sobota 18.3.2023
…nestrať spojenie s vánkom
– a kráčaj.
(Ivan Štrpka, Nové mapy ticha)
Sú také dni… Vystupujem, dvere auta sa s plesnutím zatvárajú („nabudúce viac citu prosím, my nie sme vráta od stodoly!“), krok za krokom sa váhavo posúvam (som lapený, definitívne odsúdený) v ústrety totálnemu pracovnému nasadeniu, ďalšiemu mnohohodinovému vyhnanstvu, brána gulagu je doširoka otvorená, čaká na svojho trestanca číslo 38701 (tie znaky mám nielen vytlačené na prezenčke, mám ich tiež definitívne vytetované v duši), kolesá stroja sa roztáčajú, pripravené na kašu rozomlieť ďalší ľudský osud, už počujem bzučanie napájania, počujem ich klapot. Najskôr však musím prejsť most cez vodu, ktorá nikdy nebýva rozbúrená (i keď trable ma za ňou často čakajú), musím prekročiť Mŕtve rameno. Aby som rozohnal chmáry v duši (či skôr posilnil obavy) načahujem sa do vrecka, vyťahujem to malé „šikovné“ čudo, naučenými pohybmi hladím jeho telo, vydávam príkazy. Som lačný po novinkách, lačný po vedení, veď čo ak niekde pristálo UFO, píše Janči, polovicu sveta cez noc zhltla akási neznáma pliaga, pribudli dva nové lajky… nehľadím pod nohy, nehľadím okolo seba, ale… neznámy popud, čosi divné, mimozmyslové ma núti odtrhnúť oči prilepené na obrazovku, pohľadom stúpam po zábradlí mosta, nechávam zrak ďalej voľne plávať po hladine jemne zdrsnenej skorým vánkom (v toto pokojné ráno ju nenarúša jediná stopa meandrujúcej kačice ani tieň volavky či škrek čajky), po (zatiaľ ešte) hnedých brehoch, po ďalších lávkach i mostoch… kým na horizonte nenarazí na hradbu hôr, hrebeň ktorých zdobí (či chráni) zrúcanina hradu. Ranný svit sa len pred malou chvíľou predral cez jemnú záclonku oblačnosti, biele čipky mrakov, tu nadýchanejšie, tam hutnejšie, prekrývajú jasnomodrú oblohu, horizont je trochu nejasný, rozmazaný, bezrozmerný, no napriek tomu krásne čitateľný. Čas a život sa na jediný okamžik zastavili v čarokrásnej sekunde. Akoby vypadla z majstrovej palety, akoby filmové kulisy vystúpili z plátna. A ja aby som sa v taký deň trepal do práce! Ktovie, čo prinesie víkend?
Ešte ani poriadne nezaschol atrament na papieri… – nie, to znie príliš archaicky, musím to skúsiť znova, v modernejšom štýle… Na klávesnici ešte cítim dotyk posledného textu (to už vyzerá lepšie), no ja nech čo najrýchlejšie prešaltujem na ďalší, preladím myšlienky, zmením formu i tému. Udalosti posledných dní ešte nevytlačili z mysle tie predchádzajúce a ja už musím spracúvať čerstvé zážitky a pocity. Zima ešte ani poriadne neodišla (ona vlastne nestihla prísť) a jar je už v plnom prúde. Svet sa zrýchľuje, život priveľmi letí. V našich šľapajach kráča mnoho prežitých príbehov, tie nadchádzajúce nás už netrpezlivo vyzerajú za každou zákrutou bytia. Mám pocit, že nestíham takmer nič, krátke sú dni a ešte kratšie noci. Na každý kúsok textu sa neskutočne natrápim, ťažko sa skladajú písmenká do slov, ťažko sa hľadajú tie správne vety. Pripadám si ako adept otužovania. Iba na chvíľku hupsnem do písania a rýchlo utekám preč. Otriasam sa, ošívam, hľadám inšpiráciu, dobrý dôvod, aby som sa znova vrátil k textu, vyťukal na klávesnici aspoň niekoľko znakov a… opäť utiekol. Motám sa v kruhu, som ako pes, ktorý naháňa vlastný chvost. A život tak letí… neúprosne letí… prinúť sa, zmačkni sa, nemôžeš predsa večne meškať… snažím sa osedlať čas, ovládnuť svoju lenivosť i schopnosti. Netuším, či sa mi to vôbec kedy podarí…
Už ani neviem kde (na Holinte?), už ani neviem kto (určite Paľo) navrhol, že je čas na ďalšiu opekačku. Súhlasím, všetko má byť v rovnováhe, po zaberačke sa patrí zvoľniť, von nechodíme predsa za výkonmi, nemusíme si (už) nič dokazovať, my si tie výlety (iba) užívame. Na podobné príležitosti mám v zálohe už dlhšie pripravený jeden nápad, túlanie po miestach, ktoré (takmer určite) nikto poriadne nepozná. Ani ja nie.
Keďže to mám takmer v chotári, je pre mňa jednoduché sa tam dostať. Je to ľahké, je to rýchle (aj Piešťany otočím skôr ako stihneš mrknúť okom), je to také rýchle, že zrazu stojím na Pustej Vsi, že dnes sa kdesi po ceste stratili aj naše pravidelné rituály, ani Vás s tým nemienim teda zaťažovať. Je krásne ráno, ukazuje sa pekný deň…
…a stále pribúda áut, je ťažké dopočítať sa účastníkov, čas potrebný na zvítanie sa naťahuje… Dosť! Odchádzame, takto by sa aj z krátkej vychádzky stal celodenný výlet. Tých, ktorí sa spoliehali, že budeme putovať po navrhovanej trase hneď skraja vyvádzam z omylu. Nebudeme sa trepať po asfaltke, vybehneme kúsok povyše k pamätníku SNP, pripomenieme si tragické vojnové udalosti, uvidíme zaujímavé miesto (ktorému nikdy nevenujeme pozornosť), sám som tam už veľmi dlho nebol.
Čo sa aj hneď ukáže – chcem ušetriť vzdialenosť, nechce sa mi to obchádzať desať metrov popri plote, ja a zopár dôverujúcich (dôverčivých) kamarátov si to hore namierime priamo cez cintorín. A potom sa musíme pretláčať pomedzi stĺpiky plotu – taký kaliber štíhlosti (pretisli sme sa, napodiv, všetci), aby sme dobehli tých, ktorí neboli leniví. Pozrieme si pamätník, prezrieme si bunker, povieme čo-to o ich histórii, (hádam sa i) trochu zamyslíme. No hlavne sa kocháme.
Stojíme na kraji nenápadnej remízky v poli, len niekoľko krokov povyše cintorína, očami zľahka kĺžeme po krajine. Hrebeň Tlstej hory a Dúbravy pôsobí odtiaľto ako mohutná hradba, obďaleč vpravo sa krčí drobná Klenová, pod nohami sa obleskuje hladina vodnej nádrže, chalupy Dolnej Pustej Vsi sú po okolí rozhádzané ako kocky lega. Nálada je skvelá, ráno nádherné.
Presúvame sa krížom cez roľu, ide sa dobre, je sucho, ozimina ešte len začína vykúkať spod zeme (príliš jej neublížime). Otvárajú sa prvé výhľady na oblasť kam smerujeme, výbežok Čela a farmu Etelka máme ako na dlani, taktiež lúky pod Oplentovou dierou, Galovo však len nenápadne vykúka na úzadí. Obďaleč prebehne skupinka sŕn, ich nohy sú oveľa dlhšie a rýchlejšie ako malé (no usilovné) tľapky jazvečíka. Čochvíľa stojíme na ceste, ktorá nás aspoň na skok zavedie do kameňolomu nad osadou U Fajnorov.
Z blízkeho dvora na nás cez otvorenú bránu vyštekávajú dvaja strážcovia (boja sa viac nás ako my ich), zo dna kamenného amfiteátra, v ktorom sa už dlho neťaží, vystrkuje svoje žlté hlávky podbeľ. Prví ľudia boli zberači, ich gén sa preniesol naprieč vekmi až do vedomia moderného človeka (aspoň niektorých zástupcov rodu, my ostatní si zatiaľ doprajeme za kalíšok – posledný, dnešný výlet je príliš krátky). Ešte stále je krásne ráno.
Opúšťame farebné steny kameňolomu, navonok vyľudnenou osadou (okná však majú svoje skryté oči) sa presúvame nižšie, turistická značka nás vyvádza na okraj lesa, tam ihneď uhýbame na peknú lúčku (starostlivosť o blahobyt voľne žijúcej zveri je dojemná), z ktorej sa na správnom mieste opäť ponoríme kúsok do lesa. Sme na mieste prvej dnešnej zaujímavosti, sme pri vstupe do jaskyne Oplentova diera. Vstup do nej je relatívne jednoduchý, nemôžeme ju preto bez povšimnutia obísť.
Vnútorná sieň je rozľahlá tak akurát, aby sme sa tam na dvakrát pohodlne vystriedali všetci, iba niektorí sa nechcú umazať, spoliehajú sa, že fotografia dokonale zachytí zážitok. Nezachytí. Netopier driemajúci v štrbine skaly (potichu, nesvietiť – neprebudiť), pavučina jemná ako myšlienka (stačí iba ľahký pohľad a hneď sa prehýba), tajomný nápis na stene (večná túžba človeka zanechať po sebe niečo zmysluplné), kameň, ktorý pod svetlom baterky mení farbu, štrbina, zával, možno chodba pokračujúca do hlbín hory. To treba vidieť, to treba zažiť, obraz je plochý, slová nemé.
Von na svetlo. Paľo rozpráva povesť o Turkoch i ďalšiu o dvoch kamarátoch. Hoci je príjemný teplý deň, po chrbtoch nám behajú zimomriavky (ešteže si to nechal na neskôr, takto by dovnútra hory vliezol málokto – z hĺbky brala náhle počujem kvílenie a divné zvuky – je to len moja príliš živá fantázia či živá skutočnosť?!). No čoskoro prestanú, tento deň je príliš pekný na chmúrne myšlienky.
Späť na lúčku, späť na značku, po nej sa presunieme kúsok vyššie do doliny. Cesta nebadateľne stúpa., jar sa pomaly, no nezadržateľne hlási o slovo. Okolie chodníka i neďaleká lúčka začínajú hrať farbami. Zatiaľ len nesmelo, iba miestami, no drobné hlávky rôznych veľkostí a farieb sa už začínajú tlačiť spod zeme. Nie som botanik, rastliny nepoznám, rád si nechávam v zálohe miesta, kde sa môže naplno rozvinúť moja fantázia, ani sa nesnažím pátrať po ich menách. No sú krásne. Sú prvé. A pekné ráno sa nebadateľne premenilo na krásne skoré predpoludnie.
Musíme opustiť značku, odbočiť do lesa. Niekde tam hore by sa malo ukrývať zaujímavé miesto, tip na návštevu som dostal od kamaráta. A tak pomaly šuchoceme hrubou vrstvou lístia (medveďa tak dnes opäť nestretneme), stará zvážnica začína prudšie stúpať, aj sa trochu zadýchame, naše rozhovory však tento kopček neukončí, je na to prikrátky i príliš málo strmý. Už sme skoro hore, stúpanie sa premenilo na rovinu, napravo od nás sa týči zaujímavý vrcholček, pod ním zelená okruhlica, medvedí cesnak štípe vo vzduchu, odbočujeme z chodníka. Zopár nás prechádza ďalej, vyššie na hrebienok, na pekné, zaujímavé miesto, malokarpatsky tajomné, magické. Pod nohami sa nám povaľujú kamene a kamienky rozličných farieb aj tvarov, kde sa tu nabrali, kto alebo čo ich tu porozhadzovalo, čo je to vlastne za kopček? …veď ani nemá meno…
Ostatní už čakajú povyše, z druhého vrcholu tejto nenápadnej hôrky sa otvára pozoruhodný výhľad (stačí nájsť len dieru v plote). Okolie – blízke i to vzdialené, máme ako na dlani. Bradlo, Javorina, kus vedľa Tríbeč a Žibrica, pohľad behá zľava doprava a potom späť (a stále dookola), čo je to za vrtuľu? identifikujeme veterný rotor na Ostrom vrchu nad Vrbovcami (myseľ zalieta o necelý rok späť), ale… prečo sa dívať len do diaľky, keď sa nám skutočné klenoty povaľujú priamo pod nohami… kopaničiarsky kraj je predsa taký úchvatný… z väzenia pamäte vyslobodzujeme Mosnákov, Šindelov, Beňov… netreba chodiť ďaleko, netreba chodiť vysoko, to pravé objavíme niekedy úplnou náhodou (ktorej treba občas trochu pomôcť). Červená hora je napriek naoko nezaujímavej výške práve takýmto pokladom…
Chvíľu postojíme, popijeme (už iba čaj), pomaškrtíme (nie priveľmi, čaká nás predsa opekačka) a ideme, čas nepostojí ani v takéto krásne predpoludnie.
Spúšťame sa dole, na kraj lesa (či poľa – uhol pohľadu), znova sa napájame na značku. „Veď sem sme mohli vybehnúť priamo, ušetriť vzdialenosť, výšku aj čas!“ – no boli by sme ukrátení, nespoznali by sme ten naoko bezvýznamný, obyčajný, fádny (dokonca na mape nepomenovaný) kopček, Červenú horu, krásny výhľadový vrchol (kam sa hrabe Choč či Lomničák). Odteraz, keď pôjdem (na bicykli) po ceste z/do Košarísk ponad Trvajovú, vždy šibnem zrakom na tú nenápadnú zalesnenú homôľku. Oddnes už patrím medzi zasvätených, oddnes už viem…
Pokračujme však, dnes chceme predsa opekať (ešte však neviem kde presne, zostáva mi posledný tajný tip). Cesta sa obtáča okolo Galova, ktoré vraj má zaujímavý skalnatý vrchol, ten ja predsa nemôžem obísť (ostatných stiahnem, samozrejme, so sebou). Značiek už na dnes stačilo, v poslednom čase sa najradšej túlam (potichu s očami dokorán) po krajine bez ciest (ďakujem pán Štrpka), začíname šliapať lesom, obchádzame húštiny a vývraty, prekračujeme torzá kmeňov zarastajúcich do trávy, hľadáme cestičky lesných tvorov. Po nevýraznom hrebienku sa predierame priamo na vrchol.
Zvesti neklamali, vrchol je zarastený, skalnatý (na lezenie nevhodný avšak pekný), pocity z prvovýstupu však kalí betónová vrcholová kóta. Niekto tu už pred nami bol… Deň je ale aj napriek tomu stále pekný a vydarený.
No ten zostup! Mapa neklamala, vrstevnice sa týmto smerom takmer zlievajú, udržať sa v traverze je ťažké, niektorí preto volia radšej priamy zostup (riadený pád), poniektorí aj priamo šmyk a zošup po zadnej časti tela (teda po riti). Chvalabohu dole sa dostaneme všetci v zdraví, môžeme sa kúsok vrátiť, v starom kameňolome nad osadou U Mosnákov nachádzame na opekačku tie najlepšie podmienky.
Len nech sa oheň rozhorí, nech nedymí do očí, nech mi nezhorí špekáčka, nech slanina nespadne do prachu, nech sa neuvoľní tá veľká skala držiaca v stene len nadpozemskou silou. A hneď vedľa nás si rozkladá stanovisko Potulná kaviareň u Vlada, voda už šuští, voda už vrie, káva rozvoniava, káva chutí. Je veselo, je dobre, užívame si (ďalšie) krásne poludnie kdesi na okraji našich milých malých Hôr.
A to ešte stále nie je všetko. Nad nami sa čnie posledný vrchol dňa, čaká nás výstup na Kozinec. S plným bruchom či nalačno, nič iné nám nezostáva, musíme sa nahor nejako vyštverať. Začíname náročný, asi 150 metrový výstup (s prevýšením viac než 20 metrov). Za odmenu si užívame pocity prvolezcov, tu už chýba vrcholová kóta, či akákoľvek známka prítomnosti človeka (veď kto by na také miesto aj lozil).
Kozinec, len taký pupík či kozinec, nestáť nám v ceste (a nemať utkvelú predstavu o potrebe vyliezť na každú vyvýšeninu v širokom okolí) ani sa tam nedriapem (a neťahám všetkých so sebou). Dojem však napráva druhý vrchol (áno, toto malé nič má aj druhý vrchol!) – keď sa naň konečne prederieme, ani nie desať metrov poniže (možno o meter viac, možno o meter menej) stojí a obzerá si nás diviačica a osem mláďat. Nakoniec našťastie usúdia, že tá farebná hlučná dvadsaťhlavá obluda s osemdesiatimi končatinami, tá degenerovaná gigantická stonožka, môže byť pre nich nebezpečná (určite nezaujímavá a nejedlá) a tak črieda volí radšej usporiadaný ústup (dole na poli vyplašia voľne sa pasúce ovce). Nič sa nedeje len tak bez príčiny, každá snaha je (občas) spravodlivo ohodnotená. Toto stretnutie stálo naozaj za to, nakoniec som rád, že sme túto bezvýznamnú homôľku neobišli. Pekný deň sa preklopil do poobedia, krásny deň pokračuje.
Schádzame (aj my) na lúku, samotu U Baranov (na Poľane) obchádzame však radšej naokolo po ceste (komu by sa páčilo, keby sa mu po izbe špacírovali nezvaní hostia). Krásne a magické sú samoty Hôr.
Lesnou cestou sa spúšťame nižšie, oblúkom skraja lúky obchádzame osadu U Bajcarov, táto krajina je neskutočná! Okruh sa pomaly uzatvára, z diaľky obdivujeme pod Čelom farmu Etelka, obraciame sa, pohľad na úhľadnú symetrickú homôľku – Kozinec, nám takmer vyrazí dych. Všade dookola sa ako more rozlieva kopaničiarsky kraj, sme stratení, sme stroskotanci v oceáne krásy a pokoja. Na miestach, ktoré by len málokto čakal v našich Malých Karpatoch…
Nakoniec to musíme zobrať krížom cez pole, omámení čarom kopaníc nedbáme na smer pochodu, ťahá nás to bokom, reštaurácia na Dúbrave leží viac vpravo… Dnes nám však ide karta – napočudovanie sa všetci pomestíme ku stolom, môžeme si vychutnať príjemné posedenie, osviežujúci nápoj a poniektorí i chutné jedlo (pri príjemnej prechádzke trávi naozaj rýchlo). A čas tak rýchlo letí…
Potom sa už len rýchlo presunieme na Kopanú cestu ukrytú pod stromami na svahoch Dúbravy, po nej je to na Pustú Ves len kúsok. Pri rozhovore ubieha chodník pod nohami hneď svižnejšie, čochvíľa sa lúčime so Zuzkou a Hankou, domov to poľahky zvládnu pešo, ostatní sa presúvame k autám. Na brehu priehrady si vychutnáme poslednú magickú chvíľku – ten pohľad mám veľmi rád, vždy sa pristavím, chvíľku postojím, zahľadím na pokojnú hladinu vody, stisnem spúšť. Tých fotografií mám doma už plno, hoci napohľad rovnaké, no každá je iná (i keď ten rozdiel spoznám často len ja sám).
Lúčime sa, nasadáme do áut, odchádzame. No už o týždeň budeme mať ďalšiu príležitosť na výlet, krátky a či dlhší – určite však vydarený.
Dnešných potuliek kade-tade po neokukanej, málo navštevovanej okrajovej časti Malých Karpát sa zúčastnili: Anka Kučerová, Katka Roháčková, Janka Nagyová, Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Zuzka Šmachová s dcérou Hankou, Jozef Baránek s dcérou Evou, Jozef Polakovič s manželkou Milkou, Helén a Ľuboš Rosoví, Lydka a Stano Macejkoví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Juro Poláček, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Vlado Naď, Vojto Galbavý, Lojzko Hollý a
Juro Golier
Ručičky hodín urazili riadny kus dennej cesty v ústrety zaslúženému odpočinku (možno to viete, možno nie – večer, keď zhasne posledná žiarovka, keď sa všetci uložia spať, keď sa z izby ozve prvé tiahle pílenie, hodinové ručičky zastanú a oddychujú, prebudí ich až prvý slnečný lúč, prvé zakikiríkanie kohúta, či prvé zapraskanie spánkom stuhnutých kostí… až vtedy sa rýchlo otrasú, pootočia do správnej polohy a tvária ako neúnavní pracanti), my vieme aj z krátkej vychádzky vyčariť celodenný výlet (a popritom sa nenudiť).
