Prvá návšteva, 1. časť
Pokiaľ dobre počítam, do Gemerskej Hôrky sme prvýkrát zavítali v roku 1998. Na cestu sme sa vyrazili, ako bolo v tých rokoch zvykom, vlakom. V tomto prípade nočným rýchlikom z Piešťan do Spišskej Novej Vsi. Na ilustráciu jedna fotografia, aj keď pravdepodobne fotená pri ceste domov:
Bolo typické augustové leto – o polnoci v Piešťanoch príjemne teplo, ráno na Spiši len tesne nad nulou. Preto po pár kilometroch šliapania na seba navliekame všetko čo máme:
Janči zvolil úplne radikálny prístup. Zimu treba poraziť jej vlastnými zbraňami:
Cestu do Gemerskej Hôrky plánoval práve on (preto bola za východisko putovania na Gemer zvolená Spišská Nová Ves). Naša trasa viedla cez Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár, Úhornianske sedlo, Krásnohorské podhradie, Rožňavu a Plešivec do cieľa v Gemerskej Hôrke. Po ceste nás čakali (ako inak) dva poriadne kopce. Prvý hneď po štarte a potom Úhornianske sedlo. Ako som si dnes skontroloval pomocou internetu, tachometer nám musel ukázať 95 kilometrov. Výškomer sme vtedy nemali, ale bol by zaznamenal takmer 1 200 nastúpaných metrov. To všetko sme absolvovali na cestných bicykloch plne naložených batožinou. Dnes si to už neviem ani predstaviť.
Ale kraj, ktorým sme prechádzali mi utkvel v pamäti. Hlavne časť medzi Hnilčíkom a Švedlárom s pokračovaním na Úhornú. Je to skutočne malebný kút Slovenska. Nebol som tam nikdy predtým, ale bohužiaľ už ani potom. Možno ešte niekedy … Len to sedlo Úmorná, to dalo zabrať a vyslúžilo si u mňa toto upravené pomenovanie.
V pamäti mi utkvel ešte následný zjazd do Krásnohorského podhradia. Nielen, že bol dlhý a rýchly, ale navyše mi v ňom praskla špica na zadnom kolese. Samozrejme od päťkolečka. Celý týždeň som potom jazdil s osminou, len mierne docentrovanou a čakal som, kedy pôjdu ďalšie. Naštastie vydržali.
A vydržali sme aj my a večer sme zosadili pred penziónom Skalná ruža, ktorý sa stal našim domovom na nasledujúci týžden. Ale o tom už niekedy na budúce.
Dèja vu, jeseň 2017
Stretnutie predsedov SCK sa konalo v Gemerskej Hôrke, v penzióne Skalná ruža. Podľa fotografií penzión nielen funguje, ale je aj pekne vynovený. Myšlienky sa vracajú o takmer dvadsať rokov späť.
Chcelo by to vrátiť sa aj osobne.
Prvá návšteva, 2. časť
Čakal nás týždeň skvelej cyklistiky v oblasti, ktorú sme nepoznali. Prípravu programu si zobral na starosti Janči, takže sme mali postarané o pravidelný prísun výškových metrov. Ale musím objektívne priznať, že v tejto oblasti to ani inak nešlo vymyslieť.
Ako išiel deň za dňom, pribúdali nám najazdené kilometre a nové zážitky. Očarila nás jemná krása aragonitu v Ochtínskej jaskyni, vychutnali sme si plavbu po podzemnej riečke Styx v Domici, zaujali nás brčká v Gombaseckej jaskyni. Prešli sme sa po parku v zámku Betliar, obdivovali sme hradby hradu Krásna Hôrka a tichú krásu neďalekého mauzólea.
Naše návraty boli často v neskorších večerných hodinách, takže sme párkrát zažili nočnú jazdu v zákryte po hlavnej ceste z Rožňavy do Plešivca. Jedna blikačka vpredu, jedna na konci. V penzióne bol vždy čas chvíľu si posedieť a vychutnať večernú pohodu. Všetky starosti boli vzdialené mnoho kilometrov doma, zostal len pocit kľudu, slobody a voľnosti. A ďalší deň nás čakala ďalšia porcia kilometrov a zážitkov na potulkách po Gemeri.
Ešte aj dnes si živo spomínam na deň, keď sme sa vybrali navštíviť Zádielsku tiesňavu. Cesta nás najskôr zaviedla na Silickú planinu. Niekedy pred obedom sme vstúpili do tiesňavy. Úzka cesta kopírovala potôčik, ktorý sa kľukatil pod mohutnými bralami. Len tiesňava a my. Ticho, pohoda a pomaly stúpajúca hradská. Keď sa tiesňava roztvorila, zbadali sme pred sebou výletnú reštauráciu s terasou. To bolo našim šťastím. Keďže cestou nad nami presvital len kúsok oblohy, nevideli sme, čo si príroda prichystala. V momente, keď sme vstúpili pod strechu terasy sa za našimi chrbtami vyliala obloha. Oneskoriť sa čo i len minútu znamenalo úplne premoknutie. Takto sme si mohli vychutnať pohodové posedenie a občerstvenie.
Za hodinku bolo po daždi a obloha bola opäť krásne modrá. Ešte chvíľka a obschla aj cesta. A potom nás čakal jeden z vôbec najkrajších cyklistických zážitkov. Dvadsať kilometrov absolútneho zjazdu. Cesta mierne klesala, nebolo treba takmer vôbec šliapnuť do pedálov a rýchlosť sa konštantne držala kúsok nad tridsiatkou. Cyklistická nirvána.
Ako sme sa blížili ku hlavnej ceste, obloha sa opäť zatiahla. Za chrbtom nám zahrmelo. Išiel som vtedy na čele a ten zvuk vo mne prebudil nepoznané reflexy a silu. Aj keď cesta stúpala, vyvinul som najvyššiu možnú rýchlosť a snažil sa uniknúť do bezpečia. Po pár kilometroch sa to podarilo a s prvými kvapkami dažďa som parkoval bicykel pod strechou motorestu pred Krásnohorským Podhradím. V tesnom závese za mnou dorazila Božka a Stano. Milan a Janči chýbali.
Vonku sa rozpútala silná búrka. Lialo ako z krhly, blesky ožarovali okolie, ochladilo sa. Nemohli sme robiť nič, len sa schovať do reštaurácie a dať si večeru. Dúfali sme, že chalanom sa tiež podarilo niekde schovať.
Za nejakú hodinku bolo po búrke. Chalani ale stále nechodili a tak sme sa vrátili ich hľadať. Našli sme ich dolu na križovatke. Premeškali správny moment a náš nástup vyhodnotili ako akt zúfalstva. Radšej zvolili úkryt v malej plechovej autobusovej zastávke, kde prežili celú búrku. Okolo nich udierali blesky a veľmi sa zozimilo. Niekedy si holt človek nezvolí správne.
Vymedzený čas nám rýchle uplynul a museli sme sa s rozlúčiť. Domov sme sa presunuli už vlakom. Čakala nás ešte krátka zastávka v Košiciach a rýchla návšteva námestia a chrámu sv. Alžbety.
V Gemerskej Hôrke, a na Gemeri vôbec, sa nám veľmi páčilo. Dôkazom toho je, že nasledujúci rok sa akcia v mierne pozmenenej zostave zopakovala. Ja som pri tom ale bohužiaľ už nebol.