Liptov

Veľké, moderné priemyselné mesto vtesnané pod svahmi troch pohorí. Jeho blízke i vzdialenejšie okolie láka na krátke prechádzky aj dlhšie výšľapy, ktoré takmer všade ponúkajú skvostné výhľady. Chočské vrchy, Veľká Fatra, Nízke Tatry, v diaľke aj Vysoké či vrchy Malej Fatry, všetko ako na dlani, len… V blízkom okolí ťažko nájsť také miesto, aby sa v zornom poli neobjavili biele plochy panelákových sídlisk, vysoké priemyselné komíny. Ružomberok.

Dlhé roky som ním len prechádzal, nikdy som sa tu nezastavil, nikdy nevystúpil z vlaku či auta, nepoznal jeho ulice a námestia, ale ani malebné okolie. Až teraz, pár rokov dozadu. Odvtedy som pravidelným občasným návštevníkom tohto kraja, Dolného Liptova. A vraciam sa sem rád. V mojich žilách predsa prúdi aj liptovská krv.

Ako vtedy, v to skoré ráno neskorej jesene roku 2013. Je ešte tma, keď doma sadáme do auta. Nám spolujazdcom je hej, po chvíľke už dospávame krátku noc, ale šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) musí byť v strehu. Prvé slnečné lúče len začínajú presvetľovať oblohu, keď parkujeme v centre kúpeľnej obce Lúčky. Naše prvé kroky vedú popri vodopáde a cez kúpele, pomaly preťahujeme svaly stuhnuté dvojhodinovým sedením v aute. Dnešný cieľ, Veľký Choč, je vraj jedným z najkrajších výhľadových vrcholov na Slovensku.

Spočiatku chodník stúpa krásne sfarbeným jesenným lesom, v ovzduší sa mieša vôňa ihličia, chladného rána aj náhleho pocitu uvoľnenia. Mám veľmi rád tento pocit slobody, ktorý opantá moju myseľ už pár minút po tom, ako nechám za chrbtom civilizáciu a ponorím sa do ticha prírody (ktorá môže byť niekedy dosť hlučná. Ten kto zažil jeleniu ruju na hrebeni Západných Tatier mi dá za pravdu). Je to taká moja droga, bezpečná, čistá, vyjasní myseľ, osvieži dušu.

Vychádzame na lúčku, stromy sa rozostupujú, nad nami zo slnečného jasu vystupuje biele bralo predvrcholu. Už vyzerá blízko, takmer sa ho dá dotknúť, len kúsok viac natiahnuť ruku. Chvíľku to však na vrchol ešte potrvá. Minúty bežia, obloha sa zaťahuje. Tesne pod vrcholom, pri reťazi v kosodrevine, vchádzame do hustého mraku. Ten je vytrvalý, sprevádza nás až na hore, tam dokonca hustne, nevidno nič, orientujeme sa len podľa hlasu. Navštívili sme vrchol s krásnymi výhľadmi, kovovú tabuľku, ružicu, ledva nachádzame, orientujeme sa viac hmatom ako zrakom.

Zostup je tiež nezabudnuteľným zážitkom. Vápencové skaly, zmáčané hmlou sú šmykľavé, klzké, musím dávať pozor na každý krok, som majstrom zostupov, ďaleko zaostávam. Za chrbtom hmla, pred sebou slnko. Keď prídeme na Poľanu, križovatku turistických ciest, je už vrchol krásny, čistý, týči sa dovysoka nad nami aj okolitou krajinou.

Nás čaká ešte  strmý zostup (zo sedla Spuštiak nikdy nevoľte zostup po modrej, je to takmer voľný pád), poblúdenie a strata značky, chvalabohu v roku 2013 už poznáme GPS a Martin už rutinne ovláda „šúchací“ telefón (my ostatní traja IT-čkári sa vtedy ešte len učíme – hanba!) a tak sa úplne nestratíme, ale dokážeme sa lokalizovať v priestore aj čase. Máme len asi hodinku do odchodu autobusu z Liskovej do Lúčok, šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) pobehne (vo wibramách), aby to stihol, my ostatní sa presúvame zrýchleným krokom. Nakoniec sa všetci stretávame sa autobusovej zastávke, stihli sme to aj my (a bez zbytočného behu). Akciu zakončujeme výbornou večerou v Kolibe u dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Halušky a pirohy mi už dlho tak nechutili.

Začiatok leta v roku 2016, o tri roky neskôr. Kamaráti zo Žiliny zas vymysleli spoločné stretnutie, ideme do Hrabova. A tak sa pohodlne prechádzame lesmi do Čutkovskej doliny, trepeme hore zjazdovkou na Malinô Brdo (pot sa z nás v páľave ostrých slnečných lúčov len leje, dobrý kopček) a potom popod Sidorovo, prudko klesáme do Vlkolínca, obdivujeme prvé drevenice. Už tu nemám ten pravý pocit autentickosti, chalúpky sú krásne, nádherne zasadené v krásnej prírode, pôvodné, ale je tu už priveľa návštevníkov, cítim umelosť. Nie priveľmi, len tak na pozadí, nekazí dojem z vydareného dňa.

A opäť posun o tri roky, koniec leta 2019, KST zraz cykloturistov bude priamo v Ružomberku, konečne hádam spoznám bližšie aj mesto. Áno, darí sa mi to, hlavne návštevy v rodnom dome Ľ. Fullu patria k pamätným. Nie, nie je to galéria, ako by možno niekto čakal, ale krčma. Avšak slušná, čapovaný Guiness nedostať len tak všade.

Zážitky z tých pár dní som už pomerne zoširoka opísal inde (dajú sa nájsť na našej domovskej webovej stránke), znova prišlo na Vlkolínec (bicyklom), aj výšľap až hore na Malinô (peši), krásne sme sa pobicyklovali v severnej časti Liptova, zašli až na Oravu (Malatiná, tam by som sa ešte rád niekedy pozrel, škoda, že je ten rok tak krátky), ale tento príspevok hlavne venujem Dolnému Liptovu, ktorým viedla časť sobotnej trasy.

Cesta nás najskôr vedie okolo kostolíka na okraji Ludrovej. No, na okraji… Ludrovú odtiaľ ani nevidno, je hodný kus cesty vedľa, kostol leží uprostred šírych polí. Ale jeho interiér je vraj krásny, historicky hodnotný  (hovorí internet), bohužiaľ som ho ešte nikdy nenavštívil, je to jeden z mojich veľkých restov a nesplnených snov. Ale stačí prejsť okolo, len pár metrov vedľa jeho opevnených múrov a človeka pocíti silný závan histórie, miesto na neho dýchne svojou atmosférou. Aj tajomstvami, vraj je v ňom pochovaný templársky majster, okolo neho sa zjavujú duše zomrelých, preháňa sa tajomný kočiar.

No dnes sme sa okolo prehnali len my, aj to (poniektorí) len sťažka, kondícia chýba… A ešte viac sa jej deficit prejavuje v stúpaniach medzi Liptovskou Štiavnicou a Liptovskými Sliačmi. Je tu však prenádherne.