Akcia – Dlhý víkend krátkeho týždňa

(Čachtice a Moravany) 1.– 3.9.2023

Sedím a hľadím pred seba. Bezmyšlienkovite a uprene hypnotizujem nabielo vylíčenú stenu, v perleťovej omietke ktorej objavujem drobné nerovnosti, prasklinky a štruktúry, tie sa spolu s muškami v sklovci zhlukujú do abstraktných tvarov, myseľ náhle exploduje spomienkami, obrazce ožívajú, všakovako sa krútia, podivne roztáčajú, divo a farebne víria, akoby som hľadel do bubna práčky… v ktorej sa varia udalosti posledných dní, týždňov a mesiacov, už tak dlho som nesedel za počítačom, nezapisoval svoje zážitky a predstavy… len občas, len v duchu som kdesi na tenkej hranici medzi snom a prebudením na neviditeľnej klávesnici predstáv ohmatával beztvaré písmenka, sníval krehké slová, viazal bezhlasé vety, do mávnutia kolibričích krídiel vpisoval príbehy… ktoré sa každým mihnutím tieňa drobnej perute hneď rozplývajú… ako ranná hmla, ako neuchopiteľný závan letného úsvitu… len akýsi neurčitý pocit, silný ako vôňa prvého espressa, sa rozplýva na podnebí nového dňa…

Ale sa ich urodilo (ako dubákov v malofatranských lesoch)! Jeden v utorok, ďalší potom hneď v piatok. Sviatočné dni, dni voľna. Dni, keď netreba ráno vstávať do práce (iba o čosi skôr na výlet), zapodievať sa otravnými povinnosťami (stačí len zdvíhať telefón, čítať maily a na diaľku zariadiť všetko potrebné), zúfalo sa naháňať po obchodoch (po včerajšom nápore sú aj tak sú zatvorené), netreba vlastne vôbec NIČ. A to nič veľmi príjemne ubieha v spoločnosti priateľov. Povstalecký utorok nám takmer celý prepršalo, zahrmelo nielen vo Zvolene, ústavný piatok bude hádam lepší.

piatok 1.9.2023, Čachtice – Veľký Plešivec a akosi dokola

Keby som dnes išiel do práce, ešte by som sa vyvaľoval v posteli – kto vymýšľa takéto skoré stretnutia? No predsa ja, odbojné svedomie ihneď stíchne, aspoň na chvíľu sa preto skúsim ešte prehodiť na druhý bok. Šramot ozývajúci sa z kuchyne a pocit zodpovednosti (spolupatričnosti či skôr viny) však vyháňajú z postele aj mňa, šuchocem papučami, vŕzgam kĺbmi (chceli by premazať, no šoférujem), oddŕham zvyšky nočnej mory, pripájam sa k dianiu v kuchyni. Tam však už z termosky rozvoniava káva, na stole sa hrdo čnejú úhľadne vyrovnané rožky, koláč dnes absentuje, budú len akési keksy, spolucestujúca sa rezko zvŕta medzi kuchyňou, špajzou a kúpeľňou, víri priestorom ako vzdušná víla, už má (skoro) všetko nachystané, už ju čaká len bojové líčenie, (to asi) na odohnanie zlých duchov, dnes predsa ideme do Čachtíc… Mne stačí iba zhltnúť raňajky, pričesať ofinu, nabaliť a naložiť batožinu (i neodmysliteľné chabiny – kedy sa ich konečne zbaví?!?), naštartovať, naplno zošliapnuť pedál a prudko vyraziť. Nech nemeškáme, Paľo volal už  pred hodnou chvíľou…

Iba taký nenápadný odkaz na F-booku, prehliadka čachtického podzemia sa vraj opäť koná každý deň. V spomienkach blúdim hlboko do minulosti, vraciam sa k príjemným zimomriavkam, ktoré mi vždy prebehli po chrbte presne medzi siedmym a deviatym schodom tajuplnej pivnice, k mrazivému pocitu tajomna, ktorý ma nevyhnutne obostrel hneď za prvým rohom starej chodby kdesi v hĺbke pod Čachticami. Už je to niekoľko rokov, čo nie sú tieto miesta prístupné – alebo áno? Neviem, veď uvidíme čo je dnes myslené čachtickým podzemím…

A aby toho nebolo len tak málo, aby sme sa aj kúsok prešli, vybehneme na Plešivec. Nenápadný no pritom výrazný vrchol hrebeňa Čachtických Karpát, nie úplne neznámy, nie však priveľmi navštevovaný. Kronika spomienok sa ihneď otvára na stránke tridsaťdva, do pamäti sa derie dávny zážitok… ale o tom neskôr, vtedy a tam, kde to bude mať svoje miesto, netreba predsa predbiehať tok udalostí, narúšať tempo rozprávania, hneď skraja odokryť všetky tromfy…

Víta nás svieže sviatočné čachtické ráno, ako vystrihnuté z katalógu – kde sa stratila Sylvia Hoffmanová, zavolajte Martinu Kacinovú, táto chvíľa by si zaslúžila zostať zachovaná aj pre ďalšie generácie – Paľo vyťahuje fotoaparát…

Po neodmysliteľnom štamperlíčku medicíny sme pripravení vyraziť. Naše odhodlanie ale preveria hneď prvé metre výstupu, akýsi stále strmší a dlhší je ten výstup na hrad… Alebo sme sa len nedobre vyspali? Nedostatočne posilnili? Ešte stále za sebou ťaháme ťarchu všedných pracovných dní? Od každého kúsok… no v dobrej spoločnosti, pri pokojne plynúcich rozhovoroch, niť ktorých sa prepletá medzi včerajším futbalom a receptami na koláč či plánoch na ďalšie výlety (a spomienkami na tie nedávne) sa kráča čoraz ľahšie, ruksak ihneď ťaží o čosi menej, krok pevnie, predlžuje sa, dych stabilizuje, slová neodpadávajú od úst ako ťažké kamene, nesipia ako para z variacej kanvice, téma rozhovoru sa stáča k histórii okolia a jeho kráse, nové a nové námety plnia pokojne plynúce metre výšľapu, šelest slov sa mieša s vôňou rána, vytvára opojný elixír, napájame sa ním plnými dúškami, toto je ten dôvod, to sú tie okamžiky, pre ktoré víkend čo víkend, každú voľnú chvíľu utekáme preč od zhonu všedných dní, za kamarátmi, do prírody…

Asfalt sa rozpadáva, mení na štrkovicu, kŕmime sa drienkami, sú osviežujúce, kyslasté, o dva týždne na Pálave budú tak akurát (skrytá reklama a zároveň pozvánka). Les sa rozostupuje, obďaleč sa na zákrute cesty týčia vysoké borovice, lúčiny na svahu vľavo voňajú stále-ešte-letným ešte-stále-ránom, kedy už (konečne) zazrieme hrdé múry hradu, pohľadom zabúšime na jeho bránu?

Dnes sa na prehliadku hradného areálu nechystáme, dnes nebudeme rušiť ešte (takmer) neprebudený pokoj jeho cimburí, dnes necháme odpočívať ducha grófky aj utrápené duše jej obetí, v takýto slnečný deň zostávajú i tak uväznené hlboko v chladnej skale, von sa kvílivo derú iba za bezmesačných nocí či hmlistých podvečerov, keď sa chápadlá temnoty nečujne plazia nahor hradným kopcom, keď jazyk tmy lačne olizuje zvyšky bledých múrov dávneho panstva krutosti a zla. V tento krásny deň sa uspokojíme s pohľadom na rozľahlé opevnenie, zvyšky veží ktorého sa ako vztýčený ukazovák čnejú proti oblohe, akoby vyrastalo zo skaly, akoby sa dralo spod zeme, v ústrety svetlu, v ústrety slnku, akoby chcelo zhltnúť celý priestor hradného vrchu…

Stojíme a obdivujeme majstrovstvo dávnych staviteľov, ešte stále možno cítiť štipľavý pach potu, počuť krik a kliatby poddaných, ktorí vlastnými rukami zdvíhajú do výšok symbol svojho utrpenia. Je naozaj dobrým nápadom dokresliť podobu hradu do skleného panela obďaleč hradieb, stačí len jediný pohľad (predtým sa však niekoľko dlhých desiatok sekúnd podivne skrúcam a hľadám ten správny uhol) a múry ihneď vyrastajú do pôvodnej podoby, hradné veže sa pyšne čnejú do nebotyčných výšav, už-už počuť dusot kopýt, škripot otvárajúcej sa brány, vo vzduchu cítiť dym ohniska, lahodnú vôňu jedál…

Aj sme sa pokochali, aj sme sa občerstvili, poďme my však radšej ďalej, tuším začínam blúzniť. Ešte sa naposledy rozhliadneme po šírom kraji (aha, tam dole dnes pôjdeme), pohľadom cez plece rozlúčime so starou zrúcaninou a už sa ponárame do ticha lesa, do tieňa stromov. Čaká nás dlhý a kľukatý pochod na Veľký Plešivec.

Spočiatku je to pohoda, cesta je široká, kráčame v skupinkách, pokračujeme v rozbehnutých debatách, načínane nové rozhovory. No cesta sa mení na cestičku, tá na chodník, z chodníka sa čo nevidieť stáva prť prudko zarezaná do svahu, skrúca sa, kľukatí, tesne kopíruje členitý tvar kopca, komunikujeme už iba ponad plece, treba pridať na hlasitosti, to je však len dobre…

Bol to jeden z našich prvých spoločných turistických výletov, MKCK bol ešte malé batoľa, ešte sa len staval na vlastné nohy, keď sme sa vybrali na pochod Čachtice – Šípkové. Zrovnaní v rade ako husi (presne tak ako dnes) sme sa hadili čoraz bližšie k Plešivcu, krok za krokom, noha za nohou. Ja prvý, za mnou Paľo (Herceg), kdesi vzadu všetci ostatní. V húštine len kúsok povyše nás sa zrazu čosi pomrvilo, zašuchotalo, zadupotalo a na ceste, iba niekoľko metrov pred nami zastala diviačica veľká ako stodola. Fučala, divo gúľala jediným okom (privráteným k nám), obzerala si nezvaných hostí, popod brucho a pomedzi nohy sa jej tmolili maličké svinky, svižne cupotali kamsi dole svahom. Krvi by sa v nás (vo mne a v Paľovi) nedorezal, pohľadom sme si každý hľadali vhodný strom (hádam to nebol ten istý), ostatní za našimi chrbtami zatiaľ (nič netušiac) veselo štebotali… Čas zamrzol v očakávaní… Sviňa si naposledy odfrkla, zagúľala (jediným) očiskom, z pysku jej odkväcla jedovatá slina a… našťastie odbehla za svojim drobizgom.

Zatváram knihu spomienok, obzerám sa naľavo i vpravo, les časom zredol, húštiny sa stratili, dnes nám (hádam) podobné stretnutie nehrozí. Ešte sa párkrát zakrútime, prekročíme popadané konáre, preškriabeme cez zvalený kmeň obrovského stromu, ochutnáme nové trnky, potešíme sa prvými riedkymi výhľadmi a už nás čaká vrcholové stúpanie. (Takmer) žiadny kopec nie je predsa zadarmo.

Tento však za tú trochu úsilia stojí. Iba pár metrov pod vrcholom sa potešíme pohľadom na malý hrad v úzadí (tam sme pred chvíľou boli) i nad ním z oparu vystupujúci nezameniteľný obrys vršateckých brál či obďaleč sa rysujúce malebné krivky Manínov a už je pred nami len posledných pár metrov. Objavuje sa vrcholový kríž a potom si môžeme naplno vychutnávať majestátny polkruhový výhľad do podhoria. Naše Považie, relatívne úzko zovreté medzi hradbou Karpát a Inovca, je jednoducho prekrásne.

Pofukuje, no nie je zima, popíjame kávu v kaviarni U Vlada, popritom maškrtíme, objavujeme nové zaujímavosti, vnímame drobné detaily. Veď to je predsa Vrbové (spoznáva nakoniec spolucestujúca)! A tam Piešťany (pridávam sa ja)! Nepravidelná mozaika remízok a polí, uprostred nich osamelé stromy – to nevymyslíš, takto to jednoducho je.

Nebudeme sa viac zdržiavať, aj jemný vánok sa časom zakúsne pod kožu, najskôr príjemne ochladzuje, neskôr otravne hryzie, poďme my radšej kade-ľahšie, kým nie je neskoro. Ten zostup vo mne pôvodne budil rešpekt, nakoniec to však nebola žiadna priveľká morda (i keď sme zleteli pekných 250 metrov). Ani sa nenazdáme a stojíme na kraji Hrachovišťa. Cesta vedie vpravo pomedzi domy,  podľa mapy by sme sa po nej mali dostať až do Višňového.

A je to nečakane zaujímavá a príjemná prechádzka. Niektoré chalupy toho pamätajú už veru hodne, viaceré sú pekne a citlivo opravené, táto špacírka je pre mňa milým prekvapením. Pokojné zákutia nad potôčikom Jablonka dýchajú pohodou, nikdy doteraz som tu nebol, ale ešte sa sem niekedy určite vrátim, vládne tu predsa taký božský kľud. I keď…

Stačí len na chvíľku vyhľadať samotu, diskrétne sa vzdialiť, odvrátiť do krovia, na krátky okamih sa bezmyšlienkovite zahľadieť do zeme, bez zjavnej príčiny sťažka vzdychnúť, potom sa otočiť, zodvihnúť zrak… Krajina sa medzitým úplne premenila, preč sú domy, z húštin v diaľke vytŕčajú len vetché strechy ošarpaných chájd, cesta zmizla, krovinami popri kalnej vode sa prediera iba úzka blatistá prť, zošerilo sa, opäť sa chystá na dážď. Smerom ku mne sa ťarbavo vlečie akási divná postava, zakáša, za sebou ťahá chromú nohu, čosi nezrozumiteľné brboce popod nos, na chrbte natriasa neforemný batoh a či hrb… Ficko, preblesne mi náhle hlavou, zachráň sa, kto môžeš!

…sme predsa v kraji Alžbety Báthory, krvavej grófky, možno práve po týchto miestach sa kedysi dávno túlal hrbatý Ján Ujváry zvaný Ficko, hľadal švárne devy, tu zháňal do služieb svojej panej čerstvú mladú krv. Tento príbeh bol umelecky spracovaný už mnohokrát, pozná ho hádam každý, avšak… – mal pravdu Jožo Nižnánsky či Stano Štepka?

Týchto úvah nateraz stačilo, blížime sa k vysokému kamennému plotu, ako hradby obkolesuje rozľahlú stavbu – dom a či kaštieľ, novostavba či rekonštrukcia pôvodného objektu? – nevedno, no obydlie je to honosné, obrovské, hoci navonok akési opustené… (niečo podobné – vraj farma – sa nachádza na opačnom konci Višňového, že tieto sídla majú spoločného majiteľa – a asi aj osud, sa dozvedám až neskôr doma).

Víta nás Višňové, malá obec na úpätí hradného vrchu, jediná krčma však otvára až o dve hodiny, to už ale budeme niekde úplne inde, na nás dnes (bohužiaľ) nezarobia. Aspoň sa však potešíme pohľadom na mohutný kopec na vrcholci ozdobený zrúcaninou hradu, z tejto strany je ten pohľad hádam najkrajší, odtiaľto sa povestiam o zverstvách hradnej pani ani veriť nechce.

Aby sme sa nemuseli štverať privysoko (a hlavne prudko) do kopca, obchádzame to všetko pekne zľava po príjemnej ceste cez les a lúčkami. Odmenou sú nám odpoly neznáme výhľady na hrad, z tejto strany nie je priveľmi obkukaný.

Ani sa nenazdáme a sme opäť v Čachticiach, takmer sme stihli skorší termín prehliadky, zostáva nám dobre vyše hodiny voľného času. Ako s ním naložíme? Ľahký obed a čosi na zapitie padnú vždy vhod, obsadíme posledné voľné miesta v pizzerii na námestí, omeškať sa len o pár krokov – nesadneme si.

Posilnení a oddýchnutí sa ešte krátko prejdeme po námestí. No brány kostola sú zavreté, môžeme tak len zvonka obdivovať jeho mohutné opevnenie. Postojíme pri fare, hlboko v pamäti sa snažíme vyloviť školské vedomosti o uzákonení spisovnej slovenčiny (v mnohom nám však pomáha aj pamätná tabuľa). Avšak čas sa naklonil, blíži sa termín návštevy záhrady a podzemia Drugetovskej kúrie, nesmieme to prepásť. Prichádza pán sprievodca, odvádza nás na miesto, začína rozprávať…

O Čachticiach, obci pod hradom, mestečku, ktoré v minulosti zdobilo štvoro kaštieľov, dnes z nich stoja už iba dva (do jedného z nich teraz smerujeme), z tretieho sa zachovalo len torzo, a ten posledný, ten, po chodbách ktorého sa prechádzala Alžbeta Báthory, stojí už len v spomienkach… Steny palácov nám rastú priam pred očami, no hneď nasledujúca veta drobí ich múry, zvyšky pohlcuje zem, kosti mnohých generácií slávnych rodov sa šmahom jediného slova menia na prach, prachom zapadajú staré anály, spomienky sa vytrácajú z pamäti. Ešteže existujú nadšenci ako náš sprievodca, ktorí dokážu vdýchnuť život podobným miestam, oživiť dávno zabudnuté postavy. A tak pred našim zrakom defilujú dlhé rady Orságovcov, Nádašdyovcov, Drugetovcov a Draškovičovcov (a kaštiele tu máme pekne pohromade), prežívame neslávny koniec tých prvých v bitke pri Moháči, s ďalšími potom cestujeme Via Magnou po panstvách v rôznych častiach Uhorska, strácame sa v neprehľadnej zmäti rodinných vzťahov, putujeme naprieč časom…

Slávnu dávnu minulosť strieda jej nie-až-tak-dávna fádna sestra, z hrdých múrov kúrie odpadávajú kusy omietky, farba stien bledne, na múroch sa objavujú čoraz hlbšie pukliny… Spolu s dievčatkom sediacim na parapete okna sa smejeme na smiešnej postave, spod dlhej bielej košele jej trčia ešte belšie tenké nohy, z hlavy splýva dlhá čiapka s brmbolcom, v ruke sviečka, pod pazuchou kniha – pán sused kráča naprieč dvorom, vybral sa tam, kam aj králi zvyknú chodiť pešo… Pestro odetá hlučná a veselá skupinka domorodcov vláči do dvora zo šíreho okolia všakovaké haraburdie, časť odovzdá do zberu, časť zahrnie hlboko do starej pivnice… Voda zo studne sa kamsi stráca, konáre stromov ovísajú čoraz viac… Strechy sa prepadávajú… Záchrana prichádza v poslednej chvíli…

A tak stojíme, počúvame zaujímavý výklad (zase som kamsi uletel), obzeráme si nízke budovy bývalej Drugetovskej kúrie (nepoučený pozorovateľ by v nich asi videl len spustnutý hospodársky dvor), vychutnávame čarovný pokoj divokej záhrady (kedysi musel byť tento park prekrásny), tie staré múry majú svoje kúzlo, urastené stromy tíško ševelia príbeh miesta, definitívne miznúce zvyšky kedysi honosného Orságovského sídla (dnes už iba zrúcanina, torzo, ruina – zvyšky jedinej steny obrastené zeleňou, len jedno okno, zlomok oblúka či portálu…) vyčítavo šeptajú do okolia svoj zabudnutý príbeh, zdieľajú pamäť priestoru…

Pár krokov, jedno otočenie kľúča, potisnutie dverí a sme tam. Za zrkadlom času, na mieste, kde sa stáva minulosť prítomnosťou, sen skutočnosťou. Stačí sa len letmo dotknúť starých múrov a tie prehovoria. Počuť klepot konských kopýt, dunenie kolies kočiara, panstvo je už tu, rýchlo, rýchlo, rozkúrte steny, priložte pod kotol, rozbehnite sa do pivníc, až po samý vrch nalejte džbány lahodným mokom, tým, ktorý sa urodí iba na svahoch hradného vrchu. Vo veľkej sále už znie cinkanie pohárov, rozlieha sa tlmený šum hlasov, za koncertné krídlo si čoskoro sadne mladý maestro, jemne pohladí klávesy, všetko stíchne… štebot drozda derúci sa dnu dokorán roztvoreným oknom dokonale dopĺňa jemnú melódiu podvečerného koncertu…

Interiér Drugetovskej kúrie, hoci ho tvoria len holé steny a hlinené dlážky, je určite veľmi zaujímavým miestom, má svoju atmosféru, má svoje tajomstvá. No my sa už pripravujeme na zostup do podzemia, hlavné lákadlo dnešného programu, čo nás bude čakať tam?

Keď ma kolegovia (a kolegyne) na dnešnom výlete nahovárali, aby som udalosti tohto dňa zapísal pre ďalšie pokolenia očakávali, že zo stien môjho textu budú na vás prýštiť hektolitre krvi, s hrôzou v očiach sa budeme predierať pomedzi kostlivcov a duše dávnych obetí, kvílenie ktorých nám bude drásať sluch i myseľ, že z temnoty podzemia sa vynoríme navždy premenení a poznačení. Aké to však bude v skutočnosti?

Padacie dvere sa otvárajú, náš sprievodca ich bezpečne zaisťuje – nechce predsa zostať uväznený pod zemou, asi vie dobre prečo…

Po tehlových stupňoch zostupujeme schod po schode nižšie a nižšie, schodisko sa stáča ostro vpravo, pozor na hlavu! pozor schod! šero, tma, ešteže sme vyfasovali baterky, ešteže máme tie telefóny, svetielka sliepňavé ako lampášiky svätojánskych mušiek pomáhajú osvetliť rozľahlý priestor…

Keď pominieme neodmysliteľné rekvizity (železnú pannu, figuríny nevinných dievčat, lampáše, obraz roniaci krvavé slzy, pavučiny, kostlivca v reťaziach) vošli sme do (takmer) bežnej hospodárskej pivnice. I keď, priestoru sa nedá uprieť nástojčivý nádych tajomna, stáročia historickej pamäti nie je možné len tak vymazať, ducha miesta nemožno odplašiť bodavo žiariacim kužeľom akéhosi moderného prístroja. Mágia predsa len funguje, symetrická klenba určite skrýva nejednu spomienku, nejedno tajomstvo…

Na niektorých miestach vybiehajú do bokov úzke slepé chodby. Na čo slúžili? Majú pokračovanie? Kto ich vyhĺbil? Kedy? Priveľa otázok, žiadna odpoveď. Stojíme, pohľadom kĺžeme po stenách, počúvame nekonečný prúd reči, stále pokračujúci výklad nášho sprievodcu (má naozaj talent!). Po určitom čase nás však čosi striasa, dačo sa zahrýza hlbšie pod kožu. Je to len chlad starej pivnice, či sa nám akási vyššia sila pokúša naznačiť, že si už nepraje byť ďalej rušená? Nevedno, radšej odchádzame…

Lúčime sa s našim sprievodcom, počúvať ho bol naozaj zážitok, lúčime sa so zaujímavým miestom, bola to skutočne príjemná návšteva. Semienko záujmu bolo zasiate, ešte sa sem (dúfam) niekedy vrátime…

Už počas dňa sme sa dohodli, že idúc okolo sa krátko zastavíme pri mohyle v Očkove. Také nevšedné miesto by bola predsa chyba len tak obísť. Autá parkujeme hneď oproti pri cintoríne, otvorom v plote, ktorý bol kedysi bránou, vstupujeme do areálu.

Ale to tu vyzerá! Pustatina, divá savana, džungľa. Nekosená tráva zarastá všetko okolo, dom tehliara, ktorý bol ešte na začiatku tohto tisícročia príbytkom správcu areálu takmer ani nevidno, vstup do Krvavej krčmy, ruiny Očkajovského kaštieľa, je ňou temer dokonale zamaskovaný. Hoci dnu vedie stúpajúce schodisko, bola to v skutočnosti pivnica. Stojíme totiž v priestore bývalej tehelne, v ktorej sa od začiatku 19. storočia ťažila hlina. Až neskôr si uvedomíme, aká hrubá vrstva zeme tu bola vlastne vydolovaná (i samotná mohyla tak stráca mnoho metrov svojej pomyselnej dominancie).

Keď povieme Ladislav Ocskay, môžeme jedným dychom dodať labanci a kuruci. Práve vo vzájomných bitkách protihabsburského povstania sa vyznamenal tento Rákocziho blesk, za svoj krátky, možno tridsaťročný život toho však stihol oveľa viac. Zúčastnil sa mnohých bojov, viackrát pri tom prezliekol kabát. Posledná zrada sa mu ale stala osudnou. A práve on dal v zemianskej kúrii Očkajovcov vybudovať krčmu. Personál, ktorý ju spravoval si ale podľa povesti svoje služby pocestným zamenil s remeslom zbojníkov – dnu vstúpili viacerí, von sa dostal málokto. Temná klenba skrýva určite nejedno tajomstvo, nechcel by som tu veru zostať uväznený za búrlivej temnej noci, vtedy, keď uhľovočiernu oblohu križujú zúrivé blesky, keď sa von spod zeme derú nečisté sily, keď nevinné obete hľadajú svojich katov…

Bodaj by sme sem vôbec nechodili! Zmar a beznádej! Ako macošsky sa dokážeme správať k dedičstvu, ktoré nám zachovala história!

Niekedy v 12. storočí PRED Kristom sa v týchto miestach konalo smútočné zhromaždenie. Do mohyly vložili súkmeňovci pozostatky veľmoža či svojho náčelníka (obdobie velatickej kultúry, mladšia doba bronzová). Keď prednedávnom objavili pod Tatrami hrobku veľmoža z prelomu 4. a 5. storočia PO Kristovi, spôsobilo to tuná vedeckú senzáciu a laický ošiaľ. Návšteva zrekonštruovanej hrobky v múzeu v Poprade (hoci tá sa samozrejme nenachádza na pôvodnom mieste) je navyše skutočným zážitkom (odporúčam, bol som tam toto leto). A tu? Zmar a beznádej! Bodaj by sme sem vôbec nechodili! A to stojíme PRIAMO na mieste posledného odpočinku pra-pra-pra(radšej skončím)predka popradského kniežaťa…

Mohyle dominujú špinavé a roztlčené okná, cez ne sa tisnú von prúty náletových burín, vo vnútri sú nahádzané odpadky od výmyslu sveta, dôkaz gramotnosti nezvaných návštevníkov – ako macošsky sa dokážeme správať k dedičstvu, ktoré nám zachovala história…

Poberme sa radšej rýchlo kade-ľahšie. Cestou nadol si ešte odskočíme k zachovanému nemeckému bunkru (o existencii ktorého som doteraz ani netušil – vždy a všade je možné objaviť čosi nové), náš pohľad naposledy zaplače nad necitlivosťou, s ktorou sa správame k svojej vlastnej histórii (a nielen k nej) – avšak dosť už! – hádam tu nebudeme politizuvat, na tieto stránky to predsa nepatrí (trošku si však rypnúť môžem).

Lúčime sa, sľubujeme si skoré stretnutie, už táto nedeľa je na to predsa ako stvorená.

Výletu okolo čachtického hradného vrchu a zostupu do jeho podzemia sa zúčastnili: Martina Kolonová, Katka Roháčková, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík, Jozef Vrábeľ a

Juro Golier

Bolo to naozaj takto? Nič som nezabudol? Neprifarbil? Nezamlčal? Ktovie… len účastníci výletu a letný vánok poznajú celú pravdu…

nedeľa 3.9.2023, Moravany a tak

Bum, bum bum, prásk! Kanonáda ako vo Verdune  budí všetkých v tej najtmavšej noci, priam uprostred najsladšieho sna. V úkryte vyhriatej postele, za nízko stiahnutými roletami však hromy a blesky znejú ako tá najmilšia hudba, vyklopkávajú temer dokonalý rytmus búrlivej symfónie temna a hrôzy, ako radi pri istote ochrany vyhľadávame nebezpečenstvo, s akým pôžitkom si s vedomím bezpečia užívame strach (len nech sa blesk netrafí do serverov).

Ráno je našťastie pokojné, bez vetra, bez zrážok. Deň ako stvorený na krátku prechádzku. Ako to však urobíme? V pôvodnom pláne sme mali výstup na Zlatý vrch, nahliadnutie do neďalekej jaskyne a nakoniec návštevu zámku (+výstavy) v Moravanoch. Po nočnom lejaku sú ale cesty určite rozmočené, plné blata, šmykľavé, takto sa na návštevu predsa nechodí. Budeme musieť improvizovať.

Prečo sa ja nikdy do sýtosti nevyspím?! Najviac mi to chutí práve vtedy, keď sa ozve ten malý, škaredý jedoš, trasie sa, skáče, vreští – ťažko ho trafiť, ťažko umlčať. To inokedy, keď mu dám veľkodušne voľno, keď si on sladko buvinká – zobudím sa pre zmenu ja. A nie a nie znova zaspať. Prevaľujem sa, nútim, modlikám, nič nepomáha. Presne naopak.

Dnes ho ale umlčím prvou dobre mierenou ranou, len zo dvakrát sa ešte lenivo pretiahnem, iba raz pretočím a vstávam. Aj tak sa však stihnem zapojiť už iba do poslednej fázy ranného hmýrenia, ako to tá moja spolucestujúca robí? Celú noc pobehuje po dome, zatvára okná pred búrkou (ja sa zatiaľ prevalím na druhý bok), potom ich otvára čerstvému vzduchu (tuhšie privieram viečka) a tak stále dokola. A ráno už zľahka behá po kuchyni, zakrúca do celofánu posledný rožok, popritom raňajkuje, krája koláč, úchytkom raňajkuje, balí batoh, stále raňajkuje… a ja som rád, že sa popritom všetkom stihnem aspoň ako-tak najesť.

Do Moravian to máme našťastie len kúsok, auto tam pozná cestu samo (len nech nezastane u Maroša, ten dnes absentuje), stačí mi iba po očku sledovať tachometer, pribrzdiť pri semafore, za mostom sa vôbec neobzrieť vľavo, na to bude čas až zajtra…

Striebornica – samozrejme, prišli sme poslední. Hneď vidno, že ostatných kvárila podobná nočná mora ako mňa, búrlivé divadlo dnešnej noci zobralo každému chuť mlátiť sa blatom, do kaštieľa sa predsa nepatrí prísť zabahnený ako gazda, meníme plány (aj medicínou sme sa zabudli počastovať). Najskôr sa teda prejdeme vrbinou za Moravanmi, prebehneme po hrádzi Váhu, nakukneme na golfové ihrisko, chvíľu sa niekde premotáme a konečne bude ten správny čas, tá správna chvíľa na audienciu v kaštieli. A potom sa uvidí, potom si hádam vybehneme aj na Zlaťák. A možno aj do tej jaskyne. Plány, plané plány (avšak nepredbiehajme)…

Skoré nedeľné ráno, asfaltkou sa spúšťame dole do Moravian, akoby sme kráčali zakliatym mestom, nikde ani živej duše, aj tí vtáci si ešte doma sušia perie. Nepočuť štebot, nepočuť hmýrenie hmyzu… Stíchnuté múry odrážajú ozvenu našich krokov, v zavretých oknách sa mihajú tiene našich tiel, zmáčaná cesta zrkadlí šum našich slov. Nad zvlnenými krivkami hôr sa vznášajú franforce hmly, obloha farby starej vypraej handry prikrýva celú krajinu… Ako v sne.

Krčma je (samozrejme) ešte zavretá, brána kaštieľa zamknutá, Maroš sladko spí, nik nás tu neprichýli, nik nás dnes nepohostí, nik nás tu nechce… musíme sa pobrať ďalej.

Štrkom vysypaný chodníček sa stáča okolo Striebornice, jej tok je na týchto miestach zregulovaný, zglajšachtovaný, vyrovnaný do priamky, už to nie je ten veselý pokrútený potôčik roztopašne zurčiaci popri výtockej ceste. Pekné domy veru vyrástli na kraji Moravian! Kedysi to bola len vrbina, zátopová oblasť Váhu a dnes… To, ako okolie pôvodne vyzeralo, môžeme ešte našťastie vidieť naľavo od nás – vysoká tráva, kríky, stromy, remízky, len ťažko priechodné húštinky, raj zajacov, bažantov, prepelíc a sŕn – pozor kam stúpaš! pozor kam ideš! Dnes ich však nevyrušujeme, dnes ich necháme na pokoji. Veď ani ony sa túto noc nevyspali.

Malá divočina pokračuje aj ďalej okolo rieky. Važiny. Mám veľmi rád tieto miesta pri pôvodnom toku Váhu (aj keď tam zavítam len veľmi zriedka), túto malú pripomienku, ako krajina vyzerala, kým sa jej nedotkla kradmá ľudská ruka. Kmene čnejúce vozvysok, aj sucháre či postupne sa rozpadajúce torzá stromov. Osamelé kríky a divoké húštiny, dobre ukryté lúčky. Rieka pokojná i živo víriaca. Miesta, kde rytmus života stále ešte určuje príroda. To o pár desiatok metrov ďalej…

Úhľadne zostrihnutý trávnik, hektolitre hnojiva, z hustej zelene kde-tu svietia farebné kvietky, guľaté rapavé loptičky. Golfové ihrisko, miesto odpočinku a relaxu slušivo oblečených dám a pánov, vstup na green v drapľavých podrážkach topánok (akými sa dnes hrdíme práve my) prísne zakázaný! A tak len zobďaleč sledujeme pozvoľne prechádzajúce sa postavy, občas okolo seba divo mávajú rukami, v nich akési papeky, akoby ich napadol roj včiel. Avšak každému čo jeho jest – nech si všetci robia to, čo ich baví, nebudeme sa pohoršovať, nebudeme závidieť, nebudeme komentovať (aj tak si to štipľavo neodpustíme, sme predsa len ľudia) – nech brouka žít…

Krajom Kúpeľného ostrova sa snažím iba tíško pretiahnuť, nikým nevidený, nikým nepoznaný, nepovšimnutý – veď už zajtra… Potom sa tiež zľahka prešmykneme okolo moravanského ihriska, ďalšia krčma je (zatiaľ) zavretá, dnes nám naozaj nie je súdené… Ulice obce medzitým ožili, asi to spôsobil zvuk zvonov. Aj sa vyčasilo, brána kaštieľa je však stále zavretá… Nevadí, zatiaľ sa rozložíme na zastávke autobusu (majú ich tu riešené naozaj nápadito), posilníme, ponúkneme maškrtou, na variči medzitým zovrie voda, kaviareň U Vlada otvára dvere, víta prvých návštevníkov. A medzitým sa otvorili aj brány kaštieľa…

Dlhé roky bolo toto miesto bežnému smrteľníkovi neprístupné, vystavali ho Thurzovci alebo Csákyovci? – nevedno, neskôr však patrilo rodu Motešických a Zettwitzovcom, potom slúžilo umelcom – maliarom a sochárom. A dnes sa doň po prvý krát chystáme vstúpiť aj my.

Okrem prehliadky historických (no zubom prítomnosti poznačených) interiérov budeme mať možnosť prezrieť si výstavu moderného umenia Artrooms Moravany: Ako v sne. O tom, čo nás čaká vovnútri, si môžeme urobiť prvý obraz už pri vstupe – víta nás podivná postava divného jazdca, okolie je však zaujímavé, múry kaštieľa žiaria novotou, steny hospodárskej prístavby dýchajú históriou, toto miesto má atmosféru, to miesto má charakter… A to ešte netušíme, čo nás čaká dnu…

Tu majú charakter ešte aj záchody! S otvorenými ústami zízam na zaujímavé priestory, vstupnú halu, početné miestnosti, rozľahlé sály, nekonečné chodby, skryté schodištia, tajuplné podkrovie i magické pivnice, priestory zrekonštruované aj načaté zubom času, pomedzi to všade visia, stoja, ležia, vznášajú sa všemožné umelecké artefakty. Týmito miestami kedysi kráčala šľachta, neskôr tu oddychovali (a tvorili) umelci, dnes nimi prechádzame my. Ako vo sne.

Nie som znalcom umenia, hlavne nie toho moderného, ak však človek čo len trochu chce, otvorí myseľ a srdce, nechá pôsobiť emócie – má to čosi do seba. Hlavne v týchto priestoroch. Absolútny brutál. Art brut. Tu nevieš čo je exponát, čo zámer a čo len časom a ľudskou ľahostajnosťou narušená stavba. Ale všetko to spolu funguje vskutku dokonale (neopravujte všetko, nechajte prosím aspoň časť priestorov nedotknutých). Fľaky farieb na starých obkladačkách. Suché lístie naviate pod oknom. Drôty nemo trčiace zo steny (radšej sa nedotýkať!). Kaluž vody na chodbe (pozostatok nočnej búrky či umelecká inštalácia?). Ošúchané zrkadlo v kúte sprchy. A pomedzi to všakovaké maľby, kresby, grafiky, modely, plastiky, videoinštalácie, ohňostroj farieb, podivných čiar a tvarov, hra svetla a tmy, emócie, vzruchy, nepokoj, stíšenie a meditácia, z každého rožka troška, to sa nedá všetko stihnúť, zatiaľ sa to snažím len zdokumentovať, absorbovať aspoň prvotný pocit, iba náladu, toto v žiadnom prípade nie je koniec, určite sa sem vrátim (mám na to ešte dva týždne)… Ostatní ma medzitým trpezlivo čakajú vonku, spokojne (a pokojne) sa vyhrievajú na slniečku…

Krčma je už našťastie otvorená, hor sa tam! Bohužiaľ nemajú nič k jedlu… nevadí aj kofola či pivo padnú vhod (po takom zážitku). Posedíme, pokecáme, čas pri tom tak príjemne letí…

A letí aj asfalt pod našimi nohami – cestou hore na Striebornicu, k autám. Je definitívne rozhodnuté, dnes už ďalej nejdeme – horko zavzlykali hory, smutno vzdychol Zlatý vrch, smutnú slzu uronila neďaleká jaskyňa… Alebo predsa?

Prázdne bruchá velia niečím ich zaplniť. Prudko stáčame volanty našich dopravných prostriedkov doľava, štveráme sa hore kopcom (aspoň takto), o chvíľu už parkujeme pri kolibe Furman. Tu si konečne doprajeme bohaté hody. Veď  predsa – nielen spokojná duša, ale aj spokojné telo sú zárukou vydareného dňa. Ďalšieho z mnohých.

Po Moravanoch a ich (veľmi) blízkom okolí sa tentoraz len tak nezáväzne motkali Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík, Vojto Galbavý a

Juro Golier

O tomto výlete som pôvodne ani písať nemal, ani priveľmi nechcel. Veď čo už povedať zaujímavého o akcii, kde najťažším výstupom bol výšľap na hrádzu Váhu, ktorého dĺžkou sa nemožno veľmi chváliť ani v opatrovateľskom ústave, keď sme naplnili len veľmi málo z pôvodných plánov (teda takmer nič). Avšak úspech a hodnotu dňa nemožno merať len prejdenými kilometrami a nastúpanými metrami, dôležité sú tiež pocity a zážitky. A tých bolo dnes naozaj neúrekom…

Uvoľniť z mysle spomienky a emócie, pretaviť ich do rozprávania chce svoj čas. Je treba nájsť tú správnu chvíľu, oprostiť sa od bežných problémov, utiecť ďaleko od rušivých vplyvov, dokonale sa izolovať, utiahnuť do vlastnej škrupinky, opäť sa ponoriť do víru udalostí, brnknúť na správnu strunu tak, aby sa rozozneli tie správne slová. A preto len ticho sedím a hľadím pred seba, bezmyšlienkovite a uprene hypnotizujem nabielo vylíčenú stenu, s nohami v lavóre sa pokúšam zo seba zmyť únavu posledných hodín, snažím sa preniesť na papier (či obrazovku počítača) záznam voľne plynúceho príbehu minulých dní…