sobota 1.4.2023
Popolavo sivé skoré ráno, fádne, nudné, beztvaré, pondelok sa predo mnou týči ako stena El Capitan, začínam liezť prvú dĺžku ďalšieho týždňa (teraz sa ešte zdá byť nekonečná), vietor sa divo preháňa popod mosty, čerí hladinu Mŕtveho ramena, je smutná, prázdna, ničotná, len jediná osamelá volavka sa nehybne čnie proti oblohe presne uprostred stojatého bahnistého toku, obraz sa vlní v ostrom dychu zobúdzajúceho sa dňa, pripomína obrazovku starého televízneho prijímača, čiernobiele zrno a náhodne bežiace krivky, vtedy stačil jediný presný úder a všetko sa (na malú chvíľku) napravilo – kam ale udrieť dnes?, doba plynie, technika sa vyvíja, brehy rieky už vysielajú vo farbe, stále ešte nejasnej, rozmazanej, rozpitej, hnedozelenú plochu narúšajú malé fialové kvietky, tvoria rozľahlú okruhlicu, drobné ďatelinky či iné neznáme rastlinky sa rozložili na tráve ako nečakaný hosť, ako votrelec, ako UFO uprostred obilného lánu, ako blesk z jasného neba, chlad zalieza hlboko do kostí, zima hryzie uši, ohlodáva končeky prstov, vrecká bundy sú príliš plytké, jej zips prikrátky, prednedávnom bolo všetko úplne inak, jar vykúkala z každej škáročky, slnečné lúče sa drali pod privreté viečka, deň spieval vtáčími trilkami, pred pár dňami (na inom konci sveta) som zažil už takmer leto, aj tá neposedná vlna čo roky driemala v hlbinách mora, čo desaťročia vyčkávala na svoju príležitosť, na svoj okamžik slávy, nebola vôbec studená, ešte dnes cítim hravý dotyk peny, jemný piesok v topánkach, úsmev v duši, zdá sa to tak blízko, zdá sa to tak dávno, akoby to ani nebola pravda, no teraz už opäť kráčam v ústrety stroju, mlynčeku na mäso, tento spôsob jari zdá sa mi akýsi podivuhodný…
Ako psíček a mačička… – navaril som veru riadnu kašu, už sa v tom ani ja poriadne neorientujem, sám neviem, čo som tým chcel vlastne povedať, všetko sa mieša so všetkým, udalostí je v poslednej dobe primnoho, zážitkov ešte omnoho viac, myšlienky preskakujú jedna do druhej, vôbec nič nestíham, neviem kde som, neviem kto som, či ešte vôbec som… Takže znova a pekne poporiadku…
Výlet uprostred týždňa (pre niekoho bežná realita, pre mňa nečakaná exotika) spôsobil, že aktivitou na tento víkend som sa začal zaoberať až na poslednú chvíľu, aj tak nebolo (vzhľadom na nejasné výhľady počasia) jasné, ako to všetko dopadne. Nakoniec sa zdá, že sobota by mohla byť v poriadku, javí sa optimisticky, mail odlieta k svojim adresátom, niekto sa hádam na Dobrej Vode objaví.
Dnes nesmiem za žiadnu cenu meškať, dnes budem aj ja spolucestujúci, Braňo predsa nemôže vyzváňať pred bránou, sledovať, ako na pyžamo navliekam bundu, len v letku schmatnem raňajky, ako mením papuče za vibramy. A náhle všetko ladí, všetko ide od ruky, ako po masle, asi preto, že dnes nemusím vyčkávať nad tým prekliatym kastrólom, hypnotizovať hladinu punču, dohovárať mu nech už konečne zovrie. Je tu jar, meníme šatník, zo skríň vyťahujeme iné oblečenie, je čas zmeniť aj zvyklosti, prichádza obdobie nových jedál, nových nápojov, deci suchého vína osvieži viac.
V aute sa nebudeme musieť mačkať pridlho, odvezieme sa len kúsok, na Dobrú Vodu, možno sa nám tam podarí nájsť ešte nejaké neprebádané zákutia, objaviť nové zaujímavé miesta. Našťastie aspoň niektorí uverili, že moja výzva nebola prvoaprílovým žartom, uverili, že príde aj ktosi ďalší, že sa počasie vyvŕbi tým správnym smerom, prišli, merali cestu na známe námestie, v partii nám bude predsa len veselšie.
Zdržíme sa presne len toľko, aby sme sa pozbierali, zvítali, aby sme prvýkrát okoštovali majstrovstvo našich drahých cukrárok, aby neochladlo varené víno. Ideme. Dnes sa pokúsim odfotiť kostol inak ako obvykle, tie naťahané drôty ma už se… hnevajú, furt sa tam pletú, zavadzajú, bez nich to nijako nejde, fotky v počítači upravovať odmietam, tú peknú scenériu cvaknem zboku. Až doma zisťujem, že kde-sa vzal tu-sa vzal, na fotke sa okrem kostola objavil aj akýsi prízrak. Nevadí, skúsim to nabudúce (no Maroša už na výlet radšej volať nebudem).
Na Hoštácku hôrku by sme už vybehli hádam aj poslepiačky, je to taký fajný kardio briežok, vhodný na rozdýchanie, na zhodenie prebytočných gramov (teda vrstiev oblečenia), ponúka pekné výhľady. Dnes navyše okorenené krásne vyfarbenou, zaujímavo dramatickou oblohou. Snáď (ešte) nezaprší.
Paľo hore nepostojí, driape sa kamsi nižšie, hádam sa tam kdesi nezgerí – nie, on nám len chce ukázať malú jaskynku. Nachádza sa kúsok pod vrcholom, neviem kde to vyňúral, doteraz som o nej netušil, ani na mapách nie je – a to som si myslel, že tu poznám (skoro) všetko, že tu ma už nič nemôže prekvapiť. Mení sa však aj Hoštácka hôrka a jej okolie, čistia ju od náletov, od kríkov či stromov, dúfam, že tak nepripravujú priestor na rozširovanie pastvín. No bohužiaľ sa mení aj počasie, začína jemne popŕchať… nevadí, blížime sa k lesu, stromy nás prikryjú, stromy nás ochránia….
Nie tak úplne, ale trochu vody ešte nikomu neublížilo, komu to prekáža – nech si vytiahne kapucňu, komu nie – nech si to užíva. A tak sa krok po kroku, meter po metri posúvame po peknom upravenom hospodárskom lese, aj posed sa tu nájde, aj lesné stroje, ich motory bežia, bude sa ťažiť, bude sa rúbať. Miesto budúcej skazy nechávame našťastie rýchlo za chrbtom, čochvíľa sa vynárame na miestach, kde ťažba prebehla už kedysi skôr, cesta vedie otvoreným priestorom, otvárajú sa výhľady na prvé dnešné holoruby – je to pekný výhľad, je to škaredý pohľad, desivá lysina, hnusná jazva na tvári hôr.
Našťastie sú tu kamaráti, pri tých našich večných rozhovoroch sa i takéto chvíle znášajú ľahšie.
Pôvodne plánovaná cesta klesá kamsi medzi kríky, ešte trochu popŕcha, nič vážne, to len počasie dnes s nami laškuje (pozri do kalendára 😊 ), no nikto z nás netúži predierať sa namoknutou húštinou, ešte chvíľku pokračujme radšej rovno. Túto cestu z Hoštáckej hôrky som doposiaľ vôbec nepoznal, je fajn, je nenáročná, je to dobrá skratka do tejto časti hôr. Ani sa nenazdáme a vynárame sa pri hájovni Široká. To je dobrý dôvod na krátku prestávku, na občerstvenie.
Batohy ihneď putujú dole z chrbtov, ich obsah sa v okamihu objavuje na stole, môže začať prvé dejstvo nášho pravidelného víkendového obžerstva. Rožky a chleby chutia (spolucestujúca zas dobre navarila), cukrárky sú šikovné, nápoje lahodné, úroda zo záhrad osviežujúca, nálada výborná. Nakoniec sa aj to počasie umúdrilo, slnko síce ešte nesvieti, no vyčkajme, zatiaľ aspoň prestalo popŕchať. Aký pekný deň, aký vydarený výlet – ešteže sme nezostali doma!
Aj krátky oddych poteší, dodá chuť pokračovať. Najskôr sa spustíme kúsok nižšie, na križovatku Hustý snop, odkiaľ sa hneď začíname driapať kamsi hore na hrebeň, na miesta, ktorými vedie dobre známa červená SNP-čka. Prvé metre sú výživné, navyše riadne blatisté, situácia sa našťastie čoskoro vylepšuje, stúpanie prechádza takmer do roviny, blato mizne. Tak ako stromy v holorube – otvára sa ďalší široký, zaujímavý výhľad, moja vnútorná schizofrénia sa prehlbuje – mám sa tešiť z krásnych výhľadov na Vrátno, Červíčku a ďaleké okolie či smútiť nad stratou lesných velikánov? Tento les je hospodársky, tu sa rúbalo aj rúbať bude, hlúpe myšlienky rýchlo potláčam hlboko do úzadia a radšej sa teším z krásnej chvíle, z pekného dňa. Kochám sa, fotím, zaostávam – tak ako vždy.
Ďalšie pre mňa neznáme, no zaujímavé miesta, aj tie čo nás ešte len čakajú – nakoniec to nebol až tak zlý nápad vybrať sa sem, tento naoko nenápadný, ničím výnimočný kút má čo ponúknuť, krásne sú tie naše Karpaty, na každom kroku ukrývajú pekné zákutia, tajné poklady, len sa netreba báť ich objavovať.
Ale to už vidíme drobnú stavbu, vraj horáreň (či skôr poľovnícku chatku) Masiarová, stojíme na vstupe do Matejkovej doliny. Neváhajme, vykročme, aj tu hádam objavíme čosi nové, čosi zaujímavé. Chodíme predsa s otvorenými očami i otvorenou dušou, sme pripravení vykutrať čoby spod zeme skryté klenoty týchto hôr. Stačí byť pokorný a nikam sa nenáhliť, odmena je istá, odmena je sladká.
Cesta spočiatku klesá pozvoľna, les bráni širokým výhľadom. No i tak na opačnej strane doliny pomedzi stromami nenápadne vykúka zaujímavý mohutný hrebeň, kde-tu prizdobený vencom skál. Horniaková, škoda, že som tam nepotiahol trasu, budem sa sem musieť niekedy vrátiť. A potom vybehnem aj hore svahom, ktorý sa tiahne naľavo nad našimi hlavami, vraj je odtiaľ pekný výhľad na Brezovú, nie len tento uzučký priezor v štrbine úbočí. Cesta sa láme, prudko klesá na dno Matejkovej doliny.
Navštíviť Brezovú sa dnes nechystáme, pošetríme nohy aj čas, krátku prestávku si doprajeme tu a teraz, skôr než sa začneme znova driapať hore na hrebeň. A tak len postávame (sedieť nie je veľmi kde), pojedáme, popíjame (čaj i čosi chutnejšie), maškrtíme, snažíme sa doplniť sily (hoci sme ich zatiaľ ani priveľa nestratili). Iba Maroš nepostojí, stále kdesi pobehuje, asi loví zážitky.
Tucet párov nôh (jeden je už samozrejme ďaleko vpredu) šuchoce hlbokým lístím, nad vrcholkami stromov začína presvitať modrá obloha, dole strmými svahmi sa do údolia derú prvé slnečné lúče tohto dňa. Hrebeň naľavo láka, hora volá. Postupne sa dostávame vyššie a vyššie, veď odtiaľto je to nahor už iba kúsok, necháme ten vrchol stáť (v takýto pekný deň) len tak nepovšimnutý – nevybehneme?
Nakoniec sme vybehli. A ešte aj kúsok vyššie, ďalej po hrebienku. Sme na kóte 462 m, na Horniakovej. Stojíme, kúpeme sa v slnečných lúčoch (konečne!), ako malé deti sa špľachoceme v bezodnej hlbine jasnomodrej oblohy, pomedzi stromy sa snažíme nakuknúť ďalej do okolia. Paráda! Krajina nám leží pod nohami, krajina sa rozbieha v ústrety horizontu. Ako šíry oceán. Bradlo, Branč, Pálava… – množstvo neznámych i bezmenných vrchov, vŕškov, pahorkov, rozľahlé plochy lesov, občas rovina pretkaná hájmi a remízkami, zvlnené homôľky – všetko máme na dosah, všade sa vieme preniesť v jedinom oka mihu. Ihravé lúče slnka a neposedné biele barančeky oblakov s nami hrajú škádlivé hry, skrývajú a hneď zas sprítomňujú perleťovobielu ozdobu na vrchole neďalekého Bradla, dominantu okolia, známu mohylu. Ani sa nám nechce odísť.
Neplánovaná (klamem – v kútiku duše som dúfal) návšteva, táto krátka odbočka stála za to, Horniaková nás prekvapila zaujímavými výhľadmi i pokojnou atmosférou. Je to naozaj pekné miesto, skryté a kúzelné, ak pôjdete niekedy okolo, zastavte sa. Tie najkrajšie miesta predsa vždy ležia kúsok povedľa. Napoly utajené, akoby zabudnuté.
Ale to sa už blížime na Dlhé rovne – po cykloceste & asfaltke (tam to predsa dobre poznáme) zbehneme na Hustý snop, odtiaľ vybehneme kúsok na hájovňu Široká (tam sa znova krátko pristavíme) a potom ešte vyššie. Výhľady z týchto miest sú neskutočné. Spoza vysokých tráv a suchej mladiny vykúka vpravo vpredu strapatá štica Červíčky, priamo za našim chrbtami sa proti oblohe rysuje členitý hrebienok – od dnes už dôverne známa Horniaková, akoby hradná zrúcanina sa na vrchole Bradla belie výrazná silueta mohyly, hlboko pod nami sa na kraji zelenej lúčky krčí hájovňa, zdá sa tak ďaleko, avšak ešte stále cítim na jazyku lahodný dúšok vína, ktorý sme si dopriali v ústraní jej posedenia. Ponárame sa do lesa, aj ten je neskutočný, čarovný, tak ako celé okolie Vrátna, pod svahy ktorého vedie táto cesta. Tam to mám rád, sem sa vždy rád vraciam.
Z lesnej asfaltky veľmi rýchlo odbočíme vľavo, chceme si pozrieť skalky nad vyvieračkou, dnes tie menej navštevované – Líščiu stenu a Veľký autobus. Na týchto miestach sa aktuálne lezie asi veľmi málo, bralá vystupujú z hustého porastu, v stene sa zachytil mach a drobné trávy. Výhľad na Bachárku (i Vrátno) je však (hlavne z Autobusa) prekrásny, láka (čo len na malú chvíľku) posadiť sa na kraj skaly, hompáľať nohami, zabudnúť na čas (a všetko zlé), zahľadieť sa do diaľky, rozprávať sa s krajinou, so sebou samým.
No tieto miesta majú tiež iné čaro, neuchopiteľné, skryté, len ťažko definovateľné kúzlo našich malých veľhôr. Kráčaš lesnou cestou, širokou, vyjazdenou, ako Ariadnina niť sa tiahne úbočím, udáva smer tvojho putovania. Náhle však cítiš neurčitý nepokoj, počuješ nečujné volanie, čosi neznáme ťa núti odbočiť preč z vyšliapaných koľají, láka ťa vydriapať sa hore briežkom. Už si to veľakrát zažil, tušíš čo ťa tam čaká. Nedotknutý magický les – les, ktorý dokáže rozprávať. Skaly a stromy. Sochy. Príbeh života. Malokarpatský prales.
A tiež rozľahlé polia medvedieho cesnaku, v okamihu sa všetci rozpŕchnu po okolí, snažia sa ochutnať jeho vôňu, zachytiť jeho chuť, doniesť si z toho aspoň štipku aj domov.
Ďalej je to už len povinná jazda. Deň sa preklopil do poobedia, čas nepostojí. Zľahka sa prešmykneme popod Milkine veže a Hodinkovú vežu, jaskynku v Balážovej veži dnes ponecháme bez povšimnutia, krok za krokom sme stále bližšie cieľu. Popri ohradníku (veríme, že elektrickom) s nezúčastnene a tupo (našťastie!) hľadiacimi býčkami sa dostávame na dobre známy chodník vedúci pomedzi polia a pastviny na Dobrú Vodu (či na Vítek – uhol pohľadu). Týchto výhľadov sa hádam nikdy nenabažím!
Nebudem sa snažiť popisovať neopísateľné, pokúšať sa na druhých preniesť pocity, ktoré tento pohľad vyvoláva vo mne. Skúste si pozrieť fotografie, možno pochopíte. Alebo ešte lepšie – vybehnite si sem, zastavte a rozhliadnite sa. Ak to nepríde, chvíľu postojte a len tak ticho sa dívajte okolo seba. Stále nič? Tak potom choďte domov, vaše miesta sú asi niekde inde…
Ale to sa už dotýkame Dobrej Vody, už vchádzame do jej uličiek, počujeme jej zvuky, cítime jej vône. Končíme. Opäť sme spoznali nové miesta (i keď sme si niektorí mysleli, že tu nemáme už čo objavovať), tie dobre známe sme zažili v novom svetle, v novej nálade. Nikdy nie je zbytočné vracať sa tam, kde to poznáme, kde sa cítime ako doma, vždy predsa dokážeme zažiť niečo nové, čosi dosiaľ nepoznané.
Bol to pekný deň, skutočný prvoaprílový výlet. Ďakujem všetkým, ktorí sa nedali odradiť počasím, vytiahli vyššie zipsy svojich búnd, stiahli hlbšie do čela ich kapucne a vydali sa v ústrety neznámemu: Daša Soubustová, Katka Roháčková, Zuzka Šmachová, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Baránek, Braňo Polocík, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Lojzko Hollý, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Farebné ráno druhého dňa, ohromná stena sa naoko zmenšila, akoby sa ponorila hlbšie do zeme, stále je však ozrutná, desivá, hrozná, vietor sa akomak ukľudnil, prefukuje len ponad vodnú hladinu, jemne prehŕňa jej neposednú šticu, úhľadné vlnky sa kolíšu v šikmom rannom svetle, zrkadlová plocha akoby ozelenela, tak ako sa rozsvietili brehy, ako zmodrala vzdialená hradba hôr, volavka zmizla, na hladine sa pohupujú dve labute, krky ladne skrútené, ako biela polovička srdca, vzduch prerezáva neviditeľný škrekot čajok, takýto spôsob jari sa zdá byť akýmsi…
(ja však verím, že raz svitne ráno, keď sa studený vietor premení na vlahý vánok, keď stojatá hladina bude zrkadliť bahnisté dno a krídla vtákov, vzduch osviežia trilky skrytých spevavcov… a ja sa, konečne, budem cítiť slobodný a voľný…)
