely sneh. Ak sa nemám čoho zachytiť, či aspoň dotknúť končekmi prstov, cítim sa neistý, radšej zliezam do koryta, brodím sa potokom, topánky to našťastie zvládajú (skvelá práca pán Makara!), nepustia dnu ani kvapku vody (a to do nej občas skĺznem až po členky). Povyše ale ležia mostíky čoraz vyššie, koryto je ťažšie schodné, prišiel čas, aby som mačky nasadil aj ja. Kroky už držia, pocit istoty som však nezískal, pred vstupom na každý mostík sa musím aj tak zhlboka nadýchnuť…
Inak je to však skvelá zábava. A nádherné divadlo. Príroda tu naozaj vytvorila neopakovateľné zákutia, vymodelovala nenapodobiteľné tvary. Stojím a rozhliadam sa. Ako v barokovom chráme, v mysli sa okamžite rozoznie toccata i s fúgou, imaginárna hudba dopĺňa prírodné obrazy. Ľadové kvaple zvysoka zahaľujú takmer kolmé steny ako trblietavý závoj, v jedinom odlesku svetelného lúča zrkadlia tmavú hlbinu rokliny i bledý jas oblohy, dopĺňajú dunivé registre imaginárneho organu utkaného len z mrazu. Na každom kroku, meter čo meter by sa žiadalo zastaviť, do hĺbky duše nasávať všetku tú krásu (náročný terén nedovoľuje kochať sa počas pohybu).
Brodenie potokom, kratšie i dlhšie traverzy brehov (zaistené občasnou reťazou aj úplne voľné), (treba preliezať) stromy popadané v koryte, sneh a voda sa miestami menia na ľad, drevené mostíky (často vzdušné), opatrne s každým krokom, kovové stupačky, úlomky konárov podopierajú skalu, všade vôkol voda, sneh a ľadové cencúle (stalaktity, kde-tu stalagmity i občasný stalagnát), nenápadné jemné čipky mrznúcej vody, kamenné misy i hlboko do skaly vymyté jaskyne, neskutočná energia vodného živlu (čože, táto čúrka?), všemocná sila prírody.
No pomaly sa blížime k vyvrcholeniu dnešného prechodu, k vodopádom potoka Suchá Belá. Pred nami sa otvára pohľad na mohutný Misový a kdesi povyše už netrpezlivo vyčkáva Okienkový.
Sústavou rebríkov, kovových mostíkov a stupačiek okrajom prekonávame kolmý skalný stupeň, voda padá z výšky, vytvára zárodky ľadopádu, ešte nie je loziteľný (aj tak by som to asi neskúšal), je však prekrásny. Kmeň stromu zvalený dole tokom postupne obmŕza, cudne sa halí do ľadového šatu, len ťažko spoznať jeho skutočné tvary, teraz ho modeluje potok a chladivý dych zimy. Hukot vody, mrznúca krútňava, vír ľadovej triešte. Magické okamžiky.
A stále nahor. Prituhuje, už niet priestoru na oddych, treba dávať pozor na každý krok, každý pohyb, kochať sa len úchytkom, či zostať stáť, tu sa chyba neodpúšťa… Adrenalín stúpa, nie je možné jediným pohľadom obsiahnuť všetku nádheru okolo. Dravá krása skál , vody a ľadu, priestor sa čoraz viac zužuje, ďalšie rebríky, mostíky, stupačky, dočerta! zas tie voľné drevené prepoje, vzdušné mosty – takže hlboký nádych a ďalší krok do neznáma… Potom kus potokom, znova technické pomôcky, steny sa približujú takmer na dotyk, len tak-tak, že sa pretisneš, že neuviazneš navždy v ich objatí, že sa nepremeníš na kus ľadu, na skalu…
Štrbina sa otvára, priestor na malú chvíľu rozširuje, ďalší vodopád, koniec dlhého rebríka sa stráca kdesi vo výške, nad ním skalné okienko, len horko-ťažko ním prelezieš. Okienkový vodopád.
Technická náročnosť postupu klesá, množstvo krás, ktorými nás zasypáva príroda zostáva konštantne vysoké. Ďalšie skalné steny, previsy, ľadové dómy a štíhle píšťaly organov, nečujné tóny ktorých pomaly vmŕzajú do chladného kameňa, treba šliapať, no treba si aj oddýchnuť, napiť sa, posilniť. Ostatní zatiaľ miznú v diaľke (hádam niekde počkajú).
Pokračujeme. Potok, sneh a mráz. Adrenalín v tele a krása v duši sa miešajú do silného koktailu, hutného elixíru, sýtej gundže, už stačilo, aj dobrého veľa škodí, som unavený z krásy, som unavený zo zážitkov, nasiaknutý ako špongia, nádoba je plná, viac toho neprijmem, nech už je tomu koniec…
A stále hore. Horizont sa presvetľuje, už sa (teda) blížime k záveru tiesňavy, už sa (hádam) vyhrabeme z tejto rokliny. Bola krásna, bola dychberúca, bola romantická (ak bola najľahšia – čo nás čaká zajtra?)… avšak stačilo. Treba sa (konečne) voľne nadýchnuť, doširoka rozhliadnuť, prejsť stíchnutým bielym lesom (snehu akosi pribudlo a začína padať ďalší), redne, mení sa na čistinku, v prístrešku už čakajú ostatní, oddychujú, hodujú (ja mám dole auto…), maškrtia (to môžem predsa aj ja).
Bolo nás jedenásť, už je nás len desať… Ctibor volí inú zostupovú trasu, ostatní sa ako husi v jedinom vyrovnanom šíku predierame bielou lesnou cestou i širokou páperovou pláňou, sú dovysoka zasypané snehom, riadne ho veru nakydalo (a ďalší sa stále znáša z neba). Zimná rozprávka.
Minúty letia, cesta ubieha, serpentíny sa oblúkmi spúšťajú do podhoria, ani sa nenazdáme a stojíme na Podlesku. Máme ešte chvíľu čas, niet sa kam náhliť, poniektorí neodoláme a vydávame sa hľadať Hrdlo Hornádu. Okolo novej chaty a pomaly pustnúcej bývalej centrálnej chaty sa blížime k Ranču Podlesok, strapatý dobytok sa obďaleč lenivo váľa po snehu, odbočujeme na širokú lúku, pokračujeme k rieke. Mrzne až praští, spod bielej periny vykúka mokraď, kvapky vody pomaly tuhnú na zelenej tráve, zaujímavý kúsok krajiny, len opatrne, nech sa nezmáčame.
Sme na brehu rieky, skala prudko spadá k hladine, je ľadová, šmykľavá, vytvára prirodzenú bariéru, až k Hrdlu sa dnes nedostaneme, nemali sme predtým zbiehať na lúku. Rieku zahrýzajúcu sa do skaly si aspoň fotíme – na pamiatku, Hornád to však ešte nie je, len Veľká Biela voda, nevadí, aj tak je tu pekne. Vraciame sa.
Ešte krajšie a čosi príjemnejšie je v chate Rumanka. Teplá polievka padne po prechádzke vždy vhod (tá cesnačka je skvelá!), rovnako aj káva, na Birell som si zvykol (musel som), presne toto je ten správny spôsob, ako ukončiť túru, presne toto sú tie chvíle, keď sa minulé zážitky menia na trvalé spomienky, nálada je výborná, spomína sa, plánuje, príjemne oddychuje… ani sa nechce odísť.
Čaká nás však ešte presun autom. Cestou sa rozhliadame po snehom zasypanej krajine, sledujeme zabávajúce sa deti, tu ešte stále vedia, čo sú to sánky.
Na chate už rozvoniava guláš, obaja majstri kuchári by si zaslúžili Rád zlatej varešky. Ešte vždy sa nájde aj čosi do kalíška či pohára, je o čom hovoriť, nálada je výborná, zábava skvelá, zajtra nás čaká ďalšia pekná prechádzka. Len kdesi v podvedomí, v hĺbke kostí, kdesi v skrytom kúte mysle neodbytne hlodá červíček neistoty. Čo ak mala pravdu dievčina na Podlesku? Čo ak budú mať pravdu meteorológovia? Čo ak krajinu zajtra naozaj zasype sneh a zaveje víchor?
Ideme radšej spať. Ráno je predsa múdrejšie večera.
sobota 4.2.2023, Čingov – Prielom Hornádu – Kláštorská roklina – Kláštorisko – Čingov
Budím sa oddýchnutý a čerstvý (to som po včerajšom výlete nečakal), avšak zneistený. Ako sa prejavia včerajšie výstrahy, vystrčíme vôbec nos z chaty? Rýchle vybieham pred dvere, nič mimoriadne sa vonku však (našťastie) nedeje, snehu pripadlo iba trochu, len čo zarovnal stopy včerajšieho dňa, (zatiaľ skoro) vôbec nefúka. Takže ideme aj dnes!
Pre istotu však (som ako vždy príliš opatrný) rýchlo preparkujem auto na horné parkovisko, čo ak na tých včerajších plkoch bude niečo pravdy, čo ak nasneží, čo ak zajtra nevytiahnem? Zdržujem, ostatní ma už netrpezlivo čakajú, podupkávajú, nervózne prešľapujú… Hneď ako sa na zákrute objaví môj tieň vyrážajú. Idú naozaj rýchlo, sneh sa za nimi len tak víri, mám problém sa udržať v dohľade. Začiatok je ale pohoda, skoro po rovine, ani sa (zatiaľ) príliš nešmýka, mačky (myslím moje turistické, tie dospelé dnes ani neťahám na prechádzku) sú tu skôr na ozdobu.
Opäť kráčame zimnou rozprávkou, snehu odvčera ešte zamak pribudlo, je jemný, hebký, ľahučký (ako vánok, ako vôňa vareného vína). Les sa na chvíľku rozostupuje, vchádzame na čistinku, na druhej strane rieky (toto je už naozaj Hornád) sa dovysoka týči krásne bralo, aj si ho na pamiatku odfotím. Ja trubiroh vôbec nespoznávam Tomášovský výhľad… Dlho som tu (v Raji) nebol, v zime vlastne nikdy (to ma však vôbec neospravedlňuje).
Ale to už kráčame peknou širokou cestou vinúcou sa krajom rieky, strmé rozoklané skalné brehy padajú kamsi hlboko, vodná hladina sa takmer nebadane zrkadlí až kdesi dole, neposedné vlnky skôr tušíme ako vidíme, domýšľame si ich kučeravé hlávky, spenené čiapky čo pomaly vmŕzajú do brál, ozvenu ich rozhovorov, kdeže sú časy, keď sa o takomto čase dalo prejsť po zmrznutej hladine rieky ako po pevnom chodníku (spomínajú pamätníci)…
Prechádzame cez úzky most ponad Bielu Vodu, cesta sa mení na chodník, ten sa zužuje, čoraz tesnejšie a odvážnejšie sa tisne k strmému svahu, už čo nevidieť vstúpime do Prielomu Hornádu.
A je to tu! Železné stupačky prestávam počítať kdesi po prvej stovke (teda hneď na začiatku), počet mostov a lávok mi vyšumel z hlavy dávno pred návratom na chatu, oceľové reťaze a laná sa vinú po skale ako nekonečná Ariadnina niť, vytyčujú smer pochodu, zaisťujú bezpečnosť návštevníkov. A hlboko pod našimi nohami spieva Hornád, piata najdlhšia slovenská rieka, no dnes určite tá najkrajšia.
Prebiehame z ľavého brehu rieky na pravý a naopak, štveráme sa hore-dole po jej strmých svahoch, tisneme tesne ku kolmým stenám prielomu, obdivujeme jej zákruty, vyhĺbené jaskynky a vodné misy, krútňavy, víry, zákutia, ľadovú výzdobu skál. Všetko však len úchytkom, pomimo, za behu, ak by sme chceli spoznať každé krásne miesto, aspoň na krátky zlomok okamžiku sa zrakom dotknúť každej skrytej skulinky, bude nám tento deň prikrátky…
Treba sa dívať pod nohy, stačí chvíľka nepozornosti, len jeden lajdácky krok do prázdna, len jediný omyl a človek sa ako guľa rúti dole strmým svahom, letí zo skalnej steny, v lepšom prípade sa iba vykúpe v mrazivom toku rieky, v horšom však… radšej nemyslieť, rýchlo zaháňam hlúpe myšlienky, pevnejšie zvieram reťaz, hľadím tesne pred seba, prestávam sa kochať… Je lepšie sa na chvíľku zastaviť, spomaliť, v kľude nadýchnuť, rozhliadnuť. Vydýchať. Táto krajina si vyžaduje čas, naozaj sa niet kam náhliť (i tak ju za jediný výlet, či za celý ľudský život, nedokážeš celú obsiahnuť).
Pokojný tok striedajú dramatické zákruty, chodecký terén technické úseky. Inak je to ale absolútna pohoda, prílev adrenalínu je dnes prevážený pocitom absolútnej slobody a všadeprítomnej krásy. Chladivej, statickej, no žeravo živej. V tesnom mrazivom objatí mesiaca február získavajú tieto miesta ďalší rozmer. Cencúľom, tým ľadovým kvapľom zimy, ubieha čas veľmi rýchlo. Dnes ešte naberajú na sile, rastú, čo však prinesie zajtrajší deň? (neviem, to už budem na ceste domov, tam, kde sa mi o snehu a ľade už ani nedokáže snívať…)
Krátko si oddýchneme pod turistickým prístreškom pri Letanovskom mlyne, zahrejeme sa, posilníme. Hornád prekročíme po kamennom Kartuziánskom moste, ktorý tu stál dlhých päť storočí. Osudným sa mu stal október roku 1944, keď ho vyhodili do vzduchu nemecké jednotky. Ten dnešný je jeho presná replika z roku 1995.
Prechádzame chatovou osadou, ktorá však dnes tuho spí zahalená pod bielou duchnou. Spia chaty, spí bufet, bez známok života je chalupa, ktorá by mohla byť našim mlynom. Ten pôvodný však vyhorel už pred takmer sto rokmi, toto je len ďalšia replika dnešného výletu. Za potokom, či vlastne za Hornádom, pomaly namŕza vodopád, len pozvoľne sa mení na akýsi ľadopád, teraz samozrejme neloziteľný, Vlado dnes už len spomína, ako si tu minule zaliezol s Petrom Hámorom.
A opäť sa krútime popri Hornáde, mosty sa zmenili na reťazové lávky, hojdajú sa pod nohami, je to zábava. Stupačiek trochu ubudlo (o to viac sa štveráme po príkrych svahoch), krásy je všade naokolo rovnako (nestíham všetko sledovať, nedokážem všetko popísať), snehu tuším trochu pribudlo. Krásny úsek.
Ale to už stojíme za lanovou lávkou, v ústí Kláštorskej rokliny, čo chvíľa ňou začneme stúpať, aká bude? Čo nás čaká? Vraj uvidíme sedem vodopádov, mali by to byť Vodopád objaviteľov, Strakov, Dúhový, Kaskády Gustáva Nedobrého, Malý vodopád, Machový a Kartuziánsky vodopád. Ako to v nej bude vyzerať? (hoci som v minulosti prešiel všetky tiesňavy – vraj!, tu som prvýkrát…)
Trochu vody, plno snehu, ľadová výzdoba a mnoho rebríkov…
Nie takto to neodfláknem, takú peknú tiesňavu nemôžem vybaviť iba niekoľkými slovami. Ak chcete okúsiť Slovenský Raj a nemáte priveľa času, navštívte toto miesto, koncentrát krásy a podstaty pohoria. Slovenský Raj pre netrpezlivých.
Tu nie sú (našťastie) tie nechutné klzké vzdušné drevené mostíky, ale inak tu nájdeme naozaj všetko. Sústredené na nezvyčajne malom priestore, vtesnané medzi úzke steny kaňonu, škoda to len rýchlo prebehnúť, tu by sa dalo stráviť veľa dlhých desiatok minút, niekoľko hodín, nasávať krásu okolia, rozprávať sa s tiesňavou, stráviť aspoň kúsok života v Raji. My však (bohužiaľ) nemáme času nazvyš, čaká nás cesta späť, z výšky stien sa navyše začína pripomínať včerajšia predpoveď (či veštba?).
Silný závan vetra občas zasype dno rokliny snehovou spŕškou, studenou bielou hmlou, tisne sa všade, za krk, do uší pod čiapkou, dnu rukávmi do bundy, do mysle – hádam nezačnú lietať aj konáre…
Našťastie sme čochvíľa hore, roklina sa rozostupuje, otvára sa široká biela pláň, fučí na nej riadne, do víchrice tomu však (chvalabohu) ešte čosi chýba. I tak sa ale kuklíme pod kapuce, ponáhľame sa ukryť do závetria múrov kláštora. Sme totiž na Kláštorisku.
Lapis Refugii – Skala útočiska. Vraj už v roku 1299 tu bol založený kláštor, miesto využili miestni obyvatelia, aby prečkali tatársky vpád, jeho osídlenie je však omnoho, omnoho staršie. Počasie nám berie chuť bližšie skúmať okolie, čiastočne rekonštruovanú podobu stredovekého kartuziánskeho kláštora (a opäť replika!), stačí nám, ak sa v závetrí trochu zohrejeme čajom či drobným kalíškom, posilníme pred ďalším pochodom. Nebude to asi med lízať.
Aj keď vietor nedosahuje predpovedané parametre, je to riadny fučiak, na voľnej pláni otravuje život, znepríjemňuje pohyb. Ďalší biely, biely deň, pocity polárnej expedície, takto začína boj o holý život… Ešte skôr ako to však stihne nastať, sa skrývame do ticha lesa. Vietor tíchne, svah však letí pod nohami do hĺbky doliny v neskutočnom sklone. Ak sa sem ešte niekedy vyberiem, pôjdem tadiaľ radšej hore. V snehu sa tu zostupovať ešte ako-tak dá, ako by to však vyzeralo bez opory snehu a mačiek? Ako vždy zaostávam.
Náhle sa nám však nad hlavami nečakane otvára nebo, všetko naokolo zalieva slnečný jas, z výšky sa na nás namiesto snehu sype takmer bezoblačná priezračná azúrová obloha. Toto divadlo trvá niekoľko nekonečných minút (a kúsok navyše).Zázrak, mágia okamžiku, nádhera. Niekto tam hore nás (asi) má naozaj rád.
Konečne sme dole, pri nástupe do rokliny Kysel, ferrata je však v zime uzavretá. Aj tak máme namierené opačným smerom. Pochod popri Bielej Vode by bol za normálnych okolností v podobných zimných podmienkach neskutočný zážitok, dnes je to však len povinná jazda. Znova som doslova presýtený krásou, prežraný zážitkami. A tak len okrajom oka sledujem malebné zákruty potoka, len naoko šibnem zrakom do skál, hľadám utajenú jaskyňu, len zaregistrujem odbočku na prielom Hornádu, ledva zdvihnem hlavu k Tomášovskému výhľadu… netrvá náhodou ten úsek na Čingov dlhšie ako ráno?
Konečne sme tam, ešte však nejdeme na chatu, najskôr si musím splniť odložené želanie (zo štvrtku), najskôr si doprajem kalíšok hriateho. A pridám aj polievku, kávu a pivo (dve), dnes nie som autom, dnes môžem.
Na chate už čakajú naši dvaja kuchári, chrumkavé jaterničky a posledné večerné posedenie. Všetko sa raz bohužiaľ končí, povinnosti už klopú na dvere, zajtra odchádzame.
nedeľa 5.2.2023, Čingov – Piešťany – (Trnava)
To čo nemáš ti chýba, keď sa to však objaví – prekáža. Ako veľmi už od prvých jesenných náznakov ochladenia túžime po vločkách snehu, po bielych Vianociach, hlbokých závejoch, výskaní detí spúšťajúcich sa dole svahom na sánkach, korčuľovaní na jazere… „Posratý sneh! Sku..vený mráz!“ Škriabem okno auta, zima mi zalieza pod nechty, štípe to, bolí to, omína, sneh sa víri, jemné vločky sa derú pod bundu – načo ho toľko nakydalo? Prečo je taká zima?
Autom nakoniec v pohode zídem na spodné parkovisko, naložíme batožinu, pôjdeme. Už predtým sme sa rozlúčili s Vladom a Romanom, zostávajú do pondelka, aj dnes sa ešte vybrali na túru. O chvíľu neskôr sa lúčime aj s Jankom, Petrom a Ctiborom, mieria na vlak do Spišskej Novej Vsi. Lúčime sa aj s Vojtom, majiteľom chaty, bolo nám u neho naozaj príjemne. Teraz je však rad už len na nás, sadáme do áut, odchádzame.
Stačí len pár stoviek metrov a sme v úplne inom svete. Takže včerajšie predpovede nakoniec neklamali (tie náznaky na Kláštorisku boli iba takým nesmelým škádlením). Cesty sú riadne zasypané, zafúkané, našťastie prejazdné. Nie tak diaľnica. Tá je po včerajšej veľkej reťazovej havárii stále neprejazdná, do Mengusoviec to musíme obchádzať po miestnych cestách, ručička na tachometri len málokedy olizne šesťdesiatku…
Na diaľnici je to o čosi lepšie, ešte lepšie, stále lepšie… v Ružomberku už takmer pohoda. Na chvíľku sa preto zastavujeme na salaši Krajinka.
S plným žalúdkom ubieha cesta pokojne, aj Strečno minieme bez zdržania, v Žiline sa na krátku chvíľu rozídeme, aby sme sa opäť stretli na konci Strážova, snehová pokrývka sa postupne stenčuje, len na chvíľu, len na kávu a drobnú šmakocinku sa zastavíme v Zamarovciach, rozlúčime sa s trnavskou posádkou, snehu stále ubúda, v Piešťanoch už vôbec neexistuje, cestu za Trebaticami lemujú polámané stromy, riadne fučať muselo aj tu, ale inak je to úplne iný svet – fádny, hnedosivý, bez snehu…
Doma vybaľujem batožinu, tú preťažkú sviňu, skoro polovicu vecí som nakoniec (samozrejme) ťahal zbytočne…
Je príjemné zúčastniť sa na výlete, kde sa nemusíš o nič starať, kde všetko zariadia iní (vďaka Vlado), varia (ďakujeme Edo a Vlado), vymyslia program (ešte raz Vlado). Ti len prídeš, odšliapeš si svoje a snažíš sa nezavadzať, nerobiť problémy. Hoci má akcia dlhoročnú tradíciu, nebyť Eda, asi by sme ju vynechali aj tento rok. Bola by to však nenapraviteľná chyba, nemohli by sme stráviť niekoľko krásnych dní v Raji.
Na akcii sa zúčastnili: hlavný organizátor Vlado Chrapčiak, tylové zabezpečenie Edo Zolvik a Vlado Naď (hoci zranení, ale išli s partiou), turistická skupina Božka Ilavská, Božka Golierová, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Roman Pirháč, Ľudo Šoltés, Janko Staňo, Peter Valach, Ctibor Páchnik a
Juro Golier
