Okolo Vysokej na Holint (a späť)
nedeľa 12.3.2023
Koleso času nepostojí, otáča sa neúprosne, pravidelne, ale spravodlivo. Stále vpred. Iba vpred. Môžeš len (niekedy) kontrolovať smer jeho pohybu, no spomaliť (či úplne zastaviť) ho nikdy nedokážeš. Pyšné stupne pyramíd sa menia na zrnká piesku, hrdé múry hradieb sa kopia na hŕbach kamenia, zo strmých brál sa sypú lavíny skál, vrstva sutiny narastá čoraz vyššie, pamäť rodu mizne. Človek sa tak (občas) utieka do krajiny spomienok, do ríše fantázie, len tam môže zbrzdiť pohyb ručičiek hodín, len tam dokáže zastaviť čas… to koleso však (v skutočnosti) nikdy nezastavíš, to koleso sa valí neustále vpred… a potom nastáva nečakaná porucha systému, skrat, blackout, zatemnenie, totálny výpadok napájania (či bytia) – nefunguje rádio, nefunguje televízia, nefunguje Sieť, nefunguje vôbec nič… len čierno-čierna nepreniknuteľná tma… už sme sa zabudli zhovárať, podchvíľou beriem do ruky to malé (akože) šikovné zariadenie, nič, stále nič, len ticho a tma… len tma a absolútne ticho… som odrezaný od správ, som odrezaný od života mimo hranice prítomného, odrezaný od vedenia, odrezaný od vedomia, stratený v priestore, stratený v čase… idem radšej spať… spánkom nečujným, nepokojným, akoby bezsenným… všetko dokola pohlcuje noc… pohlcuje myseľ, pohlcuje celé moje ja, na lôžku sa skrúca podivné embryo, v kúte miestnosti sa chúli akási mátoha… svitá, nový deň sa derie do izby cez škáry v roletách, preniká dnu štrbinami okien, mátoha sa mení na bôžika, ochrancu pokojného spánku… na nejasnom rozmedzí medzi snom a prebudením prichádza posledné krátke privretie viečok, ľahké ako dotyk motýlích krídiel, ako jemný závan spomienky… v rohu izby už stojí lampa, svetlo, pomocník pri čítaní, ktorý mi večer čo večer pomáha na úzku medzierku poodchýliť dvierka do kráľovstva predstáv a príbehov, do ríše fantázie…
Len prednedávnom sme postávali na ohybe cesty nad Tromi stodôlkami, pomocou aplikácie lovili názov nenápadného skalného hrebienka v úzadí, dnes tam už smerujú naše kroky… Nepredbiehajme však tok udalostí, nechajme pokojne plynúť rieku času, zbytočne neuháňajme beh rozprávania, začnime pekne poporiadku.
Ale ho riadne prefukuje! A do toho sneží. Biele krútňavy víria v mrazivom ráne sťa sukienky vzdušných bytostí, víchrica skučí ako víla banshee, dnes sa veru neradno túlať lesom, zajtra to bude hádam lepšie. Fčuľ sa len hlbšie zavŕtať pod perinu, nevytrčiť radšej ani nos z domu. Smutná sobota sa vlečie ako chromý osol, čo za sebou ťahá nechcený náklad, minúta trvá hádam hodinu, hodina je dlhšia než celý vek. Nech už je tomu koniec, nech konečne svitne nový deň…
Ráno je obloha ako vymaľovaná. Dnes sa na dôvažok do Moravian krúti Braňo, získal som hodinu života, ako s ňou naložím? Pracovne. V tom našom rannom víkendovom tangu sme sa postupne prepracovali takmer k dokonalosti. Už netreba slov, zbytočné sú dotyky, stačí iba pohľad, len skrytá myšlienka a veci sa hneď hýbu správnym smerom. Keby len na tom punči nesedela akási žaba (keby už konečne zovrel)! Keby som našiel ponožku! Keby som kamsi nezašantročil ploskačku! Keby… Veď som toho nakoniec vlastne ani toľko nezískal…
Povinnú jazdu popod Karpaty (s krátkou odbočkou do Bíňoviec) zdobí pekné počasie (plné prísľubov) a dobrá nálada (plná očakávaní), tú cestu už začínam dôverne spoznávať (toľko som sa sem celý týždeň tešil), zaraďujem autopilota. Ale to bolo ČO? Popri rozhovore sa mi do sietnice zadrie akási žltá tabuľa (len taká drobná smietka, triesočka, nevýrazný íverček v samom kútiku oka – spamätám sa až o hodný kus ďalej), odbočka, kdesi majú opravovať most, ktovie či tadiaľ prejdeme, len nech nás to v polceste neotočí! Cesta však plynie pokojne ďalej, oboje Orešany máme čoskoro za chrbtom, už míňame prvé vinice Dolian… Dáme to, zas bol len niekto (priveľmi) iniciatívny…
Iba párkrát zľahka zatočím volantom, jemne sa pohrám s brzdou i plynom, tú odbočku už trafím hádam aj naslepo (nemachruj! poblúdiš!), autom sa to na stupák ani nepodobá (presadni na bicykel frajer!), stromy rednú, parkovisko je (skoro) prázdne, (takmer) všetky autá patria nám, sme na mieste…
…prišli sme na Zochovu chatu, Zošku, historickú časť Piesok, každému z nás sa pod tými slovami vybavia vlastné obrazy. Lyžiari sa preháňajú po bielych briežkoch (tu ešte býva sneh?), flamendri spomínajú na prehýrené noci, turisti aj cyklisti vytrvale križujú hustú sieť chodníkov či ciest… A fajnšmekrovi sa spoza opony času vynárajú tiene huncokárov, lesných ľudí. Že vraj čo s nimi furt otravujem?! Pochádzam aj ja nebodaj z ich rodu? Nie, hoci časť mojich dávnych predkov bola so životom v lese úzko spätá. Dlhý rad stôp pradedov z maminej strany sa vinie od Bojkovej (vtedy bola ešte iba horárňou) po hájovniach Záhoria na Moravu, odkiaľ pokračuje ďalej kamsi na západ, rozplýva sa v hmlovine vekov v germánsky hovoriacich častiach starého kontinentu. Putovný gén ľudí lesa tak nakoniec predsa len nesiem ukrytý hlboko v duši…
Veselé sobotné ráno, kufre áut sú vysoko otvorené, pripomínajú doširoka rozpäté krídla vtákov, vítame sa, častujeme, gratulujeme Paľovi k okrúhlemu výročiu (už mu minulo štyridsať i päťdesiat), častujeme, odbiehame zaplatiť parkovné, častujeme, prezúvame, častujeme, obliekame, častujeme, prezliekame, častujeme… A dosť! Takto by sme sa veru ďaleko nedostali, aspoň tri častušky musím vynechať! Ale už sme kompletní, už nikto viac nepríde, zoraďme sa na štartovú fotografiu (kúsok vedľa, tu sme sa fotili prednedávnom), vyrazme. Celý deň nám leží pri nohách…
Viacerých to ťahá do lesa, chceli by kráčať po mäkkom, neobdierať podrážky o asfalt, zazerajú na mňa, prečo sa vraj chcem hore štverať po tejto nezaujímavej ceste? Aby sme ušetrili čas aj vzdialenosť, dnes to nebude len taká prechádzočka, za túto chvíľku ranného nepohodlia budeme večer ešte vďační… Had tulákov sa ihneď naťahuje, jeho papuľa sa načahuje (samozrejme) po Marošovi, chvoste držím (pevne) v rukách (tentokrát) ja. Akosi sa mi nedarí rozbehnúť, nedokážem pridať plyn, iba ťažko prepletám nohami, žeby to bol až taký kopčisko? Či som len vynechal primálo častovaní?
Konečne tu je huncokársky cintorín, napodiv sa mi darí zmátožiť, hneď sa kráča akosi ľahšie, už dýcham Marošovi na chrbát. Rad turistov sa stále rozťahuje a potom čaká, je krásne ráno, ako stvorené na prechádzku, to nešumí vietor v korunách stromov, to sa len prepletajú slová do viet, jemnučká tkanina rozhovorov povieva vysoko v ovzduší, text rozprávania sa zaľudňuje, postavy začínajú dýchať, vytvárať atmosféru príbehu.
Len sa poriadne rozhliadni! Je tu predsa tak krásne – hľa ako sa vlní krajina hneď vedľa, tam za plotom obory. Úzke lesné hrebienky sa lámu do strmých svahov, tmavé úboče sa zbiehajú v hlbokých kotlinách, ako ostrý rez, ako nezhojená jazva sa naprieč horou predierajú naoko nenápadné stružky (dravé riavy dosýta kŕmené búrkovými mračnami). Len sa riadne poobzeraj, málokedy sem nakukneš takto skraja cesty, večer, keď sa tadiaľto obvykle trmácaš do cieľa, už takmer neodtŕhaš zrak spod nôh…
Na Hubalovej si doprajeme krátku prestávku, treba nielen odľahčiť batohom, no čímsi sa i posilniť, veď čochvíľa nás čaká krátky výstup na hrebeň. A opäť musím presviedčať skeptikov, rôzne argumentovať (trochu si aj vymýšľať), nie je to náš obvyklý smer pochodu, nečaká nás tam obľúbený zostup. Ale ešte skôr ako k tomu vôbec príde, sa musíme nahor vyštverať. Obísť v tento deň Taricové skaly by bola neodpustiteľná chyba…
No stačí, aby sme sa prehupli len kúsok nad Panské uhliská a otvára sa nám krásny pohľad. Priamo oproti nám sa osamelo týči mohutný, rozložitý, výrazný skalnatý kopec, hora-strážca, Vysoká. Dôverne známa, no dnes úplne iná. Už dávno som ju takto nevidel, náruživo sa vyvaľujúcu v hrejivých lúčoch skorého nedeľného predpoludnia, lenivo vystavujúcu na obdiv svoje ladné krivky, lačne priťahujúcu pohľady okoloidúcich. Dovoľme jej užiť si vlastnú päťminútovku slávy, chvíľu pokoja. Okamih postojme a tíško sa ponorme do jej krásy. Nech náš zrak spočinie na súmernom tele hory, nech sa sluch započúva do dávnych príbehov. Príbehov Hory-matky, odvekej ochrankyne tajomstiev lesných ľudí, huncokárov. Dovoľme mysli vyletieť vysoko nad krajinu.
Rev motorových píl, tých moderných beštií zľahka požierajúcich letitý porast lesov dnes našťastie nepočuť, z hlbiny hôr sa rozlieha len vzdialený buchot sekier, kdesi zobďaleč i živý ruch horskej samoty, bučanie dobytka a veselý džavot detí, do ktorého sa mieša ťažko zrozumiteľný cudzí dialekt. Tvrdá reč, úsečná ako údery sekery, presná, ako ostrý ťah ručnej píly, prúd slov je zbytočný, nech za nás hovoria radšej činy… Smiech kamarátov a šum rozhovorov ma ale vracajú späť do prítomnosti. Steny Panského domu sa nakláňajú k zemi, Čermákova horáreň sa dávno rozplynula v hlbinách pamäte, na neďalekej lúke sa tak v tieni smrečín chúli už iba osamelý kríž. Lesní ľudia sa dávno vytratili z týchto miest, len tichý spev vánku na svahoch Vysokej privoláva späť ducha ich doby.
Chodník sa kľukatí starým lesom pomedzi pováľanými kmeňmi stromov, kde-tu musíme prekročiť ich postupne práchnivejúce torzá, i keď (ešte) nie sme v Pralese, pripadáme si ako v divočine. Svah stúpa takmer neznateľne, na horizonte sa objavuje skalná brána, doširoka otvorené kamenné vráta vítajú… Sme na mieste.
Taricové skaly. Prišli sme privčas, o niekoľko týždňov skôr, po zime sú ešte fádne, sivé, ich okolie hnedé, smutné. No už čo nevidieť sa v štrbinke brál objaví prvá žltá hlávka, drobné slniečko, potom ďalšie… mnoho ďalších, kameň sa rozžiari zlatistým jasom, poklady zeme vystúpia na povrch.
No i dnes je tu pekne. Dravá rozoklaná línia skál sa ostro čnie oproti jasnému pokojnému nebu, z jej hrany sa ponúka ďalší výhľad na Vysokú. Stále ju máme ako na dlani, len sa trošku pootočila, zvrtla, akoby pohodila pravým bokom, vystrčila na obdiv nádhernú oblinu širokých skalných bedier. Stokrát sa dívaš a stále vidíš čosi nové.
Ale ten zostup! Pred týmto ma mnohí varovali (nemuseli), tomuto sa viacerí bránili na Hubalovej. A to dnes máme (napočudovanie) takmer ideálne podmienky. Skala i zem sú suché, nie šmykľavé, kroky držia… ale ten sklon! To nie je chôdza, to je riadený voľný pád! (no, možno si trochu vymýšľam, robím sa zaujímavým, situáciu mierne dramatizujem) Len nech to v zdraví prežijeme! Nech sa nikomu nič nestane… (nech sa kdesi nesterigám)
Konečne by sme mohli pokračovať skoro po vrstevnici, ale my si opäť volíme cestu priamo do kopca! A nie len takého ledajakého, my sa štveráme na Horný vrch! Hoci to je neďaleko, síce nie privysoko, ale krpál je to riadny! Aj vydýchať sa (akože fotiť) občas musím. Hore už zatiaľ huláka Maroš, medveďa tak dnes opäť neuvidíme (ani žiadnu srnku).
Vraj je to zaujímavý vrchol (uprostred Pralesa), vraj ponúka neopakovateľné výhľady (na Vysokú), stačí iba zísť z chodníka, len kúsok odbočiť (viem, nemalo by sa)… Never však všetkému, čo kde započuješ! Keď je toto prales… (skôr taká kultúrna húštinka), keď je toto výhľad… (snažím sa nakúkať pomedzi konáre, uloviť aspoň akýsi záber), no keď sme sa sem už trepali…
…budeme pokračovať kúsok ďalej, ten nenápadný skalný hrebienok vyzeral spod Troch stodôlok naozaj veľmi sľubne…
A tak sa ponárame hlbšie do Pralesa, les okolo získava divší nádych, i výhľady na Vysokú sú akési lepšie, aha! tam vpravo vykúka hrad, kto z vás ho prvý spozná? Nie Smolenice, neboli správne, skús ešte raz… Ostrý Kameň! – ale no!? (ďalší pokus)… Jasné, Plavecký a hneď vedľa biele skaly roštúnske…
Ešte sa kúsok vydriapeme, je to naozaj krásne miesto, skaly, stromy, výhľady, divoké bralá, korene, pne a pováľané kmene, prales. Veľký heg, podivné meno… Tak táto odbočka sa naozaj vydarila! Našli sme zaujímavé miesto, krásne, tiché, nenarušené, nechajme ho v pokoji odpočívať, veď je to predsa Prales…
Lúčime sa s Vysokou, venujeme jej (dnes) posledný pohľad, zas je o čosi iná, veď tie hlasy nakoniec (ani toľko) neklamali… Na sedlo Skalka by už aj kameňom dohodil, možno tam stretneme Potulnú kaviareň, voňavú kávu od Vlada by som si veru dal. Aj si chvíľku oddýchol…
Káva, všemožné nápoje a mnohoraké maškrty chutia ako už dávno nie (presne asi 6 dní a niekoľko minút), nálada je stále skvelá, odhodlanie veľké… zajačie úmysly (ktoré som mal pripravené ako záložný plán) tak radšej ani nespomínam, pokračujeme na hrebeň Bielej skaly. A potom sa uvidí…
Cez zvalený plot vstupujeme do obory, kedysi tiež zakázaného priestoru (Pralesy či poľovná obora, vždy sa nájde niekto, kto si vykolíkuje svoj priestor, mysli, že tam môže vstúpiť len on), aspoň sa tu však (priveľmi) nerúbalo, všetko tak pôsobí pôvodne, nenarušene. Krásne urastené stromy, uhnívajúce torzá i pokrútené zákrsky živoriace na skale tu žijú v podivuhodnej symbióze. A pod nimi sa všade dookola tiahnu, štipľavou vôňou presycujú vzduch, rozľahlé polia medvedieho cesnaku, státisíce útlych zelených výhonkov práve sa predierajúcich spod zeme. Skupina sa ihneď rozbieha po celej šírke priestoru, každý sa hostí, aspoň štipku sa snaží nazbierať. Ale je silný, potvora, úplný ekrazit! Ostrá chuť štípe v ústach, páli v žalúdku. Stačí len pár byliek, nemusím to preháňať, ešte len začína rašiť…
Skaly a stromy, kmene a bralá. Hádam nikdy sa nenabažím toho divadla, snáď nikdy sa mi nezunuje tá prírodná galéria. Tu by som sa dokázal túlať dlhé hodiny, čakal na správne svetlo, pozoroval slnečný prach, zväzok tenkých lúčov odrážajúci sa na priesvitných sukienkach drobných vzdušných víl. Stále to isté, avšak na milión rôznych spôsobov, nedokážem sa od toho len tak odtrhnúť, kochám sa, fotím, zaostávam. A na všetko zobďaleč pokojne dohliada mohutný hrebeň, Geldek či Jelenec (vyberte si podľa vlastnej ľubovôle)… Biela skala, nádherné miesto.
No na Holinte nás už netrpezlivo čakajú kamaráti, Janči so Štefanom, cyklistickí nezmari. Je rozhodnuté, dnešné plány tak naplníme v celom pôvodnom rozsahu. Zostup z hrebeňa na čistinu Valova je strmý, no dobre schodný. Škoda, že nemáme čas sa dlhšie pomotať po blízkych bralách, niektoré z nich lákajú, majú skutočne fantastické tvary, zaujme hlavne výrazná skalná ihla.
Na Holint to máme len kúsok, cyklisti tam už naozaj nervózne podupkávajú, napojíme ich, pohostíme (do cyklotaštičiek sa toho veľa nezmestí), chvíľu sa porozprávame. Dalo by sa tu zdržať aj dlhšie, nechať sa unášať pokojnou atmosférou lúky, dovoliť času, aby okolo nás pretekal pomaly, nenáhlivo, v takýto krásny deň sa predsa neradno plašiť.
Koľko by toho bolo možné napísať o Holinte, ako dlho by sa tam dalo sedieť, vyhrievať na slniečku, oddychovať! Koľko jedinečných ľudských osudov by vedel prerozprávať podvečerný vánok. Koľké kroky formovali tvar tejto lúky… Kde stáli tie duté lipy? Dajú sa tu ešte nájsť stopy dávnych obydlí? Koľko máme vlastne do cieľa?
Ešte veru riadny kus cesty – my aj cyklisti. Lúčime sa, rozchádzame. Oni kamsi pod Geldek, my opäť popri Bielej skale (a zaujímavej ihle) po krásnej lesnej autostráde, ktorá sa nekonečne kľukatí hlbokými lesmi až na Malú Kobylu. Tu to už spoznávam, tam po známej cestičke (skoro ju netrafím) prekročíme potôčik Pajdla, kúsok povyše prekrižujeme magickú lúčku (hneď pri prvej návšteve mi uviazla hlboko v pamäti) a spustíme sa k rybníku a zotavovni Biela skala. Pokoj jej klientov však nenarušíme, odrazíme sa na opačnú stranu a po doteraz neznámych cestičkách a chodníčkoch sa prepletieme k vodnej nádrži Fugelka.
Nakoniec sme poblúdili len raz (no tak dobre, dvakrát), nie každá cesta na mape má svoj predobraz aj v teréne (opakujem si pri takmer každej našej túlačke). Netreba však zúfať, aspoň sme spoznali nové miesta. Ako vždy krásne (oplotok pri rúbanisku) a magické (skalné obetisko, či miesto podivuhodných rituálov, sabatov malokarpatských bosoriek).
Fugelka je už dlhšie vypustená, vraj v rekonštrukcii. Dúfam, že nie v totálnej deštrukcii, tohto miesta by bola škoda. No i bez vody (možno práve vďaka tomu) nadobudla táto vodná nádrž ďalší rozmer.
A odtiaľto cestu poznám – aspoň si to myslím, túto trasu som už raz išiel – no na bicykli a v protismere. Takže tu vlastne kráčam prvý krát, (takmer) nič nespoznávam, nemať vo vrecku GPS – motám sa tam ešte dnes. Aspoňže si pamätám odbočku na utajenú huncokársku lúčku pod Kuchynskou (Jozef B. ma neskôr upozornil, že miesto sa volá Tanierkárová – ďakujem).
Myslel som, že toto bude zlatý klinec dnešného programu, že práve toto miesto, presiaknuté magickou silou a tajomnou atmosférou zaujme každého. Nakoniec mám problém presvedčiť aspoň niektorých, aby si zašli tých niekoľko metrov navyše. Asi toho bolo naozaj priveľa, čas pokročil, každý kilometer sa už ráta dvakrát (vidíte, ešteže sme ráno išli po asfaltke!), aj krásou a zaujímavosťami sa dá presýtiť.
Ja som sa, napríklad, úplne obžral. Minule ma odtiaľto nemohli skoro ani odtrhnúť, lietal som hore-dole po lúke, driapal sa na pretiahnutý val ukrývajúci zvyšky domu, pohľadom behal všade dokola – od vrcholu Kuchynskej až na samé dno hlbokého rygolu vyrezaného potokom na okraji lúky, bral do rúk každý kameň, prehrabával sutinu, hľadal v nej zvyšky tehál… Dnes iba ticho stojím, krátko premýšľam. Nad romantikou bytia na tomto nádhernom mieste. Nad realitou života na samote v hlbokom lese. Nad schopnosťami dávnych huncokárov. Nad sebou…
Opäť sme sa riadne roztiahli! Niektorí sa tam vôbec neunúvali, iní sa zas poponáhľali, ja sa ako vždy motám na chvoste – hoci som mal byť vpredu, hľadať smer pochodu. Tieto lesy sú popretkávané cestičkami, rôzne sa križujú, rozbiehajú do všetkých smerov. A potom si vyberaj!
Včera tu muselo veru riadne fučať! Krížom cez cestu ležia na viacerých miestach stromy – to nie sú stromy, to boli lesní obri, máme problém ich obísť, problém sa cez nich predrať. Najviac nám dá zabrať ten posledný – väčšina skupiny stúpa priamo, driapu sa strmo do kopca, len niektorí ho obchádzame, hore svahom sa obtáčame pekne po cestičke. Odmenou nám je krásny výhľad na Veľké Vápenné. Odtiaľto to už hádam do cieľa nejako dotiahneme, i keď posledné metre bývajú najhoršie – …vypnúť hlavu, vypnúť myseľ, nič, iba šliapať, rytmicky kráčať, nemyslieť, nepoľavovať, klásť nohu pred nohu, raz, dva, raz, dva… už len kúsok, už len… – tie dnešné doťahujeme (poniektorí) úplne na morál.
Zoška, autá, cieľ. Konečne. Lúčime sa, niektorí ideme vydýchať atmosféru do Koliby. Napočudovanie sa zmestíme, napočudovanie je obsluha milá, napočudovanie sme nikoho nestratili (sedíme pri rovnakom stole ako vtedy, keď sa Janči vybral hľadať paličky pod Vysokú). Zlatistý mok a káva robia divy, vlievajú život do žíl a silu do tela, opäť vinšujeme Paľovi (už mu minulo päťdesiat i šesťdesiat), bol to pekný deň. A nakoniec celkom vydarený (a výdatný) výlet.
Za spoločnosť a dobrú náladu (ktorá napodiv vydržala každému až do posledných metrov tohto výletu) ďakujem všetkým, ktorí sa v toto nedeľné ráno vydali zo Zošky na celodenné putovanie okolo Vysokej až na Holint (a potom späť): Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Katka Roháčková, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Iva a Jozef Saloví so synom a jeho priateľkou, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Paľo Herceg, Paľo Rapant, Vlado Naď, Jozef Vrábeľ, Stano Macejka, Lojzko Hollý, (nemožno zabudnúť na cyklistov Jančiho Budoša a Štefana Krištofa) a
Juro Golier
Text dlhý takmer ako samotný výlet, únavný rovnako ako jeho predobraz. Koľko slov treba položiť na papier, aby sa vyrovnali počtu prejdených krokov? Koľko viet dokáže vykresliť atmosféru dňa, zachytiť odlesk slnečného lúča na belostnom tele brál, vyčariť známy pocit v duši? Neskromne verím, že aspoň niekto z Vás si v tomto príbehu našiel svoj ostrovček slov, ktorý mu na perách opäť vyčaril skrytý, takmer nebadateľný úsmev.
