S VKÚ na Krížnu
6.ročník výstupu
9.– 10.9.2023
Snívam svoj sen. Sedím pred hárkom papiera, je prázdny ako moja myseľ, snehobiely ako severným vetrom vyfúkané ľadové pláne, môj zrak sa hladko kĺže po jeho povrchu. Premýšľam nad zážitkami posledného víkendu, už hodnú chvíľu sa snažím uchopiť príbeh za ten správny koniec, nedarí sa mi však rozpletať klbko rozprávania, ošívam sa, pretieram oči i tvár, v jedinom mrknutí viečka sa prepadám kamsi hlboko, kdesi ďaleko. Papier sa mení na plátno, to rastie, stále a znova, čoraz viac sa zväčšuje, čoskoro pokrýva všetko navôkol, no napriek tomu ho obsiahnem jediným pohľadom. Plocha sa začína zaľudňovať tieňmi postáv, ožíva ozvenou spomienok, odkiaľsi prilietajú prvé písmenká. Sú ako nezbedné vrabce, hmýria sa, klbčia, pelešia v belostnom prachu plátna, štebotajú a džavocú, rôzne sa skladajú do slov i viet, tie však (zatiaľ) nedávajú zmysel, sú ako nezrozumiteľný bľabot bábätka, ako neznámy jazyk, svahilčina a či urdu. Znaky sa však ďalej zhlukujú, už pokrývajú celú plochu plátna, medzi nimi sa tvoria cestičky, tunely, prechody, šepcú, kričia, rôzne sa prepletajú, preskupujú a križujú, vedú môj zrak kamsi mimo priestor, až tam za zrkadlo, do iného rozmeru. Som tu a zároveň tam, vtedy, teraz aj potom, déjà vu, mix spomienok a predstáv, halucinácia alebo sen? Pohľad zalieta až za okraj nekonečna, galaxia sa rozpína, hmlovina krúti, prepadá do seba samotnej, jej zvyšky sa jagajú nad neusporiadanou mätežou zvukov a znakov, písmená sa zoraďujú, formujú slová, ich zmysel sa javí povedomý, už-už ich dokážem prečítať, takmer porozumieť. Niečo ma však vyruší, odvedie pozornosť, kŕč v lýtku, tik viečok, sním a či bdiem? – snívam svoj sen. Prvú vetu mám teda v suchu…
Niekedy okolo Vianoc mi do schránky nečakane zablúdil mail, odkaz na akýsi prieskum – vraj koľkokrát som bol s VKÚ na Kráľovej holi. (5x) Či sa mi výstup páčil. (áno) Či by som privítal zmenu vrcholu. (nie!!!) Či prídem, ak sa výstup uskutoční na Krížnu. (áno) A tak tu teraz stojím a rozhliadam sa. Do okolia, do minulosti, do svojho vnútra.
piatok 8.9., deň cesty
Nastal čas odchodu. Na miesto určenia, do Chalupy u potoka v Starých Horách sa trúsime postupne, niekto skôr, niekto… najskôr dám preto slovo Jančimu, hovorcovi (dnes ešte veľmi malej) cyklistickej skupinky:
Cieľom našej akcie je malebný vrchol Veľkej Fatry – Krížna, ktorý je pre mňa spomienkou na staré časy v rozvojáckej chate na Salaškách aj zimné bežkárske prechody.
Ja a Štefan sme sa ráno odviezli vlakom do Prievidze, odkiaľ sme mali naplánovanú cyklotrasu do Starých Hôr. Tamojší penzión bol totiž našou základňou pre sobotný výstup na Krížnu, buď pešo alebo na bicykli. Ostatní volili cestu autom.
Z Prievidze sme šli cyklocestou cez Lazany a Nitrianske Pravno. Prvé občerstvenie bolo v Lazanoch, lebo sme zistili, že radšej sa občerstviť skôr ako neskoro, keď by už mohol byť problém. Potom sme začali stúpať do sedla Vyšehradné. V Budiši sme si dopriali čerstvej kyselky a pokračovali ďalej cez Turčianske Teplice na Čremošné. Prechádzali sme rázovitou dedinkou s krásnymi dreveničkami. Stúpanie gradovalo až do Čremošnianského sedla, odkiaľ nás smäd zlákal na Čremošnianske lazy, kde je penzión Kráľov dvor. Tu nám dobre padlo pivečko. Pred posledným stúpaním na sedlo Šturec sme trochu výškovo padli na hlavnú cestu. Pri Bartoške sme do sedla využili cyklocestu, ktorá bola dosť ťažká – stúpaním aj povrchom. Zo sedla sme pokračovali cyklocestou do Horného Harmanca, kde sme prešli na hlavnú cestu, ktorá nás priviedla až na kraj Uľanky. Po obede v kolibe svätého Krištofa sme do cieľa radšej ako hlavnú cestu zvolili MTB trasu. Bola nielen do kopca, ale hlavne tam nebol hluk od áut.
Večer sme sa všetci zišli na chate. Príchod sme dobre oslávili a pripravili sa na zajtrajší hlavný výstup na vrchol.
73km, 1134m
A čo ostatní? Tí šťastnejší vyrazili už ráno, nikam sa nenáhlili, nenaháňali, zastavili sa na hrade Šášov i na obed kdesi v kolibe (o podrobnostiach – na vaše šťastie veľa neviem a teda na tomto mieste ani nepoviem), v pokoji sa ubytovali a čakali… iní tiež tak podobne, len vynechali podaktoré zo zastávok…. Robo si cestou cvične vybehol na Bystrú… my zvyšní sme ráno vyrazili do práce…
…a tam sa celý deň naháňali, stále kamsi náhlili, ani na chvíľu sa nezastavili, aj obed do seba hodili iba úchytkom a netrpezlivo čakali, kedy sa to celé konečne skončí…
Sedím v aute, hypnotizujem tachometer aj cestu, tie autá pred sebou by som najradšej zhrnul kamsi do priekopy, dupem na plyn, zvoní telefón – Janči, že vraj kde sme? „Pri Vlčkovciach.“ Zo slúchadla sa mi do sluchu (i duše) zarýva tlmený (no zreteľný) smiech. Veď ty počkaj!
O čosi neskôr, o chvíľu ďalej… úporne tlačím na pedál, márne sa snažím predbehnúť tmu – táto akcia, tento kraj, všetko je tu hádam zakliate, ešte nikdy sa mi do cieľa nepodarilo prísť včas, vždy len takto podobne… Noc nás definitívne halí do svojho plášťa kus pred Banskou Bystricou. A za ňou si prežívam svoje malé motoristické peklo.
Len úzky pruh ohraničený červenými svetielkami prenosných zábran, sú ako mantinely, pripadám si sťa v tuneli, vľavo sa v protismere valí neprerušená kolóna áut, ich reflektory mi vypaľujú zrak, prepaľujú sa hlboko do mozgu, kam sa všetci valíte? zmiznite konečne! chcem mať aspoň chvíľu pokoj… neviem či som (ešte) na ceste alebo (už) na stavbe… jeden semafor, o chvíľu ďalší… kam mám vlastne odbočiť? vpravo sa týči akási stena, prudko strhávam volant doľava, o chvíľu som v Harmanci, správne bolo teda vpravo… Radšej volám Paľovi, nech nás čaká pred bránou, nech posvieti baterkou, takýmto spôsobom by som sa čochvíľa prepracoval až do Ružomberka…
Konečne! Aj trochu burčiaku nám nechali (ďalší vyťahuje Rasťo), aj čosi prihryznúť, aj hlavu máme kam zložiť. Nakoniec to nie je až také zlé, ubytovanie je fajn, chalupa plná (veselých ľudí), nálada primerane (zajtra nás predsa čaká morda) graduje (aj keď sme ten futbal prehrali). V najlepšom sa (radšej) lúčime, dobrú noc. Do sna sa mi celú noc vplieta potôčik veselo zurčiaci pod oknom i nekonečný temný hluk obďaleč sa valiacich áut…
sobota 9.9., deň výstupu
Ráno ako z obrázku. Včera sme to neprehnali, vstáva sa dobre, vstáva sa ľahko. Len cez tie dve kúpeľne sa taká masa ľudí pretlačí iba ťažko, niekto netrpezlivo podupkáva nohou, podivne sa skrúca, iný radšej odbieha kamsi von… No v dohodnutom čase sme všetci pripravení vyraziť, slovo tak opäť odovzdávam Jančimu, hovorcovi (dnes už omnoho početnejšej) skupiny cyklistov:
Ráno naše cyklistické rady doplnili Janka, Jozef a Robo. Registrácia bola v dedinke Turecká. Tu sme sa všetci zišli, aby sme sa opäť rozdelili, turisti išli na vrchol najkratšou cestou a my okruhom smer sedlo Šturec.
Po hlavnej ceste sme prešli do Harmanca, áut bolo chvalabohu menej, malým stúpaním sme potom došli do Dolného Harmanca. Tu som zaradil náučný chodník, ktorý bol ale určený hlavne turistom – bol uzučký a bol nad potokom. Z tohto chodníka sme išli nevhodnou skratkou, kde sme na konci museli naše bicykle prehadzovať cez zvodidlá hlavnej cesty. Reštaurácia Čierna Ovca bola ešte zavretá, čiže občerstvenie nás čakalo až na Kráľovej studni. Stúpanie po šotoline nás priviedlo do Zlámanej doliny. Vedeli sme, že Kráľová studňa nám nič zadarmo nedaruje. Začiatok bol náročný nielen stúpaním, ale aj voľnými kameňmi, niektoré úseky sme tak išli aj peši. Cez Nad Túnfou a Košarisko sme prišli k hotelu Kráľová studňa. Tu sme sa občerstvili a počkali na Jožka, aby sme nabrali posledné sily na vrchol. Kombináciou bicykel a pešo sme Krížnu nakoniec zdolali. Tu sme sa opäť stretli aj s turistami.
Myslel som, že najťažšie je šľapanie do kopca, ale až teraz, keď sme sa museli dostať z nadmorskej výšky 1574 nm do asi 500 nm, som zistil, downhillové zjazdy sú na techniku jazdy náročnejšie. Prešli sme cez Líšku a Rybovské sedlo, kde sa začali zjazdy úzkym chodníkom, v ktorom boli jamy, skaly. Bola to skrátka paráda. Dobrá cesta na zabitie alebo aspoň nejaké poškodenie tela. Fungoval v nás adrenalín, ináč by sme sa niektorí asi zľakli a išli radšej peši. Ísť peši vedľa bicykla by ale tiež nebola žiadna výhra. Pokračovaním cez Rybovský salaš okolo Majerovej skaly sme nabehli na traverz nad Horný Jelenec, Staré Hory a Tureckú. Traverz nás doviedol pred bývalý raj zjazdového lyžovania – Salašky. Dnes sú tam už len zvyšky a zostali nejaké chaty. Na Salašky sme sa museli prerúbať, lebo cesta bola zarúbaná. Skrátka ten traverz nedotiahli k nejakej schodnej ceste. Nakoniec už len zjazd po asfaltke do cieľa Turecká, kde nás čakali slávne bryndzové halušky a pivečko. Všetko bolo akoby načasované. Zase sme sa stretli s našimi turistami. Jozef stratil na Krížnej mobil, ale našli sa dobrí ľudia a doniesli mu ho do chaty. Jozef tiež zdolal vrchol hoci sme ho nechali napospas, ale zvládol to. Čakal nás v Starých Horách, ešte k tomu v krčme. Išiel podobne ako mi, ale nerobil traverz a šiel priamo do Dolného Jelenca.
Zážitky z celého dňa sme nakoniec zhodnotili na chate v kruhu priateľov.
56km, 1763m
A čo zažili, ako tento deň videli pešiaci? Neviem, do hlavy každého z nich (samozrejme) nevidím, takto si to však pamätám ja…
V úhľadne zoradenej minikolóne troch áut (poľahky sme sa pomestili všetci trinásti) sa presúvame hore Tureckou dolinou popri toku Ramžinej, snažím sa oživiť dávne spomienky, vyvolať moje občasné cesty na chatu na Salaškoch. Je to však už tak dávno… Či sa všetko naokolo toľko zmenilo? Nie, to som sa asi zmenil len ja… Čože sa mi pod kolesami motajú toľkí cyklisti! – trúbim na pozdrav Jančimu. Veď to nie je až taký kopec (v aute), čo tak fučia!?
Prišli sme včas, parkovisko je (takmer) prázdne, na prezentácii sme (skoro) prví, aspoň sa nemusíme tlačiť, aspoň sa nemusíme naháňať. Aby sme potvrdili náš pohodový, nenásilný prístup k výstupu, Edo si dole zabudne tričko, zisťuje to až pri bývalej stanici lanovky, vraciam sa s ním, tých pár metrov predsa nehrá žiadnu rolu, ostatní nás určite (niekde) počkajú. Už druhýkrát si cestou obzerám plot lyží, Fischer, Blizzard, Rossignol aj Kneissl, Elan, Artis, Sulov, viazania nášľapné, rotamat či lankové, to boli časy…
…keď sme s Jančim, Milanom a Jurom (a niekoľkými ďalšími kolegami z nášho prvého zamestnania, z Rozvoja čo sa však v skutočnosti volal VUSST), chodievali (aj) lyžovať na chatu na Salaškoch. Ale o tom všetkom hádam o čosi neskôr, zatiaľ nie je ten správny čas, deň sa ešte len rozbieha, takisto aj tento malebný svah…
Hneď skraja je to však riadny zaberák – to nie je len taká obyčajná zjazdovka, to je Kandahar! Dychčím, fučím, srdce ide vydrapiť spod rebier, z čela sa rinú vodopády potu, ďalšia bystrina hučí dole chrbtom – mám vôbec so sebou dosť vody? Aspoň že je na čo pozerať…
Strmé sú tie svahy Fatry, strmé, no prekrásne!
Dolina, ktorú v skalopevnej hornine namáhavo vyhrýzli stružky pramienkov stekajúcich sa v potôčik Ramžiná, je pri Tureckej úzka sťa rez žiletkou. Kým pred chvíľou nás tie príkre úboče ešte dusili, teraz nám už dovoľujú hlbšie sa nadýchnuť. Mohutným svahom Krížnej sa krok po kroku driapeme vyššie, oproti sa postupne odďaľujú prudké zrázy Úplazu a Japeňa, priestor sa otvára čoraz viac, v priezore napravo začínajú vykúkať kopce nad Šachtičkami. Stretávame prvé turistky, prvých turistov. V takýto krásny deň nemôžeme byť na hore predsa sami.
Zo dvakrát sa skrútneme popri lese, slnko pomaly začína pripekať, dnes nás čaká krásny deň, dnes nás čaká Sahara, kamaráti už (netrpezlivo) čakajú na Salaškoch, čo všetko nás vôbec ešte čaká?
Krása, len čistá krása, tá neopakovateľná esencia potu, búšiaceho tepu, krátiaceho sa dychu, stromov, kríkov a tráv, svahov a lúk, ticha skál i rozhovorov s priateľmi, sviežeho vzduchu aj iskrivého slnečného lúča či všadeprítomných otravných múch. Toto všetko a mnoho iného (radosť zo strhnutých okov všednosti, strach pred blížiacou sa búrkou…) je súčasťou pobytu v prírode, kvôli tomu týždeň čo týždeň utekáme von. Preč od starostí a povinností, preč od (nudného) života tam dole…
No Salašky vôbec nespoznávam – tak ako pred pár rokmi, rovnako ani dnes. Spomienky vybledli, pôvodná chata (aj s reštauráciou) vyhorela, pamäť sa nemá čoho zachytiť. A tak len v predstavách dočasne vydolovaných z tých najzaprášenejších kútov mysle opäť prežívam posedenie po neskorej večeri, pivo sa po celodennej šichte (boli sme tu na brigáde) žiada a chutí, náš (o viac rokov starší kolega) Jarolím (zvaný Jarko) siaha do vrecka, vyťahuje zväzok papierov malý sťa cíbik, zdvíha ruku… a začína predspevovať. Určite prišlo i na tú našu, určite sa sálou rozoznelo aj „Na Kráľovej holi…“
…dnes sa však driapeme na Krížnu… aj keď som nesúhlasil – i tak som prisľúbil účasť… a tak som teraz tu… fučím… dychčím… mocujem sa… len päť kilometrov… ale skoro kilometer prevýšenia… ťažko si to predstaviť… ťažko čo len pomyslieť… to bude ešte morda!!!
Je, ale v takomto nádhernom prostredí, v takýto krásny deň sa všetko akosi príjemnejšie znáša, nohy sa akoby samé odliepajú od zeme, ani tie bagandže toľko neťažia, duša spieva, myseľ lieta, i telo je hneď o čosi ľahšie. A tak šliapeme, najskôr okolo chát (na stene prizdobených lyžinou krňačiek), potom lesom (niet tu ani stopy po medveďoch), neskôr po prekrásnych svažitých lúčinách kde-tu prizdobených húštinkou kríkov či osamelým fotogenickým stromom. Z diaľky to všetko tíško pozoruje postupne sa približujúca, pomaly rastúca Majerova skala.
Na zmysly mi búši vôňa trávy, spev rána a iskrivý lúč slnka, žíznivo hľadám aspoň občasný ker, aspoň malý fliačik tieňa, iba na chvíľku si oddýchnuť, trochu zvlažiť ústa, čo len na krátky okamih sa ukryť pred azúrovým besnením bezoblačnej oblohy. No pred zmyselnou krásou okolitej krajiny sa skryť nedá.
Čím vyššie sme vystúpili, tým krajší pohľad sa nám otvára. Desiatky a desiatky bezmenných vrcholov (vo chvíli oddychu vyťahujem mobil a spúšťam aplikáciu aby som aspoň niektoré z nich sprítomnil) sa ako vlny vzdúvajú za našimi chrbtami, stovky ďalších skryto šumia z diaľky, ako nemý príliv sa nehybne rozbíjajú o oblý hrebeň hôr vysoko nad našimi hlavami. Je to veru riadny kus cesty, čaká nás ešte riadna zaberačka kým sa ta dostaneme, no chvíle výstupu si spríjemňujeme pozorovaním krajiny, vzdialeného i blízkeho okolia, vždyprítomnými rozhovormi i hlbokým ponorením sa do myšlienok. Do uší mi opäť & neodbytne & opakovane búši akási vtieravá (a svižná) melódia, neklamný znak toho, že som vo veľkej pohode…
Kruté stúpanie sa pozvoľna vyrovnáva, Majerova skala sa týči obďaleč, hneď tu vedľa, len čo by kameňom dohodil, čo by jediným skokom dosiahol. Nie, nebudeme skákať, ani tam zachádzať, zdanie klame, čas pokročil a vrchol Krížnej máme takmer na dosah. Otvára sa ďalší nádherný, tentokrát kruhový, výhľad do okolia.
Ploská a Rakytov, Baníkov, Salatín či Bystrá, Kriváň, Rysy i Lomničák, Hrb aj Klenovský Vepor, Poľana, Skalka, Vtáčnik, Marhát i Bezovec, Záruby či Starý Plášť – to všetko máme (akoby) na dosah, jediným nekonečným pohľadom dokážeme obsiahnuť celé Slovensko. Krivky hôr sa prepletajú, rozbiehajú na všetky strany, vlnia, križujú, vzdúvajú, volajú, lákajú, spievajú, kričia, hašteria sa i mlčky týčia, vedú náš zrak kúzelnou cestou spomienok, otvárajú pamäť. Kde všade sme už boli, kam všade sa ešte chystáme…
Keby len výhľad nešpatila bývalá stanica lanovky kúsok pod Líškou, teda to, čo z nej nakoniec zostalo. Ruina, apokalyptická zrúcanina vhodná iba ako kulisa zombie trháku, (polo)rozpadnutá troska, smutný svedok doby, zlaté chvíle ktorej tu nemo zarastajú trávou. Ako malý vystrašený chlapec som na tomto mieste (s úľavou) vysadal po nekonečnej jazde, ešte stále sa mi v kútiku oka zrkadlí obraz hrôzy, veď predsa – prvýkrát sám, vysoko nad zemou, zavesený na jedinom tenkom lane, bezmocne sa pohupujúci vo vetre na chatrnej sedačke… a to ma o chvíľu čaká ešte cesta dole…
Zanechajme však dávne hrôzy tam kde patria, nevyťahujeme tie spomienky na svetlo dňa, je tak pekne, na vrchol je to už len kúsok, plávam rozľahlou lúkou ako bárka pokojnou hladinou mora, čerím steblá tráv – spenené vrcholce vĺn mi hladia kolená, moja duša meandruje priestorom, myseľ sa ponára do spomienok, iba pár krokov, len niekoľko viet príjemného rozhovoru, čo nevidieť budem tam, hoci som sem (pôvodne) ani nechcel chodiť, Kráľova hoľa je nádherný kopec, tento sa mu však prinajmenšom vyrovná, veď ja som (nakoniec) tak rád…
A tak tu teraz stojím a rozhliadam sa. Do okolia, do minulosti, do svojho vnútra…
…spomínam na dávny okruh zo Salašiek na Chatu pod Borišovom (Janči & Milan & Juro – to sme ešte boli mladí) i na ten spred desiatich rokov z Chaty pod Borišovovom (Janči & Milan & Juro & Martin – to sme ešte boli krásni). Všetko naokolo je (tuším) rovnaké ako vtedy… len tá stará stanica lanovky je ešte staršia, čochvíľa sa stratí úplne (konečne – v takejto podobe je tu len na oštaru, hyzdí celý kraj)… len plot na vojenskom objekte je akýsi viac naklonený, aj hrdzavých škvŕn na ňom (hádam) pribudlo… hláska je tichá, hláska je nemá, nech taká zostane naveky… rovnaký hrebeň, rovnaké svahy, rovnaká hora… všetko je rovnaké… ako som sa však zmenil ja?
Tým si teraz ale hlavu nezaťažujem, zapájam sa do skupinového oddychovania, maškrtenia, užívania absolútnej pohody, voľkáme si, hovieme a lebedíme na vrchole Krížnej, rozložitej vládkyne krajiny… čo v slnečné dni (ako je ten dnešný) rozdáva všetkým radosť, čo v hmlisté rána halí celú krajinu plášťom tajomna, čo v zimné predpoludnia bičuje lavínami dná údolí, zo svahov ktorej neustále tryskajú bohaté stružky životodarnej vlahy…
Robo dorazil, Jozef volá, ostatných cyklistov sa (asi) nedočkáme, poďme… Kdesi povyše Kráľovej studne (presne tam, kde sa nakoniec predsa len stretneme s našimi kamarátmi) by mala z hrebeňa odbočovať cesta…
A je to veru krásny chodník! Kľukatí sa na rozmedzí svažitých lúk a nepriechodnej kosodreviny, sprava nás driape ostré ihličie, zľava hladí hebká tráva. A jej výsosť Krížna? Hrá sa s nami, špásuje, provokuje. Stačí si len pár krokov hľadieť pod nohy (predsa sa nestrepem tuná na rovine!), potom zdvihnúť zrak a obzrieť ponad plece. Hora je tam, no stále iná. Tu široká, rozložitá, inde stiahnutá v úzadí, otŕčajúca na odiv len takú úzku úboč. Krok po kroku sa vzďaľuje, avšak je čoraz vyššia, rastie, čoskoro sa čnie až kamsi do nebies. Človek (len taký malý, nevýznamný mravček) a hora, vládkyňa a ochrankyňa kraja…
Dnes si vychutnávam každú chvíľku pohybu, užívam každú minútu výletu. Počasie vyšlo, partia je – ako inak – výborná, bol to dobrý nápad zmeniť miesto výstupu, bolo to správne rozhodnutie vybrať sa práve sem. A úplne najlepšie sme zvolili trasu zostupu. Tu je to pohoda, klesanie príjemné, aj tam, kde viac prituhne, to ešte ide. To keby sme sa vracali rovnakou cestou… radšej nemyslieť! Tam to nie je chodník, to je Pasca na myši (ako tá na Streife), tam to nie je Krížna, tam to je Kitzbühel – len zavrieť oči, vykročiť a letieť…
Niektorých – Rasťa, spolucestujúcu a mňa, čaká na samý záver putovanie proti toku času, pokúsime sa nájsť bývalú podnikovú chatu, miesto, kam sme (občas / pravidelne) chodievali tráviť chvíle podobné tým dnešným. Odpájame sa od ostatných, strácame sa v lese. A ten po chvíli redne a mladne, náš krok pevnie, asfaltka je menej obdratá, na ceste smradia embéčky, lady či trabanty, pomedzi ne vyzeráme tú správnu odbočku (minule som ju nenašiel), možno by nám pomohol strieborný svit luny, či akýsi iný zázrak, poďme ešte kúsok vyššie, ešte o jednu zákrutu, tuná to vyzerá povedome, vyšliapnime hore medzi stromy, tam opodiaľ čosi presvitá…
Výskumný ústav strojárskeho spotrebného tovaru (teda VÚSST), obecne zvaný Rozvoj (tu sa na konci osemdesiatych rokov formovala, i keď to vtedy ešte vôbec nikto netušil, jedna zo stavebných buniek organizmu budúceho MKCK a vlastne i mojej rodiny), vlastnil dlhé roky kúsok od Salašiek chatu. Chodili sme tam oddychovať (malý chlapec & lanovka, hrôza v očiach, vietor vo vlasoch), brigádovať (mládežníci, spevokol v reštaurácii, pohár piva v hrsti) aj hýriť (zväzáci, moje všetky ostatné návštevy).
Podarilo sa! Práve pred touto chatou stojíme, je (skoro) taká istá ako kedysi, to len my sme sa zmenili, ale práve v tejto chvíli, práve na tomto mieste, sme opäť rovnakí ako vtedy… myšlienky víria hlavou, spomienky ožívajú, zhmotňujú sa, ako striebristé vločky – úlomky pamäte (a či len hra slnečných lúčov v pomaly postupujúcom odpoludní) pršia z vršiakov odrastených stromov, čo sprítomniť? čo vytiahnuť na svetlo dňa? čo naopak nechať navždy odpočívať… každý z nás má vlastné zážitky, formuje si vlastnú pamäť, skrýva vlastných démonov. Nechajme preto minulosť minulosti, len tíško sa potešme závanom jej ozveny, pripomeňme si čo sa sluší, skryto sa pousmejme tomu ostatnému…
A ovlažme sa vodou z prameňa za chatou, je rovnaká ako kedysi, svieža, chladná, lahodná…
Hoci je to do cieľa ešte riadny kus cesty, nám ubehne ako nič. Rozradostnení spomienkami priam letíme dole asfaltkou, svižne prepletáme nohami nadol Tureckou, len kde-tu sa pristavíme na jedinú fotečku, len na jednu krátku pripomienku dávno minulého. Kdesi poniže nás už netrpezlivo očakávajú kamaráti (aj cyklisti, aj Jozef, aj mobil sa už našiel), z misy sa šíri vôňa halušiek. A veruže sú chutné! Dlho som už také nejedol, haluškári z Tureckej sú majstri svojho remesla. Len kvôli nim by sa oplatilo merať sem cestu! Hoci, niet sa prečo ošívať, niet sa na čo sťažovať, dnes predsa všetok sadlo tak ako má – počasie, hora aj partia. A aj tú chatu sme nakoniec našli.
Deň je ešte mladý, času máme dosť. Chvíľu posedíme (poniektorí) pri pive na terase v Starých Horách, o čosi dlhšie potom (všetci) aj v prístrešku vo dvore, krátko na záver (tí najvytrvalejší) vnútri v chate. Náš nesmelý (a nie veľmi vydarený) pokus o zanôtenie víta už nový deň. Poďme mi radšej spať!
nedeľa 10.9., deň návratu
Budí nás ďalšie krásne ráno. Vstáva sa ale o poznanie ťažšie, ten včerajší výstup bol predsa len akýsi vyčerpávajúci 😉. Dnes nás čaká cesta domov, niektorých aj čosi viac, slovo však najskôr odovzdávam Jančimu, hovorcovi (teraz už opäť iba veľmi malej) cyklistickej skupinky:
Po pre mňa náročných oslavách života, sme sa prebudili do rána rozchodu. Jedni išli absolvovať ešte banské štôlne, chodby a zrúcaniny hradu. Druhí šli priamo domov. A ja som zostal len so Štefanom, aby sme sa dostali na bicykloch k vlaku do Ružomberka.
Zo Starých Hôr sme sa museli dostať na hrebeň. Zvážnice nás doviedli do sedla Dolný Šturec. Na 6 kilometroch sme urobili asi 400 výškových metrov. Ďalej nasledovala, z hľadiska stúpania, už prijateľná cesta. Okolo Jelenej skaly sme cez Krčahy prešli na útulňu Na kráme. Tu sme sa občerstvili a pokračovali smer Kečka. Išli sme aj peši, brutálnym stúpaním po kameňoch a hore na kopci sme videli auto. Stretli sme ochranárov národného parku. Upozornili nás, že na mieste, kde mali auto, videli veľkého čierneho medveďa. Mal som so sebou píšťalku, začal som preto, keď mi ešte ostal dych, pískať, aby sme macka neprekvapili. Chvalabohu k stretu nedošlo. Urobili sme traverz Kečky, Handliarky, odkiaľ nasledovali krásne výhľady na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Do Hiadeľského sedla sme sa dostali technickým traverzom, ktorým bol vlastne úzky chodník po kameňoch a koreňoch stromov zarezaný v strmom svahu.
Zjazdom sme sa cez sedlo pod Babou dostali do Korytnice, kde sme si dali studenú kyselku a prešli popri zdevastovaných budovách kúpeľov. Zachoval sa tu asi len kostolík.
Priblížili sme sa k hlavnej ceste a pokračovali sme cyklocestou, ktorá viedla Korytnickou dolinou až do Ružomberka. V Podsuchej sme sa najedli a nabrali posledné sily na zbytok túry. Čakal nás posledný tvrdý oriešok, Vlkolínec, hlavne sedlo Pod Sidorovom. To sedlo mi pripomenulo niečo z minulosti, keď som raz zabudol ruksak v reštaurácii vo Vlkolínci a skalnatý stupák som musel absolvovať dvakrát. Posledný úsek po skalách v horku na sedlo veľmi bolel. Išiel som skoro ako opitý. Sily nás už opustili, zostala len zotrvačnosť. Ale zvládli sme to.
Nakoniec nás čakal už len zjazd po peknej asfaltke do Ružomberka a vlak domov.
60km, 1581m
Štatistika: celkovo sme našliapali 189 km s prevýšením 4475 m.
A ako si na tento deň spomínam ja? Budíček, balenie, upratovanie a čas strávený raňajkami mi splývajú do jedinej blikotavo tepúcej farebnej škvrny, asi som mal ísť do postele o čosi skôr, nemusel som v ruke toľko stískať pohár, rannú cestu musím predsa (bezpečne) odšoférovať ja. Lúčime sa s tými, čo smerujú priamo domov (hádam sa čoskoro opäť niekde stretneme), posádky ďalších troch áut majú podobný plán. Neďaleká Špania Dolina má cveng, no (skoro) nikto z nás tam (už veľmi dlho) nebol, je najvyšší čas to napraviť.
Skúška semaforom je úspešná v pomere 2:1, zablúdi len jedno z áut, čoskoro nás však dobehne (ja som si tým, na rovnakom mieste, prešiel v piatok, dnes som za frajera). Do centra obce nás nepúšťa zákaz vjazdu, náhradné parkovisko je ale umiestnené ešte lepšie, cesta z neho dobre značená, k banskému prekopu sa tak dostávame včas a bez zbytočného blúdenia.
Špania dolina, dedinka roztratená na strmých svahoch Nízkych Tatier, akoby priam vyrastala z hlušiny háld, v toto skoré ráno stále tíško sníva svoj medený sen. Roztrúsené staré domy nečujne rozprávajú príbehy zašlej slávy predlhých štôlní a hlbokých šácht, ich okná nedôverčivo sledujú pohyb nečakaných hostí bezcitne narúšajúcich strnulý pokoj slnečnej nedele. Rasťo a Eva smerujú na Šachtičky, sila spomienok ich ťahá práve tam. My ostatní, ktorí sme podľahli volaniu podzemia sa usádzame pri mrežiach dlhokánskeho tunela… vedúceho kamsi do útrob zeme, (ešte) nepoznáme jeho účel, banský prekop sú pre nás (zatiaľ) iba slová, nevieme si pod nimi nič predstaviť, nevieme čo nás tam dnu čaká, medzitým len netrpezlivo čakáme, dúfame, že sa niekto objaví, že odomkne bránu do podzemia, že nás vpustí ďalej. Objavuje sa mladá pani…
…veselá špaňodolka s bratislavským prízvukom, kde sa tu taká nabrala? – vraj ako deti sa sem chodili hrávať, z Prešporka to je (však) kus cesty, možno akási chalupárka alebo čosi podobné… Nie, len návrat stratenej dcéry (ako sa dozvedáme neskôr), späť ju priviedlo volanie rodnej hrudy – musí byť naozaj silné, navonok romantický život v tomto prekrásnom kúte vie byť v skutočnosti riadne tvrdý. Brána sa so škripotom otvára (to som pre dramatickosť tejto chvíle trochu prifarbil), váhavo vstupujeme do tmy, ktorú presvecujú len sliepňajúce svetielka na našich prilbách…
V tejto oblasti sa ruda ťažila (vraj) od praveku, meď a striebro boli odjakživa výhodným obchodným artiklom, kvôli nim sa oplatilo zavŕtať hlboko pod zem, vyniesť na povrch hrudy obsahujúce čo len malé množstvo vzácnych kovov. Hlušina sa hromadila všade navôkol… Za dlhé stáročia sa jej nazbierali plné haldy, menili a formovali tvar okolia, určovali ráz krajiny. Dávne metódy ťažby však nedovolili z horniny vyťažiť bezozvyšku celý obsah. Čas plynul, stáročia leteli… Hlušina, ktorá sa len tak ledabolo povaľovala všade naokolo, mala (podľa odhadov) obsahovať ešte dostatočné množstvo kovu. A tak súdruhovia postavili fabrika, cez horu prekopali tunel… Banský dopravný prekop umožnil prepraviť na spracovanie rudu z druhej strany kopca, z Piesku, odtiaľ, kde sa mali hromadiť jej najbohatšie zvyšky. V skutočnom živote však nie všetko vychádza podľa predpokladov… Hlušina bola chudobnejšia ako sa čakalo, závod musel spracúvať materiál aj z iných zdrojov, kolesá strojov sa spomaľovali, až nakoniec zastali úplne. Dnes tu zostalo len hrboľaté parkovisko (na ktorom máme odložené autá) a tento prekop. A vodný zdroj (ktorý pri razení objavili). Len vďaka nemu zostal tunel udržiavaný a mohol byť sprístupnený. A tak tu teraz stojíme, pripravení vstúpiť, zavŕtať sa do 200 metrovej hĺbky, 1600 metrov dlhým pochodom prejsť až kamsi do susedného údolia. Paráda!
Akoby horu prestrelil nábojnicou – priama línia prekopu vedie nebadateľne nahor, len toľko, aby sa vozíky doplna naložené rudou zľahka zviezli do gigantického pažeráka mlynice. Prechádzame veľkým tmavým portálom, vstupujeme do útrob Zeme. Čiernu tmu prerezávajú iba krátke kužele lampášov, pomaly sa moceme černotou, ako permoníci, ako krysy snoriace temnotou a vlhkom, vedie nás len inštinkt (a hlas našej sprievodkyne), kdesi v diaľke však pomaly rastie svetelný bod, zatiaľ je len ako špendlíková hlavička, no čoraz jasnejší, väčší, po (necelej) polhodinke už pred nami (konečne) žiari (doširoka roztvorené) oko, výstupný (a či vstupný – uhol pohľadu) portál prekrytý mrežou, za chrbtom (takmer) neviditeľne sliepňa malá bodka, jagavé zrniečko prachu, len taká malá špendlíková hlavička…
Hoci nikto z nás netrpí klaustrofóbiou (inak by sa sem predsa netrepal) na návrat späť volíme okľuku lesom, po svetle, po vzduchu, po zemskom povrchu, veď (nie sme podzemné tvory)… Avšak najskôr sa nevieme rozlúčiť s našou sprievodkyňou, je veselá, je zhovorčivá, rozpráva tak zaujímavo… možno sa dnes ešte uvidíme – neskôr, ak nás cestou nezožerú medvede…
Vraj ich tu už dlho nikto nestretol (ani nevidel), ale čo keď to šťastie budeme mať práve my… Najskôr sa však vyhrejeme na slniečku, zapijeme glg vody, schrúmeme sladkú tyčinku, viac nemáme, na žiadnu turistiku sme sa dnes nechystali. A rozhliadneme sa po okolí, niekde tu sa rozkladala dávna banícka osada Piesky, ozrutná halda, čo slúžila ako zdroj potravy pre (zaniknutú) fabriku, lokalita s povstaleckou históriou… dnes to však nepripomína už takmer nič… len dajaké (rekreačné) chaty učupené v lese… pamätník SNP pod košatým smrekom… skromná kaplnka… kdesi v tichu stromov ukrytý cintorín (ten nenájdeme, škoda)… zamokrené vyústenie akejsi štôlne… všetko ostatné odniesol čas…
A tak sa ponárame do hlbokých lesov týchto rudonosných hôr, štveráme sa podmáčaným svahom, je strmý, šmykľavý, na to som sa dnes vôbec nepripravil, ešte sa tu kdesi zgerím, vyváľam v bahne, budem špinavý, blato bude zo mňa odpadávať v šúplatách, ako zo svine, ako zo zafúľaného tvora šerého prítmia hlbokých húštin, ako z takého medveďa… Neprivolávajme však pána hôr, v rozľahlých lesoch, v kriačí a skrytých úšustoch svahov nejaký určite odpočíva, nech tam len zostane, nech si nás nevšíma…
Krásne a ľudoprázdne sú tieto hory, utíchol klepot kladiviek, nepočuť hlasy baníkov, zastavili sa kolesá vozíkov, ústie šácht a štôlní sa stráca pod nánosom závalov, hnijúceho lístia a zabudnutia. To len my, občasní turisti a návštevníci narúšame pokoj tých miest, iba náš smiech a rozhovory vibrujú ovzduším, naše kroky šuchocú po lesných cestičkách, zrak objavuje skryté zákutia, fantázia pracuje, zhmotňuje zabudnuté príbehy, vdychuje dušu (a význam) ruinám stavieb nečakane sa vylupujúcim z prítmia lesa…
Šachta Ludovika, vraj najmladšia a najvýkonnejšia zo špaňodolských šách, len vyblednuté zvyšky múrov jej budov umožňujú predstaviť si navždy stratený ruch oživujúci toto miesto, len rozľahlé futbalové ihrisko na vrchole haldy svedčí o mohutnosti vyťažených priestorov. Stromy miznú, priestor sa otvára…
Ten bledý kamenný svah, zvyšok po akomsi zosuve či holorube (myslel som pri pohľade od parkoviska), je vlastne obrovitánska halda, jej rozmer presahuje všetko predstaviteľné, jej objem prevyšuje všetko zmysluplné. Stojím (s doširoka otvorenými očami i ústami) a v nemom úžase obdivujem dramaticky (nechcene) krásny výtvor stáročnej činnosti človeka, až neľudsky úžasný výsledok práce ľudských rúk. Naozaj neskutočné divadlo!
V taký krásny deň ako dnes, keď sa na krajinu z oblohy rinú prívaly blankytného poludnia, keď slnečný jas dobiela vypaľuje povrch skál, keď ľudské zmysly zaplavuje prebytok vnemov, je skutočným zážitkom prechádzať týmito miestami, kochať sa neopakovateľnými obrazmi, užívať si pokojnú krásu okamžiku. Ale to ešte zďaleka nie je všetko, práve vchádzame do uličiek Španej Doliny, do úzkych priechodov medzi jej domami. Nádhera!
Zarezané v strmom svahu (niekde vraj slnko nezasvieti viac než na dve hodiny), zatiahnuté kus od cesty, učupené v chládku stromov sa chúlia staré banícke obydlia, dlhé úzke domčeky široké hádam na jedinú izbu. Namiesto chodby sa zvonka k stene tesne primkýna zasklená veranda, vstúpiš dnu a ihneď ťa obalí nezameniteľná aróma starého dreva a predlhej pamäti miesta, v povetrí sa trblietavo blyštia zrniečka prachu i spomienok. Očarený sadáš za stôl. V neskorú podvečernú hodinu pozoruješ cez zaprášené okno posledný lúč slnka, hladko sa sunie po priedomí, práve sa zošmykol po kmeni stromu, pomaly odchádza hore ulicou, naposledy sa obzrie späť, purpurovým jasom prežiari svah protiľahlej haldy… súmrak tíško halí celú dolinu…
Koľko kvapiek dažďa stieklo za tie doby po stmavnutých šindľových strechách… drobné okná izieb ticho zrkadlia odrazy minulých, prítomných i tých nastávajúcich dejov… hrboľaté kamenné podesty pevne podopierajú nerovné biele steny, čo skala to príbeh, jeden dielik skladačky pamäte… oblúkový prechod brány, popod ktorý večer čo večer prechádza tajomná zhrbená postava, tu viditeľná, tam sa strácajúca v hustnúcej tme súmraku – genius loci, duch miesta, neustále obchádza svoj priestor… roztancované doštené ploty, koľké ruky ich za ten čas vyhladili, koľkým postavám poskytli oporu, pod koľkými závejmi sa krčili… do fľakov omietky každej jednej chalupy sa hlboko vpísal čas a pamäť tohto miesta… ako dlhým tunelom prekonávajú kryté kostolné schody stúpanie z námestia, nerovné, hrboľaté, každý z tých 162 stupov je iný, vlastným jazykom rozpráva svoj vlastný príbeh… tabuľa na obchode – Jedivo a potrebné – priťahuje zrak, dráždi predstavivosť, láka vstúpiť – koloniál, len tam môžeš nájsť skutočne všetko… spomedzi kameňov neďalekého múra vyrastá vodovodné potrubie i farebný chudorľavý kvet…
…a nakoniec sme stretli aj našu sprievodkyňu, v dome pri pumpe, hneď vedľa kostola…
Banícky orloj, budova Klopačky, výborný obed, kaplnka Božieho hrobu – je tu toho priveľa, na viacero miest sme ani nestihli (už nevládali) nakuknúť – Špania Dolina, my sa raz vrátime, ja sa určite vrátim!
No to však zďaleka ešte nie je všetko, pred nami je návšteva hradu Revište, priveľa krát som iba narýchlo prebehol popod jeho hrdé hradby, mnohokrát len zobďaleč obdivoval jeho pyšné bašty. Nastal čas napraviť zameškané…
…musím však akosi pretrpieť tú cestu (v horúčave pokročilého popoludnia na mňa prišiel neskutočný útlm, hádam nezaspím, hádam sa niekde nevygúľam, nepoobraciam auto). Chvalabohu sa tieto čierne scenáre nenaplnia, po necelej hodinke parkujeme na brehu Hrona. Obďaleč, vo výške nad našimi hlavami sa čnie vytúžený hrad.
Len krajíčkom oka sa osviežim pohľadom na svižne plynúcu hladinu rieky, len kúsok sa vyštverám nahor kopcom a únava je preč. Hoci sa autom dalo vyjsť vyššie – my sme však turisti, my sa tam driapeme pekne od rieky, nech si výstup užijeme, nech si návštevu zaslúžime. Čo nevidieť už klopeme na hradnú bránu.
Vo výške nad ohybom Hrona, na samom konci dlhého hrebeňa sa týči neveľká, no zaujímavá zrúcanina hradu, či skôr akejsi veľkej pevnosti. Po vyčerpávajúcom a na zážitky bohatom dni je potrebné zozbierať posledné zvyšky (prudko sa míňajúcej) energie, sústrediť sa na okolie, počúvať Paľove historky. Bolo by nenapraviteľnou škodou odísť odtiaľto len tak, uvarený, utrmácaný, zmorený. A tak sa rozhliadam do okolia, opájam výhľadmi, nechávam na myseľ pôsobiť silu slov…
…počujem ostrý hlahol trúbky, z neďalekého tureckého tábora sa blíži osamelý jazdec, posol pašu, nesie výzvu na súboj, jeho dcéra sa zatiaľ ticho chúli za závesom, len prednedávnom ušla hore na hrad, zamilovala sa do jeho pána, teraz vidí zločinnú ruku čo ukradomky sype do čaše ukrutný jed, nestačí však vykríknuť… nasledujúce ráno sa pred hradby vyrúti z brány osamelý rytier, brnenie sa jagá v lúčoch slnka, ostrie zbrane sa leskne vo sviežom vánku… no stačí jediný sek jatagánom a po zemi sa kotúľa prilbica, z nej sa do tváre zhrozeného pašu dívajú oči jeho dcéry…
…a fantazijné povesti hneď striedajú historické príbehy, ten o únose hradnej panej do tureckej zeme, i ten o konci divých Dócyovcov…
Hoci neveľká, avšak zaujímavá zrúcanina dýcha pokojom, dalo by sa tu stráviť omnoho viac času, slnko sa však pomaly skláňa nad obzor, dnes už stačilo, treba sa poberať. Ešte sa chvíľu zastavíme na terase motorestu hneď vedľa našich áut, osviežime, posilníme, oddýchneme. Potom nás čakajú len posledné desiatky kilometrov v sedačke auta, kde cestu už čoskoro halí rýchlo postupujúci súmrak. Jeseň klope na dvere…
Bol to vydarený víkend plný zážitkov, dobrej nálady a krásneho počasia. Po dlhšom čase sa nás opäť zišla riadna hŕba, každý prispel svojim dielom do skladačky príbehov tohto predlhého textu, všetkým Vám ďakujem, cyklisti – Janka Lukačovičová, Janči Budoš, Štefan Krištof, Jozef Baránek a Robo Chlpek aj turisti – Editka a Jozef Antaloví, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Vlado Naď, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Ľudo Šoltés, Maroš Modrovský a
Juro Golier
(Ak pri čítaní tohto siahodlhého textu niekto nadobudol dojem, že som na Krížnu ísť nechcel, bránil sa tomu, objavil som sa tam len náhodou – nie je to pravda. To sa len moja myseľ ťažko lúčila s Telgártom, Šumiacom a Kráľovou hoľou, miestami, ktoré mi za tých niekoľko rokov prirástli pene k srdcu.
A na Krížnej sa nám pod nohy aspoň nemotala žiadna kortešačka…)
Málokto to (asi) dočítal až sem, málokto dokáže pochopiť všetky nuansy mysle, neovládateľné nutkanie odovzdať ich papieru (či skôr obrazovke počítača) bolo však priveľké… Koniec, dávam poslednú bodku, hoci budem výsledok môjho úsilia ešte mnohokrát čítať, škrtať, dopĺňať, rôzne premieľať na podnebí, prežúvať, skúmať zo všetkých strán, ten text sa zo mňa nakoniec odlúpne ako koža z hada. Koža, pod ktorou sa už vyvíja nová epiderma, pripravená nasať ďalšie zážitky a pocity, postupne hrubnúť, vo forme ďalšieho príbehu odovzdať svetu svoje nálady… Stačilo, chúlim sa do embryonálnej polohy, zavrtávam pod perinu, skrúcam a motám do plachty, hádam stýkrát mi pred očami beží film tohto víkendu, nemôžem si pomôcť, vraciam sa k nemu stále a dookola, znova si v mysli premietam obrazy, vyvolávam spomienky. Tie chvíle so mnou putovali hrebeňom Pálavy, iskrivo voňali z pohára burčiaku, ich tiene ma sledovali uličkami Sigishoary, zrkadlili sa na hladine Medvedieho jazera, s postupujúcim večerom sa tíško spúšťali zo svahov Glanzenbergu do zhasínajúcich uličiek mesta, ich ozvena sa vracala zo štrbín bralnatého Sitna. Nečakaný zvuk polnočnej motorky, hluk lietadla prerezávajúci striebristú tvár luny, náhly, ničím nevyvolaný, akoby nezmyselný závan pohybujúci záclonou… spím a či bdiem? – snívam svoj sen…
