sobota 10.2.2024
Svitá. Z lepkavej smoly tichej februárovej noci sa začínajú neochotne vynárať obrysy domov, sivomodrá obloha získava purpurový nádych, vylupuje sa z nej silueta veží, krajina pod Smolenickým zámkom sa prebúdza do nového dňa. Už hodnú chvíľu stojím na osirelom námestí, len občasní návštevníci, ospalý klient bankomatu či nedočkavosťou planúci turista, oživujú moju samotu, uprene hľadím na oblohu, snažím sa porozumieť posolstvu premenlivých oblačných bytostí (aký deň nás čaká?). Je však možné spoznať budúcnosť, veštiť z kávovej usadeniny? Dokážem sa vžiť do myslenia a pocitov iných? Stvoriť zápis z výletu, ktorého som sa zúčastnil len sprostredkovane? Prostredníctvom fotografií či započutých úlomkov viet? V mojich predstavách? Neviem, pokúsim sa, ostatné nech posúdia iní…
V aute už hodnú chvíľu rozvoniava čerstvý chlieb, trstínske pekárne sú otvorené nonstop, aj v útrobách noci tu možno, ak má človek šťastie, kúpiť základnú poživatinu. Akoby to bolo včera, akoby neubehlo len málo desiatok minút, kedy som sa vlastne zobudil? ako som sa sem vôbec dostal? má moje auto (umelú) inteligenciu? ochranu nepozorného vodiča? Neviem, spomienky na prvé minúty tohto dňa sa rozplývajú v nevedomosti a zabudnutí. Medzitým sa ale naplno roztáča kolotoč deja, ani sa nezastavím, podchvíľou sa ktosi pristaví, chce ísť do hôr, na Čiernu skalu, na našu akciu.
Našou je táto akcia len niekoľko rokov, prvé ročníky nám navyše pokazili známe okolnosti & opatrenia, naozaj sme sa stretli až minulý rok, prvýkrát sme si vyskúšali radosti a strasti organizátorov, ten pocit, keď človek so smútkom v duši pozerá na chrbát kamaráta odchádzajúceho na trasu… nevadí, veď zajtra si možno vybehnem aj ja…
Ani som ich poriadne nestihol pozdraviť, ani sa s nimi nezvítal, nezaželal im pekný výlet, stále sem ktosi chodí, treba ho zapísať, patrí sa prehodiť aj pár slov, oni však medzitým odišli, narodeninové bublinky vyšumeli, rozplynula sa vôňa klinčekov, už nepočuť štekot psa, Paľo nás prišiel aspoň pozrieť…
…ale už sú tu ďalší, podporná skupina, treba im naložiť proviant, hádam tridsiatykrát zopakovať pokyny, doladiť detaily, odprevadiť ich preč. Dnes sa prvýkrát pokúšame zabezpečiť pre účastníkov prekvapenie, malé občerstvenie, chleba s mascu a cibulu či zabíjačkovú pochúťku i čosi na spláchnutie (prachu ciest), uvidíme ako sa to osvedčí, aká bude odozva, ako bude obsluha stíhať…
…medzitým v horách…
Aký pekný deň sa ukazuje, akýže zimný výstup, veď toto je predsa skutočná jar! Opäť sa nás nazbierala pekná kôpka – a nielen nás, horné parkovisko bolo plné už zrána, museli sme využiť to spodné. Ani sme sa veľmi nezdržiavali, len narýchlo sa privítali, len jediný pohár vareného vínka stihli uchlipnúť a hneď sme utekali na štart. Tam sa už Juro s Igorom šibko zvŕtali, iba čo po nás očkom švihli, pár slov prehodili, ani viac nestihli, stále sa k nim ktosi prikmotril, že či vraj „Odtiaľto sa ide na Čiernu skalu?“, dnes bude hore asi plno. A tak sme sa vybrali aj my…
V skupinkách, tu dvojiciach, tam trojiciach či iných zoskupeniach sa kráča vždy ľahko a veselo, len Maroš vždy vyletí ako by ho vystrelil, po chvíli už vidíš vpredu iba čapicu poskakovať. Ostatní si to však užívame, takýto deň sa predsa neoplatí len tak prebehnúť, treba si ho riadne vychutnať, každý jeden krok, každý meter trasy. Aj dolina Hlboče, inokedy tmavá a posmutnená sa dnes kúpe v slnečných lúčoch, prívetivo sa usmieva na svojich návštevníkov, suché lístie na jej svahoch sa trbliece zlatom, takéto chvíle si treba užiť, zastaviť sa, vyzliecť prebytočnú vrstvu oblečenia, ráno som pri pohľade do kalendára myslel, že je ešte zima a tu sa už prechádza jar.
Ale pozor na každý krok, včerajší dážď a ranná rosa, korene, konáre a pod lístím skryté kamene… stačí chvíľka nepozornosti, len jeden neopatrný krok a výlet by sa mohol predčasne skončiť. Nám sa ale také nešťastie našťastie vyhýba… Ale už stojíme pri kaplnke, patrí sa počkať na ostatných, upokojiť dych, Maroš zatiaľ aspoň na GPS-ke skontroluje polohu, nech niekde zbytočne neblúdime 😊 …
Vlčiareň dnes len prebehneme, v prístrešku sa nezastavujeme, veď sme ešte nič neprešli, nie je prečo oddychovať. Ako veselo sa kráča po slnkom zaliatej lúke, zatiaľ ešte suchej a spálenej chladom, no prvé nedočkavé byľky sa už prebúdzajú, preberajú sa k životu, nepotrvá dlho a všade dookola sa zazelená skutočná jar. Už ju cítiť vo vzduchu.
A aké krásne je dnes Čelo, predstavujem si, ako sa týči oproti jasnej oblohe, ako maják ukazujúci cestu do hĺbky hôr, našich milých malých hôr. Na chvíľku si odfúkneme na rázcestí nad Vlčiarňou, posedíme na vedľa cesty vyrovnaných vyrúbaných kmeňoch stromov, tu prebieha na plné obrátky ťažba, o pár metrov vyššie však do lesa vstúpiť nemôžeš – je to prísna rezervácia, tá najvyššia, vraj Prales… A toho blata všade okolo…
Na veselšie myšlienky sa naladíme až o kúsok ďalej, na zvážnici, ktorá sa kľukatí poniže hrebeňa Čela a Veterlínu, pokoj a krása našich hôr nám nedovolia trápiť sa maličkosťami, veď tieto kopce sa tu týčia už tak dlho, boli tu dávno predtým, ako niekde v Afrike zliezla zo stromu prvá zvedavá a drzá opica…
Prvú prestávku si doprajeme povyše križovatky cyklociest pod Veterlínom, slnkom vyhriate pne stromov lákajú k posedeniu, na jednom z nich sa rozložila lesná kaviareň u Vlada, obušku z pytle ven – a do ruky rožok, treba sa posilniť, doteraz sme výšku naberali pozvoľna, nebadane, už o chvíľu sa to však zmení. Tam za rohom, povyše nás sa už belejú bralá Čiernej skaly (ktovie prečo má také meno)…
Ešte sa však kúsok prejdeme po príjemnej zvážnici, z ktorej o chvíľu odbočuje výstupová cesta na vrchol, taká lesná autostráda, priamy priesek prudko stúpajúci hore na hrebeň. Čiernu skalu si treba zaslúžiť…
Dych sa skracuje, paličky klopkajú – ľavá, pravá, ľavá… nezastavím (aspoň) na chvíľku? nerozhliadnem sa okolo? (nevydýcham?)… nie vydržím, premôžem sa, už to nie je ďaleko, už je to (predsa) len kúsok, hore je tak pekne…
…a bývalo ešte krajšie…
Nie je to tak dávno, len niekoľko rokov, čo sme sa na tomto výstupe, v tomto termíne, len ťažko driapali na vrchol, po kolená zapadali do snehu, chlad nás štípal do tváre, dych okamžite namŕzal okolo úst… A hore nás vždy vítalo zimné kráľovstvo. Mráz, sneh a vietor utkali na konároch a vetvičkách okolitých stromov nenapodobiteľné ozdoby, jemné ľadové čipky, prekrásnu inovať, obliekli celú Čiernu skalu do nádherného šatu, neopakovateľnej zimnej róby. Bolo zážitkom a výsadou môcť navštíviť vrchol v tejto podobe, stretnúť sa s pani Zimou. A dnes?
Pani príroda namerala Čiernej skale 662 metrov jarného hodvábu a ušila jej z neho krásny šat. Vždy iná a stále krásna – taká je táto hora, také sú tieto hory. Dnes je tu naozaj plno, pekné počasie vylákalo na výlet veľa návštevníkov, stretávame kamarátov, zdravíme sa s neznámymi. Turistika spája, pohyb na čerstvom vzduch prináša stretnutia. A tak sa stále dokola fotíme (ten previs udrží všetkých), tešíme sa z výhľadov, užívame si chvíle pokoja a pohody (kto môže, dopraje si aj kalíšok, na týchto miestach chutí naozaj výnimočne). Treba však začať myslieť na zostup.
Len opatrne, vážiť každý krok, niekde sa nestrepať, použiť aj paličky, je to tu strmé, šuter môže povoliť, ten koreň môže podkĺznuť. Našťastie už čoskoro stojíme v sedielku pod Polámaným (to je tiež krásne miesto, tajomné, magické, ako aj celý hrebeň až na Starý Plášť), odtiaľ to už pôjde ľahšie. Aj keď, opatrní musíme byť aj tu…
Podarilo sa, sadnime si aspoň na chvíľku do trávy, je predsa tak pekne, teplo, láka to k oddychu. A treba počkať ostatných.
Už vidíme prístrešok na lúke, z ohniska sa dymí, naša štvorica tylového zabezpečenia sa snaží, ide im to od ruky, omascený chleba chutí, aj slaninka a tlačenka, tiež sladkosti… klobásky sa už neušlo… dám si teda za glg vínka, vraj je dobré… chudák Braňo s Milanom, prečo sa museli trepať na Záhorie, nestačilo im ísť s nami? o toto sú tak ukrátení….
V najlepšom sa ale treba rozlúčiť, čaká nás ešte kus cesty, tu by sme sa len zasedeli, prejedli sa, bolo by nám ťažko, v najlepšom treba prestať – na Škarbák je to predsa len kúsok, len čo by kameňom dohodil, stačí si len pomyslieť a už sedím na terase, môžem sa osviežiť z termosky (nebudem to predsa ťahať v batohu, treba sa toho zbaviť, už to začína omínať) alebo si dopriať pohár-dva toho oroseného, toho, čo robí také husté biele fúzy… (Muro, nezáviď!)
A opäť sa šikujeme do vyrovnanej rady, formujeme do šíku, cez lúku ponad Gazare sa presúvame ku kaplnke v lese, k tej nad Neštichom, zastavíme sa len na chvíľku, len na krátke zamyslenie, ešte stále je teplo, dá sa aj v tričku…
Ale nám to pekne odsýpa! Táto cesta lesom je veľmi príjemná, skoro nám horí pod nohami, ani nie za pol hodinku sme v cieli. Tí chalani sa dnes hádam nezastavili, stále čosi vypisujú, aj nám sa tak ujde po jednom diplome. Ešte chvíľku posedíme vedľa v reštaurácii, akciu treba dôstojne ukončiť, nie len tak úchytkom zutekať, je tu aj Janka, prišla na bicykli, Božka, tá si to prebehla samostatne, už sa vracajú aj hostitelia, tentokrát si to odstáli na jednom mieste, ponúkali, hostili, už musia byť unavení…
…medzitým v cieli…
Hoci sa akcia pomaly chýli ku koncu, trúsia sa poslední turisti (spolu ich bolo 127), stále je čo vypisovať, s kým prehodiť slovo. Ani sa to nezdá, ale sedenie (státie) na jednom mieste je náročnejšie ako celý deň šliapať v horách (len čo sme sa cez obed stihli prebehnúť na Škarbák). Končíme!
Čo je v tomto texte pravda a čo fikcia? To môžu posúdiť len tí, ktorí trasu tradičného Zimného prechodu Čiernou skalou prešli osobne: Milan Babišík a Braňo Polocík zvládli 40-tku, na 20-tku sa vybrali Daša Soubustová, Katka Roháčková, Elén a Ľuboš Rosoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Jozef Polakovič, Vojto Galbavý a Dano Polák, Božka Ilavská sa po horách túlala samostatne, Janka Lukačovičová na bicykli, Paľo herceg nás bol pozrieť na štarte, Edo Zolvík, Božka Golierová a Martin Golier s kamarátkou Sašou tvorili podpornú skupinu, na štarte a v cieli všetko organizovali Igor Naništa a ten, čo o tom všetkom fantazíroval
Juro Golier
Poslední odišli domov až za tmy…
Na druhý deň lialo ako z krhly, moje plány prejsť sa po Čiernej skale som odložil na neskôr…
