Veľkonočný pondelok 10.4.2023
Z tohto deci vína zostali na dne pohára už iba posledné kvapky, zatváram knihu – okno do ríše príbehov a predstáv, malá ručička hodín medzitým dobehla tú veľkú, obraciam ďalší list kalendára, začína utorok, ktorý sa dnes zdá byť pondelkom, je najvyšší čas odovzdať sa pod ochranu spánku – korábu križujúceho bezbrehý oceán fantázie. Ležím, po svaloch nôh sa rozbiehajú státisíce leprikónov, drobných škriatkov, ktorí usilovne premieňajú únavu dňa prežitého ďalším z mnohých výletov na spomienky. Presne takto to mám rád.
Niekedy si myslím, že je zbytočné pokúšať sa tvoriť nejaký zápis, stačí si pozrieť Paľove fotky. Je v nich všetko. Chronologicky zachytávajú dianie na akcii, každú udalosť, každý záblesk v oku. Pohotovému pohľadu nášho fotografa (a hľadáčiku jeho kanóna) nič neujde. No potom sa do toho znova zamiešam ja – moje stromy, skaly či krajinky a všetko je fuč. Navyše kdesi v novinách čítam, že „ľudia si môžu zle pamätať minulé udalosti už niekoľko sekúnd po tom, čo sa stali a pretvarovať svoje čerstvé spomienky tak, aby zodpovedali ich očakávaniam“. Do kelu a čo teraz? Čo ak moje siahodlhé litánie nakoniec vôbec nezodpovedajú skutočnosti, čo ak vás nimi vlastne zavádzam?
A je to tu! Dnes odstrihneme posledný dielik veľkonočných sviatkov, dnes sa (aspoň niektorí) pokúsime uniknúť pred každoročným ošiaľom „tradičných“ zvykov (a rutiny), zahodíme ďaleko korbáče, vedrá s vodou i fľaše lacnej voňavky, nebudeme navštevovať (v tento jediný deň roka) širokú rodinu, všetky známe či susedy, prepchávať sa zákuskami, údeným mäsom a šnicľami, bezhlavo do seba liať víno i všemožné pálenky, vyrazíme radšej do prírody. Hlboko do hôr, tie nás pred tým všetkým (hádam) ochránia.
Ešte som ani poriadne nevytrel karpiny z očí a už… „šibi-ryby, mastné ryby“ – či chcem, či nechcem, ale spolucestujúcu predsa vyšibať (aspoň symbolicky) musím, nech jej zdravie dobre slúži. Túto (celoročnú) povinnosť som si odbavil, po nej nasleduje tá (každo)týždenná – najesť sa, pobaliť, vyraziť – z Vrbového cez Moravany (Braňo dnes pauzuje) a Vrbové (ukazuje sa pekný deň), Šterusy (cesty sú skoro prázdne), Kočín&Lančár (ani fúkať nemusím), Lopašov (čas plynule ubieha), Chtelnicu (bude nás aspoň zo desať?), Dechtice (výlet v tento deň predsa len nie je pre každého) a Naháč (nie každému je dovolené vyvliecť sa z povinností) na Prekážku (takmer nemám kde zaparkovať). To som dnes naozaj nečakal!
Tak teda začnime… – najskôr (aspoň v náznaku) vyšibme kamarátky, potom si dajme po kalíšku (aj do druhej nohy!), k tomu prihryznime čosi sladké… – ale veď práve pred týmto sme dnes chceli uniknúť, tomuto sme sa snažili vyhnúť… Pred životom však neutečieš.
Ani sa všetkých nesnažím spočítať (aj tak to za mňa spravia iní), na parkovisku sa to hmýri, šumí, mieša, skrúca, rôzne motá, psy po sebe medzitým vrčia a štekajú, ľudia sa vítajú a hostia… taký všedný ruch nevšedného dňa. Že sa nás ale na veľkonočný pondelok zíde takáto hromada… ma naozaj prekvapilo. A zaskočilo. Veď ja som si vlastne ani (poriadne) nepripravil trasu. Budeme teda (musieť) improvizovať.
Fotíme sa a hneď sa i lúčime s Paľom, prišiel nás iba pozrieť, vyvenčiť Nika. My sa púšťame cestou vľavo, kamsi pod Handliarovskú skalu. Obchádzame prvé kaluže vody, naše kroky sa prvýkrát dotýkajú blata. Aprílové počasie je už raz také.
Ale i tak sa ide parádne. Cesta je spevnená, tu povyše už obschnutá, horí nám pod nohami. Až priveľmi – niektorí tam vzadu sa na chvíľku pristavili či len kamsi odskočili a sú beznádejne stratení, niet po nich ani chýru, ani slychu. Nežeňme tak („Maroš, stoj!“), počkajme, nie sme predsa na pretekoch. Dnes si to chceme užívať, len tak nezáväzne sa poprechádzať. Nebudeme preliezať žiadne krkaháje, zliezať všetky kopce, nepoterigáme sa nikam ďaleko – jednoducho pohoda. Len taká sviatočná prechádzka.
Keď však naľavo od nás vytušíme hrebeň Handliarovskej skaly… no neodboč tam! Tú predsa nemôžeme obísť, veď to vlastne ani nie je kopec, iba taká drobná zachádzka takmer po rovine, tá sa neráta. A je tam tak pekne!
Ako husi… sa vo vyrovnanom šíku, pekne jeden za druhým predierame hlbokým voňavým kobercom medvedieho cesnaku. Vysoký zelený podrast skrýva skaly, skrýva klzké konáre, treba dávať pozor na každý krok, nikto sa predsa nechce skydnúť, dochrámať sa hneď skraja výletu. Myšlienky putujú späť v čase, vracajú sa spomienky… len dva dni dozadu sme sa kdesi pod Veterlínom predierali snehovou búrkou, po kolená sa brodili snehom, bojovali o každý meter cesty… (viem – prifarbujem & zavádzam, nebolo to presne takto, ale… veď ako inak má vzniknúť legenda?!)
Handliarovská skala je krásne miesto. Tiché, pokojné, akoby zabudnuté, žijúce mimo času, magické… Dnes v pekne rozvíjajúcom sa ráne, vo veselom šume rozhovorov, v ostrej chuti cesnaku jej možno chýba štipka tajomna, jemný závoj hmly, ale nám to vôbec nevadí. Poniektorí zbehneme kúsok poniže, k úpätiu jej kolmých brál – pozdraviť staré vráskavé stromy, pohladiť zamatové líce machu, započúvať sa do nečujného šepotu rozpukaných skál.
Ako vždy som sa zarozprával, pozabudol v rozjímaní. Stratil pojem o čase. A teraz sa pokúšam dobiehať zvuk rozhovorov svojich kamarátov, sledovať miznúce stopy v tráve. Dohnať sa mi ich podarí až takmer pri Gočálovej búde.
Keď sme pri prvej návšteve našli odomknuté dvere tejto chaty, na stole klobásu a peceň chleba, viacerí z nás sa obávali (hanbili?) dnu vstúpiť. Odvtedy sme tu boli viackrát, sedeli a zohrievali sa pri kachliach, veselo oddychovali, študovali starú mapu, prezerali si pomaly blednúce fotografie, naberali silu. Dnes sú však dvere búdy zavreté, mreža zamknutá. Ľudia si nedokážu vážiť voľne dostupné veci, nemajú v úcte dielo cudzích rúk, asi je lepšie napevno zaháknuť závoru. A tak posedávame, oddychujeme a hodujeme vonku, na čerstvom vzduchu. Naše batohy sú plné dobrôt – a to sme pred tým dnes chceli utiecť!
Ako strela priama cesta vedie priesekom, priama, no náhle bahnistá. A pomedzi rovné, ako šíky vojska vyrovnané zástupy štíhlych stromov sa z hĺbky hôr bližšie k nám predierajú obrovitánske staré kmene, stromoľudia, Enti, Matuzalemovia tohto lesa. Zaostávam, fotím, načúvam šumu bezlistých korún, snažím sa porozumieť ich nemým rozhovorom. Ostatní už čakajú na križovatke pod Šrenkovým vŕškom.
Nastal čas rozhodovania, čas na improvizáciu. Nakoniec odbočujeme doľava, možno na Rakovú, možno na Trstín. Uvidíme kam nás povedie intuícia, aký príbeh dnes napíšu do blata ciest stupaje našich nôh.
Už onedlho stojíme na lokalite Klín, križovatke lesných ciest, mieste prvých výhľadov, tam, kde sa pri prechode frontu ukrývali miestni obyvatelia. Svedčia o tom (už horšie čitateľné) slová na obrázku Panny Márie – VĎAKA TI MATIČKO / ZA OCHRANU CEZ VOJNU. / APRÍL 1945. Oddýchnime si tu chvíľku aj my, potešme sa pohľadom do okolia, pomaškrťme, porozmýšľajme ako ďalej.
Dnes som sľuboval prechádzku bez zdolávania vrcholov, Paľa to však láka na skalné okno. Konzultácia s mapou odhalí, že z týchto miest sa tam vieme dostať takmer po rovine, len trafiť ten správny smer (stačí ukočírovať Maroša). Ideme.
Lesom, záhonmi cesnaku, sviežou lúkou a popri diaľkovom vedení sa dostávame na to správne miesto. Hlbšie do lesa dokonca odbočuje vyjazdená koľaj. Neomylne vedie k posedu i všakovakým krmelcom, k lesnému bitúnku, fabrike na smrť (toto sa dá lovom nazvať len s veľkou dávkou fantázie). Avšak okolitý les je nádherný. Rozľahlé zelené voňavé lány, do jemného bieleho závoja zaodeté koruny stromov i staré pokrútené pahýle. Machom obrastené torzá postupne zarastajúce do zeme. Otvorený výhľad na okraj Bukovskej brázdy. Vrtule na Rozbehoch. Magické miesto. Dobre skryté. Levený vrch.
A kúsok poniže Milošove skalné okno, tam, kam to už od rána ťahá Paľa. Ako na to zareagujú ostatní? Našťastie neprotestujú, i keď chodník klesá popri neveľkom páse skál vskutku odvážnym spôsobom. Za odmenu sa môžu potešiť pohľadom na nezvyčajný skalný útvar, zaujímavý výsledok pôsobenia času a prírodných síl. Odtiaľto nie je možné len tak odísť, toto miesto si treba vychutnať, zažiť, preskúmať. Započúvať sa do šumu neviditeľnej cesty hlboko pod našimi nohami. Sledovať živý ruch železničnej trate. Pohľadom skĺznuť po ešte zalesnenom, no pomaly miznúcom hrebeni Holého vrchu. Posilniť sa. Oddýchnuť si. Hodovať. Dnes je predsa Veľká noc.
Všetko raz končí, odchádzame. Tentokrát nebudeme zostupovať do doliny (to je predsa voľný pád), ale vydriapeme sa späť na vrchol (je to iba kúsok – a za kopec to, aspoň dúfam, nebude nikto považovať) a po známej ceste sa vrátime na lesnú asfaltku nad Čičkovou dolinou. Ďalej to potom bude už len dole kopcom.
Túto odbočku mi (aspoň zatiaľ) nevyčíta nik, bolo to teda zaujímavé spestrenie nenáročnej sviatočnej prechádzky. Takže môžeme pokračovať. Les ustupuje, otvára sa široký výhľad do podhoria, vľavo sa za lúkou, poľom a pásom stromov skrýva Prekážka, náš cieľ. My však odbočujeme vpravo, na Rozsuchov (či Rasuchov), ešte toho nemáme dosť.
Kedysi odľahlá osada či len zhluk domov, samota, kopanica, teraz miesto oddychu a rekreácie, útočisko záhradkárov a chalupárov, podľa značiek na autách tu má stretnutie hádam polovica Slovenska (vďaka za staré ŠPZ-ky, človek sa vie orientovať). Míňame upravené predzáhradky i tabule so zákazom vstupu, súkromné pozemky. Avšak tých pár dávnych chalúp, ktoré na nás spod privretých okeníc žmurkajú pôvodnými oknami, stojí za návštevu, majú noblesu, majú dušu. Tak ako potôčik zurčiaci pod ochranou hustého krovia, tak ako vyschnutá studňa, tak ako deravé vedro na priedomí.
Popri starých viniciach odbočuje doprava mäkkou trávou vystlatý chodník, priamo vedľa potoka sa krúti poľná cesta, odbočujeme vpravo, ešte stále toho nemáme dosť. Široko obchádzame rozľahlú pastvinu, smerujeme ku kameňolomu, tam kde sa kedysi týčil Holý vrch. Nad hlavou sa nám rozlieva jasnomodrá hlbina, nohy sa zabárajú do zelenej trávy, kráčame svižne, snažíme sa predbehnúť vlastný tieň, líca nám hladí svieži vánok, kde-tu stretávame aj skupinky špacírujúcich sa návštevníkov. To je dnes ale krásny deň!
Za medzerou v plote sa skrýva odpočinkové miesto – zrekonštruovaná, no vyschnutá studňa, nad ňou socha svätého. Kto to je sa dohadujeme a hádame márne. Až doma, na vševediacej sieti zisťujeme, že miesto je zasvätené sv. Jánovi Nepomuckému. Krásny kút, zaslúži si, aby tu (aspoň na chvíľku) spočinuli naše (postupne čoraz viac unavené) údy. Dojedáme posledné zvyšky z batohov, oddychujeme, čas však zastaviť nedokážeme. Či chceme, či nechceme, musíme sa poberať.
Desivú dieru do hory, kameňolom, tú hrozivú vykotlanú jamu máme kusisko cesty za chrbtom, chodník sprava lemuje vysoké rákosie, už vieme, že sa blížime k Trstínu. A neďaleko od nás čerí jemný vetrík hladinu priehrady zvanej (vraj) Jarky, ďalšie krásne (a pokojné) miesto dnešného výletu. Pôvodne sme sa chceli len tak nezáväzne poprechádzať, utiecť pred sviatočným zhonom a nakoniec sa z toho vykľula takáto exkurzia!
Pokoj tejto vody chránia drevený vodník i pán žabiak, párik labutí a niekoľko v tichu posedávajúcich rybárov. Čo chytia (vraj) hneď aj pustia, ryby si tu žijú ako vo fitnesku či na kolotoči, ako na cyklicky sa opakujúcom výlete. Ale na výlete sme dnes aj my, snažíme sa čo najmenej rušiť kľudnú atmosféru popoludnia, obdivujeme upravené okolie, lavičky, ihrisko i mohutné vŕby, konáre ktorých žíznivo sajú životodarnú vlahu priamo z vodnej hladiny. Jazero spieva, jazero žije, všade dookola sa rozlieha vtáčí štebot, tie večné prekáračky neviditeľných operencov. Jar je (konečne a definitívne) tu.
Cestičkou vedúcou hustým krovím a okrajom poľa sa presúvame ďalej, nie ďaleko, iba kúsok, stačí len pár krokov a už stojíme (niektorí i posedávajú) pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. Ďalšie pekné a tiché miesto tohto dňa, nášho výletu, ako stvorené na krátky oddych či pokojné rozjímanie, na osvieženie. Dopíjame posledné kvapky dnešnej vychádzky, čas beží, do Hájička to máme našťastie už čo by len kameňom dohodil (blízka roľa ich je plná).
Toto miesto som v minulosti niekoľkokrát spomínal, niet viac čo dodať, všetko bolo vypovedané, nič ďalšie vymýšľať nemienim. A tak sa iba krátko prejdem krížovou cestou, pohľadom pohladím miznúce krivky starých zaujímavých náhrobkov i vetrom vekov ošľahané dvere kostolíka, opäť sa nechám očariť drobným detailom sôch. To zákutie starne do krásy, neúprosne plynúcim časom získava neuchopiteľné čaro, nevysloviteľnú moc, rád sa sem (i opakovane) vraciam.
Ale to sa už blížime k samému záveru, treba pozbierať posledné zvyšky síl, vypnúť myseľ i receptory bolesti, cez lúky a popod les sa úspešne dostať do cieľa. Čaká nás niekoľko (neľahkých) záverečných kilometrov. Na naše veľké prekvapenie však už po pár desiatkach metrov odbočuje z hradskej do poľa trávnatý pás, na neumelej šípke svieti nápis: Pálfyho štreka. Bomba! To tu (predsa) naposledy nebolo, vtedy sme sa museli predierať na kosť zmrznutým kukuričným poľom, potkýnať sa o strnisko, na nepravidelných, ako vysoké horstvo nakopených hrudách vykrúcať členky. Dnes si to pohodlne šinieme po starej lesnej železnici, občas zapískame, kde-tu vypustíme paru, načúvame pravidelnému klapotu kolies, piesni pražcov. Ako za dávnych čias.
Tu už dávno prestali jazdiť vlaky naložené drevom či štíhle dreziny vezúce miestnu honoráciu, pridlho nezaznel spev pary. Koľajnice sa rozplynuli v hmle času, pražce vrástli hlboko pod zem (v skutočnosti spevňujú mnohé ploty a iné stavby v širokom okolí), mašinfíra sa odobral na zaslúžený odpočinok. Len vietor sa deň čo deň voľne preháňa ponad starú železnicu, iba náhodný hosť občas zavíta na stratenú trať. No vďaka činu neznámych nadšencov budú tie návštevy ľahšie a čoraz častejšie, lesná železnica (aspoň tento jej úsek) opäť ožije, nesplynie s povrchom zeme, nezmizne z pamäti.
Pás trávy sa ponára do hustého kriačia, je presekané presne tadiaľ, kde viedla dávna trať. Vstúpme tam teda aj my, odovzdajme sa pod ochranu húštiny a koľajníc. Môj vagón sa odpája, zaostáva, som úplne stratený, definitívne polapený do tajomných osídiel magickej štreky, jemná snová pavučina ma tesne ovíja, som kokón, no o chvíľu už znovuzrodené mladé imágo. Fotím, kochám sa, opäť prežívam osud lesnej trate, toho až nepochopiteľne dokonalého diela ľudského umu a rúk. Len s námahou sa nútim do pohybu, chcel by som tu ostať, chcel by som vrásť do zeme, navždy sa stať jeho súčasťou. A tiež ma už riadne bolí každý jeden krok, veď rozšľapávať fungl nové topánky na krátkej peknej prechádzke sa mi zdal byť taký dobrý nápad…
Stopy železnice (načas) míznú, cez pole a popod stromy sa dostávame k chatám, k plotom ohraničeným súkromným pozemkom, zákaz vstupu, (možno i) zákaz pohybu, Veľký brat nikdy nespí, vedľa brány je našťastie diera, široko-ďaleko nikto, pokračujeme ďalej, opäť sa objavuje železničný násyp, skrúca sa kamsi vpravo, my však pokračujeme rovno do lesa… prečo toho ešte nemáme dosť?
Lebo v lese sa skrýva malá vodná nádrž, vlastne by nemala existovať, nie je ani zakreslená na mape, my však máme Milana, ten to tu (aj všade inde) dobre pozná. A tak sa hneď všetci rozpŕchnu, už vôbec si nevšímajú medvedí cesnak (i tu ho je plno), už zbierajú liečivé bylinky, tie malé drobné žlté hlávky. Mňa už nohy bolia aj bez pohybu – ako sa dostanem k autu?
Po bývalej železnici a potom po lesnej ceste, po tej, po ktorej sme kráčali dnes ráno, obchádzali prvé kaluže, prvýkrát otlačili do blata stopu našich nôh. Zdá sa to byť tak dávno…
Bol to pekný deň, zaujímavý výlet. Možno o trochu dlhší, ako sme predpokladali (a čakali), možno o čosi náročnejší. Ale vydarený. A veselý. Tak ako to už u nás býva zvykom. Na potulkách po veľkonočných Malých Karpatoch sa zúčastnili: Zuzka Šmachová, Božka Golierová, Editka a Jozef Antaloví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Polakovič s manželkou Milkou, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Milan Babišík, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Maroš Modrovský, Feri Martinus, Andrej Golier a
Juro Golier
(na štart na prišiel pozrieť Paľo Herceg)
Rýchlo, rýchlo, musím to dokončiť, musím zniesť ešte toto (veľkonočné) vajíčko, odovzdať ho svojim kamarátom. Veď bude (na dlhú dobu) posledné. Záverečná klaňačka, lúčenie, gong. Opona padá. Odchádzam…
